znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 339/2014-16

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   2.   júla   2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   V. Š.   a   J. H.,   zastúpených   advokátom   JUDr.   Martinom Salokom,   Zvonárska   8,   Košice,   vo   veci   namietaného porušenia   základných   práv   podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 Sžr 35/2012 z 27. marca 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. Š. a J. H.   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,ústavný súd“) bola 16. júla 2013 doručená   sťažnosť   V. Š.   a   J. H.   (ďalej   len   „sťažovatelia“),   ktorou   namietali   porušenie svojho základného vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len,,ústava“), práva na súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1   ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   a rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 Sžr 35/2012 z 27. marca 2013 (ďalej len „najvyšší súd“ a „rozsudok najvyššieho súdu“).

2.   Z   obsahu   sťažnosti   a   pripojených   príloh   vyplýva,   že   uznesením   valného zhromaždenia   Lesy   Čierna   Lehota,   pozemkové   spoločenstvo   (ďalej   len   „pozemkové spoločenstvo“) z 18. apríla 2011 boli sťažovatelia zvolení za členov výboru pozemkového spoločenstva.   Obvodný   lesný úrad v   Rožňave   (ďalej   len   „obvodný   úrad“)   rozhodnutím č. k. 2011100153-03 z 28. apríla 2011 zapísal zmeny v registri pozemkových spoločenstiev vyplývajúce   z   voľby   uskutočnenej   na   valnom   zhromaždení   pozemkového   spoločenstva. Proti rozhodnutiu obvodného úradu podalo pozemkové spoločenstvo odvolanie, na základe ktorého Krajský lesný úrad v Košiciach rozhodnutím sp. zn. 20111289 z 30. mája 2011 (ďalej   len   „krajský   úrad“   a   „rozhodnutie   krajského   úradu“)   zmenil   prvostupňové rozhodnutie obvodného úradu tak, že prvotnému návrhu na zápis v registri pozemkových spoločenstiev nevyhovel a požadované zmeny do registra nezapísal.

3.   Sťažovatelia   sa   nestotožnili   so   závermi   rozhodnutia   krajského   úradu,   a   preto podali na Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) žalobu o preskúmanie jeho zákonnosti, ktorou   sa   domáhali   zrušenia   rozhodnutia   krajského   úradu   a   vrátenia   veci na nové   prerokovanie   a   rozhodnutie.   Krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn.   7   S   75/2011 zo 16. novembra 2011 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) žalobu sťažovateľov zamietol. Proti rozsudku krajského súdu podali sťažovatelia odvolanie, ktorému však najvyšší súd nevyhovel a napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok krajského súdu v celom rozsahu.

4. Podľa názoru sťažovateľov rozsudok krajského súdu a ani rozsudok najvyššieho súdu nedal odpovede na nimi opakovane nastolené kľúčové otázky. V ústavnej sťažnosti vyjadrujú   presvedčenie,   že   napadnutý   rozsudok   najvyššieho   súdu   je   nepreskúmateľný, svojvoľný a vecne nesprávny, čo má za následok porušenie ich označených základných práv podľa ústavy a dohovoru.

5.   Sťažovatelia   videli   ústavnú   nekonformnosť   napadnutého   rozsudku   najvyššieho súdu   vo   viacerých   aspektoch.   V   prvom   rade   namietali,   že najvyšší   súd   a   ani konajúci krajský   súd   sa   nevysporiadali   s   podstatnou   otázkou,   či   pozemkové   spoločenstvo   bolo oprávnené podať odvolanie proti rozhodnutiu obvodného úradu, ktorý zapísal sťažovateľov do príslušného registra ako členov výboru. Podľa ich názoru odvolanie podal subjekt, ktorý na   to   nebol   oprávnený,   resp.   ktorý   nebol   účastníkom   konania,   keďže   v   ich   veci   nešlo o práva či povinnosti pozemkového spoločenstva, ale len zapísaných osôb, a teda podané odvolanie nemohlo vyvolať „plnohodnotný odvolací prieskum“.

