znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 34/04-43

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   verejnom   zasadnutí   1.   júna   2004   v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Eduarda Báránya a Štefana Ogurčáka prerokoval prijatú sťažnosť R. M., bytom B., zastúpeného advokátom JUDr. S. J., B., vo veci porušenia základných práv zaručených v čl. 17 ods. 2 a 5 a v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom a uznesením Krajského súdu v Bratislave z 18. novembra 2003 vo veci vedenej pod sp. zn. 9 To 261/03 a takto

r o z h o d o l :

1. Krajský súd v Bratislave postupom a uznesením z 18. novembra 2003 vo veci vedenej pod sp. zn. 9 To 261/03 v konaní o žiadosti R. M. o prepustenie z väzby na slobodu z 13. novembra 2002   p o r u š i l   právo na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby, ako aj právo na prepustenie z väzby, ak je táto nezákonná, podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9 To 261/03 z 18. novembra 2003 z r u š u j e   a vec   v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. R. M.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 40 000 Sk (slovom štyridsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti   n e v y h o v u j e.

5.   R.   M.   p r i z n á v a   náhradu   trov právneho zastúpenia v sume 20 000 Sk (slovom   dvadsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Krajský   súd   v Bratislave   povinný vyplatiť advokátovi JUDr. S. J. na jeho účet do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. I. ÚS 34/04-11   z   18.   februára   2004   prijal   podľa   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť R. M., bytom B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. S. J., B., vo veci porušenia základných práv zaručených v čl. 17   ods.   2   a 5   a v čl.   48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) postupom   a uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   vo   veci vedenej pod sp. zn. 9 To 261/03.

Z prijatej časti sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ požaduje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie vyššie uvedených základných práv postupom krajského súdu vo   veci   rozhodovania   o žiadosti   sťažovateľa   o prepustenie   z väzby   vedenej   pod sp. zn. 9 To 261/03.   Žiada   ďalej,   aby   ústavný   súd   zrušil   uznesenie   krajského   súdu sp. zn. 9 To 261/03 z 18. novembra 2003 a prikázal okresnému súdu, aby vo veci vedenej pod sp. zn. 5 T 54/03 konal v súlade s Trestným poriadkom. Napokon požaduje priznať mu finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 1 000 Sk za každý deň trvania väzby počnúc 14. novembrom 2002 až do vydania nálezu.

Sťažovateľ uvádza, že uznesením vyšetrovateľa z 9. marca 2002 sa proti nemu začalo trestné stíhanie pre trestný čin nedovolenej výroby a držby omamnej látky, psychotropnej látky, jedu a prekurzora a obchodovania s nimi podľa § 187 ods. 1 písm. b) a c) Trestného zákona.   Sťažovateľ   sa   k spáchaniu   trestného   činu   nepriznal,   kým   spoluobvinený   R.   sa priznal.   Uznesením   Okresného   súdu   Bratislava   II   (ďalej   len   „okresný   súd“) sp. zn. 2 Nt 1608/02 z 10. marca 2002 bol sťažovateľ vzatý do väzby z dôvodu ustanovenia § 67 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Jeho sťažnosť proti uzneseniu krajský súd zamietol uznesením   sp.   zn.   3   Nto   23/02   z 25.   apríla   2002.   Rovnako   boli   zamietnuté   aj   žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby, ako aj žiadosť jeho matky o prijatie peňažnej záruky. Uznesením okresného súdu sp. zn. 2 Nt 1010/02 z 2. septembra 2002 bola lehota trvania väzby predĺžená do   8. marca 2003. V priebehu výsluchu konaného 13. novembra 2002 u vyšetrovateľa požiadal sťažovateľ o prepustenie na slobodu. Napriek tomu, ako aj napriek osobným   a telefonickým   urgenciám   obhajcu   vyšetrovateľ   túto   žiadosť   nepredložil prokurátorovi na rozhodnutie. Tým bolo porušené právo sťažovateľa kedykoľvek žiadať o prepustenie z väzby. Žiadosť mala byť prokurátorovi ihneď predložená, ten ju mal bez meškania   vybaviť   a sťažovateľa   upovedomiť   o výsledku.   Sťažovateľ   prostredníctvom obhajcu listom z 13. februára 2003 požiadal krajského prokurátora o preskúmanie postupu vyšetrovateľa.   Medzičasom   vyšetrovateľ   telefonicky   upovedomil   obhajcu   sťažovateľa o možnosti   preštudovať   trestný   spis   26.   februára   2003.   Pri   tejto   príležitosti   bol sťažovateľovi predložený nekompletný spis, pričom náhradný termín na preštudovanie spisu bol stanovený na 28. február 2003. Z dôvodu pracovnej zaneprázdnenosti vyšetrovateľa sa však úkon neuskutočnil. Dňa 5. marca 2003 vyšetrovateľ telefonicky oznámil obhajcovi termín   vyšetrovacieho   úkonu,   o ktorom   sa   samotný   sťažovateľ   dozvedel   až   pred   jeho vykonaním vo väznici. Pritom ani sťažovateľ, ale ani obhajca nedali súhlas na skrátenie lehoty   na   preštudovanie   spisu.   Prokurátorka   okresnej   prokuratúry,   ktorej   bola   žiadosť o preskúmanie postupu vyšetrovateľa postúpená, oznámila obhajcovi, že napriek urgenciám jej bol spis predložený až 6. marca 2003 spolu s návrhom na podanie obžaloby. V ten istý deň podala prokurátorka na sťažovateľa obžalobu, a to aj napriek tomu, že obhajca nebol upovedomený o spôsobe vybavenia jeho žiadosti z 13. februára 2003, ako aj napriek tomu, že o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby z 13. novembra 2002 nebolo rozhodnuté. Obhajca reagoval na tieto skutočnosti podnetom z 13. marca 2003 adresovaným okresnému súdu.   Sudca   okresného   súdu   JUDr.   B.   v oznámení   z 1.   apríla   2003   pripustil   porušenie ustanovenia   §   166 Trestného   poriadku,   ako   aj to,   že   žiadosť   sťažovateľa   o prepustenie z väzby   z 13.   novembra   2002   nebola   bez   meškania,   resp.   vôbec   okresnému   súdu predložená. Uznesením okresného súdu sp. zn. 5 T 54/03 z 8. apríla 2003 bola trestná vec sťažovateľa vrátená prokurátorovi   na došetrenie a sťažovateľ bol ponechaný naďalej vo väzbe.   Uznesením   krajského   súdu   sp. zn. 9   To   138/03   z 1.   júla   2003   bolo   uznesenie okresného súdu sp. zn. 5 T 54/03 z 8. apríla 2003 zrušené a vec vrátená okresnému súdu na opätovné   konanie   a nové   rozhodnutie.   Následným   uznesením   okresného   súdu sp. zn. 5 T 54/03   z 26.   augusta   2003   bola   trestná   vec   sťažovateľa   znova   vrátená   na došetrenie prokurátorovi a sťažovateľ bol ponechaný vo väzbe. V sťažnosti proti tomuto uzneseniu sťažovateľ namietal nedodržanie správneho procesného postupu v prípravnom konaní,   diferencovaný   prístup   v zaobchádzaní   so   sťažovateľom   a jeho   spoluobvineným, zámerné   predlžovanie   väzby   sťažovateľovi   z dôvodu,   že   sa   k spáchaniu   trestného   činu nepriznal, a nevzatie do väzby spoluobvineného za „odmenu“, keďže ten sa priznal a na slobode   pokračoval   v páchaní   trestnej   činnosti.   Uznesením   krajského   súdu sp. zn. 9 To 261/03 z 18. novembra 2003 bola sťažnosť zamietnutá, hoci krajský súd uznal závažné procesné pochybenie a opodstatnenosť vrátenia veci prokurátorovi na došetrenie. Pri posudzovaní otázky dôvodnosti väzby sa stotožnil s názorom okresného súdu.

