znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 338/2011-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. septembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť M. H., a J. M., S., zastúpených advokátkou JUDr. M. M., Advokátska kancelária, S., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 20 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva   na   rovnosť   účastníkov   v konaní podľa   čl.   47   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky   a namietaného   porušenia   práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Okresného súdu Svidník sp. zn. 4 C 468/2002 z 3. mája 2010, postupom a rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2 Co 163/2009, 2   Co   164/2009   a   18   Co   17/2010   z 15.   februára   2010,   ako   aj postupom   a   uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 12/2011 z 1. marca 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. H. a J. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. mája 2011 doručená sťažnosť M. H., (ďalej len „sťažovateľka“), a J. M., S. (ďalej len „sťažovateľ“, spolu len „sťažovatelia“), ktorou   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv podľa čl. 46 ods.   1, čl. 48 ods.   2 a čl. 20 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej len „ústava“), základného práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom   a   rozsudkom   Okresného   súdu   Svidník   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn. 4 C 468/2002 z 3. mája 2010, postupom a rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Co 163/2009, 2 Co 164/2009 a 18 Co 17/2010 z 15. februára 2010, ako aj postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Cdo 12/2011 z 1. marca 2011.

2. Zo sťažnosti a   z jej príloh vyplynulo, že sťažovatelia boli účastníkmi konania vedeného   na   okresnom   súde   pod   sp.   zn.   4   C   468/2002   o zrušenie   a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam. Sťažovatelia boli v procesnom postavení žalovaných.   Okresný   súd   rozhodol   vo   veci   rozsudkom   z 22.   júna   2009,   ktorým   zrušil podielové   spoluvlastníctvo   účastníkov   k rodinnému   domu,   priľahlým   pozemkom a k poľnohospodárskym pozemkom. Za výlučného vlastníka všetkých týchto nehnuteľností určil   žalobcu,   ktorému   uložil   zaplatiť   sťažovateľom   náhradu   za   ich   podiely   na nehnuteľnostiach,   každému   po   1   842,26   €   do   15   dní   od   právoplatnosti   rozsudku. Sťažovateľov okresný súd zaviazal zaplatiť spoločne a nerozdielne trovy konania žalobcu, ako aj trovy štátu. Proti tomuto rozsudku okresného súdu podali odvolanie sťažovatelia, ktorí nesúhlasili so spôsobom vyporiadania podielového spoluvlastníctva okresným súdom. Sťažovatelia   navrhli,   aby   rodinný   dom   a k nemu   priľahlé pozemky   ostali   vo   výlučnom vlastníctve žalobcu a aby poľnohospodárske pozemky boli prikázané do ich podielového spoluvlastníctva.   Sťažovatelia   tiež   nesúhlasili   s výškou   náhrady   za   ich   spoluvlastnícke podiely a ani s rozhodnutím týkajúcim sa trov konania.

O odvolaní sťažovateľov rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 2 Co 163/2009, 2 Co 164/2009   a   18 Co 17/2010 z 15. februára 2010. Krajský súd rozsudok okresného súdu potvrdil v časti výroku o zrušení podielového spoluvlastníctva k rodinnému domu a priľahlým pozemkom, o prikázaní týchto nehnuteľností do výlučného vlastníctva žalobcu a v časti   výroku   o uložení   povinnosti   žalobcovi   zaplatiť   sťažovateľom   za   ich   podiely v týchto nehnuteľnostiach (do sumy 1 575,34 €). Krajský súd zrušil rozsudok okresného súdu vo výroku o zrušení podielového spoluvlastníctva k poľnohospodárskym pozemkom, v časti o ich prikázaní do výlučného vlastníctva žalobcu a o uložení povinnosti žalobcovi zaplatiť sťažovateľom náhradu   za   ich   podiely   v   uvedených   nehnuteľnostiach (nad sumu 1 575,34 €). Krajský súd tiež zrušil výrok o trovách konania a o trovách štátu a v rozsahu zrušenia vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Krajský súd zároveň rozsudkom   z 15.   februára   2010   potvrdil   uznesenie   okresného   súdu   z 19.   mája   2009 o priznaní odmeny znalcovi Ing. J. I. za podaný znalecký posudok a uznesenie z 11. júna 2009, ktorým okresný súd priznal tomuto znalcovi náhradu hotových výdavkov za jeho účasť na pojednávaní konanom 8. júna 2009, ktoré sťažovatelia tiež napadli odvolaním.

