znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 338/2013-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. mája 2013 predbežne prerokoval sťažnosť S., S., zastúpeného advokátom JUDr. Š. K., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v Košiciach   v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co/187/2012 a jeho uznesením zo 17. decembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť S.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. marca 2013   doručená   sťažnosť   S.   (ďalej   len   „sťažovateľ“,   v   citáciách   aj   „žalobca“)   vo   veci namietaného porušenia   základného   práva   na súdnu   ochranu zaručeného   v   čl.   46   ods.   l Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   postupom   Krajského   súdu   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co/187/2012 a jeho uznesením zo 17. decembra 2012.

2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol v procesnom postavení žalobcu v súdnom spore o zaplatenie 18 652 Sk (619,13 €) vedenom Okresným súdom Rožňava pod sp. zn. 6 C/122/2007 (sťažovateľom bola žaloba pôvodne podaná Okresnému súdu Spišská Nová Ves, ktorého sudcovia boli krajským súdom vylúčení a vec bola prikázaná Okresnému súdu Rožňava, pozn.). Sťažovateľ v časti II. sťažnosti uviedol tento «skutkový a právny stav:

1. Sťažovateľ pôvodne podal v mesiaci apríl 2007 žalobu o zaplatenie 18 652 Sk s príslušenstvom.

2.   Z   dôvodu,   že   pohľadávka   sťažovateľa   bola   v   plnom   rozsahu   uspokojená v dobrovoľnej dražbe bytu, sťažovateľ vykonal podaním zo dňa 13. 12. 2007 späťvzatie návrhu na začatie konania

3.   Uznesením...   zo   dňa   17.   12.   2007   Okresný   súd   Rožňava   konanie   o   žalobe sťažovateľa zastavil a žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov konania...

4. Proti uzneseniu... zo dňa 17. 12. 2007 podala odvolanie žalovaná v 1. rade, a to proti výroku o náhrade trov konania.

5. Krajský súd... uznesením... zo dňa 29. 01. 2008 vrátil vec súdu prvého stupňa ako predčasne predloženú (prvostupňové rozhodnutie nebolo doručené žalovanému v 2. rade, pozn.).

6.   Následne   Krajský   súd...   uznesením...   zo   dňa   15.   07.   2008   zrušil   uznesenie Okresného súdu... zo dňa 17. 12. 2007 vo výroku o náhrade trov konania a v zrušenom rozsahu vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie...

7. Uznesením... zo dňa 07. 07. 2010 Okresný súd... zaviazal žalobcu (sťažovateľa) zaplatiť žalovanej v 1. rade trovy konania vo výške 217,75 EUR, a to s odôvodnením, že konanie bolo zastavené v dôsledku späťvzatia žaloby, preto vznikla žalobcovi povinnosť nahradiť trovy konania žalovanej.

8. Proti uzneseniu... podal odvolanie žalobca, a to z dôvodu, že nakoľko späťvzatie bolo   vykonané   preto,   lebo   pohľadávka   žalobcu   voči   žalovanej   v   1.   rade   zanikla dobrovoľnou dražbou bytu, tak nebol dôvod pokračovať v súdnom konaní, preto mal súd aplikovať § 146 ods. 2, veta druhá O. s. p., t. j. mal zaviazať žalovaných platením náhrady trov konania, lebo síce konanie bolo zastavené v dôsledku späťvzatia žalobcom, ale návrh bol podaný dôvodne a na súde uplatnená pohľadávka bola až neskôr uhradená z výťažku z dobrovoľnej dražby.

9.   Následne   Krajský   súd...   uznesením...   zo   dňa   30.   05.   2011   zrušil   uznesenie Okresného súdu... zo dňa 07. 07. 2010 vo výroku o povinnosti žalobcu zaplatiť žalovanej v 1. rade trovy konania a v zrušenom rozsahu vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie...