Podľa   názoru   sťažovateľa   skutočnosť,   že   jeho   žiadosť   o prepustenie   z väzby prednesená   pri   výsluchu   vyšetrovateľovi   13.   novembra   2002   nebola   bez   meškania predložená   prokurátorovi   a vybavená   ani   do   dňa   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu, znamená   zásah   do   ústavného   práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   jeho   záležitosti   bez zbytočných prieťahov, ako aj do jeho osobnej slobody.

Z prípisu   predsedníčky   krajského   súdu   sp.   zn.   Spr.   3258/04   z 23.   marca   2004 vyplýva, že pripája vyjadrenie predsedníčky senátu, ktorý o veci rozhodoval. Z vyjadrenia predsedníčky senátu krajského súdu zo 17. marca 2004 je zistiteľné, že „Senát 9 To po preskúmaní   veci   a vyhodnotení   všetkých   okolností   v zmysle   §   2   ods.   6   Tr.   por.   dospel k rozhodnutiu tak, ako je uvedené vo výroku uznesenia 9 To 261/03 z 18. 11. 2003 a jeho odôvodnení“.

Z podania   právneho   zástupcu   sťažovateľa   z 13.   apríla   2004,   ktorým   reagoval   na vyjadrenie   predsedníčky   senátu   krajského   súdu,   vyplýva,   že   trvá   na   svojom   právnom názore, ktorý vyjadril v podanej sťažnosti 19. decembra 2003.

Keďže sťažovateľ nedal súhlas na upustenie od ústneho pojednávania, ústavný súd sťažnosť prerokoval na ústnom pojednávaní konanom 1. júna 2004. Na pojednávaní sa zúčastnil   právny   zástupca   sťažovateľa,   ktorý   ospravedlnil   neúčasť   sťažovateľa   zo zdravotných   dôvodov.   Zastupujúci   predseda   krajského   súdu   svoju   neúčasť   na   ústnom pojednávaní   písomne   ospravedlnil   podaním   z 19.   mája   2004   s poukazom   na   pracovnú zaneprázdnenosť.