Proti   rozsudku   krajského   súdu   v časti   výroku,   ktorým   bol   potvrdený   rozsudok okresného   súdu,   teda   v časti   týkajúcej   sa   zrušenia   a   vyporiadania   podielového spoluvlastníctva k rodinnému domu a priľahlým pozemkom, podali sťažovatelia dovolanie. Jeho prípustnosť odôvodnili ustanovením § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), t. j. že postupom súdu sa im ako účastníkom konania odňala možnosť konať pred súdom, a § 241 ods. 2 písm. b) OSP, t. j. že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Najvyšší súd rozhodol o dovolaní sťažovateľov   uznesením   sp.   zn.   5   Cdo   12/2011   z 1.   marca   2011,   ktorým   dovolanie sťažovateľov odmietol a zaviazal ich zaplatiť žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania. Najvyšší   súd   dospel   k záveru,   že   dovolanie   prípustné   nie   je,   pretože   dovolaním   bol napadnutý   výrok   rozsudku   odvolacieho   súdu   v časti   potvrdzujúcej   rozsudok   okresného súdu.   Preto   je   potrebné   považovať   v tejto   časti   rozsudok   prvostupňového   súdu   za potvrdzujúci, proti ktorému dovolanie prípustné nie je. Najvyšší súd sa však neobmedzil len na   skúmanie   prípustnosti   dovolania   podľa   §   238   OSP,   ale   skúmal   aj   to,   či   konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo postihnuté niektorou z vád vymedzených v § 237 písm. a) až g) OSP. V postupe a rozhodnutí krajského súdu však žiadna z týchto vád zistená nebola. Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP (iná vada konania) najvyšší súd uviedol, že k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o tomto dovolacom dôvode môže pristúpiť dovolací súd len vtedy, ak je dovolanie z niektorého zákonného dôvodu prípustné, čo však zistené nebolo. Najvyšší súd preto dospel k záveru, že dovolanie sťažovateľov   je   potrebné   odmietnuť,   pretože   smeruje   proti   takému   rozhodnutiu,   proti ktorému je taký opravný prostriedok neprípustný.

3. Ústavný súd dopytom na okresný súd zistil, že po tom, čo mu bola vec v časti výroku   o   zrušení   podielového   spoluvlastníctva   k poľnohospodárskym   pozemkom a o trovách   konania   a trovách   štátu   krajským   súdom   vrátená,   ju   opätovne   prerokoval a rozhodol rozsudkom sp. zn. 4 C 468/2002 z 3. mája 2010. Tento rozsudok bol sťažnosťou tiež napadnutý. Okresný súd týmto rozsudkom zrušil podielové spoluvlastníctvo žalobcu a sťažovateľa k predmetným poľnohospodárskym   pozemkom, prikázal ich   do   výlučného vlastníctva sťažovateľa a sťažovateľovi uložil zaplatiť žalobcovi náhradu za jeho podiel v sume 533,92 €. O trovách konania rozhodol okresný súd tak, že sťažovateľov zaviazal zaplatiť spoločne a nerozdielne trovy   konania žalobcu,   ako aj trovy   štátu. Okresný   súd vyporiadal tieto nehnuteľnosti v súlade s návrhom účastníkov konania, pretože sťažovateľka darovala   sťažovateľovi   svoj   podiel   v týchto   nehnuteľnostiach.   Sťažovatelia   sa   proti rozsudku okresného súdu z 3. mája 2010 v časti výroku o náhrade trov konania žalobcu a výroku   o náhrade   trov   štátu   odvolali.   Krajský   súd   preto   rozsudok   okresného   súdu v napadnutej časti opätovne prerokoval a rozhodol uznesením sp. zn. 18 Co 78/2010 z 30. novembra 2010. Krajský súd zmenil rozsudok okresného súdu z 3. mája 2010 v časti výroku o trovách konania tak,   že   žiadnemu   z   účastníkov konania nepriznal právo na náhradu trov konania. Zároveň zmenil výrok o trovách štátu tak, že žalobcu zaviazal zaplatiť trovy štátu vo výške 308,03 € a sťažovateľom uložil zaplatiť spoločne a nerozdielne trovy štátu 308,03 €.