10. Dňa 01. 03. 2012 rozhodol Okresný súd... uznesením..., že „žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania“ čo je výrok identický s výrokom týkajúcim sa trov konania v uznesení... zo dňa 17. 12. 2007, teda v uznesení vydanom pred viac ako 4 rokmi,

11. Proti uzneseniu... sa odvolal žalobca (sťažovateľ). Krajský súd... rozhodol dňa 17. 12. 2012 uznesením č. k. 6 Co/187/2012-176 tak, že žalobcovým odvolaním napadnuté uznesenie č. k. 6 C/122/2007-148 potvrdil.»

3. Sťažovateľ namietal, že «Odhliadnuc od toho, že približne 5 rokov sa rozhoduje o trovách konania, súd neaplikoval kogentnú normu vyplývajúcu z § 146 ods. 2, veta druhá O. s. p., dikcia ktorého stanovuje „Ak sa však pre správanie odporu vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca...“».

4. Podľa názoru sťažovateľa „Porušovateľ... presvedčivo nevysvetlil, prečo by sa nemalo   aplikovať   zákonné   kogentné   ustanovenie   a   nevysvetlil   ani,   prečo   sa   stotožnil so závermi prvostupňového súdu o absencii zavinenia zo strany účastníkov na zastavení konania. Rozhodnutie porušovateľa tak vykazuje prvky arbitrality, teda svojvôle.“.

5. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„1. Základné právo na súdnu ochranu sťažovateľa... zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy... a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... uznesením Krajského súdu... č. k. 6 Co/187/2012-176 zo dňa 17. 12. 2012 porušené bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu... č. k. 6 Co/187/2012-176 zo dňa 17. decembra 2012 Ústavný súd... zrušuje a vec vracia Krajskému súdu... na ďalšie konanie.

3.   Krajský   súd...   je   povinný   uhradiť   sťažovateľovi...   náhradu   trov   právneho zastúpenia na účet advokáta...“

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   sťažnosť   sťažovateľa   prerokoval   na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma,   či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. l ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 6 Co/187/2012 zo 17. decembra 2012, keď tvrdil, že odvolací   súd   porušil   ním   označené   práva,   keď   potvrdil   prvostupňový   rozsudok   v   časti o trovách konania (nestotožnil sa s názormi sťažovateľa uvedenými v bodoch 3 a 4).

8.   Podľa   čl.   46   ods.   l   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. l dohovoru každý má právo na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach   alebo   záväzkoch   alebo   o   oprávnenosti   akéhokoľvek   trestného   obvinenia   proti nemu.

9. Podľa § 142 ods. l zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná   náhradu   trov   potrebných   na   účelné   uplatňovanie   alebo   bránenie   práva   proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Podľa § 142 ods. 2 OSP ak mal účastník vo veci úspech   len   čiastočný,   súd   náhradu   trov   pomerne   rozdelí,   prípadne   vysloví,   že   žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo. Podľa ustanovenia § 146 ods. 1 písm. c) OSP žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku, ak konanie bolo zastavené. Podľa § 146 ods. 2 OSP ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy...   Podľa § 224 ods.   1 OSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvého stupňa platia i pre odvolacie konanie.

10. Predmetom sťažnosti je sťažovateľom tvrdené porušenie označených práv tým, že vo veci konajúce všeobecné súdy (okresný súd a krajský súd) nerozhodli v súlade s jeho názorom   (namieta   nesprávne   vyhodnotenie   skutkového   stavu   a   naň   nadväzujúcu interpretáciu a aplikáciu relevantnej právnej normy) o trovách konania (pozri body 3 a 4), v dôsledku čoho mali uvedené súdy nesprávne rozhodnúť o trovách konania.

11. V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu   je dôvodom   na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej   súvislosti   medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 218/07).

