znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 34/07-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. apríla 2007 predbežne prerokoval sťažnosť M. S., K., zastúpenej advokátom Mgr. R. T., PhD., B., vo veci namietaného porušenia práva „nebyť stíhaná inak ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, a právo nebyť stíhaná opätovne za ten istý skutok“ podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 50   ods. 5   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   čl. 4   ods. 1   Protokolu   č. 7   k   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   a uznesením   Okresného   úradu vyšetrovania Policajného zboru B. sp. zn. ČVS: OÚV-329/51-02-04/98 Dd z 9. apríla 1998 (v časti týkajúcej sa sťažovateľky) v spojení s postupom a uznesením Okresnej prokuratúry B. č. k. Pv 349/98-9 z 5. mája 1998, ako aj postupom a uznesením Okresného riaditeľstva Policajného zboru B., Úradu justičnej a kriminálnej polície sp. zn. ČVS: OUV-329/98 Fr zo 14. januára 2004 (v časti týkajúcej sa sťažovateľky) v spojení s postupom a uznesením Okresnej prokuratúry B. č. k. 1 Pv 124/03-220 z 24. februára 2004 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. S. o d m i e t a   pre nedostatok svojej právomoci.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. mája 2004 doručená   sťažnosť   z   3.   mája   2004   M.   S.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   K.,   zastúpenej advokátom Mgr. R. T., PhD., B., ktorou namietala porušenie práva „nebyť stíhaná inak ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon a právo nebyť stíhaná opätovne za ten istý skutok“ podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 50 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 4 ods. 1 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „protokol k dohovoru“) postupom a uznesením Okresného úradu vyšetrovania Policajného zboru B. (ďalej len „okresný úrad vyšetrovania“) sp. zn. ČVS: OÚV-329/51-02-04/98   Dd   z 9. apríla 1998   (v   časti   týkajúcej   sa   sťažovateľky)   v spojení   s   postupom a uznesením Okresnej prokuratúry B. (ďalej len „okresná prokuratúra“) č. k. Pv 349/98-9 z 5. mája 1998, ako aj postupom a uznesením Okresného riaditeľstva Policajného zboru B., Úradu justičnej a kriminálnej polície (ďalej len „okresné riaditeľstvo“) sp. zn. ČVS: OUV-329/98   Fr   zo 14. januára 2004   (v   časti   týkajúcej sa sťažovateľky)   v spojení s   postupom a uznesením okresnej prokuratúry č. k. 1 Pv 124/03-220 z 24. februára 2004.

Zo sťažnosti vyplynulo, že uznesením vyšetrovateľa okresného úradu vyšetrovania z 9.   apríla   1998   sp.   zn.   ČVS:   OÚV-329/51-02-04/98   Dd   bolo   (aj)   voči   sťažovateľke vznesené obvinenie pre trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. a) Trestného zákona.

Proti tomuto uzneseniu vyšetrovateľa sťažovateľka podala 17. apríla 1998 písomnú sťažnosť,   ktorá   bola   uznesením   prokurátorky   okresnej   prokuratúry   z   5. mája   1998 č. k. Pv 349/98-9   podľa   §   148   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku   ako   nedôvodná zamietnutá.

Uznesením   vyšetrovateľa   okresného   riaditeľstva   zo   14.   januára   2004 sp. zn. ČVS: OUV-329/98 Fr bolo začaté trestné stíhanie (aj) proti sťažovateľke a podľa § 23 ods. 3 Trestného poriadku (per analógiám) boli s poukazom na § 20 ods. 1 Trestného poriadku spojené na spoločné konanie trestné veci L. A. s trestnou vecou vedenou voči sťažovateľke.

Proti týmto uzneseniam vyšetrovateľa podala sťažovateľka sťažnosť (o spojení veci) a   podaním   z   30. januára 2004   podala   podľa   § 167   Trestného   poriadku   na   okresnú prokuratúru   prostredníctvom   svojho   obhajcu   žiadosť   o   preskúmanie   zákonnosti   postupu vyšetrovateľa, ktorou žiadala zastavenie trestného stíhania vedeného proti nej, pretože toto je vedené pre skutok, o ktorom už bolo súdom právoplatne rozhodnuté.

