znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 339/06-44

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. apríla 2007 v senáte zloženom   z predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a zo   sudcov   Juraja Horvátha   a   Sergeja Kohuta o sťažnosti B. A., B., zastúpeného advokátom JUDr. P. K., Advokátska kancelária, B., vo veci porušenia práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3   Ntv   19/2006   a jeho   uznesením   z 31.   mája 2006 takto

r o z h o d o l :

1.   Právo   B.   A.   zaručené   v čl.   5   ods.   4   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Ntv 19/2006 a jeho uznesením z 31. mája 2006 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   3   Ntv   19/2006 z 31. mája 2006 z r u š u j e.

3. B. A. p r i z n á v a   úhradu trov právneho zastúpenia v sume 8 682 Sk (slovom osemtisícšesťstoosemdesiatdva   slovenských   korún),   ktoré   je   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky p o v i n n ý vyplatiť na účet advokáta JUDr. P. K., Advokátska kancelária, B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti B. A. n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením z 3. novembra 2006 č. k. I. ÚS 339/06-27 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   B.   A.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. P. K., Advokátska kancelária, B., ktorou namietal porušenie práva zaručeného v čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Ntv 19/2006 a jeho uznesením z 31. mája 2006.

Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že: „Sťažovateľ je na základe uznesenia Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 6. 6. 2003 pod sp. Zn. 3 Nt 93/02 vo väzbe, ktorá u sťažovateľa začala dňa 2. 6. 2003 o 06.00 hod. z dôvodov uvedených v § 67 ods. 1, písm. b, písm. c, ods. 2 Tr. Poriadku účinného do 31.   12.   2005.   K uvaleniu väzby predchádzalo začatie trestného stíhania a vznesenia obvinenia sťažovateľovi Krajským úradom vyšetrovania v B. zo dňa 3. 6. 2003 pod sp. zn. ČVS: KUJP-150/OVVK-2003 na základe ktorého je sťažovateľ obvinený z trestného činu nedovolenej výroby a držby omamnej a psychotropnej látky, jedu a prekurzora a obchodovanie s nimi podľa § 187 ods. 1, písm. b), písm. c), písm. d), ods. 3, písm. b), ods. 4, písm. a) Tr. zákona účinného do 31. 12. 2005 (...).

Prokurátor Krajskej prokuratúry v B. dňa 26. 11. 2004 pod sp. zn. 1 Kv 10/03 podal na sťažovateľa a spoluobvinených obžalobu.

Väzba sťažovateľa bola predlžovaná päť krát (...) Posledné platné   rozhodnutie Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   ktorým   bola väzba sťažovateľovi predĺžená do 2. 11. 2006 sťažovateľ prevzal dňa 19. 6. 2006. (...) Nezákonnosť   vydania   rozhodnutia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa 31. 5.   2006   pod   sp.   Zn.   3   Ntv   19/2006   ktorým   bola   väzba   sťažovateľa   predĺžená do 2. 11. 2006 spočíva z postupu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky akým k predĺženiu väzby sťažovateľa došlo. Postupom, ktorý predchádzal k vydaniu napádaného rozhodnutia došlo k odňatiu práva sťažovateľa (obžalovaného) a jeho právnemu zástupcovi JUDr. P. K. vyjadriť sa k návrhu predsedníčky konajúceho senátu Krajského súdu v Bratislave zo dňa 27. 4. 2006, ktorým predložila Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky návrh na predĺženie lehoty trvania väzby sťažovateľa.

Trestné konanie musí byť kontradiktórne a musí zaručiť rovnosť zbraní účastníkov tohto   konania.   Základným   právom   zaručeným   Ústavou   Slovenskej   republiky   je   právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom a k úkonom vykonaných v trestnom konaní. V tejto   súvislosti   mám   zato,   že   dôkaz   je   treba   ponímať   v   širších   súvislostiach   ako   iba dôkazy, ktoré sú políciou produkované v trestnom konaní v zmysle Trestného poriadku. Za dôkaz, respektívne úkon v trestnom konaní je potrebné považovať aj samotný návrh Predsedníčky rozhodujúceho senátu Krajského súdu v Bratislave, ktorým žiada Najvyšší súd Slovenskej republiky o predĺženie väzby sťažovateľa, pričom právom sťažovateľa a jeho obhajcu je, aby sa k návrhu a k tvrdeniam na základe ktorých má byť väzba predĺžená mohli procesné strany vyjadriť a až po ich vyjadrení pri zachovaní kontradiktórnosti konania je možné o návrhu na predĺženie väzby rozhodovať. Každý iný postup je potrebné považovať za porušenie ústavného práva v zmysle Ústavy Slovenskej republiky zakotvené v (...) čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