12.   Ústavný   súd   v   rámci   svojej   rozhodovacej   činnosti   už   uviedol,   že   podstata základného práva priznaného čl. 46 ods. 1 ústavy a obdobne práva priznaného čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v oprávnení každého reálne sa domáhať ochrany svojich práv na súde a že tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola označenému právu poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré ustanovenia o súdnej ochrane vykonávajú, a teda že základné právo na súdnu ochranu nespočíva len v práve domáhať sa súdnej ochrany, ale túto aj v určitej kvalite, t. j. zákonom ustanoveným postupom   súdu,   dostať   (napr.   III.   ÚS   124/08).   Úlohou   ústavného   súdu   je   sledovať,   či všeobecné súdy v namietaných rozhodnutiach správne aplikujú právo, či dané rozhodnutia sú   odôvodnené   a   či   nenesú   znaky   arbitrárnosti   vyúsťujúce   do   porušenia   niektorého zo základných   práv   a   slobôd.   Z   uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   nemôže   zasahovať do skutkových a právnych záverov týchto všeobecných súdov, ak ich z danej perspektívy možno pokladať za udržateľné (obdobne I. ÚS 17/00, I. ÚS 93/08).

13. Po oboznámení sa s obsahom rozhodnutia krajského súdu ústavný súd dospel k záveru,   že   krajský   súd   svoje   rozhodnutie,   ktorým   potvrdil   prvostupňové   uznesenie (o trovách   konania)   ako   vecne   správne,   primerane   odôvodnil,   resp.   toto   odôvodnenie nemožno považovať za arbitrárne, čo vyplýva z jeho odôvodnenia:

„Uznesením súd prvého stupňa rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

Rozhodol   tak   potom,   čo   uznesením...   zo   dňa   17.   12.   2007   konanie   o   zaplatenie 18.652,- Sk s prísl. zastavil z dôvodu späťvzatia žaloby zo strany žalobcu a potom, čo uznesením Krajského súdu... zo dňa 30. 5. 2011 bolo uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 7. júla 2010 vo výroku o náhrade trov konania vo vzťahu žalobcu a žalovanej v 1. rade zrušené a v rozsahu zrušenia bola vec vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. O náhrade trov konania žalovaného v 2. rade súd rozhodol uznesením... zo dňa 7. júla 2010 a v tejto časti (vo výroku o nepriznaní náhrady trov konania žalovanému v 2. rade) toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť.

V intenciách rozhodnutia Krajského súdu... zo dňa 30. mája 2011 súd skúmal, ktorý z účastníkov konania (žalobca, žalovaná v 1. rade) zavinil zastavenie konania, či žaloba bola podaná dôvodne a z akých dôvodov došlo k jej späťvzatiu a dospel k záveru, že pre absenciu zavinenia na zastavení konania účastníkmi je potrebné aplikovať ust. § 146 ods. 1 písm.   c/   O.   s.   p.   a   nepriznať   účastníkom   náhradu   trov   konania.   Vychádzal   pritom zo zistenia, že návrh na začatie konania bol podaný dôvodne, lebo v čase jeho začatia dňa 20. 4. 2007 žalobca disponoval splatnou pohľadávkou voči žalovaným a tak využil svoje právo a uplatnil ho súdnou cestou. Žalobca nemal v čaše začatia konania vedomosť o tom, že   sa   bude   konať   dražba   bytu   vo   vlastníctve   žalovaných   a   že   jeho   pohľadávka   bude z výťažku uspokojená.   K späťvzatiu návrhu na začatie konania došlo dňa 13. 12. 2007 z dôvodu,   že   po   vykonaní   dobrovoľnej   dražby   bola   jeho   pohľadávka   uspokojená. Konštatoval teda, že k späťvzatiu žaloby nedošlo pre správanie sa účastníkov a žalovaní v priebehu celého konania neprejavili žiadne znaky správania sa, ktoré by malo za následok späťvzatie žaloby.

Proti   tomuto   uzneseniu   v   zákonnej   lehote   podal   odvolanie   žalobca   a   navrhol napadnuté uznesenie zmeniť a zaviazať žalovaných, aby mu spoločne a nerozdielne zaplatili náhradu trov konania vzhľadom na skutočnosť, že žaloba bola podaná dôvodne a žalobca v čase   začatia   konania   nemohol   vedieť,   že   jeho   pohľadávka   bude   uspokojená. K uspokojeniu   pohľadávky   žalobcu   došlo   až   po   podaní   žaloby,   kedy   sa   uskutočnila dobrovoľná   dražba,   a tak   žalobcovi   neostalo   nič   iné,   ako   vykonať   späťvzatie.   Z   týchto dôvodov trval na aplikácii ust. § 146 ods. 2 druhej vety O. s. p...