Prokurátorka okresnej prokuratúry uznesením z 24. februára 2004 č. k. 1 Pv 124/03-220 zamietla sťažnosť sťažovateľky podľa § 148 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku ako nedôvodnú a prípisom z 26. februára 2004 č. k. l Pv 124/03-222 v súvislosti s vybavením žiadosti jej oznámila, že postup vyšetrovateľa v trestnej veci považuje za správny a v súlade so   zákonom.   Obe   podania   boli   sťažovateľke   doručené   prostredníctvom   jej   právneho zástupcu 3. marca 2004.

Sťažovateľka   vo   vzťahu   k postupu   vyšetrovateľa   okresného   úradu   vyšetrovania a prokurátorky   okresnej   prokuratúry,   ako aj k sťažnosťou   napadnutým   ich   uzneseniam namieta predovšetkým, že je voči nej opätovne vedené trestné stíhanie pre skutok, o ktorom už   bolo   súdom   právoplatne   rozhodnuté.   V tomto   ohľade   poukázala   na   skutočnosť, že rozsudkom Okresného súdu Bratislava III z 23. júna 1998 sp. zn. 5 T 42/98 bola uznaná za vinnú zo spáchania trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a) Trestného zákona a podľa § 24 ods. 1 písm. a) citovaného zákona bolo upustené   od   jej   potrestania.   Rozsudok   nadobudol   právoplatnosť   23. júna 1998.   Ďalej uviedla,   že skutky, pre ktoré   je stíhaná „nie je možné považovať za samostatné   skutky s možnosťou ich kvalifikovania ako samostatných trestných činov, ale môže ísť nanajvýš o tri čiastkové útoky jedného pokračovacieho trestného činu, ktorý by napĺňal skutkovú podstatu   trestného   činu   zneužívania   právomoci   verejného   činiteľa“,   o   ktorom   už   bolo právoplatne rozhodnuté. Napokon uviedla, že „Vzhľadom na skutočnosti uvedené (...) mám za to, že v danom prípade ohľadne skutku druhého a skutku tretieho môže ísť nanajvýš o pokračovanie v trestnom čine v zmysle § 89 ods. 19 TrZ a z dôvodu, že v tejto trestnej veci (...) už existuje právoplatné rozhodnutie súdu, ktoré zakladá prekážku res iudicata, moje trestné stíhanie na základe Uznesenia vyšetrovateľa (...) je podľa § 11 ods. 1 písm. f) TrP neprípustné a moje obvinenie nezákonné“.

Na   základe   argumentácie   obsiahnutej   v sťažnosti   sťažovateľka   zastáva   názor, že postupom   a rozhodnutiami   označených   orgánov   boli   porušené   jej   ústavou   chránené práva, a preto navrhuje, aby ústavný súd vo veci jej sťažnosti rozhodol nasledovne:„1. Okresné riaditeľstvo PZ B., úrad justičnej a kriminálnej polície uznesením zo dňa 9. 4. 1998, ČVS OÚV-329/51-02-04/98 Dd, ktorým bolo sťažovateľke vznesené obvinenie pre trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. a) TrZ na skutkovom základe uvedenom v bode II. výrokovej časti tohto uznesenia a Okresná prokuratúra B. uznesením zo dňa 5. 5. 1998, č. k. Pv 349/98-9, ktorým zamietla sťažnosť   sťažovateľky   proti   uzneseniu   Okresného   riaditeľstva   PZ   B.,   úrad   justičnej a kriminálnej   polície   zo   dňa   9.   4.   1998,   ČVS OÚV-329/51-02-04/98 Dd,   porušili   právo sťažovateľky   nebyť   stíhaná   inak,   ako z dôvodov   a   spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon, zakotvené v čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, právo sťažovateľky nebyť stíhaná za čin, za ktorý bola už právoplatne odsúdená, zakotvené v čl. 50 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a právo sťažovateľky nebyť opakovane súdená alebo trestaná zakotvené v čl. 4 ods. 1 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Okresné riaditeľstvo PZ B., úrad justičnej a kriminálnej polície uznesením zo dňa 14. 1. 2004, ČVS OUV-329/98 Fr, ktorým bolo sťažovateľke vznesené obvinenie pre trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a) TrZ na skutkovom základe   uvedenom   v   bode   II.   výrokovej   časti   tohto   uznesenia   a Okresná   prokuratúra Bratislava II uznesením zo dňa 24. 2. 2004, č. k. 1 Pv 124/03-220, ktorým zamietla sťažnosť sťažovateľky proti uzneseniu Okresného riaditeľstva PZ B., úrad justičnej a kriminálnej polície zo dňa 14. 1. 2004, ČVS OUV-329/98 Fr, porušili právo sťažovateľky nebyť stíhaná inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, zakotvené v čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, právo sťažovateľky nebyť stíhaná za čin, za ktorý bola už právoplatne odsúdená, zakotvené v čl. 50 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a právo sťažovateľky nebyť opakovane   súdená   alebo   trestaná   zakotvené   v čl.   4   ods.   1   Protokolu   č.   7   k   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3. Okresné riaditeľstvo PZ B., úrad justičnej a kriminálnej polície uznesením zo dňa 14. 1. 2004, ČVS OUV-329/98 Fr, ktorým došlo k spojeniu trestných vecí sťažovateľky, stíhanej na základe uznesenia Okresného riaditeľstva PZ B., úrad justičnej a kriminálnej polície   zo   dňa   9.   4.   1998,   ČVS   OÚV-329/51-02-04/98   Dd   a na základe   uznesenia Okresného riaditeľstva PZ B., úrad justičnej a kriminálnej polície zo dňa 14. 1. 2004, ČVS OUV-329/98   Fr,   na   spoločné   konanie   s ďalšími   trestnými   vecami   iných   obvinených   a Okresná prokuratúra B. uznesením zo dňa 24. 2. 2004, č. k. 1 Pv 124/03-220, ktorým zamietla sťažnosť sťažovateľky proti uzneseniu Okresného riaditeľstva PZ B., úrad justičnej a kriminálnej polície zo dňa 14. 1. 2004, ČVS OUV-329/98 Fr, porušili právo sťažovateľky nebyť stíhaná inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, zakotvené v čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, právo sťažovateľky nebyť stíhaná za čin, za ktorý bola už právoplatne odsúdená, zakotvené v čl. 50 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a právo sťažovateľky nebyť opakovane súdená alebo trestaná zakotvené v čl. 4 ods. 1 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