4. Sťažovatelia sa domnievajú, že „... ako žalovaní spoluvlastníci v súdnom konaní pred všeobecnými súdmi boli konaním okresného súdu a následne krajského súdu zbavení spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam bez primeranej náhrady. Okresný súd porušil ich právo na spravodlivý proces, právo na súdnu ochranu   a   právo   vlastniť   majetok.   Právu na spravodlivý   proces   zodpovedá   nielen   možnosť   účastníkov   konania   vyjadriť   sa k vykonaným dôkazom, najmä však navrhovať dôkazy vlastné. Okresný súd síce vykonal znalecké dokazovanie na určenie ceny nehnuteľností a to dvomi znaleckými posudkami, ale nepovažoval za potrebné odstrániť rozdiel v ocenení rodinného domu s príslušenstvom, kde sa znalecké posudky rozlišujú o 38 až 40%.“.

Vo vzťahu   k   rozsudku   krajského súdu poukazujú sťažovatelia na to, že sa „... obmedzil iba na stotožnenie sa s dôvodmi uvedenými   v prvostupňovom rozhodnutí a   neuviedol   žiadne   konkrétne   skutočnosti,   ktoré   by   potvrdili   alebo   vyvrátili   tvrdenia sťažovateľa v odvolaní. Preto tvrdíme, že ide o rozhodnutie nezlučiteľné s požiadavkami vyplývajúcimi   zo   základného   práva   na   súdnu   ochranu   a   práva   na   spravodlivé   súdne rozhodnutie.“.

Sťažovatelia napadli tiež uznesenie najvyššieho súdu z 1. marca 2011, vo vzťahu ku ktorému uviedli: „nesúhlasíme s názorom najvyššieho súdu, že rozsudkom krajského súdu nebol zmenený rozsudok okresného súdu. Nesúhlasíme ani s názorom najvyššieho súdu k   nášmu   tvrdeniu   v   dovolaní,   že   v   zápisnici   z   pojednávania   zo   dňa   27.2.2008   nebola zachytená skutočná výpoveď sťažovateľky M. H. Žalovaní nemohli vzniesť výhrady proti vecnej správnosti zápisnice počas pojednávania, pretože rozdiel vznikol medzi tým, čo bolo počas   pojednávania   do   zápisnice   diktované   a   tým,   čo   bolo   v   písomnom   vyhotovení zápisnice. Sťažovatelia robili zvukové záznamy z pojednávaní. V tom spočívala dovolacia námietka sťažovateľov. S takou vadou nemožno považovať súdny proces za spravodlivý.“

V závere sťažovatelia   zhrnuli   svoju   sťažnosť   tak,   že   uvedeným „... konaním okresného   súdu,   krajského   súdu   a   najvyššieho   súdu   boli   porušené   základné   práva sťažovateľov na spravodlivý proces, právo na súdnu ochranu a právo vlastniť majetok. Sťažovatelia boli konaním súdov zbavení spoluvlastníctva k uvedeným nehnuteľnostiam, bez priznania primeranej náhrady, rozsudkami okresného a krajského súdu bol ich majetok zmenšený a tým došlo k porušeniu označených   práv a slobôd každého z nich.“

