znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 338/06-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. novembra 2006 predbežne prerokoval sťažnosť J. K., B., t. č. vo väzbe, I., zastúpeného advokátom JUDr. J. S., B., vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky a porušenia základných   práv   zaručených   v   čl.   17   ods.   2   a 5   Ústavy   Slovenskej   republiky a práv zaručených   v   čl.   5   ods.   1   písm.   c)   a ods.   3   Dohovoru   o ochrane   ľudských práv a základných   slobôd uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 1 Toš 25/2006 z 5. apríla 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. apríla 2006 doručená   sťažnosť   J.   K.,   B.,   t.   č.   vo   väzbe,   I.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   žiadal o preskúmanie postupu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vedeného   pod   sp. zn.   1   Toš   25/2006   a jeho   uznesenia   z 5.   apríla   2006   z hľadiska „ústavnosti“ a „komplexnosti   s celým   právnym   poriadkom   Slovenskej   republiky“. Sťažovateľ poukázal na nejednotný výklad ustanovení zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok   účinného   od   1.   januára   2006   (ďalej   len   „nový   Trestný   poriadok“)   najvyšším súdom   a s tým   súvisiacu   nejednotnosť   v   rozhodovacej   činnosti   najvyššieho   súdu v prípadoch rozhodovania o dĺžke trvania väzby v konaní pred všeobecnými súdmi.

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažnosť sťažovateľa nespĺňala náležitosti podľa § 20 a § 50 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd listom zo 7. júna 2006 vyzval sťažovateľa na odstránenie nedostatkov jeho podania. Na výzvu ústavného súdu sťažovateľ reagoval   podaním   z   25.   júla   2006   označeným   ako „Oprava   sťažnosti“ doručeným ústavnému súdu 31. júla 2006, v ktorom namietal porušenie čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), porušenie základných práv zaručených v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy   a   práv zaručených   v čl. 5   ods.   1   písm.   c)   a ods.   3   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   najvyššieho   súdu sp. zn. 1 Toš 25/2006 z 5. apríla 2006 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Sťažovateľ v predmetnom podaní uviedol: «Dňa 27. 10. 2004, bola prokurátorom Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR na Krajský súd s právomocou Špeciálneho súdu v Banskej Bystrici na mňa podaná obžaloba, (č. k. VII Gv 340/2004), pre trestné činy podvodu podľa § 250 ods, 1, ods. 5 Tr. zák. spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2,   trestný   čin   založenia,   zosnovania   a   podporovania   zločineckej   skupiny   podľa ust. § 185a ods. 1 Tr. zák., trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1 a 2 písm. j) Tr. zák. spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 Tr. zák. a iné. Konanie pred súdom prvého stupňa sa vedie pod č. PK 2 Tš 9/2005. (...)

Uznesením Okresného súdu v Banskej Bystrici zo dňa 09. 02. 2002, č. k.: Tp 9/2002, som bol vzatý do väzby z dôvodov podľa ust. § 67 ods. 1 písm. a), b), c) Tr. por. účinného do 31. 12. 2005, pričom táto mi začala plynúť dňom 07. 02. 2002 od 6:00 hod. (...). Uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 07. 11. 2005, č. k.: 2 Ntvš 1/2005, mi bola predĺžená   lehota   trvania   väzby   do   07.   07.   2006.   Pre   úplnosť   uvádzam,   že   počas vyhotovovania   tejto   žiadosti   došlo   k   vydaniu   ďalšieho   uznesenia   Najvyššieho   súdu   SR zo dňa   06.   07.   2006,   č.   k.:   2   Ntvš   3/2006,   ktorým   uznesením   mi   bola   väzba   opätovne predĺžená až do 07. 12. 2006. (...)

Žiadosťou   zo   dňa   08.   03.   2006,   som   požiadal   Špeciálny   súd   v   Pezinku   o   moje prepustenie z výkonu väzby, čo mi však bolo na samotnom hlavnom pojednávaní pred týmto súdom, konanom dňa 21. 03. 2006 v Bratislave, uznesením č. PK 2Tš 9/2005 zamietnuté. Proti   tomuto   rozhodnutiu   som   ešte   na   tomto   pojednávaní   zahlásil   sťažnosť,   ktorú   som dňa 01. 04. 2006 doplnil o dôvody. Uznesením Najvyššieho súdu zo dňa 05. 04. 2006, č. k.: 1 Toš 25/2006, mi táto bola zamietnutá ako nedôvodná.

Pre   úplnosť   uvádzam,   že   argumentácia   obsiahnutá   v   predmetných   podaniach sa týkala práve dĺžky trvania väzby, ktorá je jednak, podľa môjho názoru, neprimeraná a zároveň   prekračuje   Trestným   poriadkom   stanovenú   maximálne   prípustnú   dĺžku   jej trvania. (...)

Z   vyššie   uvedených   skutočností   vyplýva,   že   výkonom   väzby   mi   je   obmedzovaná osobná sloboda po dobu štyri roky a viac ako päť mesiacov. Podľa môjho názoru ide pritom o výkon väzby, ktorý je v rozpore so zákonom a to prinajmenšom odo dňa 01. 04. 2006, keď došlo   k   prekročeniu   maximálne   prípustnej   dĺžky   jej   trvania,   v zmysle   ust.   §   76   ods.   6 v spojení s ust. § 564 ods. 7 Tr. por., účinného od 01. 01. 2006.

V konečnom dôsledku, dotknutými rozhodnutiami Špeciálneho súdu v Pezinku zo dňa 21.   03.   2006,   č.   k.:   PK   2   Tš   9/2005   a   Najvyššieho   súdu   SR   zo   dňa   05.   04.   2006, č. k.: 1 Toš 25/2006, dochádza k sústavnému porušovaniu môjho práva na osobnú slobodu, garantovaného mi čl. 17. ods. 2 a 5 Ústavy SR a čl. 5 ods.1 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd,   (...),   ako   aj   práva   byť   prepustený   z   väzby   počas trestného   konania,   zaručené   mi   čl.   5   ods.   3   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd...