(...) Počas celej doposiaľ vykonávanej väzbe sa sťažovateľ a jeho obhajca nemal možnosť vyjadriť k dôvodom a okolnostiam predĺženia väzby,   nakoľko ani jeden návrh sťažovateľovi doručený nebol. (...)

Účelom čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je poskytnutie práva osobám, ktoré boli pozbavené osobnej slobody spočívajúce v možnosti súdnej kontroly rozhodnutí na základe ktorých bol zásah do ich osobnej slobody vykonaný. Jednou zo záruk takejto kontroly je aj právo osoby predložiť súdu, ktorý rozhoduje o zásahu alebo ďalšieho trvania už vykonaného zásahu do osobnej slobody argumenty a vyjadrenia proti   svojmu   ponechaniu   vo   väzbe.   Pokiaľ   takýto   postup   nie   je   zachovaný,   dochádza k porušeniu čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd lebo takýmto postupom je odňaté právo na vyjadrovanie sa k prejednávanej veci, čím je následne porušená zásada kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní. Možnosť zachovania práva na   vyjadrenie   a   to   nie   len   osobne   ale   minimálne   písomne   je   jednou   zo   základných procesných záruk spravodlivého procesu.

(...) všetci účastníci v konaní, v ktorom sa rozhodovalo o predĺžení väzby sťažovateľa majú mať rovnaké práva čo vyplýva zo zásady rovnosti zbraní. Skutočnosť, že predsedníčka konajúceho Krajského súdu v Bratislave podáva Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky návrh na predĺženie väzby sťažovateľa bez toho, aby sa o tom sťažovateľ čo i len náznakom dozvedel, bez toho, aby mal možnosť sám alebo prostredníctvom svojho obhajcu reagovať minimálne písomne na dôvody ďalšieho ponechania vo vyšetrovacej väzbe je porušením jeho   práva   na   spravodlivý   proces   a porušením   zásady   kontradiktórnosti   konania.   Toto pochybenie sa nesnažil odstrániť ani Najvyšší súd Slovenskej republiky a to aj napriek tomu, že z predkladaného pripojeného spisového materiálu pre svoje rozhodnutie musel vedieť, že návrh podávaný predsedníčkou senátu Krajského súdu v Bratislave procesným stranám doručovaný nebol. (...)

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   skutočnosti   po   predložení   dôkazov   žiadame,   aby Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom takto rozhodol

1. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   Uznesením   sp.   Zn.   3   Ntv   19/2006   zo   dňa 31. 5. 2006, ktorým rozhodol o predĺžení lehoty trvania väzby B. A. (...) bez toho, aby sa k dôvodom a okolnostiam ďalšieho trvania väzby mohol vyjadriť, porušil jeho právo podľa čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s porušením jeho práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. Zn. 3 Nt 19/2006 zo dňa 31. 5. 2006 sa v časti týkajúceho sa B. A. zrušuje a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky sa prikazuje, aby sťažovateľa neodkladne prepustil z väzby na slobodu.

3.   Právnemu   zástupcovi   sa   priznáva   náhrada   trov   právneho   zastúpenia   v   sume 8.682.- Sk, ktoré je povinný zaplatiť Najvyšší súd Slovenskej republiky do 15 dní odo dňa právoplatností tohto nálezu.“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania:   najvyšší   súd   listom   č.   k.   KP   8/07-5   z 8.   februára   2007   a   právny   zástupca sťažovateľa stanoviskom k uvedenému vyjadreniu najvyššieho súdu z 2. apríla 2007.

2.1 Predseda najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení uviedol: „O   predĺžení   lehoty   trvania   väzby   obžalovaného   B.   A.   (ale   aj   M.   F.   a R.   Š.) rozhodoval   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   na   základe   návrhu   predsedníčky   senátu Krajského súdu v Bratislave opakovane.

