znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 34/06-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. februára 2006 predbežne   prerokoval   sťažnosť   J.   M.,   t.   č.   vo   väzbe,   vo   veci   namietaného   porušenia základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky konaním Okresnej prokuratúry   v Žiline,   podľa   čl.   17   ods.   2   v spojení   s   čl.   12   ods. 2   Ústavy   Slovenskej republiky uznesením Okresnej prokuratúry v Žiline z 10. marca 2004 č. k. 2 Pv 65/04-30, podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky konaním Úradu justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Žiline a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. apríla 2005 doručená   a 20.   decembra   2005   doplnená   sťažnosť   J.   M.,   t.   č.   vo   väzbe   (ďalej   len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) konaním Okresnej prokuratúry v Žiline (ďalej aj „okresná prokuratúra“ alebo „okresný prokurátor“), podľa čl. 17 ods. 2 v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy uznesením okresnej prokuratúry z 10. marca 2004 č. k. 2 Pv 65/04-30 a podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy konaním Úradu justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Žiline.

Z obsahu   sťažnosti   a k   nej   pripojených   písomností   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol uznesením   vyšetrovateľa   Úradu   justičnej   a kriminálnej   polície   Okresného   riaditeľstva Policajného zboru v Žiline sp. zn. ČVS: ORP-49/1-OVK-ZA-2004 obvinený pre podozrenie zo spáchania trestného čin týrania blízkej a zverenej osoby podľa § 215 ods. 1 písm. a) Trestného zákona (ďalej len „TZ“) a pre trestný čin znásilnenia podľa § 241 ods. 1 a ods. 2 písm. c) TZ.

Obvinenia   boli   sťažovateľovi   vznesené   16.   januára   2004   a 22.   marca   2004.   Dňa 19. januára   2004   bol   sťažovateľ   uznesením   okresného   súdu   vzatý   do   väzby   z dôvodov uvedených   v   §   67   písm.   b)   a c)   Trestného   poriadku   (ďalej   len   „TP“)   a   12.   júla   2004 prokurátor okresnej prokuratúry podal na sťažovateľa na okresnom súde obžalobu ďalej vedenú v konaní pod sp. zn. 3 T 96/04.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol a tomu prispôsobil aj petit svojej sťažnosti, že porušenie   jeho   označených   základných   práv   a slobôd   možno   v   podstate   vymedziť nasledujúcimi tromi okruhmi námietok.

1.   Dňa   16.   januára   2004   bol   sťažovateľ   zadržaný   a bola   mu   obmedzená   osobná sloboda.   Podľa   sťažovateľa   prokurátor   okresnej   prokuratúry   17.   januára   2004   podal okresnému súdu návrh na jeho vzatie do väzby, pričom nedošlo k fyzickému odovzdaniu osoby   sťažovateľa   súdu   v rámci   lehoty   48   hodín   uvedenej   v   §   77   ods.   1   TP,   ale   až 19. januára 2004 o 13.00 hodine bol sťažovateľ odovzdaný súdu - fyzicky, teda až o 32 hodín neskôr, ako to prikazuje čl. 17 ods. 3 ústavy a § 77 ods. 1 TP. Sťažovateľ namieta, že prokurátor okresnej prokuratúry nepodal v rámci už uvedenej 48-hodinovej lehoty návrh na jeho vzatie do väzby a ani neodovzdal sťažovateľa súdu v rámci tejto ústavne a zákonne ustanovenej lehoty. Sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, podľa ktorej z uvedeného návrhu na vzatie do väzby, ako aj zo spisového materiálu nie je možné určiť, kedy bol návrh na vzatie do väzby doručený okresnému súdu, napriek tomu, že každá písomnosť doručená súdu musí byť označená odtlačkom pečiatky s vyznačením dátumu a času jej prijatia. Podľa sťažovateľa uvedená lehota pri jeho vzatí do väzby nebola dodržaná a nedodržaním lehoty 48 hodín, v ktorej mal okresný prokurátor podať návrh na jeho vzatie do väzby a v rámci tejto lehoty ho aj odovzdať fyzicky súdu, boli porušené jeho základné práva a slobody uvedené v čl. 17 ods. 1, 2 a 3 ústavy.