V nadväznosti na uvedené poukazujem na ust. § 76 ods. 6 písm. c) Tr. por., účinného od 01. 01. 2006, „Celková doba trvania väzby v prípravnom konaní spolu s väzbou v konaní pred súdom nesmie presiahnuť (...) štyridsaťosem mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre obzvlášť závažný zločin“.

V prechodných a záverečných ustanoveniach citovaného zákona (ust. § 564 ods. 7) je uvedené: „Vo veciach, v ktorých sa začala väzba predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto   zákona,   začnú   plynúť   lehoty,   v   ktorých   treba   rozhodnúť   v   prípravnom   konaní o predĺžení lehoty väzby odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona; tým nie sú dotknuté ustanovenia o prípustnom trvaní väzby okrem prípadov, ak bolo právoplatne rozhodnuté o predĺžení lehoty väzby pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona na čas dlhší, ako sú lehoty uvedené v § 76 ods. 6 alebo 7; v týchto prípadoch sa skončí lehota väzby najneskôr uplynutím troch mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona. (...)“ Ustanovenia § 564 ods. 3 a 4 Tr. por., účinného od 01. 01. 2006, síce uvádzajú, že vo veciach,   v   ktorých   bola   podaná   obžaloba   na   Okresný   súd,   resp.   na   Krajský   súd na vykonanie   konania   v   prvom   stupni   pred   dňom   nadobudnutia   účinnosti   tohto   zákona (čo je   môj   prípad),   vykoná   konanie   Okresný   súd,   resp.   Krajský   súd   podľa   doterajších predpisov, t. j. Trestného poriadku účinného do 31. 12. 2005. Takisto v zmysle odseku 5 predmetného ustanovenia sa takým konaním rozumie aj konanie o dôvodoch a lehotách väzby. Tu tiež poukazujem na gramatický výklad ust. § 564 ods. 5 „nového“ Trestného poriadku, ktorý hovorí o lehotách väzby a § 71 „starého“ Trestného poriadku, ktorý hovorí o (maximálne prípustnom) trvaní väzby.

Je teda evidentné, že práve ust. § 564 ods. 7 predmetného prechodného ustanovenia „nového“ Trestného poriadku jednoznačne, explicitne upravuje akými právnymi predpismi sa bude spravovať maximálne prípustná dĺžka trvania väzby v tzv. prechodnom období, t. j. v čase, keď orgány činné v trestnom konaní v niektorých prípadoch postupujú ešte podľa „starého“ a v niektorých prípadoch už podľa „nového“ Trestného poriadku. Zo spomínaného ustanovenia nepochybne totiž vyplýva, že týmto nie sú dotknuté ustanovenia o maximálne prípustnom trvaní väzby podľa dotknutého Trestného poriadku (§ 76 ods. 6 a 7), v ktorom maximálne prípustná dĺžka väzby predstavuje 4 roky za splnenia istých, tam vymedzených zákonných podmienok. Naopak tieto ustanovenia sú ním dotknuté, ale len v tých prípadoch, ak bolo právoplatným rozhodnutím predĺžená lehota väzby pred dňom nadobudnutia účinnosti nového Trestného poriadku a to na čas dlhší, ako sú lehoty vymedzené v ust. § 76 ods. 6 a 7 Trestného poriadku. Avšak aj v týchto prípadoch sú tieto ustanovenia   dotknuté   len   v   tom   smere,   že   maximálna   dĺžka   trvania   väzby   môže   byť predĺžená už len o určitú dobu (nad uvedené 4 roky), ktorá však zároveň nesmie prekročiť tri mesiace odo dňa nadobudnutia účinnosti Trestného poriadku. S poukazom na vyššie uvedené je teda nepochybné, že lehota väzby nesmie svojim trvaním prekročiť časový úsek maximálne štyroch rokov. Za splnenia zákonných podmienok, vymedzených v ust. § 564 ods. 7 Tr. por., môže byť táto maximálna dĺžka väzby predĺžená ešte o dobu najviac ďalších troch mesiacov nad túto prípustnú dĺžku, ktorá sa počíta odo dňa nadobudnutia účinnosti nového   Trestného   poriadku.   Vzhľadom   na   tú   skutočnosť   že   „nové“   Trestné   kódexy nadobudli účinnosť dňa 01. 01. 2006, je zrejmé, že je možné výkon väzby, za splnenia vyššie spomínaných   podmienok   (ktoré   môj   prípad   do   bodky   napĺňa)   predĺžiť   najviac do 31. marca 2006.

Inak povedané, aj keď Orgány činné v trestnom konaní sú v zmysle prechodných a záverečných ustanovení Trestného poriadku povinné v mojom prípade postupovať podľa Trestného poriadku účinného do 31. 12. 2005, avšak maximálne prípustná dĺžka väzby sa bude spravovať ust. § 564 ods. 7 v spojení s ust. § 76 ods. 6 a 7 Trestného poriadku účinného po 01. 01. 2006., t. j. väzba môže trvať najviac 4 roky a za splnenia podmienok upravených v ust. § 564 ods. 7 Tr. por. (z. č. 301/2005 Z. z.), môže byť táto predĺžená najviac o tri mesiace od účinnosti spomínaného normatívno - právneho aktu.

Z uvedeného vyplýva, že ustanovenie § 564 ods. 7 Tr. por., účinného od 01. 01. 2006, de iure aj de facto ruší platnosť ust. § 71 ods. 1 a 2 Tr. por., účinného do 31. 12. 2005 aj v tých prípadoch, keď orgány činné v trestnom konaní sú ešte povinné podľa tohto zákona postupovať.