6. Ďalej sťažovatelia namietali, že krajský úrad svojím postupom porušil rovnosť účastníkov konania, a to tým, že im nezaslal na vyjadrenie „Doplnenie odvolania proti rozhodnutiu   Obvodného   lesného   úradu   v   Rožňave   č.   2011/00153-03   z   28.04.2011“, resp. ani iným vhodným spôsobom im neoznámil, že takéto podanie bolo podané a tvorí obsah spisu, a teda i podklad rozhodnutia správneho orgánu.

7.   Napokon   sťažovatelia   namietali   arbitrárny   výklad   §   19   ods.   2   zákona č. 181/1995 Z.   z.   o   pozemkových   spoločenstvách   v   znení   platnom   a   účinnom do 1. mája 2013 (ďalej len „zákon o pozemkových spoločenstvách), podľa ktorého: «...   zhromaždenie   rozhoduje   nadpolovičnou   väčšinou   všetkých   hlasov,   ak   sa nevyžaduje   podľa   tohto   zákona   alebo   podľa   zmluvy   o   založení   dvojtretinová   väčšina všetkých   hlasov“.   V   tejto   súvislosti   sťažovatelia   argumentovali   takto:   „Podľa   názoru sťažovateľov   valné   zhromaždenie   ako   najvyšší   orgán   pozemkového   spoločenstva   je zhromaždením   len   tých   členov   pozemkového   spoločenstva,   ktorí   sú   na   danom   valnom zhromaždení...   prítomní.   Teda   realizovať   (subjektívne)   hlasovacie   práva   môžu   len   tí členovia   pozemkového   spoločenstva,   ktorí   sú   na   danom   zhromaždení   prítomní,   či   už priamo, alebo nepriamo. Zo zákonnej formulácie „zhromaždenie rozhoduje“ nutne vyplýva, že   zhromaždenie   môže   rozhodovať   len   prostredníctvom   tých   členov,   ktorí   sú   na   ňom nejakým   spôsobom   účastní.   Do   rozhodovacieho   procesu   zhromaždenia   nemožno   z uvedeného   dôvodu   zakomponovať   aj   tých   členov   pozemkového   spoločenstva,   ktorí   na zhromaždení nie sú prítomní. Tí jednoducho na zhromaždení nerozhodujú, lebo na ňom nie sú prítomní a teda nemôžu relevantným spôsobom byť zapojení do rozhodovacieho procesu. Iný záver by viedol k absurdnému stavu kedy by bolo nutné konštatovať, že zhromaždenie rozhoduje   aj   vtedy,   ak   tam   nie   je   nik   prítomný   resp.   že   rozhodujú   aj   tí,   ktorí   sa   do rozhodovacieho   procesu   nijak   nezapojili.   Z   uvedeného   tiež   vyplýva,   že   realizácia (subjektívnych hlasovacích) práv mimo konaného zhromaždenia nie je možná (uvedenému nasvedčuje aj znenie § 18 zákona č. 181/1995 Z. z.).

Ak   zákon   konštruuje   podmienku,   že   „zhromaždenie   rozhoduje   nadpolovičnou väčšinou všetkých hlasov“, tak je zrejmé, že len tých hlasov členov, ktorí sú na danom zhromaždení prítomní, pretože len títo majú (v dobe konania zhromaždenia) hlasovacie práva - len títo môžu hlasovať a podieľať sa na rozhodovacom procese - za predpokladu, že zhromaždenie   je   uznášania   schopné.   Hlasovacie   (subjektívne)   práva   na   zhromaždení nemajú tí členovia, ktorí na danom zhromaždení prítomní nie sú, teda nemôžu o ničom rozhodovať.   Z   uvedeného   je   potom   zrejmé,   že   osoby,   ktoré   boli   volené   do   orgánov pozemkového   spoločenstva   Lesy   Čierna   Lehota   dňa   18.04.2011   získali   nadpolovičnú väčšinu   hlasov   a teda boli   zvolení   do orgánov   pozemkového   spoločenstva Lesy Čierna Lehota (výbor a dozorná rada).

Na podporu správnosti vyššie uvedeného záveru možno tiež uviesť, že iný výklad by v mnohopočetných pozemkových spoločenstvách viedol k faktickému znefunkčneniu týchto spoločenstiev, čo rozhodne nemohlo byť úmyslom zákonodarcu. Tvorba právnych noriem ako   aj   ich   aplikácia   musí   viesť   k   spoločensky   akceptovateľným   záverom   a   musí   byť prospešná.   Aplikácia   právnych   noriem   nesmie   viesť   k   stavu,   ktorý   vo   svojom   dôsledku nevedie k zabezpečeniu funkčnosti ich pôsobenia, ale práve naopak vytára spoločensky neodôvodnené (a z tohto pohľadu neakceptovateľné) prekážky pre takéto pôsobenie a vedie k absurdným záverom....