Právny zástupca sťažovateľa na ústnom pojednávaní zotrval na obsahu sťažnosti a na doteraz predložených písomných stanoviskách s tou zmenou, že netrval na požiadavke, aby ústavný   súd   prikázal   všeobecnému   súdu   konať   v súlade   s trestným   poriadkom.   Ďalej upresnil   požiadavku   na   priznanie   finančného   zadosťučinenia   ako   náhrady   nemajetkovej ujmy tak, že požiadal z tohto titulu o priznanie čiastky 480 000 Sk. Napokon požiadal aj o priznanie   náhrady   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   v celkovej   výške   39   282   Sk. Požadované   trovy   právneho   zastúpenia   uplatnil   za   štyri   úkony   a štyri   režijné   paušály (13 874 Sk), za cestovné právneho zástupcu osobným motorovým vozidlom (7 807 Sk), za stratu času (11 320 Sk) a z titulu dane z pridanej hodnoty (6 271,90 Sk).

Zastupujúci predseda krajského súdu v písomnom podaní z 19. mája 2004 uviedol, že sťažovateľ   bol   8.   marca   2004   prepustený   z väzby   a že   termín   hlavného   pojednávania v trestnej veci vedenej proti nemu je na okresnom súde určený na deň 1. júla 2004.

II.

Z uznesenia Krajského úradu vyšetrovania Policajného zboru Bratislava sp. zn. ČVS: KUV 46/2002 Ce z 9. marca 2002 vyplýva, že proti sťažovateľovi, ako aj voči M. R. bolo vznesené   obvinenie   pre   trestný   čin   nedovolenej   výroby   a držby   omamnej   látky, psychotropnej látky, jedu a prekurzora a obchodovania s nimi podľa § 187 ods. 1 písm. b) a c) Trestného zákona.

Z uznesenia okresného   súdu   sp.   zn. 2   Nt 1608/02 z 10.   marca   2002   vyplýva, že sťažovateľ bol vzatý do väzby z dôvodu podľa § 67 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku s účinnosťou   od   8.   marca   2002.   Podľa   názoru   súdu   vzhľadom   na   to,   že   sťažovateľ   je nezamestnaný a s poukazom na jeho doterajší život a okolnosti zadržania je daná dôvodná obava z pokračovania v páchaní trestnej činnosti, pre ktorú mu bolo vznesené obvinenie.

Z uznesenia   krajského   súdu   sp.   zn.   3   Nto   23/02   z 25.   apríla   2002   vyplýva,   že sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 2 Nt 1608/02 z 10. marca 2002 bola zamietnutá, lebo vzhľadom na osobný profil sťažovateľa a na okolnosti, za ktorých bol zadržaný, je daný dôvod tzv. preventívnej väzby.

Z uznesenia krajského súdu sp. zn. 3 Nto 63/02 z 8. augusta 2002 vyplýva, že krajský súd zamietol sťažnosť sťažovateľa a jeho matky proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 2 Nt 204/02 z 25. júna 2002 o zamietnutí žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby. Podľa názoru súdu i naďalej je dané dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu a vzhľadom na osobu sťažovateľa a okolnosti prípadu i naďalej je daný väzobný dôvod podľa § 67 ods. 1   písm.   c)   Trestného   poriadku.   Povaha   prejednávaného   prípadu   (motivácia   činu, okolnosti,   za   ktorých   k nemu   malo   dôjsť,   a výsledky   domovej   prehliadky)   vylučuje   aj možnosť prijatia sľubu obvineného.

Z uznesenia okresného súdu sp. zn. 2 Nt 1010/02 z 2. septembra 2002 vyplýva, že lehota väzby sťažovateľa na základe návrhu okresného prokurátora pre Bratislavu II (ďalej len „okresný prokurátor“) bola predĺžená do 8. marca 2003. Podľa názoru okresného súdu keďže   6.   augusta   2002   bolo vznesené   obvinenie   aj proti   ďalšej   osobe,   pričom   činnosť sťažovateľa   a spoluobvineného   R.   je   s touto   osobou   vzájomne   prepojená,   pri potrebe zabezpečiť   ďalšie   dokazovanie   na   ustálenie   a vypočutie   prípadných   ďalších zainteresovaných osôb je dôvod pre ďalšie trvanie väzby, pričom na existencii väzobného dôvodu podľa § 67 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku sa nič nezmenilo. Okresný súd v tejto súvislosti poukazuje na odôvodnenie svojho uznesenia z 10. marca 2002, ako aj na dôvody uznesenia krajského súdu z 8. augusta 2002.

Zo „Žiadosti o preskúmanie postupu vyšetrovateľa podľa § 167 Trestného poriadku“ z 13. februára 2003 podanej obhajcom sťažovateľa Krajskej prokuratúre v Bratislave (ďalej len   „krajská   prokuratúra“)   vyplýva   okrem   iného,   že   pri   výsluchu   pred   vyšetrovateľom 13. novembra 2002 sa sťažovateľ, ktorý spáchanie trestného činu dovtedy popieral, priznal, a podrobne popísal spáchanie skutku. Zároveň požiadal o prepustenie z väzby, pričom táto žiadosť   nebola   dosiaľ   prokurátorovi   predložená,   a to   aj   napriek   tomu,   že   obhajca sťažovateľa   predloženie   žiadosti   prokurátorovi   u vyšetrovateľa   opakovane   osobne,   resp. telefonicky urgoval. S poukazom na túto skutočnosť sťažovateľ požaduje, aby bol postup vyšetrovateľa preskúmaný a aby bol o prijatých opatreniach upovedomený.

