SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 339/2015-12
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom senátu 26. augusta 2015 predbežneprerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpených advokátom ⬛⬛⬛⬛,
, vo veci namietaného porušeniazákladného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ÚstavySlovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenompod sp. zn. 4 Obo 43/2013 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavneneopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola7. augusta 2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupomNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenompod sp. zn. 4 Obo 43/2013 (ďalej aj „namietané konanie“).
2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia podali 11. júla 2002 na Krajskom súdev Košiciach (ďalej len „krajský súd“) „návrh na vydanie zmenkového platobného rozkazu“.Krajský súd vo veci samej rozhodol prvýkrát až rozsudkom sp. zn. 12 Cb 8/2003z 21. marca 2011, ale najvyšší súd jeho rozsudok zrušil uznesením z 31. júla 2012 a vecmu vrátil na ďalšie konanie. Následne krajský súd opätovne rozhodol rozsudkomz 21. marca 2013 (sťažovatelia uviedli v sťažnosti rok 2011, pozn.) tak, že zmenkovýplatobný rozkaz vydaný 14. mája 2003 zrušil. Proti tomuto rozhodnutiu krajského súdupodali sťažovatelia odvolanie, v súčasnosti sa na najvyššom súde vedie namietané konaniea vec nie je ešte právoplatne skončená.
3. K namietanému porušeniu označených práv malo dôjsť podľa navrhovaného petitusťažnosti postupom (iba) odvolacieho – najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.4 Obo 43/2013. Sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd vydal vo veci nález, ktorým vysloví,že namietaným postupom najvyššieho súdu došlo k porušeniu ich označených práv podľa čl.48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, a prikáže najvyššiemu súdu konať vo veci bezzbytočných prieťahov. Okrem toho sa sťažovatelia domáhajú priznania finančnéhozadosťučinenia každý v sume po 5 000 € a úhrady trov konania.
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických aleboprávnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavyak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatnýmrozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva a slobody podľa odseku 1,a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľaodseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten kto tieto práva aleboslobody porušil, vo veci konal... Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojímrozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boliporušené, primerané finančné zadosťučinenie.
6. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec... prerokovalabez zbytočných prieťahov, a podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru, aby bola jeho vecspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa toho ustanovenia návrhy vo veciach,na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonompredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
8. Predmetom sťažnosti (podľa petitu sťažnosti, ktorým je ústavný súd podľa § 20 ods.3 zákona o ústavnom súde viazaný) je tvrdenie sťažovateľov, že postupom najvyššieho súduv odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 4 Obo 43/2013 boli porušené ich označené právapodľa ústavy a dohovoru.
9. Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosťide predovšetkým vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutímpríslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva aleboslobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislostimedzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej mocia základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, alebo aj vtedy,ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav,ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situáciaalebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05,IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05). Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovaťtakú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušeniaoznačeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatína ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05,III. ÚS 198/07).
10. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 102/05, II. ÚS 387/06,II. ÚS 518/2014) sa ochrana základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (ale i právu podľačl. 6 ods. 1 dohovoru) poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v časeuplatnenia tejto ochrany porušovanie tohto základného práva označenými orgánmi verejnejmoci (v tomto prípade najvyšším súdom) ešte mohlo trvať. Ak v čase, keď sťažnosť boladoručená ústavnému súdu, už nemohlo dochádzať k namietanému porušovaniu označenéhozákladného práva postupom najvyššieho súdu, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne akozjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Uvedený právny názorústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva(pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05z 3. 3. 2009).
11. V nadväznosti na uvedený právny názor ústavný súd konštatuje, že sťažovatelia,kvalifikovane zastúpení advokátom, v petite sťažnosti namietali (iba) nečinnosť odvolaciehonajvyššieho súdu (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde), ktorý vo veci rozhodol ešte30. júna 2015, teda v čase predchádzajúcom podaniu ich sťažnosti ústavnému súdu(7. august 2015). Najvyšší súd v tomto čase už nemohol relevantným spôsobom zasahovaťdo označených práv sťažovateľov, pričom konanie pred najvyšším súdom bolo predtým (dvaroky) ešte na hranici ústavnej akceptovateľnosti.
12. Tento skutkový stav bol so zreteľom na obsah sťažnosti, ako aj s prihliadnutímna zmysel a účel ustanovenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov základom pre záver ústavného súdu, že sťažnosť sťažovateľov proti údajnejnečinnosti najvyššieho súdu je zjavne neopodstatnená. V dôsledku uvedeného ústavný súdsťažnosť sťažovateľov odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť (§ 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde).
13. K tomu nad rámec ústavný súd iba zdôrazňuje, že sa nemohol zaoberaťprípadným postupom (nečinnosťou) krajského súdu, keďže v petite sťažnosti sťažovatelia,zastúpení advokátom, postup tohto súdu konkrétne nenamietali (odôvodnenie sťažnostinie je teda zosúladené s jej petitom). Tiež sťažovateľmi udelené splnomocnenia pre advokátavykazujú nedostatky, keďže neuvádzajú, akej veci sa ich zastupovanie pred ústavnýmsúdom týka (nemá náležitosti predpísané zákonom podľa § 20 ods. 1 a 2 zákona o ústavnomsúde).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. augusta 2015