Je tomu tak preto, že (už aj z justičnej praxe) nesporne vyplýva, že nový Trestný poriadok vytvára podklad pre nerovné postavenie osôb väzobne stíhaných pred 01. 01. 2006 a po tomto dátume. Mohla by totiž reálne nastať situácia, kedy by väzobne stíhané osoby   mohli   byť,   za   tých   istých   procesných   podmienok,   „legálne“   pozbavení   osobnej slobody v rozličnej   dĺžke trvania,   čo   by   nepochybne   bolo   v rozpore   s Ústavou SR,   ale aj Medzinárodnými dohovormi, ktorými je Slovenská republika viazaná. Zákonodarca teda, prostredníctvom intertemporálnych ustanovení, v súvislosti so zavedením nových trestných kódexov, vytvára priestor pre akceptovateľné zmiernenie uvedených dopadov v praxi. (...) Všeobecné súdy zvyknú v tejto súvislosti argumentovať aj tým, že ust. § 564 ods. 7 Trestného poriadku (z. č. 301/2005 Z. z.) sa týka výlučne lehôt trvania väzby v prípravnom konaní, pričom v mojom prípade došlo k predĺženiu trvania väzby v konaní pred súdom, takže sa na mňa toto ustanovenie nemá dôvod vzťahovať. S takýmto výkladom nemožno súhlasiť, nakoľko z dotknutej pasáže predmetného ustanovenia, týkajúceho sa prípravného konania jednoznačne vyplýva, že upravuje iba plynutie lehôt, v rámci ktorých je príslušný orgán   povinný   rozhodnúť   o   predĺžení   väzby,   pričom   maximálnu   prípustnosť   dĺžky   jej trvania upravujú až ďalšie normatívne vety tohto odseku. V týchto vetách však nie je ani len zmienky o tom, že by sa mali týkať len prípravného konania. Takisto treba podotknúť, že ustanovenie § 76 ods. 6 a 7 Tr. por., na ktoré ust. § 564 ods. 7 v ďalších normatívnych vetách odkazuje, upravuje expressis verbis maximálne prípustnú dĺžku trvania väzby počas celého trestného konania, t. j. počas fázy prípravného konania, ako aj konania pred súdom. Mám teda zato, že takáto argumentácia všeobecných súdov neobstojí.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a ustanovenia je teda zrejmé, že:

1)   Trestný   poriadok   (z.   č.   301/2005   2.   z.)   stanovuje   maximálne   prípustnú   dĺžku trvania väzby na štyri roky, ak ide o trestné stíhanie pre obzvlášť závažný zločin.

2)   V   súčasnosti   u   mňa   výkon   väzby   trvá   štyri   roky   a   viac   ako   päť   mesiacov. K prekročeniu štvorročnej väzby pritom došlo dňa 07. 02. 2006.

3) Uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 07. 11. 2005, č. k.: 2 Ntvš 1/2005, mi bola väzba   predĺžená   do   07.   07.   2006,   ktoré   uznesenie   nadobudlo   právoplatnosť   dňa 16. 11. 2005, t. j. pred dňom nadobudnutia účinnosti „nového“ Trestného poriadku.

4)   Nakoľko mi bola predmetným rozhodnutím väzba predĺžená do 07.   07.   2006, už dňa 07. 02. 2006 došlo k prekročeniu maximálne prípustnej dĺžky trvania väzby podľa ust. § 76 ods. 6 Tr. por., pričom táto sa naďalej vykonáva už na základe rozhodnutia Najvyššieho súdu SR zo dňa 06. 07. 2006, č. k.: 2 Ntvš 3/2006.

5) Za splnenia týchto podmienok, ustanovenie § 564 ods. 7 „nového“ Trestného poriadku   umožňuje   predĺžiť   túto   maximálnu   dobu   trvania   väzby   ešte   o   časový   úsek (v závislosti od konkrétnych prípadov), tento však nesmie prekročiť tri mesiace od účinnosti „nového“ Trestného poriadku.

6) Vzhľadom na vyššie uvedené je teda nespochybniteľné, že výkon väzby sa v mojom prípade mal skončiť najneskôr dňa 31. marca 2006.

7)   Tým,   že   Špeciálny   súd   v   Pezinku,   svojim   uznesením   zo   dňa   21.   03.   2006, č. k.: PK 2   Tš   9/2005,   zamietol   moju   žiadosť   o   prepustenie   z   väzby,   ktorú   som   oprel o uvedené dôvody, ktoré uznesenie následne svojim rozhodnutím takisto potvrdil aj Najvyšší súd SR, keď svojim uznesením zo dňa 05. 04. 2006, č. k.: 1 Toš 25/2006, zamietol moju sťažnosť,   konali   tieto   orgány   v   rozpore   so   zákonom,   čo   v   konečnom   dôsledku   má za následok, že došlo zároveň k porušeniu aj mojich základných práv a slobôd, ako je právo na osobnú slobodu a právo byť prepustený z výkonu väzby aj počas trestného konania, garantované mi jednak Ústavou SR, ako aj Medzinárodnými zmluvami...

V súvislosti s vyššie uvedeným, poukazujem takisto na tú skutočnosť, že Najvyšší súd SR,   čo   sa   týka   problematiky   aplikácie   ustanovení   Trestného   poriadku,   týkajúcich sa maximálne prípustnej dĺžky trvania väzby, v súvislosti s nadobudnutím účinnosti nových Trestných   kódexov,   nemá   tento   súd   ujednotený   právny   názor,   pričom   v   tejto   súvislosti poukazujem na jeho uznesenie zo dňa 31. 01. 2006, č. k.: 4 Ntv 2/2006, v ktorom uznesení sa Najvyšší súd stotožnil správnym názorom, ktorý prezentujem aj v tejto sťažnosti. Výrok tohto uznesenia, ako aj jeho odôvodnenie, sú diametrálne odlišné od uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 05. 04. 2006, č. k.: 1 Toš 25/2006, ktoré uznesenie ústavnou sťažnosťou napádam. (...)

V mojom prípade však, hoci ide o analogický prípad s vyššie uvedeným, Najvyšší súd SR rozhodol o predĺžení výkonu mojej väzby nad zákonnú štvorročnú lehotu zakotvenú v ust. §   76   ods.   6   Tr.   por.,   čím   podľa   môjho   názoru   jednak   porušil   mne   Ústavou   SR a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd garantované práva bližšie vymedzené v predchádzajúcej časti tejto sťažnosti a čím sa zároveň jednoznačne odchýlil od vlastnej ustálenej praxe.