4. Okresné riaditeľstvo PZ B., úrad justičnej a kriminálnej polície postupom, ktorým trestné stíhanie sťažovateľky vedené na základe uznesenia Okresného riaditeľstva PZ B., úrad   justičnej   a   kriminálnej   polície   zo   dňa   9. 4. 1998,   ČVS OÚV-329/51-02-04/98 Dd a na základe uznesenia Okresného riaditeľstva PZ B., úrad justičnej a kriminálnej polície zo dňa 14. 1. 2004, ČVS OUV-329/98 Fr podľa § 172 ods. 1 písm. d) TrP nezastavilo a v trestnom stíhaní sťažovateľky pokračovalo, porušilo právo sťažovateľky nebyť stíhaná inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, zakotvené v čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, právo sťažovateľky nebyť stíhaná za čin, za ktorý bola už právoplatne odsúdená, zakotvené v čl. 50 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a právo sťažovateľky nebyť opakovane   súdená   alebo   trestaná zakotvené v čl.   4   ods.   1   Protokolu   č.   7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

5. Okresná prokuratúra B. postupom, ktorým trestné stíhanie sťažovateľky vedené na základe uznesenia Okresného riaditeľstva PZ B., úrad justičnej a kriminálnej polície zo dňa 9. 4. 1998, ČVS OÚV-329/51-02-04/98 Dd a na základe uznesenia Okresného riaditeľstva PZ B., úrad justičnej a kriminálnej polície zo dňa 14. 1. 2004, ČVS OUV-329/98 Fr podľa § 172   ods.   1   písm.   d)   TrP   nezastavila   a v trestnom   stíhaní   sťažovateľky   pokračovala, porušila právo sťažovateľky nebyť stíhaná inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, zakotvené v čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, právo sťažovateľky nebyť stíhaná za čin, za ktorý bola už právoplatne odsúdená, zakotvené v čl. 50 ods. 5 Ústavy Slovenskej   republiky   a   právo   sťažovateľky   nebyť   opakovane   súdená   alebo   trestaná zakotvené v čl. 4 ods. 1 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

6. Uznesenie Okresného riaditeľstva PZ B., úrad justičnej a kriminálnej polície zo dňa 9. 4. 1998, ČVS OÚV-329/51-02-04/98 Dd v spojení s uznesením Okresnej prokuratúry B. zo dňa 5. 5. 1998, č. k. Pv 349/98-9 sa v častí týkajúcej sa sťažovateľky zrušujú.