Krajský   súd...   ako   odvolací   súd   prejednal   odvolanie   žalobcu   bez   nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 214 ods. 1 O. s. p. v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 212 ods. 1, 3 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné vyhovieť.

Uznesenie je vo výroku vecne správne, preto ho odvolací súd v zmysle ust. § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.

Správne, zákonu zodpovedajúce a presvedčivé sú aj dôvody napadnutého uznesenia, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 219 ods. 2 O. s. p.).

Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa o absencii zavinenia zo strany   účastníkov   na   zastavení   konania,   kedy   aplikácia   ust.   §   146   ods.   2   O.   s.   p. neprichádza do úvahy.

Z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že žaloba bola síce podaná dôvodne, pretože v čase   jej   podania   žalobca   disponoval   splatnou   pohľadávkou   voči   žalovaným,   avšak k späťvzatiu žaloby nedošlo pre správanie sa žalovaných. Žalovaní totiž dobrovoľne nárok žalobcu po podaní žaloby neuspokojili a z obsahu spisu nie je preukázané ani iné ich správanie, ktoré by malo vplyv na rozhodnutie žalobcu zobrať žalobu späť.

K späťvzatiu žaloby došlo potom, čo žalobou uplatnená pohľadávka žalobcu bola uspokojená z výťažku dobrovoľnej dražby bytu žalovaných, ktorá sa uskutočnila dňa 30. 11. 2007. K späťvzatiu žaloby teda nedošlo ani z dôvodov na strane žalobcu.

Za tohto stavu je možné konštatovať, že žiaden z účastníkov nezavinil zastavenie konania a za tejto situácie by bolo v rozpore so zásadou spravodlivosti, ak by niektorý z nich mal znášať trovy konania druhého účastníka.

Z vyššie uvedených dôvodov sú odvolacie námietky žalobcu nedôvodné a odvolací súd uznesenie ako vecne správne podľa ust. § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 O. s. p. v spojení s ust. § 142 ods. 1 O. s. p. Účastníkmi odvolacieho konania boli iba žalobca a žalovaná v 1. rade, keďže o náhrade trov konania vo vzťahu žalobcu a žalovaného v 1. rade bolo už právoplatne rozhodnuté uznesením Okresného súdu... č. k. 6 C/122/2007-122 zo dňa 7. júla 2010.   Žalobca bol v odvolacom konaní neúspešný,   nemá preto právo na náhradu trov odvolacieho   konania,   úspešná   žalovaná   v   1.   rade   náhradu   trov   odvolacieho   konania nežiadala   priznať,   preto   odvolací   súd   účastníkom   náhradu   trov   odvolacieho   konania nepriznal.“

14. Rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. l ústavy (i podľa čl. 6 ods. l dohovoru) môže (rešpektujúc uvedené v bode 15, pozn.) postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. l ústavy), porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05).

15. Z judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 248/2008, III. ÚS 125/2010) vyplýva, že rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi je zásadne výsadou týchto súdov, pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania. Vo všeobecnosti preto platí, že spor o náhradu nákladov konania nedosahuje spravidla sám osebe intenzitu predstavujúcu možnosť porušenia základných práv a slobôd, akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť. Ústavný súd pri posudzovaní problematiky nákladov konania, t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi vedľajšej, postupuje nanajvýš zdržanlivo a ku zrušeniu napadaného výroku o nákladoch konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnym spôsobom alebo že bolo zasiahnuté aj iné základné právo.

16.   Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (II.   ÚS   229/07, III. ÚS 315/08) konštatuje, že práva na súdnu ochranu a v jeho rámci náhrady trov súdneho konania sa možno domáhať len spôsobom a v medziach zákona, ktorý upravuje podmienky na jej priznanie (čl. 51 ods. l ústavy).