5. Sťažovatelia navrhli, aby o ich sťažnosti rozhodol ústavný súd takýmto nálezom: „1. Základné práva M.H. a J. M. podľa čl. 20 ods. l. čl. 46 ods. l, čl. 47 ods.3 a čl. 48 ods.2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práv   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   vo Svidníku   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4C/468/2002   zo   dna   03.05.2010,   postupom Krajského   súdu   v   Prešove   vedenom   pod   sp.   zn.   2Co   163/2009-2Co   l64/2009-18Co 17/2010   zo   dňa   15.02.2010   a postupom   Najvyššieho   súdu   vedenom   pod   sp. zn. 5 Cdo 12/2011 zo dňa 01.03.2011   porušené boli.

2. Rozsudok Okresného súdu vo Svidníku v konaní vedenom pod sp. zn. 4C/468/2002 zo   dňa   03.05.2010,   rozsudok   Krajského   súdu   v   Prešove   vedenom   pod sp.   zn.   2Co   163/2009-2Co   I64/2009-18Co   17/2010   zo   dňa   15.02.2010   a   Uznesenie Najvyššieho   súdu   vedenom   pod   sp.   zn.   5   Cdo   12/2011   zo   dňa   01.03.2011   sa zrušujú.

3.   Sťažovateľom   sa   priznáva   primerané   zadosťučinenie   a   to   každému   vo   výške 3000,00 EUR a náhrada trov konania vo výške 419,00 EUR bez DPH, 502,80 EUR s DPH k rukám právneho zástupcu JUDr. M.M. ( 2 úkony právnej služby za zastupovanie každého sťažovateľa vo výške 1/6 vym. zákl. a2x rež. paušál za zastupovanie každého sťažovateľa, znížené o 20%, pr. zást. je platcom DPH).“

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a   o   postavení   jeho sudcov   v znení neskorších   predpisov   (ďalej len „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

8. Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na   začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v tomto   zákone.   Viazanosť ústavného   súdu   návrhom   na   začatie   konania   sa   prejavuje   predovšetkým   vo   viazanosti petitom   návrhu   na   začatie   konania,   teda   tou   časťou   sťažnosti   (v   konaní podľa   čl.   127 ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§   20   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde),   čím   zároveň   vymedzí   predmet   konania   pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

Ústavný   súd   sa   preto   zaoberal   namietaným   porušením   základných   práv   tými rozhodnutiami,   ktoré   sťažovatelia,   zastúpení   kvalifikovaným   právnym   zástupcom, v sťažnosti   pred   ústavným   súdom   vymedzili   v petite   návrhu,   t.   j.   skúmal,   či   postupom a rozsudkom okresného súdu sp. zn. 4 C 468/2002 z 3. mája 2010 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“), postupom a rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   2   Co 163/2009, 2 Co 164/2009 a 18 Co 17/2010 z 15. februára 2010 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) a postupom a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 12/2011 z 1. marca 2011 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“) došlo k porušeniu základných práv sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a   čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.... Dedenie sa zaručuje.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