Z prípisu okresného prokurátora sp. zn. 1 Pv 61/02 zo 6. marca 2003 vyplýva, že uvedeného dňa bola podaná na okresnom súde obžaloba na sťažovateľa pre trestný čin podľa § 187 ods. 1 písm. b) a d) Trestného zákona.

Z podnetu sťažovateľa z 13. marca 2003 podaného okresnému súdu prostredníctvom obhajcu je zistiteľné, že hoci ešte 13. februára 2003 požiadal sťažovateľ krajskú prokuratúru o preskúmanie postupu vyšetrovateľa vo veci nepredloženia žiadosti o prepustenie z väzby z 13. novembra 2002, žiadnu odpoveď nedostal. Bol však informovaný o podaní obžaloby. Vzhľadom   na   to,   že   lehota   väzby   sťažovateľa   uplynie   8. marca   2003,   požaduje   vydať bezodkladne   príkaz   na   jeho   prepustenie   z väzby.   Zároveň   namieta   vylúčenie   sudcu   B. z rozhodovania po podaní obžaloby, keďže tento v prípravnom konaní rozhodoval o väzbe sťažovateľa.

Z prípisu sudcu okresného súdu B. sp. zn. 5 T 54/03 z 1. apríla 2003 adresovaného obhajcovi   sťažovateľa   vyplýva,   že   žiadosť   sťažovateľa   o prepustenie   z väzby z 13. novembra   2002   nebola   okresnému   súdu   vôbec   predložená,   avšak   podstatné   je,   že obžaloba bola podaná pred uplynutím stanovenej lehoty trvania väzby vzťahujúcej sa iba na prípravné   konanie.   Námietku   vylúčenia   sudcu   B.   nemožno   akceptovať,   lebo   len rozhodovanie o predĺžení väzby podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku nemá za následok vylúčenie tohto sudcu v zmysle § 30 ods. 2 Trestného poriadku.

Z uznesenia okresného súd sp. zn. 5 T 54/03 z 8. apríla 2003 vyplýva, že okresný súd vrátil trestnú vec proti sťažovateľovi a R. prokurátorovi na došetrenie, pričom sťažovateľa ponechal   vo   väzbe.   Podľa   názoru   súdu   právo   sťažovateľa   na   preštudovanie   spisu   bolo porušené, lebo sťažovateľ mal možnosť iba doň nahliadnuť, pričom spis nebol kompletný a o možnosti študovať spis neboli obhajca a sťažovateľ vyrozumení v zákonnej lehote, hoci obaja   trvali   na   dodržaní   tejto   lehoty.   Z tohto   dôvodu   bolo   potrebné   vrátiť   trestnú   vec prokurátorovi na došetrenie. Zároveň súd zistil, že i naďalej je daný väzobný dôvod podľa § 67 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, tak ako bol formulovaný v uznesení o vzatí do väzby a v uznesení krajského súdu z 8. augusta 2002.

Z uznesenia krajského súdu sp. zn. 9 To 138/03 z 1. júla 2003 vyplýva, že uznesenie okresného súdu sp. zn. 5 T 54/03 z 8. apríla 2003 bolo na základe sťažnosti sťažovateľa, v ktorej namietal výrok o ponechaní vo väzbe, zrušené a vec bola vrátená okresnému súdu na nové konanie a rozhodnutie na tom základe, že došlo k vážnym procesným pochybeniam a k hrubému porušeniu obhajobných práv. Podľa názoru krajského súdu okresný súd tým, že o predbežnom prerokovaní obžaloby rozhodol na neverejnom zasadnutí za účasti okresného prokurátora, hoci podľa právneho stavu účinného od 1. októbra 2002 účasť prokurátora na neverejnom   zasadnutí   bola   vylúčená,   došlo   k porušeniu   zásady   rovnosti   strán.   Ďalším pochybením   bolo,   že   o veci   rozhodoval   sudca   B.,   ktorého   však   treba   považovať   za vylúčeného,   keďže   v prípravnom   konaní   rozhodoval   o predlžení   väzby   sťažovateľa. V novom konaní musí trestnú vec sťažovateľa prejednávať iný sudca. Napokon okresný súd pochybil aj tým, že pri skúmaní dôvodnosti ďalšieho trvania väzby sa súčasne nezaoberal aj žiadosťou   sťažovateľa   o prepustenie   z väzby z 13.   novembra   2002,   hoci   o tejto   žiadosti dosiaľ   nebolo   rozhodnuté.   Súd   v takomto   prípade   neskúma   dôvodnosť   väzby,   prípadne zmeny jej dôvodov osobitne, ale dôvody väzby posudzuje na základe všetkých do úvahy prichádzajúcich   zákonných   podmienok   v tom   istom   konaní   a rozhodne   jedným rozhodnutím,   z ktorého   však   musí   vyplývať,   že   sa   tak   stalo   aj   na   podklade   žiadosti obvineného o prepustenie z väzby. Takýto postup je potrebné zachovať z hľadiska počítania štrnásťdňovej lehoty na opakovanie žiadosti o prepustenie z väzby.