Vyššie uvedeným chcem deklarovať svoje presvedčenie, že rozhodnutím Najvyššieho súdu   SR,   ktorým   sa   tento   odchýlil   od   svojej   konštantnej   judikatúry,   týkajúcej sa analogických prípadov, došlo k porušeniu môjho práva na právnu istotu, zaručeného mi čl. 1 ods. 1 Ústavy SR. (...)

K   princípom   právneho   štátu   patrí   však   aj   predvídateľnosť   spôsobu,   akým   štátny orgán právnu normu uplatní. Pri aplikácii tohto princípu Ústavný súd SR tiež explicitne vyslovil: „Znakom právneho štátu je vytváranie právnej istoty tak pri prijímaní zákonov a ďalších všeobecne záväzných právnych predpisov, ako aj pri ich uplatňovaní štátnymi orgánmi“ (II. ÚS 34/1995). Teda právna istota, okrem iného, znamená možnosť subjektov práva predvídať rozhodnutia štátneho orgánu v konkrétnej veci.

Inými slovami povedané, argumentácia Najvyššieho súdu SR musí byť spoľahlivým vodidlom   pre   obdobné   situácie   aj   v   budúcnosti.   Princíp   právnej   istoty   znamená   totiž aj predvídateľnosť   postupu   súdu,   teda   to,   že   obdobné   situácie   musia   byť   rovnakým spôsobom právne posudzované.

V tejto súvislosti Najvyšší súd SR zvykne argumentovať tiež tým, že jeho rozhodnutia, riešiace   určitú   právnu   otázku,   sa   nedajú   zovšeobecňovať,   nakoľko   vychádzajú   z   iných skutkových okolností. Tu opakovane uvádzam, že môj prípad je takmer identický s prípadom v tomto podaní vyššie rozobratým, pričom jediným odlišujúcim prvkom je tá skutočnosť, že u mňa už došlo k prekročeniu maximálne prípustnej štvorročnej lehoty väzby, a táto sa teda ďalej vykonáva nezákonne, k čomu v kauze vyššie uvedenej nedošlo.

Podporne poukazujem tiež na ust. § 8 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch, z ktorého,   okrem   iného,   jednoznačne   vyplýva,   že   úlohou   Najvyššieho   súdu   SR   je   dbať o jednotný výklad a jednotné aplikovanie zákonov vlastnou rozhodovacou činnosťou. Na základe vyššie uvedených skutočností je zrejmé, že uznesením Špeciálneho súdu v Pezinku zo dňa 21. 03. 2006, č. k.: PK 2Tš 9/2005, oznámené na hlavnom pojednávaní konanom dňa 21. 03. 2006 v Bratislave, ktorým mi bola zamietnutá žiadosť o prepustenie z väzby   na   slobodu   a   uznesením   Najvyššieho   súdu   SR   zo   dňa   05.   04.   2006, č. k.: 1 Toš 25/2006,   ktorým   mi   bola   zamietnutá   sťažnosť   proti   tomuto   uzneseniu Špeciálneho súdu zo dňa 21. 03. 2006, bolo porušené právo na osobnú slobodu, zaručené mi čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy SR a čl. 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (...), ako aj právo na prepustenie z väzby počas trestného konania, garantované čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd... Tým,   že   Najvyšší   súd   SR   vydal   predmetné   uznesenie   zo   dňa   05.   04.   2006, č. k.: 1 Toš 25/2006,   ktoré   je   diametrálne   v   rozpore   s   vlastnou   ustálenou   praxou v analogických   veciach,   napr.   s   uznesením   Najvyššieho   súdu   SR   zo   dňa   31.   01.   2006, č. k.: 4 Ntv   2/2006,   došlo   takisto   k   porušeniu   práva   na   právnu   istotu,   garantovanú čl. 1 ods. 1 Ústavy SR. (...)

Uvedomujem si, že aj podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR, tento nie je oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej. Ústavný súd zásadne nemá   oprávnenie   preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol náležité zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd   vyvodil.   Inými   slovami,   úlohou   Ústavného   súdu   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha Ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s Ústavou SR, prípadne s Medzinárodnou zmluvou podľa čl. 11 Ústavy SR.

Takže z postavenia Ústavného súdu SR, ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti v zmysle čl.   124 Ústavy SR vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie všeobecných súdov,   ak v konaní,   ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany Ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody.

V tejto súvislosti je pritom nepochybné, že Špeciálny súd, ako aj Najvyšší súd SR, svojimi rozhodnutiami porušili zákon, čoho priamym následkom je porušenie mojich práv a slobôd zaručených mi normatívnymi právnymi aktmi najvyššej právnej sily.

Tiež podľa § 53 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu SR a o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov, „sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho práv alebo   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   ktorých   použitie   je   sťažovateľ   oprávnený   podľa osobitných predpisov“.

Mám zato, že podaním žiadosti o prepustenie z väzby dňa 08. 03. 2006 na Špeciálny súd   v   Pezinku,   ako   aj   podaním   sťažnosti   zo   dňa   01.   04.   2006   proti   jeho   uzneseniu, č. k.: PK 2 Tš 9/2005, ktorým zamietol túto žiadosť, som vyčerpal všetky právne prostriedky, ktoré mi právny poriadok na ochranu mojich práv v tejto súvislosti poskytuje a teda som presvedčený, že v tomto prípade je daná výlučná právomoc Ústavného súdu SR predmetnú vec preskúmať, prejednať a vo veci rozhodnúť tak, aby sa zabezpečila riadna ochrana ľudských   práv   a   slobôd   a   tým   aby   sa,   v   konečnom   dôsledku,   učinilo   spravodlivosti za dosť. (...)