K porušeniu označených práv postupom a rozsudkom okresného súdu

9. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom sťažnosti a rozsudkom okresného súdu dospel   k záveru,   že   sťažnosť   je zjavne neopodstatnená.   Z obsahu sťažnosti   vyplýva,   že sťažovatelia   vytýkali   rozhodnutiu   okresného   súdu   nedostatky   v zisťovaní   ceny vyporiadaných   nehnuteľností,   prejavili   nespokojnosť   s výškou   náhrady   za   ich spoluvlastnícke podiely, predovšetkým nesúhlasili so záverom o nemožnosti reálnej deľby k rodinnému domu priľahlých pozemkov. Sťažovatelia poukazovali na porušenie svojich práv   rozhodnutiami   o   spoluvlastníctve   rodinného   domu   a   priľahlých   pozemkov.   No sťažnosťou napadnutý rozsudok okresného súdu z 3. mája 2010 sa týka iba vyporiadania podielového spoluvlastníctva k poľnohospodárskym pozemkom, ktoré boli prikázané do výlučného vlastníctva sťažovateľa, ktorým okresný súd fakticky vyhovel sťažovateľom. Tento výrok týkajúci sa vyporiadania podielového spoluvlastníctva k poľnohospodárskym pozemkom sťažovatelia v sťažnosti vôbec nenapadli. Preto niet príčinnej súvislosti medzi sťažnosťou napadnutým postupom a rozsudkom okresného súdu z 3. mája 2010 a právami, ktorých porušenia sa sťažovatelia v sťažnosti domáhali. Táto skutočnosť potom odôvodňuje odmietnutie sťažnosti v časti, v ktorej smeruje proti rozsudku okresného súdu aj z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Okrem   toho   ústavný   súd   vychádza   z ústavného   princípu   subsidiarity   svojej právomoci vo vzťahu k všeobecným súdom vyplývajúceho z čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého   rozhoduje   ústavný   súd   o individuálnych   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Uplatňujúc princíp subsidiarity dospel ústavný súd k záveru, že sťažovatelia sa mohli domôcť ochrany svojich základných práv a slobôd využitím opravných prostriedkov. V danom prípade bol proti rozsudku okresného súdu   prípustný   opravný   prostriedok   –   odvolanie,   ktorý   aj   sťažovatelia   v časti   výroku o trovách konania a trovách štátu využili. Krajský súd o odvolaní rozhodol uznesením sp. zn. 18 Co 78/2010 z 30. novembra 2010. Preto je ďalším dôvodom na odmietnutie sťažnosti v tejto časti nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

K namietanému porušeniu označených práv postupom a rozsudkom krajského súdu

10. Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že sťažovatelia sťažnosťou napádajú tú časť výroku rozsudku krajského súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu z 22. júna 2009 o zrušení podielového spoluvlastníctva   k   rodinnému   domu   a   priľahlým pozemkom, o   prikázaní   týchto   nehnuteľností   do   výlučného   vlastníctva   žalobcu   a v časti   výroku o uložení   povinnosti   žalobcovi   zaplatiť   sťažovateľom   náhradu   za   ich   podiely   v týchto nehnuteľnostiach.   Sťažovatelia   vidia   porušenie   svojich   práv   v tom,   že   krajský   súd   sa v rozsudku   len   stotožnil   so   závermi   okresného   súdu,   no   neuviedol   žiadne   konkrétne skutočnosti, ktorými by potvrdil alebo vyvrátil argumentáciu sťažovateľov v ich odvolaní.

11.   Zo   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   tento   vo   vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké právne závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov.   Sú   to   teda   všeobecné   súdy,   ktorým   prislúcha   chrániť   princípy   spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou,   ústavným   zákonom,   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   7   ods.   2   a   5   ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).

Úloha   ústavného   súdu   pri   rozhodovaní   o   sťažnosti   namietajúcej   porušenie základného   práva   na   súdnu   ochranu   rozhodnutím   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s ústavou a dohovorom najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym   dopadom   na   niektoré   zo   základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).

