znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 338/2010-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. septembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti B., o. c. p., a. s., B., zastúpenej advokátkou JUDr. M. Č., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sž 7/2010 zo 17. júna 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti B., o. c. p., a. s.,   o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 20. augusta 2010 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti B., o. c. p., a. s. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sž 7/2010 zo 17. júna 2010 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

2.   Z obsahu   sťažovateľom   podanej   sťažnosti   vyplýva,   že   žalobou   podanou   na najvyššom súde sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia B. N. č. OVS-2308/2007 z 28. augusta 2007, ktorá ako druhoinštančný orgán zmenila prvostupňové rozhodnutie N. (ďalej len „n.“) č. UBD-1685-4/2006 z 26. apríla 2007 o uložení pokuty vo výške 250 000 Sk sťažovateľovi za porušenie ustanovenia § 35 ods. 1 zákona č. 747/2004 Z. z. o dohľade nad   finančným   trhom   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dohľade nad finančným trhom“) a súčasne aj § 75 ods. 3 zákona č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o cenných papieroch“) z dôvodu   neposkytnutia   n.   požadovaných   podkladov   potrebných   pre   výkon   dohľadu   na diaľku. Najvyšší súd po preskúmaní rozhodnutia B. N. č. OVS-2308/2007 z 28. augusta 2007   žalobu   sťažovateľa   zamietol   a nepriznal   mu   náhradu   trov   konania.   So   závermi najvyššieho   súdu   obsiahnutými v jeho rozhodnutí   sp. zn.   3 Sž 110/2007 zo 4.   decembra 2008 sa sťažovateľ nestotožnil a predmetný rozsudok najvyššieho súdu napadol ústavnou sťažnosťou podanou na ústavnom súde. Ústavný súd nálezom č. k. II. ÚS 232/09-40 zo 16. decembra 2009 vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa na súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sž 110/2007 zo 4. decembra 2008, ktorý zrušil, a právnu vec sťažovateľa vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. V intenciách nálezu ústavného súdu č. k. II. ÚS 232/09-40 zo 16. decembra 2009 najvyšší súd opätovne rozhodol rozsudkom sp. zn. 3 Sž 7/2010 zo 17. júna 2010, ktorým v časti zmenil napadnuté rozhodnutie B. N. č. OVS-2308/2007 z 28. augusta 2007 tak, že nanovo rozhodol o výške uloženej pokuty, ktorú upravil na sumu 2 000 €, a vo zvyšku žalobu podanú sťažovateľom zamietol s tým, že mu nepriznal náhradu trov konania. Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu sťažovateľ opätovne napadol na ústavnom súde.

3. Sťažovateľ v podstatnom argumentoval:«V danom prípade išlo najmä o hodnotenie toho, aký charakter má denník vedený podľa § 75 ods. 1 zákona o cenných papieroch, a tiež to čo vlastne N., v rámci dohľadu, od sťažovateľa... žiadala listom č. UBD-144/1445/2006 zo 4. 9. 2006, keď v označení tohto listu   uviedla   „vyžiadanie   dokladov“   a v samotnom   texte   žiadala   predloženie   dvoch denníkov a v druhom odseku toho istého listu žiadala predloženie „uvedených informácií“. Sťažovateľ poukazoval na zrejmú nejednotnosť toho, čo vlastne N., žiadala...

Sťažovateľ tvrdí, že Najvyšší súd... v novom konaní sa opätovne nezaoberal všetkými argumentmi sťažovateľa... a spôsobil tak arbitrárny výkon spravodlivosti. Najvyšší súd... bol totiž povinný preskúmať aj to, či bol daný právny základ pre uloženie sankcie teda okrem   iného   i to,   či   samotnému   vyžiadaniu   denníka   v rámci   dozoru   na   diaľku   mohol sťažovateľ reálne vyhovieť bez toho, aby odniesol svoj počítač do priestorov N., a či bolo v právomoci N. také niečo požadovať...