7.   Uznesenie   Okresného   riaditeľstva   PZ   B.,   úrad   justičnej   a   kriminálnej   polície zo dňa 14. 1. 2004, ČVS OUV-329/98 Fr v spojení s uznesením Okresnej prokuratúry B. zo dňa 24. 2. 2004, č. k. 1 Pv 124/03 - 220, sa v časti týkajúcej sa sťažovateľky zrušujú.

8.   Uznesenie   Okresného   riaditeľstva   PZ   B.,   úrad   justičnej   a   kriminálnej   polície zo dňa 14. 1. 2004, ČVS OUV-329/98 Fr v spojení s uznesením Okresnej prokuratúry B. zo dňa 24. 2. 2004, č. k. 1 Pv 124/03-220, sa v časti týkajúcej sa sťažovateľky zrušujú.

9. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľke ako primerané finančné zadosťučinenie   peňažnú   sumu   vo   výške   25.000,-   Sk,   ktorú   jej   je   povinné   zaplatiť Okresné riaditeľstvo PZ B., úrad justičnej a kriminálnej polície a peňažnú sumu vo výške 50.000,-   Sk,   ktorú   jej   je   povinná   zaplatiť   Okresná   prokuratúra   B.,   to   všetko   do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

10.   Okresné   riaditeľstvo   PZ   B.,   úrad   justičnej   a   kriminálnej   polície   a Okresná prokuratúra B. sú povinní spoločne a nerozdielne uhradiť trovy konania k rukám advokáta Mgr. R. T., PhD., B. do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Výšku primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľka odôvodnila nasledovne:„1.Postupom orgánov činných v trestnom konaní došlo jednak k porušeniu mojich ústavných práv, jednak k porušeniu môjho práva chráneného Dohovorom.

2. Porušenie môjho práva bolo osobitne svojvoľné a hrubé.

3. Porušenie práva ne bis in idem možno kvalifikovať ako jedno z najzávažnejších porušení Ústavy SR a Dohovoru.

4.   K   porušeniu   mojich   práv   došlo   rozhodovaním   a   postupom   orgánov   činných v trestnom konaní, ktorých úlohou je práve opak, a to ochrana práv a oprávnených záujmov fyzických   a   právnických   osôb.   Vzhľadom   na   to   som   trpela   pocitmi   neistoty,   krivdy a bezmocnosti   a   bola   u   mňa   v   podstate   negovaná   dôvera   v   možnosť   poskytnutia spravodlivosti v štáte.

5. Osobitne významnou okolnosťou je aj doba, po ktorú som v rozpore s Ústavou SR a Dohovorom trestne stíhaná.

6. Skutočnosť, že som už 6 rokov v rozpore s Ústavou SR a Dohovorom trestne stíhaná, sa už nedá napraviť ani odstrániť. Účelom ústavnej sťažnosti je ochrana porušených Ústavou SR chránených práv (čl. 127 Ústavy SR). V danom prípade možno ochranu týchto práv dosiahnuť jednak zrušením v tejto sťažnosti namietaných uznesení a zmiernením (reparáciou) následkov, ktoré porušenie práv vyvolalo   konštatovaním   porušenia   Ústavy   SR   a   Dohovoru   a   priznaním   primeraného zadosťučinenia v peniazoch. Ústavná sťažnosť v danom prípade plní aj funkciu účinného právneho prostriedku nápravy podľa čl. 13 Dohovoru (rozsudok Súdu vo veci Kudla proti Poľsku z 26. 10. 2000, § 165).“

II.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Vychádzajúc   z obsahu   sťažnosti   bolo   úlohou   ústavného   súdu   pri   predbežnom prerokovaní   preskúmať,   či   postupom   a   uznesením   vyšetrovateľa   okresného   úradu vyšetrovania sp.   zn. ČVS: OÚV-329/51-02-04/98 Dd z 9. apríla 1998 (v časti týkajúcej sa sťažovateľky),   ktorým   bolo   vznesené   obvinenie   (aj)   voči   sťažovateľke   v spojení s postupom a uznesením okresnej prokuratúry č. k. Pv 349/98-9 z 5. mája 1998, ktorým bola zamietnutá   sťažnosť   sťažovateľky   proti   uvedenému   uzneseniu   vyšetrovateľa,   ako   aj postupom a uznesením okresného riaditeľstva sp. zn. ČVS: OUV-329/98 Fr zo 14. januára 2004   (v   časti   týkajúcej   sa   sťažovateľky),   ktorým   bolo   začaté   trestné   stíhanie   (aj) sťažovateľky   a   boli   spojené   na   spoločné   konanie   trestné   veci   v spojení   s postupom a uznesením   okresnej   prokuratúry   1   Pv   124/03-220   z 24. februára   2004,   ktorým   bola zamietnutá sťažnosť sťažovateľky proti uvedeným uzneseniam vyšetrovateľa, boli porušené namietané základné práva sťažovateľky.