2. Sťažovateľ ďalej namieta porušenie čl. 17 ods. 2 v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy rozhodnutím   okresnej   prokuratúry   č.   k.   2   Pv   65/04-30   z 10.   marca   2004,   ktoré   malo vystaviť   sťažovateľa   diskriminácii   z takzvaného   iného   postavenia,   sociálneho   pôvodu a majetku s poukazom na diskriminačné odôvodnenie uvedeného uznesenia, v ktorom sa okrem iného uvádza: „Zo spisu nie je možné zistiť, či pred týmto úkonom bol obvinený na následky nevyhovenia upozornený alebo nie. Mám za to, že poučenie podľa § 66 Trestného poriadku   v jeho   prípade   by   účelné   nebolo,   keďže   ani   pred   vzatím   do   väzby v predchádzajúcej trestnej veci nemal žiaden príjem a pred spáchaním tohto trestného činu tiež zamestnaný nebol, takže hrozba pokutou by sa minula účinkom, keďže obvinený nemá z čoho pokutu zaplatiť.“ Sťažovateľ v tejto súvislosti poukázal na čl. 12 ods. 2 ústavy, ktorý zakazuje akúkoľvek formu diskriminácie, pričom podľa sťažovateľa nemôže byť dôvodom na   to,   aby   orgány   činné   v trestnom   konaní   nepoučili   sťažovateľa   o jeho   právach a povinnostiach, len skutočnosť, že sťažovateľ bol a je nezamestnaný, príp. vlastní alebo nevlastní majetok a peniaze.

3.   Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   ďalej   uviedol,   že   24.   júna   2004   bol   písomne vyrozumený o tom, že 28. júna 2004 dôjde podľa § 166 ods. 1 TP k skončeniu vyšetrovania v jeho   trestnej   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   ČVS:   ORP-49/1-OVK-ZA-2004.   V tomto vyrozumení bol sťažovateľ upovedomený o možnosti preštudovať si spis. Dňa 28. júna 2004 došlo k skončeniu vyšetrovania v danej veci napriek tomu, že sťažovateľ nesúhlasil so skončením   vyšetrovania.   Sťažovateľ   namieta,   že postupom   vyšetrovateľa   bolo porušené jeho základné právo garantované v čl. 17 ods. 2 a v čl. 50 ods. 3 ústavy tým, že nebola dodržaná   zákonom   ustanovená   lehota   uvedená   v   §   166   ods.   1   TP   a   sťažovateľovi   sa znemožnilo podať návrhy na doplnenie vyšetrovania. Podľa sťažovateľa do lehoty určenej podľa dní sa nezapočítava deň, v ktorom sa stala udalosť určujúca začiatok lehoty, t. j. deň 24. júna 2004, keď bol sťažovateľ upovedomený o skončení vyšetrovania. Sťažovateľ ďalej poukázal na ustanovenie § 60 ods. 3 TP, podľa ktorého pokiaľ pripadne koniec lehoty na deň   pracovného   pokoja   alebo   pracovného   voľna,   pokladá   sa   za   posledný   deň   lehoty najbližší pracovný deň. Sťažovateľ uvádza, že v jeho prípade pripadol koniec lehoty určenej podľa § 166 ods. 1 TP na nedeľu, t. j. deň pracovného pokoja, teda podľa § 60 ods. 3 TP mal pripadnúť koniec uvedenej lehoty na deň 28. júna 2004. Sťažovateľ zastáva názor, že 28. júna 2004 nemohlo v danej veci z objektívnych príčin dôjsť k skončeniu vyšetrovania, pretože   nebola   dodržaná   zákonom   ustanovená   lehota,   v ktorej   mal   byť   sťažovateľ upovedomený o skončení vyšetrovania. Sťažovateľ podotýka, že výslovne nesúhlasil so skrátením lehoty určenej podľa § 166 ods. 1 TP.

Z obsahu sťažnosti - bez toho, že by tieto skutočnosti sťažovateľ namietal aj v petite svojej   sťažnosti -   ďalej vyplýva, že 29. marca 2005 podal   sťažovateľ tri nové žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu založené na nových dôvodoch, o ktorých okresný súd nerozhodoval,   ale   oznámením   z   30.   marca   2005   informoval   sťažovateľa,   že   o týchto žiadostiach   sťažovateľa   o prepustenie   z väzby   rozhodovať   nebude,   pretože   podľa   jeho názoru neobsahovali v odôvodnení iné dôvody, pričom boli podané pred uplynutím 14 dní od   nadobudnutia   právoplatnosti   rozhodnutia   o predchádzajúcej   žiadosti   o prepustenie. S týmto odôvodnením rozhodnutia okresného súdu sťažovateľ nesúhlasí a považuje ho za účelové a zavádzajúce. Keďže proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, je sťažovateľ toho názoru, že vyčerpal všetky možné a jemu dostupné zákonné prostriedky na dosiahnutie ochrany jeho práv a slobôd.