Pokutu udelila N. sťažovateľovi za nedodanie dokladov a nie za nedodanie iných informácií.   Ak   bola   pokuta   udelená   za   nedodanie   dokladov   a najvyšší   súd   potvrdil zákonnosť   tohto   rozhodnutia   N.   s odôvodnením   že   pokuta   za   nedodanie   dokladov   je v poriadku lebo to nemuseli byt len doklady, ale mohli byt napríklad aj iné informácie išlo o arbitrárny výkon spravodlivosti, čo je z hľadiska ústavnosti neprípustné. Odôvodnenie je preto v tejto časti arbitrárne a nie je z neho jasné či podľa názoru súdu bola porušená právna povinnosť tým, že neboli N. dodané „iné informácie“ alebo „doklady“...

Odôvodnenie   napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu...   je   nejednoznačné a umožňuje   tri možné výklady.   Prvou možnosťou   je,   že podľa názoru   najvyššieho   súdu neboli   dodané   iné   informácie...   Druhou   možnosťou   je,   že   najvyšší   súd   mal   na   mysli nedodanie   podkladov.   Tretia   možnosť   je   taká,   že   najvyšší   súd   mal   na   mysli   dodanie dokladov. Možno existuje aj štvrtá možnosť, avšak tú najvyšší súd nenaznačil...

...   mal   sa   najvyšší   súd   zaoberať   aj   tým,   či   prípadné   nedostatky   žiadosti   N. o poskytnutie dokladov mohli   mať vplyv   nielen   na závažnosť   údajného   marenia   výkonu dohľadu, ale i na samotné meritum veci – či vôbec došlo k mareniu výkonu dohľadu, teda či mal   sťažovateľ   závažný   dôvod   na   diskusiu   so   svojím   metodickým   orgánom   a či   bol oprávnený poukázať na nesprávnosti a požadovať od N. vysvetlenie alebo nie...

Orgán štátu musí konať presne tak ako mu to zákon umožňuje, či prikazuje a ak koná,   potom   niet   dôvodu   hodnotiť   jeho   konanie   ako   „bona   fide“.   Niet   preto   dôvodu honorovať   zákonné   konanie   takého   orgánu   osobitnými   pochvalnými   vyjadreniami obsiahnutými v odôvodneniach súdov.»

4. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol: „1. Najvyšší súd... rozsudkom č. 3 Sž 7/2010 zo 17. júla 2010 porušil základné právo spoločnosti B., o. c. p., a. s.,... podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...

2. Rozsudok Najvyššieho súdu... 3 Sž 7/2010 zo 17. júla 2010 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd... je povinný nahradiť trovy konania... v sume 681,27 €...“

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti, alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

7. Sťažovateľ namietal porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   Sž   7/2010   zo 17.   júna   2010.   Jeho   podstatná argumentácia spočívala (bod 3) v nedostatočnom zhodnotení všetkých okolností skutkového stavu kladeného mu za vinu kontrolným subjektom, a to n., vrátane tých, na ktoré výslovne poukazoval   ako   na   nedostatky   v jej   žiadosti,   vôbec   v jej   metodickom   usmernení,   pri absencii   výkladu   sporných   pojmov,   negácii   jeho   písomnej   a elektronickej   komunikácie s kontrolným orgánom s cieľom ustáliť n. vykonávanú služobnú potrebu pri plnení jeho povinností v rámci výkonu dohľadu na diaľku, ktorý posudzoval najvyšší súd a ktorý sa s nimi   nevysporiadal   vo   svojom   napadnutom   rozhodnutí   a v konfrontácii,   s ktorými   tak podľa   jeho   názoru   nemohol   naplniť   skutkovú   podstatu   zavineného   porušenia   svojich povinností   právne   koncipovaných   v ustanoveniach   §   35   ods.   1   zákona   o dohľade   nad finančným trhom a § 75 ods. 3 zákona o cenných papieroch, za čo mu bola aj uložená pokuta. Tým, že sa najvyšší súd s jeho prednesenými argumentmi nevysporiadal a nezahrnul ich do svojej rozhodovacej činnosti, dopustil sa arbitrárneho výkonu spravodlivosti, čím mal porušiť sťažovateľom označené práva „Súdy svojim rozhodnutiami dotvárajú právo. To je však v právnom štáte možné realizovať len vtedy, ak súd v konaní rešpektuje všetky právne záruky spravodlivého procesu, teda aj transparentnosť vysluhovania spravodlivosti, ktorá je koherentná každému jurisdikčnému aktu. Je korelátom práva procesnej strany prednášať návrhy a argumenty, aby na ne dostala odpoveď.“.