Obžalovaný   podal   dňa   16.   novembra   2006   ústavnú   sťažnosť   proti   identickému uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25. októbra 2006, sp. zn. 3 Ntv 37/2006 (teda   proti   neskôr   vyhlásenému   uzneseniu   o   predĺžení   lehoty   trvania   väzby,   ako   teraz napádanému).   Konanie   sa   vedie   na   Ústavnom   súde   Slovenskej   republiky   pod č. III. ÚS 386/06-12.   K   tejto   sťažnosti   sa   vyjadroval   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky listom z 1. februára 2007, sp. zn. KP 8/07-1.

So   zreteľom   na   skutočnosť,   že   obsahom   oboch   sťažností   je   odňatie   práva obžalovaného vyjadriť sa k návrhu predsedníčky senátu na predĺženie lehoty trvania väzby, odkazujeme na obsah nášho listu z 1. februára 2007.

Vzhľadom   na   skutočnosti,   ktoré vyplývajú   zo   spisu   Krajského súdu   v Bratislave, sp. zn. 1 T 15/04, navrhujeme sťažnosť obžalovaného aj v predmetnej veci odmietnuť. Zároveň oznamujeme, že súhlasíme s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.“

Z vyjadrenia predsedu najvyššieho súdu č. k. KP 8/2007-1 k sťažnosti sťažovateľa vedenej na ústavnom súde pod sp. zn. III. ÚS 386/06 vyplýva: „Návrh na predĺženie lehoty trvania väzby u obžalovaných A., F., Š. v zmysle § 71 ods. 3 Tr. por. účinného do 1. januára 2006 (arg. § 564 ods. 5 Tr. por. účinného od 1. januára 2006) podala predsedníčka senátu Krajského súdu v Bratislave dňa 20. októbra 2006, teda v lehote uvedenej v § 71 ods. 4 Tr. por. účinného do 1. januára 2006.

Uvedený   návrh   bol   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   doručený   faxom   dňa 20. októbra 2006. Predsedníčka senátu krajského súdu tento návrh doručila obžalovaným, ktorí   ho   prevzali   vo   výkone   väzby.   Vzhľadom   na   to,   že   základný   spis   sa   nachádza   na Krajskom   súde   v Bratislave,   nemôžeme   uviesť   dátum,   kedy   obžalovaní   návrh   prevzali. Z doručeniek založených v spise je možné tento dátum zistiť.

Z obsahu   zberného   spisu   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   sp.   zn. 3 Ntv 37/2006 vyplýva, že obžalovaní sa k návrhu predsedníčky senátu na predĺženie lehoty trvania väzby nevyjadrili.

O návrhu   na   predĺženie   trvania   väzby   rozhodol   preto   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky   na   neverejnom   zasadnutí   konanom   dňa   25.   októbra   2006,   uznesením   sp.   zn. 3 Ntv 37/2006, spôsobom uvedeným v tomto uznesení.

Z uvedených dôvodov navrhujem sťažnosť obžalovaných odmietnuť. (...)“

2.2   Právny   zástupca   sťažovateľa   vo   svojom   stanovisku   k uvedenému   vyjadreniu okresného súdu uviedol:

„Listom zo dňa 19. 2. 2007 pod sp. Zn. I. ÚS 339/06 sme boli vyzvaní, aby sme zaujali stanovisko k vyjadreniu Predsedu NS SR zo dňa 8. 2. 2007 k podanej ústavnej sťažnosti obž. B. A..

V   zaslanom   liste   sa   predseda   NS   SR   odvoláva   na   obsah   svojho   listu   zo   dňa 1. 2. 2007,   ktorý   bol   zaslaný   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   ku   konaniu   sp.   zn. III. ÚS 386/06. V spojení s obidvomi na seba nadväzujúcimi vyjadreniami považujem tieto za zavádzajúce. Mám zato, že úlohou súdu bolo preukázať, že k porušeniu napádaného práva u obžalovaného nedošlo. Zo zaslaného vyjadrenia toto nie je zrejme a preto nie je dôvod, aby Ústavný súd Slovenskej republiky vyhovel návrhu predsedu najvyššieho súdu a sťažnosť obžalovaného odmietol.