Z uznesenia okresného súdu sp. zn. 5 T 54/03 z 26. augusta 2003 vyplýva, že okresný súd trestnú vec proti sťažovateľovi a R. opätovne vrátil prokurátorovi na došetrenie, pričom sťažovateľa   ponechal   vo   väzbe.   Podľa   názoru   okresného   súdu   došlo   ku   skráteniu obhajobných práv,   keďže nebola dodržaná zákonná lehota   na preštudovanie spisu,   hoci sťažovateľ a jeho obhajca na jej dodržaní trvali. Navyše, spis nebol kompletný v čase, keď sťažovateľ   doň   nahliadol.   Pri   rozhodovaní   o ďalšom   trvaní   väzby   sa   súd   zaoberal   aj žiadosťou   sťažovateľa   z 13.   novembra   2002,   keďže   o tejto   dovtedy   rozhodnuté   nebolo. Zistil trvajúcu obavu z pokračovania v trestnej činnosti, lebo sťažovateľ trestnú činnosť mal páchať dlhšiu dobu, viackrát mal drogy odpredať ďalšej osobe a dá sa predpokladať, že príjmom z trestnej činnosti si zabezpečoval svoje osobné potreby. Preto väzobný dôvod podľa § 67 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku naďalej trvá, a preto žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby nie je dôvodná. Zároveň to znamená, že je opodstatnené, aby v rámci rozhodovania   o vrátení   veci   prokurátorovi   na   došetrenie   bol   sťažovateľ   ponechaný   vo väzbe.   Nebolo možné uznať ani argument, podľa ktorého väzba trvala len do 8. marca 2003,   a že   vtedy   malo dôjsť   ku   prepusteniu   sťažovateľa.   Rozhodujúce   je,   že   ešte   pred skončením tejto lehoty, a to 6. marca 2003, bola podaná obžaloba a od tohto momentu súd skúma celkovú dĺžku lehoty väzby, ktorá podľa § 71 ods. 2 prvej vety Trestného poriadku nesmie trvať dlhšie ako dva roky. Keďže v lehote do 8. marca 2003 bola podaná obžaloba, o prípadnom   ďalšom   predĺžení   väzby   bude   treba   rozhodovať   až   pred   uplynutím   dvoch rokov jej trvania.

Z uznesenia krajského súdu sp. zn. 9 To 261/03 z 18. novembra 2003 vyplýva, že sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 5 T 54/03 z 26. augusta 2003 bola zamietnutá. Podľa názoru krajského súdu dôvody, pre ktoré okresný súd vrátil vec prokurátorovi   na   došetrenie,   neboli   sťažovateľom   namietané   a sú   správne.   Nepochybne došlo   ku   skráteniu   obhajobných   práv   sťažovateľa.   Aj   podľa   názoru   krajského   súdu v danom štádiu konania trvá obava, že by sťažovateľ pokračoval v páchaní trestnej činnosti. Vyplýva to zo skutočnosti, že sťažovateľ nemá trvalé zamestnanie, ako aj z okolností jeho zadržania. Pritom pri posudzovaní väzobných dôvodov sa okresný súd zaoberal aj žiadosťou sťažovateľa o prepustenie z väzby z 13. novembra 2002.

Z uznesenia okresného súdu sp. zn. 2 T 10/04 z 2. marca 2004 vyplýva, že sťažovateľ bol   prepustený   z väzby.   Podľa   názoru   súdu   z dosiaľ   získaných   dôkazov   je   zrejmé,   že sťažovateľ nebol významným predajcom drog. Navyše, po uplynutí takmer dvoch rokov väzby dochádza k pretrhnutiu väzieb a kontaktov, ktoré mal sťažovateľ vytvorené počas páchania trestnej činnosti. Táto okolnosť výraznou mierou ovplyvňuje existenciu väzobného dôvodu podľa § 67 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.

Z úradného záznamu z 21. apríla 2004 vyplýva, že podľa zistenia ústavného súdu uznesením okresného súdu sp. zn. 2 T 10/04 z 2. marca 2004 bol sťažovateľ prepustený z väzby,   pričom   prepustenie   sa   realizovalo   8.   marca   2004.   V trestnej   veci   proti sťažovateľovi a R. bola na okresnom súde podaná nová obžaloba 11. februára 2004, pričom konanie sa vedie pod sp. zn. 2 T 10/04. Termín hlavného pojednávania je vytýčený na deň 18.   mája 2004.   V súvislosti   so   sťažnosťou   sťažovateľa   proti   uzneseniu   okresného   súdu sp. zn. 5 T 54/03 z 26. augusta 2003 bol spis predložený krajskému súdu na rozhodnutie o sťažnosti 23. septembra 2003. Krajský súd 27. októbra 2003 vrátil spis okresnému súdu ako   predčasne   predložený,   lebo   chýbala   doručenka.   Po   doplnení   doručenky   bol   spis opätovne predložený krajskému súdu na rozhodnutie o sťažnosti 29. októbra 2003. Spis bol okresnému súdu vrátený po rozhodnutí o sťažnosti 21. novembra 2003.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   ods.   1,   a zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah.   Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovať v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (...)

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa   čl.   48   ods.   2   vety   prvej   ústavy   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...)

„Článok 17 ods. 2 ústavy obsahuje pri väzbe také práva, akými sú napríklad: právo byť vo väzbe len zo zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať   návrh   na   konanie,   v ktorom   by   súd   neodkladne   alebo   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   väzby a nariadil   prepustenie,   ak je táto nezákonná; právo   nebyť vo   väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom   prepustenie   môže   byť   v zákonom   určených   prípadoch   podmienené   zárukou“ (III. ÚS 7/00).