12. Ústavný súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci správne interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.   Rozsudok   krajského   súdu   je   náležite   odôvodnený,   pričom   ho   nemožno považovať   za   arbitrárny   ani   z toho   hľadiska,   že   svoje   odôvodnenie   obmedzil   len   na zdôraznenie   správnosti   napadnutého   rozsudku,   pretože   sa   stotožnil   s odôvodnením rozhodnutia   prvostupňového   súdu.   Takýto   postup   krajského   súdu   je   navyše plne v súlade s § 219 ods. 2 OSP. Krajský súd pozorne preskúmal napadnutý rozsudok okresného súdu z 22. júna 2009, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom zistil, že odvolanie sťažovateľov bolo sčasti dôvodné. Krajský súd starostlivo zohľadnil potrebu účelného a aj spravodlivého   usporiadania   spoluvlastníckych   vzťahov   k nehnuteľnostiam,   ktoré   boli predmetom vyporiadania, ako aj prehodnotenie rozhodnutia o trovách konania. Preto dospel k záveru, že rozsudok okresného súdu z 22. júna 2009 je potrebné v časti výroku o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva k poľnohospodárskym pozemkom a o trovách konania a trovách štátu zrušiť a   vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie. Odôvodnenie rozsudku   krajského   súdu   preto nevykazuje   všeobecný   charakter a dostatočným spôsobom reaguje aj na odvolacie námietky sťažovateľov. Skutočnosť, že sťažovatelia sa s právnym názorom krajského súdu týkajúcim sa zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva   k rodinnému   domu   a   priľahlým   pozemkom   a ocenenia   ich spoluvlastníckych podielov v týchto nehnuteľnostiach   nestotožňujú, nemôže sama   osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným (m. m. I. ÚS 313/2010, II. ÚS 134/09). Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol   nahradiť   napadnutý   právny   názor   krajského   súdu   iba   v   prípade,   ak   by   ten   bol svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O   svojvôli   pri   výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu však predmetný právny výklad krajského súdu takéto   nedostatky   nevykazuje,   a   preto   bolo   potrebné   sťažnosť   odmietnuť   ako   zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

13. Sťažovatelia sa však domáhali ochrany základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ktoré malo byť rozsudkom krajského súdu tiež porušené, hoci sťažnosť v tomto smere bližšie neodôvodnili.

Judikatúra ústavného súdu je stabilizovaná v tom smere, že všeobecný súd v zásade nemôže   byť   sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   a   slobôd hmotného charakteru (kam patrí aj právo vlastniť majetok), ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd   súčasne   porušil aj ústavno-procesné   princípy   postupu   vyplývajúce z   čl. 46   až   čl. 48 ústavy (napr. II. ÚS 78/05, I. ÚS 392/08). Z tohto dôvodu je preto v kontexte už uvedeného (bod 12 odôvodnenia tohto uznesenia) sťažnosť taktiež zjavne neopodstatnená a navyše ústavný súd nezistil, že by mohla byť daná príčinná súvislosť medzi námietkami sťažovateľov a namietaným porušením základného práva zaručeného v   čl.   20   ods.   1   ústavy.   Podielové   spoluvlastníctvo   k nehnuteľnostiam   bolo   zákonným spôsobom vyporiadané, sťažovateľom bola priznaná náhrada za ich spoluvlastnícke podiely a ako   ústavný   súd   zistil,   vo   vzťahu   k poľnohospodárskym   pozemkom   bolo   rozhodnuté v súlade   s požiadavkou   sťažovateľov.   Preto   je   sťažnosť   aj   v tejto   časti   zjavne neopodstatnená.  