Ústavný súd v tejto súvislosti predovšetkým konštatuje, že sťažnosť sťažovateľky smeruje proti postupu a rozhodnutiam vyšetrovateľa a dozorujúceho prokurátora okresnej prokuratúry, t. j. proti orgánom prípravného konania, pričom ústavnému súdu bola sťažnosť doručená   v štádiu   prípravného   konania,   t.   j.   v tom   štádiu   trestného   konania,   keď o odôvodnenosti, a teda zákonnosti a ústavnosti trestného stíhania sťažovateľky meritórne zatiaľ všeobecné súdy nerozhodovali (pozn. ústavného súdu – na príslušnej prokuratúre bolo ústavným súdom telefonicky zistené, že v čase rozhodovania ústavného súdu je vec stále v štádiu prípravného konania).

Ústavný súd pri predbežnom prerokúvaní sťažnosti sťažovateľky dospel k záveru, že platná právna úprava trestného konania umožňuje sťažovateľke ako obvinenej, a príp. aj v ďalšom štádiu trestného konania (po prípadnom vznesení obžaloby) ako obžalovanej v rámci   uplatnenia   práva   na   obhajobu   právne   účinným   spôsobom   namietať   porušenie svojich základných práv a slobôd garantovaných ústavou, ku ktorým malo dôjsť v dôsledku nezákonného postupu vyšetrovateľa a dozorujúceho prokurátora v predmetnej trestnej veci. Tak ako súd prvého stupňa, ktorý bude (je) oprávnený konať a rozhodovať v trestnej veci sťažovateľky,   aj   odvolací   súd   v prípade   podania   odvolania   v predmetnej   trestnej   veci je súdom   s plnou   jurisdikciou,   v právomoci   ktorého   je posúdenie   všetkých   relevantných skutkových aj právnych okolností prípadu vrátane zákonnosti a ústavnosti postupu orgánov prípravného   konania   v trestnej   veci   sťažovateľky   v štádiu   trestného   stíhania predchádzajúcemu podaniu obžaloby (obdobne napr. III. ÚS 75/05, alebo III. ÚS 109/05), t. j.   aj   skutočností,   ktoré   vytýka   sťažovateľka   postupu   vyšetrovateľa   a dozorujúceho prokurátora v predloženej sťažnosti.

Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že trestné konanie predstavuje od svojho začiatku   až   po   koniec   organický   celok,   v ktorom   sa   v rámci   vykonávania   jednotlivých úkonov   a realizáciou   garancií   na   ochranu   práv   a slobôd   zo   strany   orgánov   činných v trestnom   konaní   môžu   a majú   naprávať,   resp.   korigovať   prípadné   predchádzajúce pochybenia týkajúce sa aj porušenia základných práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy. Preto spravidla až po právoplatnom skončení trestného konania možno sťažnosťou podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   namietať   porušenia   ústavou   chránených   základných   práv a slobôd, ku ktorým došlo v priebehu trestného konania a neboli v jeho priebehu odstránené. Skutočnosti, ktoré uviedla sťažovateľka v sťažnosti, neumožňujú vyvodiť taký záver, že by ňou   namietané   porušenie   označeného   základného   práva   nebolo   možné   odstrániť   pred všeobecným súdom.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľka mala a má v systéme všeobecného súdnictva k dispozícii účinné prostriedky na ochranu svojich základných práv, ktoré   mali   byť   porušené   postupom   a označenými   rozhodnutiami   vyšetrovateľa a dozorujúceho prokurátora. Za daných okolností podľa názoru ústavného súdu neexistuje ústavný dôvod na to, aby ústavný súd vstupoval v predmetnej trestnej veci sťažovateľky do právomoci všeobecných súdov.   Naopak, skutočnosť,   že všeobecné súdy môžu podľa platného   právneho   poriadku   sťažovateľke   poskytnúť   účinnú   ochranu   jej   práv   a slobôd chránených ústavou, vylučuje právomoc ústavného súdu, a preto ústavný súd v tejto časti odmietol   sťažnosť   sťažovateľky   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať sa návrhom   sťažovateľky   o priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   a náhrady trov právneho zastúpenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. apríla 2007