8.   O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú   možno   preto   považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia sp. zn.   I. ÚS 66/98,   I. ÚS 110/02,   I. ÚS 140/03,   IV. ÚS 166/04,   IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).

9.   Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu   a   právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné   garancie   v   konaní   pred   ním   (I. ÚS 26/94).   Základného   práva   na   inú   právnu ochranu podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   (resp.   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru)   sa možno domáhať   v   medziach   a   za   podmienok   ustanovených   vykonávacími   zákonmi (napr. III. ÚS 124/04).   Ústavou   zaručené   základné   právo   na súdnu   ochranu   vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy a taktiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho účelovo   chápať   tak,   že   jeho   naplnením   je   len   víťazstvo   v súdnom   spore   (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

10. Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí sp. zn. 3 Sž 7/2010 zo 17. júna 2010 v podstatnom uviedol:

«Najvyšší súd zistil, že spor spočíval v tom, či výzva žalovaného č. UBD-1445/2006 zo dňa 04. septembra 2006 bola dostatočne určitá, či žalobca na jej základe mal a mohol vedieť akú dokumentáciu má žalovanému predložiť. Podľa výzvy N. žiadala o predloženie denníka o prijatých pokynoch klientov a obchodoch uzavretých na základe týchto pokynov a denníka   o   kúpe   a   predaji   investičných   nástrojov   uskutočnených   na   vlastný   účet   bez pokynov klientov zo obdobie od 01. 01. 2006 do dňa doručenia tohto listu...

Následnú výzvu žalovaného č. UBD-1445-1/2006 zo dňa 21. 09. 2006 súd hodnotil ako bona fide pokus o odstránenie prípadných nedostatkov v komunikácii so žalobcom, na ktorý   žalovaný   reagoval   neprimerane   odpoveďou zo   dňa   02.   10.   2006,   z ktorej možno vyvodiť, že išlo „vedomé neporozumenie“ žalovaného, ktoré následne vyústilo do začatia administratívneho konania voči žalobcovi a uloženia poriadkovej pokuty...

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   viazaný   v   ďalšom   konaní   právnym   názorom Ústavného súdu Slovenskej republiky vec opätovne preskúmal na pojednávaniach v dňoch 13.   05.   2010   a 17.   06.   2010   a po   doplnení dokazovania   napadnuté   rozhodnutie B.   N. č. OVS-230S/2007 zo dňa 28. augusta 2007 vo výroku o výške pokuty zmenil tak, že podľa § 38 ods. 2 zákona č. 747/2004 Z. z. o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov uložil spoločnosti B. o. c. p., a. s. B. poriadkovú pokutu vo výške 2 000 €...

Súd podľa § 250i ods. 2 O. s. p. doplnil skutkový stav týkajúci sa výšky pokuty na pojednávaní dňa 17. 06. 2010 o zistenie, že žalovaný po nepredložení žiadaných dokladov pri dohľade na diaľku následne uskutočnil u žalobcu dohľad na mieste v dňoch 27. 11. 2006

-01. 12. 2006, kde denník a žiadané doklady boli pracovníkom žalovaného predložené. Právny zástupca žalobu poukazoval na skutočnosť, že žalovaný ukladal žalobcovi pokutu v čase, keď už mal žiadané informácie z dohľadu na mieste. Prvostupňové rozhodnutie o uložení pokuty žalovaný vydal dňa 26. 04. 2007.