„Požiadavka, aby vzhľadom na všetky okolnosti prípadu trvanie väzby neprekročilo nevyhnutnú   dobu,   vyžaduje   preveriť   nielen   existenciu   a relevantnosť   dôvodov   väzby, ale aj doterajší   postup   orgánov   činných   v trestnom   konaní.   Právo   na   osobnú   slobodu zaručené   v čl.   17   ods.   2   a 5   ústavy   môže   byť   totiž   porušené   aj   tým,   že   orgány   činné v trestnom   konaní   nepostupujú   v trestnom   konaní   v čase,   keď   je   obvinený   vo   väzbe, s osobitnou starostlivosťou a urýchlením“ (II. ÚS 55/98).

„Právo na súdnu ochranu v súvislosti s periodickým skúmaním dôvodnosti väzby, ako aj právo na urýchlené skúmanie dôvodnosti väzby sú obsiahnuté v čl. 17 ods. 2 ústavy. Preto toto ustanovenie je v pomere špeciality k všeobecným ustanoveniam čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy“ (mutatis mutandis I. ÚS 224/03).

Podstatou sťažnosti sú dve tvrdenia sťažovateľa. Sťažovateľ predovšetkým vytýka, že o jeho žiadosti o prepustenie z väzby z 13. novembra 2002 nebolo do podania sťažnosti ústavnému súdu rozhodnuté. Okrem toho namieta, že mal byť z väzby prepustený už skôr, a preto uznesenie krajského súdu sp. zn. 9 To 261/03 z 18. novembra 2003, ktorým bol ponechaný vo väzbe, nebolo v súlade s čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy.

Ako to vyplýva z judikatúry vyššie už citovanej, ustanovenie čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy obsahuje v sebe obe práva, porušenie ktorých sťažovateľ namieta. Toto ustanovenie teda poskytuje tak ochranu právu na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby, ako aj ochranu právu na prepustenie z väzby, ak je táto nezákonná.

Z hľadiska   namietaného   porušenia   základného   práva   na   urýchlené   preskúmanie zákonnosti väzby sťažovateľa v súvislosti s jeho žiadosťou o prepustenie z väzby podanou 13. novembra 2002 v rámci výsluchu pred vyšetrovateľom treba predovšetkým uviesť, že o tejto žiadosti bolo právoplatne rozhodnuté uznesením krajského súdu sp. zn. 9 To 261/03 z 18.   novembra   2003,   ktorým   bola   zamietnutá   sťažnosť   sťažovateľa   proti   uzneseniu okresného súdu sp. zn. 5 T 54/03 z 26. augusta 2003. Z uznesenia je zrejmé, že krajský súd rovnako   ako   okresný   súd   rozhodovali   o väzbe   sťažovateľa   jednak   ex   offo   v súvislosti s rozhodnutím   o vrátení   veci   prokurátorovi   na   došetrenie   a jednak   aj   v súvislosti   so žiadosťou sťažovateľa o prepustenie z väzby podanou 13. novembra 2002. Výrok, podľa ktorého   bol   sťažovateľ   ponechaný   vo   väzbe,   obsahuje   v sebe   nepochybne   rozhodnutie z oboch titulov. Vzhľadom na túto skutočnosť nemožno prisvedčiť sťažovateľovi, že by o jeho žiadosti o prepustenie z väzby z 13. novembra 2002 nebolo do podania sťažnosti ústavnému súdu rozhodnuté.

Z hľadiska   predmetu   konania   vymedzeného   sťažovateľom   ako   aj   uznesením ústavného súdu č. k. I. ÚS 34/04-11 z 18. februára 2004 prichodí skúmať, či rozhodovanie krajského   súdu   o dôvodnosti   trvania   väzby   sťažovateľa   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 9 To 261/03 možno alebo nemožno považovať za urýchlené.

V tejto   súvislosti   poukazuje   ústavný   súd   na   to,   že   spis   okresného   súdu sp. zn. 5 T 54/03 spolu s uznesením z 26. augusta 2003 bol predložený krajskému súdu na rozhodnutie o sťažnosti 25. septembra 2003. Krajský súd rozhodol o sťažnosti 18. novembra 2003, a to po tom, ako dal doplniť do spisu chýbajúcu doručenku. Spis bol po písomnom vyhotovení   uznesenia   vrátený   okresnému   súdu   21.   novembra   2003.   To   znamená,   že rozhodovanie   krajského   súdu   o opravnom   prostriedku   sťažovateľa   vrátane   písomného vyhotovenia uznesenia a vrátenia spisu okresnému súdu na doručenie uznesenia trvalo dva mesiace bez štyroch dní.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   treba   túto   dobu   považovať   za   neprimeranú,   ktorá nezodpovedá   kritériám   urýchleného   rozhodovania   o väzbe vyplývajúcim   z čl.   17   ods.   2 ústavy. Je tomu tak tým viac, že krajský súd už predtým v rámci rozhodovania o rovnakých otázkach v konaní vedenom pod sp. zn. 9 To 138/03 mal možnosť spis preštudovať, keďže uznesením sp. zn. 9 To 138/03 z 1. júla 2003 zrušil uznesenie okresného súdu   iba pre pochybenia   procesného   rázu.   To   znamená,   že   k nejakému   doplneniu   vyšetrovania   už nedošlo.