Poukazujem na odôvodnenie podanej ústavnej sťažnosti ako aj na všetky dôkazy predložené navrhovateľom, ktorými preukazujeme porušenie práva obž. B. A.. Vzhľadom na preukázanie   porušenia   práv   obžalovaného   sa   bližšie   k   zaslanému   vyjadreniu   Predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyjadrovať nebudeme.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   žiadam,   aby   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   po preskúmaní podanej sťažnosti rozhodol v zmysle podaného návrhu ústavnej sťažnosti.“Sťažovateľ taktiež súhlasil s upustením od ústneho prerokovania veci v konaní pred ústavným súdom, ako to vyplýva z textu sťažnosti z 22. júna 2006.

3. Podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde prerokoval ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže tak sťažovateľ, ako aj najvyšší súd vyslovili súhlas s tým, aby sa upustilo od ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení účastníkov konania.

4. V tejto veci pôvodne prijímal sťažnosť I. senát ústavného súdu, pretože v súlade s rozvrhom práce na rok 2006 a 2007 bol sudca spravodajca Juraj Horváth členom I. senátu ústavného súdu. Plénum ústavného súdu   28. februára 2007 Rozvrhom práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na rok 2007 sp. zn. Spr 140/07 rozhodlo, že s účinnosťou od 28. februára 2007 sa sudca spravodajca Juraj Horváth stal členom II. senátu ústavného súdu. Plénum ústavného súdu zároveň rozhodlo, že veci, v ktorých je sudcom spravodajcom Juraj Horváth, sa prerokujú v II. senáte ústavného súdu. Z tohto dôvodu sa táto vec prerokovala a rozhodla vo veci samej v zložení, ktoré je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

1.   Predmetom   konania   pred   ústavným   súdom   bolo   posúdenie,   či   postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Ntv 19/2006 a jeho uznesením z 31. mája 2006   došlo   k porušeniu   práva   sťažovateľa   na   slobodu   a bezpečnosť   zaručeného   v čl.   5 ods. 4   dohovoru   tým,   že   sťažovateľovi   nebol   doručený   návrh   predsedníčky   senátu Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 T 15/04 z 21. apríla 2006 na predĺženie lehoty trvania väzby sťažovateľa.

Súdne   konanie   v súvislosti   s rozhodovaním   o zákonnosti   väzby   musí   poskytovať určité garancie procesnej povahy, ktoré sú vyjadrené v čl. 6 ods. 1 dohovoru. So zreteľom na to, že čl. 6 ods. 1 dohovoru sa nevzťahuje na konanie a rozhodovanie o väzbe, procesné záruky   uvedené   v tomto   článku   nemožno   bez ďalšieho   uplatniť pri   tomto   rozhodovaní. Z doterajšej judikatúry však vyplýva, že určité základné procesné záruky sú obsahom aj v čl. 5 ods. 4 dohovoru, aj keď nemusia byť rovnaké ako tie, ktoré vyplývajú z čl. 6 ods. 1 dohovoru pri rozhodovaní vo veci samej (I. ÚS 100/04, I. ÚS 220/04, IV. ÚS 235/04). V každom prípade musí mať osoba vo väzbe možnosť predložiť argumenty a dôvody proti svojmu ponechaniu vo väzbe, pričom judikatúra sa prikláňa k tomu, že obvinený musí byť súdom   vypočutý.   Vždy   musí   byť   zaručená   kontradiktórnosť   konania   a rovnosť   zbraní. Zabezpečenie   reálnej   kontradiktórnosti   konania   znamená   napríklad   právo   na   prístup k spisom, bez ktorého obvinený nemôže dostatočne prezentovať svoje argumenty (de Wilde c. Belgicko, s. 41, § 76, Trzaska c. Poľsko z 11. júla 2000, Lanz c. Rakúsko z 30. apríla 2002, Wloch c. Poľsko z 19. októbra 2000).

Právo účastníkov konania na doručenie procesných vyjadrení (rovnako tak návrhov) ostatných účastníkov treba považovať za súčasť práva na spravodlivý proces. Nedoručenie návrhu krajského súdu na predĺženie väzby obžalovanému vytvára stav nerovnosti strán v konaní pred súdom, čo je v rozpore s kontradiktórnosťou konania a so zásadou rovnosti zbraní ako súčastí práva na spravodlivý proces (napr. I. ÚS 100/04, I. ÚS 2/05).