Z   vyššie   uvádzaných   skutočností   jednoznačne   vyplýva,   že   uznesením   Špeciálneho súdu v Pezinku zo dňa 21. 03. 2006, č. k.: PK 2 Tš 9/2005, ktorým zamietol moju žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu zo dňa 08. 03. 2006 a uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 05. 04. 2006, č. k.: 1 Toš 25/2006, o odmietnutí mojej sťažnosti proti uzneseniu Špeciálneho súdu v Pezinku zo dňa 21. 03. 2006, č. k.: PK 2 Tš 9/2005, ktorým mi bola zamietnutá   žiadosť   o   moje   prepustenie   z   väzby   na   slobodu,   dochádza   k   sústavnému porušovaniu   základných   práv   a   slobôd   priznaných   mi   čl.   17   ods.   2   a   5   Ústavy   SR, resp. ľudských práv a základných slobôd garantovaných mi čl. 5 ods. 1 písm. c) a čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (...) ako aj čl. 1 ods. 1 Ústavy SR. (...)

Na základe vyššie uvedených skutočností navrhujem, aby Ústavný súd po vykonanom dokazovaní vyhlásil tento nález:

Najvyšší súd SR, uznesením zo dňa 05. 04. 2006, č. k.: 1 Toš 25/2006, vydanom v trestnej veci vedenej pod sp. zn.: PK 2 Tš 9/2005 proti obžalovanému J. K., (...) porušil právo na osobnú slobodu zaručené mu čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy SR a čl. 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, (...) právo na prepustenie z väzby počas trvania trestného konania, garantované čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, (...) a právo na právnu istotu garantované čl. 1 ods. 1 Ústavy SR. Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 05. 04. 2006, č. k.: 1 Toš 25/2006, sa zrušuje. Zakazuje   Najvyššiemu   súdu   SR   pokračovať   v   nezákonnom   obmedzovaní   osobnej slobody výkonom väzby obžalovaného J. K.

Slovenská   republika,   zast.   Najvyšším   súdom   SR,   je   povinná   zaplatiť   J.   K.   trovy konania na účet JUDr. J. S., (...), do dvoch mesiacov od doručenia nálezu.»

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. (...)

Podľa čl. 17 ods. 2 prvej vety ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa   čl.   5   ods.   1   písm.   c)   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane   v súlade   s konaním   ustanoveným   zákonom:   (...)   zákonné   zatknutie   alebo iné pozbavenie   slobody   osoby   za   účelom   predvedenia   pred   príslušný   súdny   orgán   pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu   alebo   inú   úradnú   osobu   splnomocnenú   zákonom   na   výkon   súdnej   právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody,   reálnosť   ktorej   by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05, I. ÚS 74/05, I. ÚS 158/05, I. ÚS 213/05).

Predmetom   konania   pred   ústavným   súdom   je   sťažovateľom   namietané porušenie čl. 1 ods. 1 ústavy, porušenie jeho základných práv zaručených v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ako aj porušenie jeho práv zaručených v čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Toš 25/2006 z 5. apríla 2006.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   povahu   namietaného   porušenia   základných práv preskúmal napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu a v jeho súvislosti aj rozhodnutie Špeciálneho   súdu   Slovenskej   republiky   v Pezinku   (ďalej   len   „špeciálny   súd“) sp. zn. PK 2 Tš   9/2005   z 21.   marca   2006,   ktorým   špeciálny   súd zamietol   na   hlavnom pojednávaní sťažovateľovu   žiadosť   o prepustenie z väzby konštatujúc,   že dôvody   väzby podľa § 67 ods. 1 písm. a), b) a c) a § 67 ods. 2 zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom - Trestný poriadok (ďalej len „starý Trestný poriadok“) u sťažovateľa pretrvávajú. Z odôvodnenia   uznesenia   vyplýva,   že   dôvodnosť   podozrenia,   že   obžalovaní   (vrátane sťažovateľa)   spáchali   skutky,   pre   ktoré   bola   na   nich   podaná   obžaloba,   a ktorých prerokovanie   je   predmetom   trestného   konania   pretrváva   aj   v súčasnom   štádiu   trestného konania. Rovnako nezmenene trvajú aj dôvody väzby, pre ktoré sa obžalovaní v súčasnosti vo väzbe nachádzajú. Zároveň špeciálny súd v uznesení o zamietnutí žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu uviedol, že podľa § 564 ods. 4 nového Trestného poriadku sa trestné stíhanie vykonáva podľa starého Trestného poriadku. Z prechodných ustanovení nového Trestného poriadku vyplýva, že sa to týka aj konania o dôvodoch a lehotách väzby (§ 564 ods. 5), pričom v sťažovateľovom prípade nesmie celková doba trvania väzby presiahnuť päť   rokov   (§   71   ods.   2   starého   Trestného   poriadku).   Výnimka   z pravidla   zakotveného v § 564 ods. 5 nového Trestného poriadku zakotvená v § 564 ods. 7 nového Trestného poriadku sa týka výlučne lehôt trvania väzby v prípravnom konaní. Sťažovateľova väzba však   bola   naposledy   predĺžená   uznesením   najvyššieho   súdu   zo   7.   novembra   2005 už v štádiu   konania pred súdom.   Sťažovateľ sa   teda   nachádza   v súdnej   väzbe, na ktorú nemožno aplikovať výnimku ustanovenú v § 564 ods. 7 nového Trestného poriadku.

Proti   tomuto   rozhodnutiu   špeciálneho   súdu   podal   sťažovateľ   sťažnosť,   o ktorej rozhodoval najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Toš 25/2006 z 5. apríla 2006. Z odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva, že:

«Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   v   prvom   rade   považuje   za   potrebné   uviesť, že aj v tomto štádiu trestného konania dôvodnosť podozrenia, že obžalovaní (...) spáchali skutky, pre ktoré sú trestne stíhaní, v rovine rozumnej istoty naďalej pretrváva.