Okrem dosiaľ uvedeného pomalým postupom krajského súdu bol sťažovateľ zbavený aj   možnosti   opakovať   svoju   žiadosť   o prepustenie   z väzby   v periodických   lehotách vyplývajúcich   zo   zákona,   lebo   táto   možnosť   je   viazaná   na   právoplatné   rozhodnutie o predchádzajúcej žiadosti.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel ústavný súd k záveru, že došlo k porušeniu práva sťažovateľa na urýchlené preskúmanie dôvodnosti väzby vyplývajúce z čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy.

Naproti tomu nebolo možné v tejto súvislosti vysloviť aj porušenie čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy, lebo právo sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa tohto ustanovenia je súčasťou práva vyplývajúceho z čl. 17 ods. 2 ústavy, ktorý je v tejto súvislosti v pomere špeciality voči základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy. Preto v tejto časti ústavný súd sťažnosti nevyhovel.

Podľa názoru ústavného súdu aj ďalšia námietka sťažovateľa, podľa ktorej mal byť prepustený z väzby, keďže táto už nebola zákonná, sa javí ako opodstatnená.

Pri skúmaní dôvodnosti väzby, ktorá trvá už dlhšiu dobu, treba vychádzať z toho, že musia byť splnené tri skutočnosti. Predovšetkým musí jestvovať dôvodné podozrenie, že stíhaná   osoba   spáchala   trestný   čin,   okrem   toho   musí   byť   daný   niektorý   z väzobných dôvodov podľa § 67 ods. 1 Trestného poriadku a napokon musí byť zrejmé, že orgány činné v trestnom konaní postupujú pri trestnom stíhaní s osobitnou starostlivosťou a urýchlením.

Nemôžu byť pochybnosti o existencii dôvodného podozrenia zo spáchania trestného činu zo strany sťažovateľa, keďže on sám sa pred vyšetrovateľom pri výsluchu konanom 13. novembra 2002 ku spáchaniu trestného činu, ktorý je predmetom trestného stíhania, priznal   a spôsob   spáchania   skutku   podrobne   popísal.   Danosť   tejto   podmienky   napokon sťažovateľ ani nenamietal.

Rovnako   sťažovateľ   nenamietal   existenciu   obavy,   že   by   v prípade   prepustenia z väzby   pokračoval   v trestnej   činnosti.   Všeobecné   súdy   sa   v tejto   súvislosti   opreli o skutočnosť, že sťažovateľ si zadovažoval prostriedky na živobytie trestnou činnosťou, ktorá je predmetom trestného stíhania vedeného voči nemu.

Sťažovateľ   namietal   dôvodnosť   ďalšieho   trvania   väzby   s poukazom   na   závažné prieťahy v trestnom stíhaní, resp. na porušenie procesného práva tak v rámci prípravného konania,   ako   aj   v konaní   pred   okresným   súdom.   Sťažovateľ   teda   namietal   dôvodnosť ďalšieho trvania väzby s poukazom na to, že orgány činné v trestnom konaní nepostupovali pri trestnom stíhaní s osobitnou starostlivosťou a urýchlením.

Sťažovateľove námietky v tomto smere sú odôvodnené.

Možno   konštatovať,   že   vyšetrovateľ   po   tom,   ako   považoval   vyšetrovanie   za skončené, poskytol síce sťažovateľovi a jeho obhajcovi možnosť nahliadnuť do trestného spisu, resp. tento preštudovať, avšak spis nebol úplný a nebola dodržaná ani zákonná lehota na prípravu na tento úkon. Hoci sťažovateľ s obhajcom tieto nedostatky namietali, okresný prokurátor 6. marca 2003 podal na okresnom súde obžalobu. Pritom bolo celkom zrejmé, že tak   urobil   za   cenu   hrubého   skrátenia   obhajobného   práva.   Okresný   prokurátor   týmto postupom   dosiahol,   že   nemusel   žiadať   o ďalšie   predĺženie   väzby,   ktorá   by   inak v prípravnom konaní 8. marca 2003 skončila.

Okresný   súd   zistil   porušenie   obhajobných   práv   sťažovateľa   a s poukazom   na   ne rozhodol   uznesením   sp.   zn.   5 T   54/03   z 8.   apríla   2003 o vrátení veci   prokurátorovi   na došetrenie.   Zároveň   okresný   súd   aj   sám   porušil   viacero   procesnoprávnych   ustanovení. Predovšetkým, hoci už vedel o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby z 13. novembra 2002,   o tejto   nerozhodol.   Navyše   rozhodol   na   neverejnom   zasadnutí   za   prítomnosti okresného prokurátora,   hoci   podľa   zákona   okresný   prokurátor na neverejnom   zasadnutí prítomný byť nesmel. Napokon pochybil aj v tom, že rozhodol vylúčený sudca B., ktorý predtým rozhodoval o predĺžení väzby sťažovateľa.