17.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   po   preskúmaní   obsahu   a   spôsobu   odôvodnenia napadnutého   uznesenia   krajského   súdu,   ktorým   sa   venoval   problematike   náhrady   trov konania, predmetné rozhodnutie obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a   nevyplýva   z   nich   ani   taká   aplikácia   príslušných   ustanovení   všeobecne   záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Vychádzajúc zo svojej judikatúry   a   s   prihliadnutím   na   výsledok   ústavnej   konfrontácie   medzi   námietkami sťažovateľa   a napadnutým   uznesením   krajského   súdu   z   hľadiska   možného   porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. l ústavy a práva podľa čl. 6 ods. l dohovoru ústavný súd konštatuje, že pri odôvodňovaní svojho právneho záveru sa odvolací súd pridŕžal ustanovení § 219 ods. 1 a 2, § 224 ods. 1 a § 146 ods. 1 písm. c) OSP, ktoré umožňovali zvoliť daný postup. Skutočnosť, že sa sťažovateľ s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, II. ÚS 75/08) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

18. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého uznesenia presvedčil, že odvolací súd sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. Z ústavnoprávneho hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery   napadnutého odvolacieho   rozhodnutia,   ktoré   sú   dostatočne   odôvodnené   a   majú   oporu   v   dokazovaní vykonanom   vo   veci   rozhodujúcimi   všeobecnými   súdmi.   Pretože   namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

19. V závere ústavný súd ešte uvádza, že vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania musí   byť   z   odôvodnenia   konkrétneho   rozhodnutia   zrejmé,   na   základe   akých   právnych predpisov súd rozhodoval a akými úvahami bol pri ich aplikácii vedený. Samozrejme, musí ísť o právnu normu, ktorú zákon dovoľuje na daný prípad použiť. V namietanom prípade bolo v právomoci a na posúdení krajského súdu, akým zákonne konformným spôsobom korešpondujúcim s výsledkom sporu sa postaví k výroku o náhrade trov konania (včítane odvolacieho konania) a aké ustanovenia (právne normy) príslušného právneho predpisu, teda   Občianskeho   súdneho   poriadku   použije.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   krajský   súd rozhodol o náhrade trov konania tak, že potvrdil prvostupňové uznesenie ako vecne správne a trovy odvolacieho konania úspešnej žalovanej v 1. rade nepriznal, lebo o ich priznanie nežiadala.   Závery   krajského   súdu   nemožno   považovať   za   jednostranné   či   obmedzené, pretože   vzhľadom   na   ich   odôvodnenosť   ich   ústavný   súd   hodnotí   ako   ústavne akceptovateľné.

20.   Pozornosti   ústavného   súdu   neušlo,   že   proti   pôvodnému   uzneseniu zo 17. decembra   2007,   ktorým   okresný   súd   konanie   zastavil   a žiadnemu   z účastníkov nepriznal náhradu trov konania (pozri bod 2.2 a 2.3), sťažovateľ odvolanie nepodal (podala ho iba žalovaná v I. rade a sťažovateľ iba v rámci vyjadrenia sa k jej odvolaniu uvádzal, že správne mal súd rozhodnúť o trovách konania v jeho prospech podľa § 146 ods. 2 OSP, pozn.), a teda bol s týmto rozhodnutím de facto spokojný (súhlasil s ním) a nepovažoval ho za   nezákonné   (resp.   neústavné).   Nezanedbateľnou   pri   formovaní   konečného   právneho záveru ústavného súdu bola tiež výška spornej sumy.

21. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi   odôvodnením   rozhodnutia   krajského   súdu   a   namietaným   porušením   základného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivý proces (m. m. IV. ÚS 112/05).

22. Pretože ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci krajského súdu v danom prípade sú zlučiteľné so sťažovateľom označenými právami, sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

23. Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej nastolenými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. mája 2013