Sťažovateľ   sa   vzhľadom   na   dĺžku   trvania   nezákonnosti   väzby,   nezákonnosť pozbavenia jeho osobnej slobody, znemožnenie užívať si osobnú slobodu ako základné právo, neoprávnený zásah do jeho základných ľudských práv a slobôd, poškodenie jeho dobrej povesti, cti a mena, hrubý zásah do súkromného a rodinného života, pocit právnej neistoty,   krivdy   a poníženia,   pocit   nespravodlivosti   a márnosti,   úzkosti   a diskriminácie, ktoré   spôsobili   orgány   verejnej   moci   svojím   úmyselným   konaním,   vo   svojej   sťažnosti domáha aj primeraného finančného zadosťučinenia.

Sťažovateľ   vzhľadom   na uvedené   skutočnosti   požaduje   vydať   nález,   ktorým   by ústavný súd vyslovil nasledovné porušenia jeho základných práv:

„1. Základné právo sťažovateľa J. M. zakotvené v čl. 17 ods. 1, ods. 2 a ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky bolo porušené konaním Okresnej prokuratúry v Žiline.

2. Základné právo sťažovateľa J. M. zakotvené v čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky bolo porušené uznesením Okresnej prokuratúry v Žiline zo dňa 10. 3. 2004 sp. zn. 2 Pv 65/04-30.

3. Základné právo sťažovateľa J. M. zakotvené v čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky bolo porušené konaním Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Žiline, Úradu justičnej a kriminálnej polície v Žiline.

4.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   prikazuje   Okresnej   prokuratúre   v Žiline a Okresnému riaditeľstvu Policajného zboru v Žiline, Úradu justičnej a kriminálnej polície v Žiline, aby obnovili stav veci pred porušením práv sťažovateľa J. M. garantovaných mu Ústavou   Slovenskej   republiky.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zároveň   ruší   všetky rozhodnutia   Okresnej   prokuratúry   v Žiline   a Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru v Žiline,   Úradu   justičnej   a kriminálnej   polície   v Žiline,   ktorými   boli   dotknuté   práva sťažovateľa garantované mu Ústavou Slovenskej republiky.

5.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   právo   sťažovateľovi   na   primerané finančné zadosťučinenie podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky v sume 15 000 000 Sk (...), ktoré je povinná vyplatiť Okresná prokuratúra v Žiline v sume 10 000 000 Sk (...) a Okresné   riaditeľstvo   Policajného   zboru   v Žiline,   Úrad   justičnej   a kriminálnej   polície v Žiline v sume 5 000 000 Sk (...), ktoré sú povinné vyplatiť Okresná prokuratúra v Žiline a Okresné   riaditeľstvo   Policajného   zboru   v Žiline,   Úrad   justičnej   a kriminálnej   polície v Žiline do dvoch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky. (...)

6.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   ukladá   Okresnej   prokuratúre   v Žiline a Okresnému riaditeľstvu Policajného zboru v Žiline, Úradu justičnej a kriminálnej polície v Žiline   uhradiť nerozdielne výšku nákladov vyplatených advokátom určeným Ústavným súdom Slovenskej republiky na zastupovanie sťažovateľa pred Ústavným súdom Slovenskej republiky v jeho veci do 15 dní od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o   konaní   pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Podľa § 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa návrh neodložil alebo neodmietol, prijme sa na ďalšie konanie v rozsahu, ktorý sa vymedzí vo výroku uznesenia o prijatí návrhu.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej predmetom je tvrdené porušenie základných práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 3 ústavy konaním Okresnej prokuratúry v Žiline, podľa čl. 17 ods. 2 v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy uznesením Okresnej prokuratúry v Žiline z 10. marca 2004 č. k. 2 Pv 65/04-30, podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy konaním Úradu justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Žiline.