Zo spisu krajského súdu sp. zn. 1 T 15/04 vyplýva, že predsedníčka senátu podala 21. apríla 2006 návrh na predĺženie lehoty trvania väzby u sťažovateľa a obžalovaných M. F.   a R.   Š..   Návrh   bol   najvyššiemu   súdu   doručený   27. apríla   2006. Najvyšší   súd   o ňom rozhodol na neverejnom zasadnutí 31. mája 2006 uznesením sp. zn. 3 Ntv 19/2006, ktorým bola   sťažovateľovi,   ako   aj   ďalším   obžalovaným   lehota   trvania   väzby   predĺžená   do 2. novembra 2006. Rozhodnutie najvyššieho súdu bolo krajskému súdu doručené 19. júna 2006 a následne 26. júna 2006 sťažovateľovi. V spise krajského súdu sp. zn. 1 T 15/04 nie je doklad o tom, že by bol sťažovateľovi doručený návrh predsedníčky senátu krajského súdu   na   predĺženie   lehoty   trvania   väzby   z 21.   apríla   2006,   prípadne   jeho   obhajcovi   na vyjadrenie. V samotnom rozhodnutí sp. zn. 3 Ntv 19/2006 najvyšší súd v odôvodnení iba konštatuje splnenie zákonných podmienok § 71 ods. 2 až 4 Trestného poriadku.

Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že ak pred rozhodnutím súdu o návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby sťažovateľa nemajú k dispozícii tento návrh sťažovateľ a ani jeho obhajca a nemajú teda ani možnosť sa k nemu vyjadriť, ide o zjavné porušenie práv sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru (III. ÚS 108/06).

Ústavný súd vychádzajúc z uvedeného preto dospel k záveru, že nedoručením návrhu predsedníčky   senátu   krajského   súdu   na   predĺženie   lehoty   trvania   väzby   sťažovateľovi a následným rozhodnutím najvyššieho súdu bez toho, aby sťažovateľovi bolo umožnené vyjadriť sa k takému návrhu, došlo k porušeniu čl. 5 ods. 4 dohovoru, tak ako je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

2.   Sťažovateľ   požadoval,   aby   ústavný   súd   zrušil   uznesenie   najvyššieho   súdu sp. zn. 3 Ntv   19/2006   z 31.   mája   2006   a aby   prikázal   sťažovateľa   neodkladne   prepustiť z väzby na slobodu.

Pretože napadnutým uznesením najvyššieho súdu z 31. mája 2006 došlo k porušeniu základného   práva   sťažovateľa   zaručeného   v   čl.   5   ods.   4   dohovoru,   ústavný   súd   toto uznesenie zrušil (čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde), tak ako to je uvedené v bode 2 výroku tohto rozhodnutia.

Požiadavke, aby ústavný súd prikázal neodkladné prepustenie sťažovateľa z väzby na slobodu nebolo možné vyhovieť, vzhľadom na to, že k jeho prepusteniu už došlo 2. marca 2007 uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Ntv 3/07 z 28. februára 2007.

3. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľovi   vznikli   trovy   konania   z dôvodu   právneho   zastúpenia   za   tri   úkony právnej   služby   (príprava   a prevzatie   zastúpenia,   podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu z 22. júna   2006   a podanie   písomného   stanoviska   k vyjadreniu   najvyššieho   súdu z 2. apríla 2007). Za dva úkony uskutočnené v roku 2006 patrí odmena v sume dvakrát po 2 730 Sk a režijný paušál dvakrát po 164 Sk a za jeden úkon uskutočnený v roku 2007 patrí odmena v sume 2 970 Sk a režijný paušál 178 Sk (§ 1 ods. 3 a § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov).   Trovy právneho zastúpenia spolu predstavujú sumu 8 936 Sk.

Pretože   právny   zástupca   uplatnil   úhradu   trov   len   v   sume 8 682   Sk,   ústavný   súd priznal sťažovateľovi úhradu trov v sume uplatneného nároku tak, ako je to uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. apríla 2007