Uznesením krajského súdu sp. zn. 9 To 138/03 z 1. júla 2003, ktorým bolo zrušené uznesenie okresného súdu sp. zn. 5 T 54/03 z 8. apríla 2003 a vec bola vrátená okresnému súdu na nové konanie a rozhodnutie, bol daný pokyn na nápravu pochybení, ku ktorým došlo. Krajský súd uložil okresnému súdu, aby v novom konaní rozhodol na neverejnom zasadnutí bez účasti okresného prokurátora, aby o veci nerozhodoval vylúčený sudca B. a aby   sa   pri   rozhodovaní   o ďalšom   trvaní   väzby   zaoberal   aj   žiadosťou   sťažovateľa o prepustenie z väzby z 13. novembra 2002, s tým, že o väzbe sa má rozhodnúť jedným rozhodnutím,   z ktorého   však   musí   vyplývať,   že   k nemu   došlo   aj   na   podklade   žiadosti sťažovateľa.

Napokon   na   základe   pokynov   krajského   súdu   uznesením   okresného   súdu sp. zn. 5 T 54/03 z 26. augusta 2003 bola vec opätovne vrátená prokurátorovi na došetrenie, pričom sťažovateľ bol ponechaný vo väzbe. Okresný súd pritom rozhodoval aj na základe žiadosti   sťažovateľa   z 13.   novembra   2002,   ktorú   však   nepovažoval   za   dôvodnú.   Toto uznesenie okresného súdu bolo potom potvrdené uznesením krajského súdu sp. zn. 9 To 261/03 z 18. novembra 2003.

Z hľadiska predmetu konania pred ústavným súdom je podstatná tá časť uznesenia krajského súdu sp. zn. 9 To 216/03 z 18. novembra 2003, ktorou bola sťažnosť sťažovateľa zamietnutá   vo   vzťahu   k   výroku   uznesenia   okresného   súdu   sp.   zn.   5   T   54/03 z 26. augusta 2003, ktorým bol sťažovateľ ponechaný vo väzbe. V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že hoci krajskému súdu boli známe závažné procesnoprávne pochybenia, ku ktorým zo strany vyšetrovateľa, okresného prokurátora a okresného súdu došlo, vôbec sa týmito skutočnosťami pri zdôvodnení ďalšieho trvania väzby nezaoberal. Pritom je zrejmé, že postup označených orgánov činných v trestnom konaní nemožno považovať za postup osobitne starostlivý a urýchlený, ako sa to vo väzobnej veci vyžaduje.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   bolo   potrebné   konštatovať,   že   uznesením krajského súdu sp. zn. 9 To 261/03 z 18. novembra 2003 bolo porušené právo sťažovateľa na prepustenie z väzby, ak je táto nezákonná, podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy.

Podľa   §   56   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti   vyhovie, v náleze vysloví, ktoré základné právo alebo sloboda a ktoré ustanovenie ústavy, ústavného zákona   alebo   medzinárodnej   zmluvy   sa   porušili   a akým   právoplatným   rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom sa základné právo alebo sloboda porušili.

Podľa   § 56 ods.   2 zákona o ústavnom   súde ak sa   základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší. Ústavný súd zruší aj iný zásah, ktorým sa porušilo základné právo alebo sloboda, ak to pripúšťa povaha tohto iného zásahu.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie, opatrenie   alebo   iný   zásah   zruší   a vec   vráti   na   ďalšie   konanie,   ten,   kto   vo   veci   vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Keďže ústavný súd vyslovil porušenie čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy v súvislosti s právom sťažovateľa na prepustenie z väzby, ak je táto nezákonná, rozhodol aj o zrušení uznesenia krajského súdu sp. zn. 9 To 261/03 z 18. novembra 2003 a o vrátení veci na ďalšie konanie. Krajský   súd   bude   musieť   o sťažnosti   sťažovateľa   smerujúcej   proti   výroku   uznesenia okresného súdu sp. zn. 5 T 54/03 z 26. augusta 2003, ktorým bol sťažovateľ ponechaný vo väzbe, znova rozhodnúť.

Hoci   sťažovateľ   požadoval   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vo výške 480 000 Sk, ústavný súd vyhovel jeho požiadavke do výšky 40 000 Sk, a to z toho dôvodu,   že   bolo   porušené   jeho   právo   na   urýchlené   rozhodnutie   o zákonnosti   väzby. Vzhľadom na intenzitu porušenia čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy nebolo možné považovať za postačujúce   iba   deklarovanie   porušenia   tohto   práva   sťažovateľa.   Naproti   tomu   nebolo možné priznať sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie za porušenie jeho práva na prepustenie z väzby, ak je táto nezákonná, keďže ujma spôsobená sťažovateľovi porušením tohto práva bola plne kompenzovaná tým, že ústavný súd zrušil uznesenie krajského súdu.

Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov   právneho   zastúpenia   advokátom   JUDr.   S.   J.   vo   výške   20   000   Sk,   teda   v podstate v polovici   požadovanej   sumy.   Ústavný   súd   vychádzal   pritom   z toho,   že   v zásade   trovy konania pred ústavným súdom znášajú účastníci sami, a prihliadol aj na skutočnosť, že sťažovateľ bol so svojimi nárokmi úspešný iba sčasti.

Z vyššie   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

Vyhlásené v Košiciach 1. júna 2004