Podľa   §   38   ods.   2   zákona   č.   747/2004   Z.   z.   o   dohľade   nad   finančným   trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov N. pri rozhodovaní o výške   poriadkovej   pokuty   prihliada   najmä   na   závažnosť   a   čas   trvania   protiprávneho konania, na rozsah jeho následkov, na prípadné opakované porušenie povinností alebo na porušenie viacerých povinností. Poriadkovú pokutu možno uložiť až do 5 000 €, ak ide o fyzickú osobu, a až do 50 000 €, ak ide o právnickú osobu, a to aj opakovane.

Najvyšší súd nahradil rozhodnutie žalovaného v časti výšky uloženej pokuty vlastným rozhodnutím pretože po doplnení skutkového stavu zistil, že doba protiprávneho konania žalovaného, v podobe nepredloženia žiadaných dokladov N. bola vzhľadom na následné predloženie žiadaných informácií v rámci dohľadu na mieste (v dňoch 27. 11. 2006 - 01. 12. 2006) kratšia, o ktorej skutočnosti sa žalovaný v napadnutom rozhodnutí nezmienil. Na druhej strane nie je možné opomenúť závažnosť konania žalobcu ako dokonaného skutku, ktorá   spočíva   v   tom,   že   žalobca   dobrovoľne   neupustil   od   protiprávneho   konania a nerešpektoval ani   opätovnú žiadosť žalovaného.   Najvyšší súd vlastnou úvahou senátu dospel k záveru, že pre tento skutok, je primeraná poriadková pokuta 2 000 € (najmenej) - (t. j. kritérium výpočtu = vedomé nepredloženie dokladov na 1. žiadosť N. zo dňa 04. 09. 2006 1 000 €, úmyselné nepredloženie dokladov na opakovanú žiadosť zo dňa 21. 09. 2006 N.   1   000   €).   Intenzita   závažnosti   by   sa   zvyšovala   s   dobou   protiprávneho   konania a vzniknutého   protiprávneho   stavu.   Dodatočne,   na   pojednávaní   17. 06.   2010   bolo   však zistené, že protiprávny stav nepredloženia žiadaných dokladov trval iba do výkonu dohľadu na mieste...

Pokiaľ   išlo   o   tvrdenú   pochybnosť   žalobcu,   či   je   daná   právomoc   žalovaného   pri dohľade na diaľku požadovať dokumentáciu do ktorej je zaradený aj denník o prijatých pokynoch   klientov   a   obchodoch   uzavretých   na   základe   týchto   pokynov,   najvyšší   súd poukazuje na to, že ust. § 35 ods. 1 zákona č. 747/2004 Z. z. o dohľade nad finančným trhom   v   znení   neskorších   predpisov   obsahuje   demonštratívne   vymedzenie   povinností dohliadaného   subjektu,   a   preto   predloženie   informácií   z   denníka   o   prijatých   pokynoch klientov a obchodoch uzavretých na základe pokynov klientov sa naň vzťahuje. Ide o iné informácie, podklady a doklady o skutočnostiach, ktoré sa týkajú dohliadaných subjektov a ich   akcionárov   alebo   iných   spoločníkov,   najmä   ekonomickej   a   finančnej   situácie, majetkových   pomerov,   obchodov   dohliadaných   subjektov.   Základ   nároku   prestavujúci porušenie právnej povinnosti žalobcu bol daný. Súd preto žalobu v tejto časti zamietol. Najvyšší súd zistil, že už prvá výzva N. č. UBD-1445/2006 zo dňa 04. 09. 2006 na predloženie dokladov, adresovaná žalobcovi bola dostatočne určitá a zrozumiteľná pretože N. žiadala o predloženie „denníka o prijatých pokynoch klientov a obchodoch uzavretých na   základe   týchto   pokynov“   a   „denníka   o   kúpe   a   predaji   investičných   nástrojov uskutočnených na vlastný účet bez pokynov klientov za obdobie od 01. 01. 2006 do dňa doručenia tohto listu“.