Čo   sa   týka   otázky   dôvodov   väzby   u   obžalovaných   (...)   rovnako   Najvyšší   súd Slovenskej   republiky   zistil,   že   tieto   trvajú   v   nezmenenom   rozsahu.   V   tomto   smere argumentáciu   obžalovaných   (...)   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   považoval za neopodstatnenú, keďže špeciálny súd svoje závery o dôvodoch väzby u obžalovaných (...) založil   na   zisteniach   vychádzajúcich   z   konkrétnych   skutočností   a   nie   na   zisteniach založených na nejakej abstraktnej úvahe. Vzhľadom k tomu, že špeciálny súd tieto konkrétne skutočnosti ku každému dôvodu väzby zvlášť u všetkých troch obžalovaných veľmi detailne rozviedol, Najvyšší súd Slovenskej republiky na tieto len odkazuje, keďže si tieto závery špeciálneho súdu v plnom rozsahu osvojil.

Čo sa týka otázky dĺžky trvania väzby u obžalovaných (...) Najvyšší súd Slovenskej republiky sa rovnako v plnom rozsahu stotožnil s právnym názorom vysloveným špeciálnym súdom v napadnutom uznesení. (...)

Podľa § 564 ods. 4 Tr. por. účinného od 1. januára 2006 vo veciach, v ktorých bola podaná   obžaloba   na   krajský   súd   na   vykonanie   konania   v   prvom   stupni   pred   dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, vykoná konanie v prvom stupni príslušný krajský súd podľa   doterajších   predpisov.   Konanie   o   riadnom   opravnom   prostriedku   proti   takému rozhodnutiu vykoná najvyšší súd podľa doterajších predpisov. Rovnako sa postupuje, ak vec postúpil krajskému súdu na vykonanie konania v prvom stupni nepríslušný súd.

Podľa § 564 ods. 5 Tr. por. účinného od 1. januára 2006 konaním podľa odseku 4 sa rozumie aj konanie o dôvodoch a lehotách väzby podľa doterajších predpisov vrátane konania o návrhu na predĺženie lehoty väzby najvyšším súdom.

Podľa § 564 ods. 7 Tr. por. účinného od 1. januára 2006 vo veciach, v ktorých sa začala väzba predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, začnú plynúť lehoty, v ktorých   treba   rozhodnúť   v   prípravnom   konaní   o   predĺžení   lehoty   väzby   odo   dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona; tým nie sú dotknuté ustanovenia o prípustnom trvaní väzby okrem prípadov, ak bolo právoplatne rozhodnuté o predĺžení lehoty väzby pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona na čas dlhší, ako sú lehoty uvedené v § 76 ods. 6 alebo ods. 7; v týchto prípadoch sa skončí lehota väzby najneskôr uplynutím troch mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Lehoty rozhodné pre dĺžku väzby podľa § 76 ods. 6 a ods. 7 sa určia podľa trestnej sadzby ustanovenej na stíhaný skutok Trestným zákonom účinným v čase rozhodovania. Rovnako sa určia lehoty rozhodné pre dĺžku väzby, ak   je   páchateľ   obvinený   po   dni   nadobudnutia   účinnosti   tohto   zákona   za   trestný   čin spáchaný pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona. (...)

V posudzovanej veci špeciálny súd s poukazom na § 564 ods. 4 Tr. por. č. 301/2005 Z. z. účinného od 1. januára 2006 vykonáva konanie podľa doterajších predpisov, čiže podľa ustanovení Trestného poriadku č. 141/1961 Zb. účinného do 1. januára 2006, keďže obžaloba na v tom čase obvinených (...) bola podaná na Krajskom súde v Banskej Bystrici s právomocou Špeciálneho súdu 27. októbra 2004.

Z ustanovenia § 564 ods. 5 Tr. por. pritom vyplýva, že takýmto konaním sa rozumie aj konanie o dôvodoch a lehotách väzby podľa doterajších predpisov, čo v posudzovanom prípade   znamená,   že   lehota   väzby   sa   posudzuje   podľa   §   71   ods.   2   posledná   veta Tr. por. účinného do 1. januára 2006, v zmysle ktorého za splnenia ostatných predpokladov uvedených   v   tomto   odseku   celková   doba   trvania   väzby   v   prípade   obzvlášť   závažného trestného činu nesmie presiahnuť päť rokov.

Jediná výnimka z pravidla zakotveného v § 564 ods. 5 Tr. por. je upravená v § 564 ods. 7 Tr. por., pričom sa týka výlučne lehôt trvania väzby v prípravnom konaní. Podľa tohto   ustanovenia   vo   veciach,   v   ktorých   sa   začala   väzba   predo   dňom   nadobudnutia účinnosti tohto zákona (t. j. pred 1. januárom 2006), začnú plynúť lehoty, v ktorých treba rozhodnúť v prípravnom konaní o predĺžení lehoty väzby odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona; tým nie sú dotknuté ustanovenia o prípustnom trvaní väzby okrem prípadov, ak bolo (opäť ale len v prípravnom konaní) právoplatne rozhodnuté o predĺžení lehoty trvania väzby pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona na čas dlhší, ako sú lehoty uvedené v § 76 ods. 6 alebo ods. 7; v týchto prípadoch sa skončí lehota väzby najneskôr uplynutím troch mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona (tzn. 31. marca 2006). V posudzovanom prípade bolo ostatne právoplatne rozhodnuté o predĺžení lehoty trvania   väzby   u   obžalovaných   (...)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky zo 7. novembra 2005, sp. zn. 2 Ntvš 1/2005, a to do 7. júla 2006. Vzhľadom k tomu výnimku upravenú v ustanovení § 564 ods. 7 Tr. por. na posudzovaný prípad nie je možné aplikovať a   väzba   u   obžalovaných   (...)   môže   na   podklade   vyššie   uvedeného   uznesenia   trvať až do 7. júla 2006, keďže o predĺžení lehoty väzby bolo rozhodnuté v štádiu konania pred súdom, a nie v prípravnom konaní.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky rovnako v tejto otázke považoval argumentáciu obžalovaných (...) za neopodstatnenú.

