znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 34/02

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. apríla 2002 predbežne prerokoval návrh A. M., bytom P., zastúpeného komerčným právnikom JUDr. K. P., M. R. Štefánika 165, P. B., ktorým namietal porušenie jeho základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu v Považskej Bystrici z 30. júna 1980 sp. zn. 7 C 166/77 a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici z 18. februára 1981 sp. zn. 16 Co 411/81, a takto

r o z h o d o l :

Návrh A. M.   o d m i e t a pre nedostatok svojej právomoci.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 1. februára 2002 doručený návrh A. M. (ďalej len „navrhovateľ“), a 4. marca 2002 bolo ústavnému súdu doručené upresnenie tohto návrhu, ktorým navrhovateľ namietal porušenie jeho základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu v Považskej Bystrici z 30. júna 1980 sp. zn. 7 C 166/77 a rozsudkom Krajského súdu v Banskej   Bystrici   z 18.   februára   1981   vydaným   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   16   Co 411/81 o určenie choroby z povolania a o náhradu škody.

Navrhovateľ vo svojom upresnenom podaní navrhol, aby:

„Ústavný súd SR zrušil uvedené rozsudky v zmysle čl. 127 ods. 2 Ústavy SR, vrátil vec prvostupňovému súdu na nové konanie, alebo aby priznal navrhovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v zmysle čl. 127 ods. 3 Ústavy SR vo výške 880.000,- Sk, ktorá zodpovedá čiastke, ktorú si navrhovateľ v pôvodnom konaní uplatňoval, spolu s úrokom z omeškania v zákonnej výške.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   ods.   1   boli   porušené,   primerané   finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Z návrhu vyplýva, že navrhovateľ namietal porušenie jeho základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy   rozsudkom Okresného súdu v Považskej Bystrici z 30. júna 1980 č. k. 7 C 166/77-114 a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici z 18. februára 1981 (správne 1982) sp. zn. 16 Co 411/81 vydaným v konaní o určenie choroby z povolania a o náhradu škody. Tieto rozsudky nadobudli právoplatnosť dňom 29. marca 1982.

Ústavný   súd   bol   konštituovaný   zákonom   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Tento zákon nadobudol účinnosť   dňom   vyhlásenia,   t.   j.   15.   februára   1993,   a neobsahuje   ustanovenie   o spätnej pôsobnosti.   Preto   ústavný   súd   nemá   právomoc   skúmať   a rozhodnúť   o porušení individuálnych   práv   a slobôd,   ku   ktorému   došlo   pred   uvedeným   termínom   (mutatis mutandis I. ÚS 3/97, I. ÚS 19/00 atď.).  

Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. apríla 2002