Sťažovatelia ďalej poukazujú na to, že je vylúčené, aby na voľbu členov orgánov spoločenstva   s   právnou   subjektivitou,   boli   použité   ustanovenia   §   139   ods.   2   zákona č. 40/1964   Zb.   Občiansky   zákonník   v   znení   neskorších   predpisov   „O   hospodárení   so spoločnou   vecou   rozhodujú   spoluvlastníci   väčšinou   počítanou   podľa   veľkosti   podielov. Pri rovnosti hlasov,   alebo ak sa väčšina alebo dohoda nedosiahne, rozhodne na návrh ktoréhokoľvek spoluvlastníka súd.“ Pozemkové spoločenstvá s právnou subjektivitou, majú vlastný ustanovený postup tvorby orgánov spoločenstva a tak aj vlastný postup pri prijímaní rozhodnutí. Navyše voľba do orgánov spoločenstva nie je „hospodárením s vecou“ a aj pri najširšej možnej interpretácii „hospodárenia s vecou“ nie je podľa názoru sťažovateľov možné považovať voľbu do orgánov spoločenstva za „hospodárenie s vecou“. Sťažovatelia poukazujú na tento právny názor Krajského súdu, práve z dôvodu, že Najvyšší súd „sa s odôvodnením napadnutého rozhodnutia v celom rozsahu stotožňuje, jeho dôvody považuje za správne“.

Preto právne závery Najvyššieho súdu sťažovatelia, z dôvodov vyššie uvedených, považujú za svojvoľné a ústavne nekonformné.»

8. V petite sťažnosti sťažovatelia žiadali vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených základných práv podľa ústavy a dohovoru postupom a rozsudkom najvyššieho   súdu,   zrušil   napadnutý   rozsudok,   vec   vrátil   na   nové   konanie   a   priznal   im náhradu trov právneho zastúpenia.

9. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

10.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

11.   Podľa   čl.   140   ústavy   podrobnosti   o   organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

12. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

13.   Ústavný   súd   vo   vzťahu   k   namietanému   porušeniu   sťažovateľmi   označených základných práv v prvom rade skúmal, či napadnutý rozsudok nie je neodôvodnený alebo arbitrárny v takom rozsahu, že by to malo za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1 ústavy, resp. práva na spravodlivé prejednanie veci podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

14.   Ústavný   súd   ďalej   konštatuje,   že námietky   sťažovateľov   uvedené   v   ústavnej sťažnosti   sa   prekrývajú   s   ich   právnou   argumentáciou   uplatnenou   v   konaniach pred všeobecnými súdmi, pričom najvyšší súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku, aj s odkazom na odôvodnenie rozsudku krajského súdu vysporiadal s nimi takto:

«Krajský súd v Košiciach napadnutým rozsudkom žalobu zamietol ako nedôvodnú podľa § 250j ods. 1 O. s. p. po zistení, že rozhodnutie žalovaného je zákonné. Žalobcovia v konaní predovšetkým namietali, že v zmysle § 19 ods. 2 zákona č. 181/1995 Z. z. valné zhromaždenie ako najvyšší orgán pozemkového spoločenstva rozhoduje väčšinou hlasov členov spoločenstva, ktorí sú prítomní na valnom zhromaždení, ale s takouto interpretáciou citovaného zákonného ustanovenia krajský súd nesúhlasil. Podľa § 19 ods. 2 cit. zákona, pre prijatie rozhodnutia zhromaždením sa vyžaduje nadpolovičná väčšina všetkých hlasov, pokiaľ sa nevyžaduje kvalifikovaná dvojtretinová väčšina všetkých hlasov. Toto ustanovenie zodpovedá všeobecným princípom spoluvlastníctva upravených Občianskym zákonníkom, podľa   ktorých   o   hospodárení   so   spoločnou   vecou   rozhodujú   spoluvlastníci   väčšinou počítanou podľa veľkostí podielov (§ 139). Z obsahu notárskej zápisnice z 19. 04. 2011 nesporne   vyplýva,   že   ani   jeden   člen   do   volených   orgánov   pozemkového   spoločenstva nezískal nadpolovičnú väčšinu všetkých hlasov, preto neboli splnené zákonné podmienky pre   zápis   zmeny   údajov   v   registri   pozemkových   spoločenstiev   tak,   ako   boli   uplatnené v návrhu   z   20.   04.   2011.   Za   dôvodnú   nepovažoval   súd   ani   námietku,   že   predseda pozemkového spoločenstva, členovia výboru a dozornej rady spoločenstva v personálnom zložení, aké bolo do konania valného zhromaždenia dňa 18. 04. 2011, neboli oprávnení podať odvolanie proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa vzhľadom na uplynutie dĺžky   ich   funkčného   obdobia;   s   touto   odvolacou   námietkou   sa   žalovaný   vo   svojom rozhodnutí   dostatočne   vyporiadal   s   odkazom   na   ust.   §   14   Správneho   poriadku.   Pokiaľ žalobcovia   namietali   porušenie   svojich   procesných   práv   tým,   že   im   nebolo   doručené doplnenie odvolania proti rozhodnutiu Obvodného lesného úradu v Rožňave, súd má za to, že   toto   procesné   pochybenie   žalovaného   nemalo   vplyv   na   zákonnosť   napadnutého rozhodnutia, keďže obsahom doplňujúceho podania boli iba údaje o celkovom počte hlasov spoločenstva   a   počte   hlasov,   ktoré   získali   novozvolení   členovia   volených   orgánov pozemkového spoločenstva, ktoré boli žalobcom nesporne známe. …

Ani odvolací súd nepovažuje za dôvodnú námietku porušenia rovnosti účastníkov správneho konania z dôvodu, že žalovaný nedoručil žalobcom doplnenie odvolania zo dňa 28. 04. 2011. Podľa obsahu tohto krátkeho doplnenia, účastník v 1. rade v ňom reaguje na notársku   zápisnicu   z   valného   zhromaždenia   z   18.   04.   2011,   čo   nemohol   urobiť v podanom odvolaní, pretože ju - na rozdiel od žalobcov, skôr nemal k dispozícii. Je v ňom uvedený počet hlasov, ktorý získali jednotlivé osoby vo voľbách do výboru a dozornej rady (žalobcom známe,   pretože zápisnicu pripojili k návrhu na zmenu údajov v registri PS) so záverom,   že   nik   nedosiahol   nadpolovičnú   väčšinu   hlasov.   Nešlo   teda   o   žiadnu   novú informáciu,   ktorú   by   bol   správny   orgán   povinný   oznamovať   žalobcom   a   odvolací   súd nepovažuje jeho postup za procesné pochybenie, ktorým by bolo porušené právo žalobcov ako účastníkov správneho konania.

Aj   podľa   názoru   odvolacieho   súdu   neobstojí   ani   námietka   nepreskúmateľnosti, pokiaľ ide o výklad ustanovenia § 19 ods. 2 zákona, resp. § 10 písm. b/ stanov pozemkového spoločenstva   Lesy   Čierna   Lehota.   Podľa   §   19   ods.   2   zákona,   zhromaždenie   rozhoduje nadpolovičnou väčšinou všetkých hlasov, ak sa nevyžaduje podľa tohto zákona alebo podľa zmluvy o založení dvojtretinová väčšina všetkých hlasov. Toto ustanovenie treba považovať za   kogentné,   pretože   neupravuje   možnosť,   aby   stanovy   upravili   spôsob   rozhodovania odchylne a zmluva o založení môže upraviť iba vyššie hlasovacie kvórum. Tento záver zohľadňuje aj ustanovenie § 17 ods.   4 zákona,   podľa ktorého podrobnosti o orgánoch spoločenstva, spôsobe ich ustanovenia a činnosti upraví zmluva o založení alebo stanovy, čo ale neznamená, že pre rozhodovanie môže stanoviť nižšie kvórum. Nemožno akceptovať výklad ustanovenia § 19 ods. 2 prezentovaný žalobcami, pretože - ako správne uviedli aj účastníci v 2. až 9. a 11. rade vo vyjadrení k odvolaniu, zákonodarca rozlišuje, či má ísť o väčšinu všetkých hlasov, alebo len o väčšinu hlasov prítomných (na valnom zhromaždení). Ako ďalší príklad možno uviesť ustanovenie § 127 Obchodného zákonníka, kde v ods. 3 zákon   hovorí   o   „prostej   väčšine   hlasov   prítomných   spoločníkov“   a   v   ods.   4 o „dvojtretinovej väčšine všetkých hlasov spoločníkov“. Je teda nad akúkoľvek pochybnosť, že citované ustanovenie § 19 ods. 2 vyžaduje nadpolovičnú väčšinu všetkých hlasov, a nie hlasov prítomných na valnom zhromaždení. Rovnako možno uzavrieť, že znenie stanov, ktoré je v rozpore s ustanovením § 19 ods. 2 zákona, je neplatné podľa § 39 Občianskeho zákonníka   pre   rozpor   so   zákonom,   a   preto   ho   nebolo   možné   pri   voľbe   členov   výboru a dozornej rady aplikovať. Aj v týchto otázkach považuje odvolací súd ako odôvodnenie rozhodnutia žalovaného, tak krajského súdu za zrozumiteľné a dostatočné.»