Najvyšší súd Slovenskej republiky k námietke obžalovaných (...), že nový Trestný poriadok vytvára podklad pre nerovné postavenie osôb väzobne stíhaných pred 1. januárom 2006 a po tomto dátume, ktorá okolnosť podľa ich tvrdenia je nesporná už aj z justičnej praxe, považuje za potrebné uviesť nasledovné:

Je pravdou, že podľa § 76 ods. 6 písm.   c) Tr.   por.   celková doba trvania väzby v prípravnom konaní spolu s väzbou v konaní pred súdom nesmie presiahnuť štyridsaťosem mesiacov (tzn. štyri roky), ak je vedené trestné stíhanie pre obzvlášť závažných zločin. Podľa § 76 ods. 7 Tr. por. pritom z lehoty uvedenej v odseku 6 pripadá jedna polovica na prípravné   konanie   (maximálne   2   roky)   a   jedna   polovica   na   konanie   pred   súdom (rovnako maximálne 2 roky). Pre úplnosť je potrebné dodať, že skutky obžalovaných, ktoré špeciálny súd v tomto konaní prejednáva, sú v zmysle § 11 ods. 3 s poukazom na § 145 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. právne posúdené ako obzvlášť závažné zločiny.

Podľa   názoru   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   právna   úprava   týkajúca sa rozhodovania   o   väzbe   osôb   trestne   stíhaných   pre   skutok   napĺňajúci   znaky   obzvlášť závažného   zločinu   podľa   nového   Trestného   zákona   č.   300/2005   Z.   z.,   resp.   obzvlášť závažného   trestného   činu   podľa   starého   Trestného   zákona   č.   140/1961   Zb.   účinného do 1. januára   2006,   ktoré sa nachádzajú k 1.   januáru 2006 v súdnej väzbe (teda bola na ne podaná obžaloba pred 1. januárom 2006) nijako nenarúša ústavný princíp rovnosti garantovaný   článkom   13   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky,   keďže   v   zmysle   tohto ustanovenia sa rovnaké zákonné obmedzenia základných práv a slobôd majú vzťahovať na osoby, ktorých situácia je rovnaká alebo analogická,   čo znamená,   že za tých istých podmienok musia platiť pre každého rovnaké obmedzenia ustanovené zákonom, a naopak v prípade   odlišných   podmienok   aj   obmedzenia   platia   odlišne,   ale   znovu   rovnako pre všetkých, ktorí tieto odlišné podmienky spĺňajú .

Pravidlo rovnosti sa teda nezaručuje absolútne, pretože Ústava Slovenskej republiky rovnosť chápe ako rovnosť pred zákonom pre osoby v rovnakých situáciách. To znamená, že zákonodarca   v   prípade   úpravy   väzobných   lehôt,   kedy   nový   zákon   stanovuje   kratšie lehoty, mohol, ale nemusel zaviesť pravidlo, podľa ktorého sa dobrodenie nového zákona použije aj na situácie, ktoré vznikli podľa starého zákona. Takéto dobrodenie v prípade osôb vzatých do väzby podľa starého zákona bolo zavedené len pokiaľ ide o prípravné konanie v § 564 ods. 7 Tr. por. Inými slovami zákonodarca nepoužil retroaktívne nové pravidlo   na   tieto   prípady   absolútne.   Na   tomto   mieste   sa   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej republiky javí za potrebné dodať, že jedinou výnimkou predpísanou Ústavou Slovenskej republiky   a   Trestným   zákonom,   podľa   ktorej   sa   neskorší   zákon   vždy   použije, je posudzovanie trestnosti činu, ktorá sa posudzuje podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný, okrem situácie, keď použitie nového zákona je pre páchateľa priaznivejšie (článok 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky).

Pri posudzovaní   dĺžky väzby   osôb   trestne   stíhaných   pre skutok   napĺňajúci znaky obzvlášť závažného zločinu podľa Trestného zákona, resp. obzvlášť závažného trestného činu   podľa   Trestného   zákona   účinného   do   1.   januára   2006,   ktoré   sa   nachádzajú k 1. januáru 2006 v súdnej väzbe, však treba podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky   prihliadať   na   článok   152   ods.   4   Ústavy   Slovenskej   republiky, podľa   ktorého výklad   a   uplatňovanie   ústavných   zákonov,   zákonov   a ostatných   všeobecne   záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou, a teda aj s princípom zachovania rovnosti osôb v rovnakých situáciách.

Podľa Trestného poriadku sa na osoby v súdnej väzbe vzťahuje už vyššie uvedený § 76   ods.   7,   ktorý   stanovuje   maximálnu   dĺžku   súdnej   väzby   na   dvadsaťštyri   mesiacov, t. j. dva roky.

Podľa   názoru   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   uvedené   osoby   si   nemôžu nárokovať,   aby   celková   doba   ich   väzby   nemohla   presiahnuť   štyri   roky,   lebo   toto   nové pravidlo platí len od 1. januára 2006, pričom dovtedy (keď boli vzaté do väzby a nachádzali sa v nej či už v prípravnom konaní alebo v konaní pred súdom) platilo staré pravidlo, že celková   doba   väzby   nesmie   presiahnuť   päť   rokov.   Rovnako   si   nemôžu   nárokovať na to, že celková   doba   ich   súdnej   väzby   nesmie   presiahnuť   dva   roky.   Môžu   si   však nárokovať na to, aby ich súdna väzba po 1. januári 2006 nepresiahla dva roky, tzn. aby netrvala dlhšie ako do 1. januára 2008, nakoľko od 1. januára 2006 platí pravidlo, že pri takýchto trestných činoch súdna väzba nesmie presiahnuť dva roky.