Následnú výzvu žalovaného č. UBD-1445-1/2006 zo dňa 21. 09. 2006 súd hodnotil ako bona fíde pokus o odstránenie prípadných nedostatkov v komunikácii so žalobcom, na ktorý   žalovaný   reagoval   neprimerane   odpoveďou zo   dňa   02.   10.   2006,   z ktorej možno vyvodiť, že išlo „vedomé a úmyselné neporozumenie“ výzvam žalovaného na predloženie žiadanej obchodnej dokumentácie žalobcu.

Komunikácia medzi N. ako orgánom dohľadu nad finančným trhom a obchodníkom s cennými papiermi sa neuskutočňuje v informačne izolovanom prostredí, bez informačného pozadia   (backgroundu),   prostredia   v   ktorom   sa   tieto   subjekty   pohybujú.   Žalobca   je obchodník s cennými papiermi u ktorého sa vyžaduje odborná spôsobilosť na finančnom trhu, a preto vzhľadom na jeho odborné zázemie súd hodnotí, že výzve porozumel, ale úmyselne ju nesplnil.»

11.   Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už spomínaným   princípom   subsidiarity,   v zmysle   ktorého   ústavný   súd   o namietaných zásahoch   rozhoduje   len   v prípade,   že   je   vylúčená   právomoc   všeobecných   súdov,   alebo v prípade,   že účinky   výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné so súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou   v príslušnej   medzinárodnej   zmluve. V nadväznosti   na   to   ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   len   vtedy,   ak   by   ním   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

12. Podstatná argumentácia sťažovateľa spočívala (bod 3 a 7) v tom, že „Najvyšší súd   nepreskúmal   dostatočne,   či   bol   vôbec   daný   právny   základ   pre   uloženie   pokuty.“. Sťažovateľ považoval za dostatočne preukázané, že „vyvrátil tvrdenia N., podľa ktorých možno považovať denník za doklad, keďže ide o obchodnú dokumentáciu. Touto námietkou sa najvyšší súd vôbec nezaoberal.“. V danej veci ústavný súd nezistil, že by napadnutý postup a rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sž 7/2010 zo 17. júna 2010 boli svojvoľné a že by tak zasahovali do základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa názoru ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery najvyššieho súdu považovať za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené.

13. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd   konštatuje,   že   najvyšší   súd konal   v medziach   svojej   právomoci,   keď   príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych   faktov,   sú   logické,   a preto   aj   celkom   legitímne   a právne   akceptovateľné. Vzhľadom   na   aplikáciu   príslušných   na   vec   sa   vzťahujúcich   hmotnoprávnych a procesnoprávnych   zákonných   ustanovení   je   namietaný   rozsudok   najvyššieho   súdu   aj náležite odôvodnený.

14. V súvislosti   so   sťažovateľovým   prejavom   nespokojnosti   s namietaným rozsudkom   najvyššieho   súdu   ústavný   súd   konštatuje,   že   obsahom   základného   práva   na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby   jeho   rozhodnutie   bolo   možné   kvalifikovať   ako   zákonné,   preskúmateľné a nearbitrárne.   V opačnom   prípade   nemá   ústavný   súd   dôvod   zasahovať   do   postupu a rozhodnutí   súdov,   a tak   vyslovovať   porušenia   základných   práv   (obdobne   napr. I. ÚS 50/04,   III. ÚS 162/05).   Ústavný   súd nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi napadnutým rozsudkom   najvyššieho   súdu   a namietaným   porušením   označených   práv   (čl.   46   ods.   1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru), a preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

15. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať opodstatnenosťou   námietok   v nej   uvedených.   Zároveň   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalšími   návrhmi   sťažovateľa   na   ochranu   ústavnosti   (zrušenie   napadnutého   rozsudku najvyššieho súdu), keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. septembra 2010