15. Ústavný súd pri posudzovaní namietanej ústavnej nekonformnosti napadnutého rozsudku   najvyššieho   súdu   s   poukazom   na   svoju   ustálenú   judikatúru   predovšetkým konštatuje, že pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ústavnému súdu neprináleží hodnotiť správnosť skutkových záverov, či právneho   posúdenia   veci   všeobecnými   súdmi,   pretože   nie   je   prieskumným   súdom, nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti (II. ÚS 1/95). Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie s ústavou   alebo   záväznou   medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného   súdu   iba   v   prípade,   ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadne popreli účel   a význam zákonného predpisu   (I.   ÚS   115/02,   I.   ÚS   12/05,   I.   ÚS   382/06, I. ÚS 88/07).

16. Z predloženej sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia v podstate požadujú revíziu rozsudku   najvyššieho   súdu,   ktorým   sa   ich   odvolaniu   proti   rozsudku   krajského   súdu nevyhovelo. Ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd vo svojom rozsudku dostatočne vyhodnotil   vykonané   dokazovanie,   na   sporné   otázky   namietané   sťažovateľmi   dal vyčerpávajúcim spôsobom kvalifikované odpovede, a preto aj ústavný súd ho považuje za dostačujúci a ústavne relevantný. V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyšší súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré potvrdil rozsudok krajského súdu v celom rozsahu. Okolnosť, že sťažovatelia majú odlišný názor, nezakladá porušenie označených základných práv a slobôd. Ústavný súd preto nemá dôvod zasahovať   do   záverov   najvyššieho   súdu.   Ústavný   súd   k   tomu   ďalej   poznamenáva,   že základné   právo   na   súdnu   ochranu   a   spravodlivé   súdne   konanie   garantované   ústavou a dohovorom neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho ani   účelovo   chápať   tak,   že   jeho   naplnením   je   vyhovenie   všetkým   návrhom   účastníka konania (napr. II. ÚS 4/94, I. ÚS 8/96).

17. Sťažovatelia namietali i porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy. Keďže porušenie tohto základného práva malo spočívať len v arbitrárnosti záverov napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, ústavný súd s poukazom na konštantnú judikatúru   opakovane   uvádza,   že   označené   základné   právo   na   súdnu   ochranu   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru porušené   nebolo   a   v   nadväznosti   na   to   nemohlo   dôjsť   ani   k   porušeniu   sťažovateľmi označeného   práva   vlastniť   majetok   (mutatis   mutandis   IV.   ÚS   116/05,   III.   ÚS   218/07, III. ÚS 70/08).

18.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   v   zmysle   judikatúry   ústavného   súdu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05). Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je teda absencia priamej súvislosti   medzi   označeným   základným   právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. O taký prípad išlo aj v prerokovávanej veci, preto ústavný súd z už uvedených dôvodov považuje sťažnosť za zjavne neopodstatnenú.

19. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo výroku tohto uznesenia.

20. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľov, ktoré sú viazané na skutočnosť, že sťažnosti bude vyhovené.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júla 2014