znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 339/2015-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom senátu 26. augusta 2015 predbežneprerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpených   advokátom ⬛⬛⬛⬛,

, vo veci namietaného porušeniazákladného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ÚstavySlovenskej   republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práva základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenompod sp. zn. 4 Obo 43/2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   ako   zjavneneopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola7. augusta 2015   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len„sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie vecibez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len„ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupomNajvyššieho súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v   konaní   vedenompod sp. zn. 4 Obo 43/2013 (ďalej aj „namietané konanie“).

2. Zo   sťažnosti vyplýva,   že sťažovatelia podali 11. júla 2002 na Krajskom súdev Košiciach (ďalej len „krajský súd“) „návrh na vydanie zmenkového platobného rozkazu“.Krajský   súd   vo   veci   samej   rozhodol   prvýkrát   až   rozsudkom   sp.   zn.   12   Cb   8/2003z 21. marca 2011, ale najvyšší súd jeho rozsudok zrušil uznesením z 31. júla 2012 a vecmu vrátil   na   ďalšie   konanie.   Následne   krajský   súd   opätovne   rozhodol   rozsudkomz 21. marca   2013   (sťažovatelia   uviedli   v sťažnosti   rok   2011,   pozn.)   tak,   že   zmenkovýplatobný rozkaz vydaný 14. mája 2003 zrušil. Proti tomuto rozhodnutiu krajského súdupodali sťažovatelia odvolanie, v súčasnosti sa na najvyššom súde vedie namietané konaniea vec nie je ešte právoplatne skončená.

3. K namietanému porušeniu označených práv malo dôjsť podľa navrhovaného petitusťažnosti postupom (iba) odvolacieho – najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.4 Obo 43/2013. Sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd vydal vo veci nález, ktorým vysloví,že namietaným postupom najvyššieho súdu došlo k porušeniu ich označených práv podľa čl.48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, a prikáže najvyššiemu súdu konať vo veci bezzbytočných   prieťahov.   Okrem   toho   sa   sťažovatelia   domáhajú   priznania   finančnéhozadosťučinenia každý v sume po 5 000 € a úhrady trov konania.

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických aleboprávnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, aleboľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane   týchto   práv   a   slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Podľa   čl.   127   ods.   2   ústavyak ústavný   súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím   rozhodnutím   vysloví,   že   právoplatnýmrozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva a slobody podľa odseku 1,a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľaodseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten kto tieto práva aleboslobody porušil, vo veci konal... Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojímrozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boliporušené, primerané finančné zadosťučinenie.

6.   Podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec...   prerokovalabez zbytočných prieťahov, a podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru, aby bola jeho vecspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

7.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   toho   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonompredpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavneneoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. Predmetom sťažnosti (podľa petitu sťažnosti, ktorým je ústavný súd podľa § 20 ods.3 zákona o ústavnom súde viazaný) je tvrdenie sťažovateľov, že postupom najvyššieho súduv odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 4 Obo 43/2013 boli porušené ich označené právapodľa ústavy a dohovoru.

9. Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosťide predovšetkým   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutímpríslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   aleboslobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislostimedzi označeným   postupom   alebo   rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   mocia základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   alebo   aj   vtedy,ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav,ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situáciaalebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05,IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05). Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovaťtakú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušeniaoznačeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatína ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05,III. ÚS 198/07).

10. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 102/05, II. ÚS 387/06,II. ÚS 518/2014) sa ochrana základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (ale i právu podľačl. 6 ods. 1 dohovoru) poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v časeuplatnenia tejto ochrany porušovanie tohto základného práva označenými orgánmi verejnejmoci (v tomto prípade najvyšším súdom) ešte mohlo trvať. Ak v čase, keď sťažnosť boladoručená ústavnému súdu, už nemohlo dochádzať k namietanému porušovaniu označenéhozákladného práva postupom najvyššieho súdu, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne akozjavne   neopodstatnenú   (§   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde).   Uvedený   právny   názorústavného   súdu   je   akceptovaný   aj   judikatúrou   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva(pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05z 3. 3. 2009).

11. V nadväznosti na uvedený právny názor ústavný súd konštatuje, že sťažovatelia,kvalifikovane zastúpení advokátom, v petite sťažnosti namietali (iba) nečinnosť odvolaciehonajvyššieho   súdu   (§   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde),   ktorý   vo   veci   rozhodol   ešte30. júna   2015,   teda   v čase   predchádzajúcom   podaniu   ich   sťažnosti   ústavnému   súdu(7. august 2015). Najvyšší súd v tomto čase už nemohol relevantným spôsobom zasahovaťdo označených práv sťažovateľov, pričom konanie pred najvyšším súdom bolo predtým (dvaroky) ešte na hranici ústavnej akceptovateľnosti.

12. Tento skutkový stav bol so zreteľom na obsah sťažnosti, ako aj s prihliadnutímna zmysel   a   účel   ustanovenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočnýchprieťahov   základom   pre   záver   ústavného   súdu,   že   sťažnosť   sťažovateľov   proti   údajnejnečinnosti najvyššieho súdu je zjavne neopodstatnená. V dôsledku uvedeného ústavný súdsťažnosť   sťažovateľov   odmietol   pre   jej   zjavnú   neopodstatnenosť   (§   25   ods.   2   zákonao ústavnom súde).

13.   K   tomu   nad   rámec   ústavný   súd   iba   zdôrazňuje,   že   sa   nemohol   zaoberaťprípadným postupom (nečinnosťou) krajského súdu, keďže v petite sťažnosti sťažovatelia,zastúpení   advokátom,   postup   tohto   súdu   konkrétne   nenamietali   (odôvodnenie   sťažnostinie je teda zosúladené s jej petitom). Tiež sťažovateľmi udelené splnomocnenia pre advokátavykazujú   nedostatky,   keďže   neuvádzajú,   akej   veci   sa   ich   zastupovanie   pred ústavnýmsúdom týka (nemá náležitosti predpísané zákonom podľa § 20 ods. 1 a 2 zákona o ústavnomsúde).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. augusta 2015