K namietanému porušeniu označených práv postupom a uznesením najvyššieho súdu

14. Sťažovatelia podali sťažnosť tiež proti uzneseniu najvyššieho súdu, ktorým bolo ich dovolanie odmietnuté. Sťažovatelia podali dovolanie proti tej časti rozsudku krajského súdu,   ktorým   bol   potvrdený   rozsudok   okresného   súdu   z 22.   júna   2009.   Sťažovatelia vyjadrili   nesúhlas   s názorom   najvyššieho   súdu,   že   rozsudok   krajského   súdu   v časti napadnutej dovolaním je potrebné posudzovať ako rozsudok potvrdzujúci, proti ktorému dovolanie podľa § 238 ods. 1 OSP nie je prípustné. Najvyšší súd ako súd dovolací aj keď dospel   k záveru,   že   dovolanie   nie   je   prípustné   sa   neobmedzil   len   na   skúmanie   tejto podmienky, ale zaoberal sa aj otázkou, či konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo postihnuté   niektorou   z vád   vymenovaných   v   §   237   písm.   a)   až   g)   OSP.   Sťažovatelia existenciu   procesných   vád   konania   v zmysle   §   237   písm.   a)   až   e)   a písm.   g)   OSP   ani netvrdili a vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Najvyšší súd sa potom osobitne zameral na opodstatnenosť tvrdenia sťažovateľov, že v prerokúvanej veci im bola odňatá možnosť konať pred súdom, čo predstavuje dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) OSP. Sťažovatelia považovali za vadu konania v zmysle § 237 písm. f) OSP to, že (i) odvolací súd na prerokovanie odvolania nenariadil pojednávanie a nevykonal dôkazy, ktoré sťažovatelia   navrhli   na   účely   odstránenia   rozdielov   v cene   nehnuteľností   medzi   dvoma znaleckými   posudkami,   (ii)   súd   prvého   stupňa   na   pojednávaní   8.   júna   2009   pristúpil k výsluchu znalca za neprítomnosti sťažovateľa, ktorý pod tlakom emócií opustil na určitý čas pojednávaciu miestnosť, a aj keď po návrate mal ešte možnosť klásť znalcovi otázky, nemohol už reagovať na bez jeho prítomnosti kladené otázky žalobcu a (iii) že v zápisnici z pojednávania z 27. februára 2008 nebola zachytená skutočná výpoveď sťažovateľky.

Najvyšší súd sa podrobne zaoberal každou z týchto námietok sťažovateľov a dospel k záveru, že možnosť konať pred súdom nebola sťažovateľom ani v jednom prípade odňatá, a preto vo veci ani nebola zistená vada konania podľa § 237 písm. f) OSP. Zároveň najvyšší súd uviedol, že vo vzťahu k sťažovateľom tvrdenej tzv. inej vady konania v zmysle § 241 ods.   2   písm.   b)   OSP je možné   pristúpiť   k opodstatnenosti   tvrdenia   o tomto   dovolacom dôvode len vtedy, ak je dovolanie prípustné, čo však zistené nebolo. Najvyšší súd preto dovolanie sťažovateľov odmietol.

15.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   právny   názor   najvyššieho   súdu   o neprípustnosti dovolania   je   v jeho   uznesení   zdôvodnený   dostatočným   spôsobom   a presvedčivo s podrobným odôvodnením, z akých dôvodov dovolanie sťažovateľov odmietol.

Otázka   posúdenia,   či   sú,   alebo   nie   sú   splnené   podmienky,   za   ktorých   sa   môže uskutočniť   dovolacie   konanie,   patrí   do   výlučnej   právomoci   dovolacieho   súdu,   t.   j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1 ústavy) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).

16.   Ústavný   súd   po   preskúmaní   uznesenia   najvyššieho   súdu   nezistil   žiadne skutočnosti,   ktoré   by   mohli   vyvolať   pochybnosti   o možnom   porušení   základných   práv sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, základného práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, prípadne aby sa toto rozhodnutie javilo ako neodôvodnené alebo svojvoľné. Preto je sťažnosť aj v tejto časti zjavne neopodstatnená.

17. Podľa sťažovateľov malo byť uznesením najvyššieho súdu porušené aj základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy. V súvislosti s namietaným porušením tohto základného práva odkazuje ústavný súd na bod 13 odôvodnenia tohto uznesenia, ktorý sa   v plnom   rozsahu   vzťahuje   aj   na   sťažnosť   v časti,   v ktorej   smeruje   proti   uzneseniu najvyššieho súdu. Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi postupom a uznesením najvyššieho súdu a základným právom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ktorého porušenia sa sťažovatelia tiež domáhali.

Vzhľadom   na   uvedené   dospel   ústavný   súd   k záveru,   že   sťažnosť   je   potrebné odmietnuť v celom rozsahu.

  18.   Keďže   došlo   k   odmietnutiu   sťažnosti   v celom   rozsahu,   ústavný   súd   sa   už nezaoberal   ďalšími   návrhmi   sťažovateľov   (návrh   na   zrušenie   sťažnosťou   napadnutých rozhodnutí,   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   a náhrady   trov   konania), pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. septembra 2011