1. Pokiaľ sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 3 ústavy postupom okresnej prokuratúry tým, že hoci bol 16. januára 2004 o 22.00 h zadržaný a bola mu obmedzená osobná sloboda, napriek tomu k fyzickému postaveniu jeho osoby pred okresný súd došlo až 19. januára 2004 už po uplynutí 48-hodinovej ústavnej a zákonnej lehoty, k tomu   ústavný   súd   konštatuje, že zo zistenia ústavného súdu   vyplýva (a napokon   to   ani   sťažovateľ   nepopiera),   že   návrh   okresnej   prokuratúry   na   vzatie sťažovateľa do väzby bol okresnému súdu doručený 17. januára 2004 o 15.45 h. Na základe týchto skutočností, a pretože odovzdanie zadržanej osoby súdu sa fakticky deje podaním návrhu súdu,   a nie fyzickým odovzdaním obvinenej osoby, napadnutý postup (konanie) okresnej prokuratúry nie je postihnuté takými nedostatkami, ktoré by odôvodňovali záver o porušení označených základných práv sťažovateľa, preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2.   Z obsahu   sťažnosti   ďalej   vyplýva,   že   sťažovateľ   namieta   aj   porušenie   svojho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy uznesením Okresnej prokuratúry   v Žiline   z   10.   marca   2004,   ktoré   bolo   podľa   zistenia   ústavného   súdu sťažovateľovi   doručené   15.   marca   2004.   Podľa   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo o inom   zásahu   dozvedieť,   pričom   zákon   o ústavnom   súde   neumožňuje   zmeškanie   tejto kogentnej lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 75/04). Predmetná sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 21. apríla 2005 a ústavnému súdu bola doručená 25. apríla 2005, teda už dávno po uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej zákonom pre tento druh konania pred ústavným súdom, preto bola sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde oneskorene podaná.

3. Rovnako oneskorene bola podaná sťažnosť aj vo vzťahu k námietkam týkajúcim sa   porušenia   základných   práv   sťažovateľa   podľa   čl.   17   ods.   2   a čl.   50   ods.   3   ústavy postupom   (konaním)   Úradu   justičnej   a kriminálnej   polície   Okresného   riaditeľstva Policajného zboru v Žiline v súvislosti s oboznamovaním s výsledkami vyšetrovania. Ako už bolo uvedené, sťažnosť podľa čl. 127 ústavy možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo o inom   zásahu dozvedieť,   pričom   zákon   o ústavnom   súde   neumožňuje zmeškanie tejto   kogentnej   lehoty   odpustiť   (pozri   napr.   IV. ÚS 14/03,   I.   ÚS   75/04).   Námietky sťažovateľa v súvislosti s oboznamovaním s výsledkami vyšetrovania možno považovať za „iný   zásah“,   o ktorom   sa   sťažovateľ   dozvedel   už   28.   júna   2004,   keďže   zo   záznamu o preštudovaní   vyšetrovacieho   spisu   vyplýva,   že   bol   prítomný   pri   tomto   úkone,   i keď preštudovanie vyšetrovacieho spisu odmietol. Predmetnú ústavnú sťažnosť podal pritom až 21. apríla 2005, teda jednoznačne po uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej zákonom pre   tento   druh   konania   pred   ústavným   súdom.   Ústavný   súd   sa   preto   pre   oneskorenosť podania   ani   v tejto   časti   nemohol   zaoberať   opodstatnenosťou   v sťažnosti   uvedených námietok.  

Zo sťažnosti napokon vyplýva aj to, že sťažovateľ nesúhlasil s oznámením okresného súdu z 30. marca 2005, z ktorého vyplynulo, že o jeho „žiadostiach o prepustenie z väzby zo dňa 29. 3. 2005 senát nerozhodne na neverejnom zasadnutí, pretože boli podané pred uplynutím 14 dní od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o predchádzajúcej Žiadosti o prepustenie z väzby. Žiadosti neobsahujú v odôvodnení iné dôvody (§ 72 ods. 2 Tr. por.)“. Tieto námietky však sťažovateľ neuviedol vo svojom sťažnostnom návrhu (petite sťažnosti), preto sa ústavný súd týmito námietkami v merite už nezaoberal, hoci poznamenáva, že zo zapožičaného spisu okresného súdu   sp. zn. 3 T 96/04 vyplýva, že skutočnosti uvedené v predmetnom oznámení súdu boli prima facie opodstatnené.  

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.  

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. februára 2006