Toto   platí   pre   každého   obžalovaného,   lebo   sa   nachádza   v   rovnakej   situácii   bez rozdielu, či je v súdnej väzbe už k 1. januáru 2006 alebo po 1. januári 2006.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že len v tejto situácii by opačný prístup,   ktorý   by kvôli   „starému“   pravidlu   maximálnej päťročnej lehoty   trvania väzby, umožnil po 1. januári 2006 trvanie súdnej väzby aj po 1. januári 2008, naozaj znamenal porušenie ústavného princípu rovnosti.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   „starú“   právnu   úpravu   premietnutú   do   prechodných ustanovení   v   §   564   ods.   3,   ods.   4,   ods.   5   a   ods.   7   Tr.   por.   a „novú“   právnu   úpravu obsiahnutú v ustanoveniach § 76 ods. 6, ods. 7 Tr. por. treba interpretovať a aplikovať ako právne úpravy koexistujúce, a nie kontradiktórne.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného právneho názoru Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že u obžalovaných (...) môže väzba podľa § 564 ods.5 Tr. por. s poukazom na § 71 ods. 2 Tr. por. účinného do 1. januára 2006 a články 13 ods. 3 a 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky v prípade jej ďalšieho predĺženia po splnení zákonom stanovených podmienok teoreticky trvať až do 7. februára 2007, kedy uplynie jej maximálne prípustná päťročná   lehota,   keďže   títo   obžalovaní   boli   do   väzby   vzatí   7.   februára   2002   a   pred 1. januárom 2006 bola na nich podaná obžaloba, pričom zároveň nedôjde k porušeniu ústavného princípu rovnosti, nakoľko maximálne prípustná dvojročná lehota súdnej väzby stanovená Trestným poriadkom od 1. januára 2006 prekročená nebude.

Z   týchto   dôvodov   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   sťažnosti   obžalovaných   (...) podľa § 148 ods. 1 písm. c) Tr. por. účinného do 1. januára 2006 ako nedôvodné zamietol.»

1.   Vo   vzťahu   k namietanému   porušeniu   základných   práv   sťažovateľa   zaručených v čl.   17   ods.   2   a 5   ústavy   a práva   zaručeného   v   čl.   5   ods.   3   dohovoru   sťažovateľ argumentuje predovšetkým tým, že intertemporálne ustanovenia § 564 ods. 3, 4, 5 a ods. 7 nového Trestného poriadku treba interpretovať tak, že aj vo väzobných veciach, ktoré boli k 1. januáru 2006, teda v čase nadobudnutia účinnosti nového Trestného poriadku, v štádiu súdneho   konania,   prichodí   aplikovať   ustanovenia   nového   trestného   poriadku   týkajúce sa maximálnej   doby   trvania   väzby,   lebo   iba   takýto   výklad   je   v súlade   s ústavou a dohovorom.   Inak   by   totiž   došlo   k rozdielnemu,   diskriminačnému   posudzovaniu   tejto skupiny trestne stíhaných osôb oproti inej skupine, u ktorej k 1. januáru 2006 bola väzba iba v štádiu prípravného konania. Ďalší argument sťažovateľa spočíva v poukázaní na odlišné rozhodnutie   najvyššieho   súdu   v inej   veci,   ktorá   bola   po   skutkovej   stránke   obdobná a v ktorej najvyšší súd prijal výklad zhodný s právnym názorom sťažovateľa.

Z pohľadu ústavného súdu treba najprv konštatovať, že intertemporálne ustanovenie §   564   ods.   3,   4   a ods.   5   nového   Trestného   poriadku   považuje   za   hraničné   kritérium pre rozlíšenie okolnosti, či sa v prechodnom období použije starý Trestný poriadok alebo nový trestný poriadok, tú skutočnosť, kedy bola v danej trestnej veci podaná obžaloba súdu. Ak bola podaná pred 1. januárom 2006, bude sa v trestnej veci po 1. januári 2006 konať na základe ustanovení starého Trestného poriadku. Ak však bola podaná 1. januára 2006 alebo neskôr,   potom   sa   bude   v trestnej   veci   konať   na základe   ustanovení   nového   Trestného poriadku.   Pritom   aj   konanie   o dôvodoch   a lehotách   väzby   sa   riadi   rovnakým rozhraničujúcim   kritériom.   To   znamená,   že   podľa   jednoznačne   formulovanej   úpravy uvedenej   v prechodnom   ustanovení   vo   väzobných   veciach,   ktoré   boli   1.   januára   2006 v štádiu súdneho konania, použijú sa ustanovenia starého Trestného poriadku vrátane jeho ustanovení o lehotách väzby (§ 564 ods. 4 a 5 nového Trestného poriadku). Vzhľadom na jednoznačnosť uvedenej intertemporálnej úpravy neprichádza podľa názoru ústavného súdu do úvahy iný výklad týchto ustanovení. Zodpovedá skutočnosti, že je povinnosťou všeobecných súdov v situácii, keď právny predpis dovoľuje dvojaký výklad (jeden ústavne konformný   a druhý   ústavne   nekonformný),   vykladať   právny   predpis   spôsobom   ústavne konformným. Toto právo a zároveň aj povinnosť všeobecných súdov vyplývajúca z čl. 152 ods. 4 ústavy sa však nedá použiť vtedy, keď jednoznačné znenie normatívneho textu (i keď sa   javí   všeobecnému   súdu   ako   ústavne   nekonformné)   vylučuje   jeho   interpretáciu   iným spôsobom. V takomto prípade totiž odlišné ponímanie normatívneho textu by bolo treba považovať   za   prejav   arbitrárnosti.   Pokiaľ   podľa   názoru   všeobecného   súdu   sa   právna úprava javí   ako   ústavne   nekonformná,   pričom   ústavne   konformným   spôsobom nie je ani interpretovateľná, potom môže všeobecný súd postupovať len tak, že podá návrh v zmysle čl. 125 ústavy na začatie konania o súlade právnych predpisov ústavnému súdu. Je vo výlučnej právomoci pléna ústavného súdu, aby v konaní o súlade právnych predpisov riešil ústavnú konformnosť alebo nekonformnosť dotknutej právnej úpravy. Takúto otázku nemôže ústavný súd riešiť v senáte konaním o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy.

2. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva zaručeného v čl. 5 ods. 1 písm.   c)   dohovoru   ústavný   súd   poznamenáva, že   toto   ustanovenie   sa   ratione   materiae vzťahuje na rozhodovanie o pozbavení osobnej slobody, teda o vzatí do väzby. Dôvodnosť ďalšieho   trvania   väzby   je   však   už   súčasťou   čl.   5   ods.   3   dohovoru.   Vzhľadom   na   to, že v podanej sťažnosti sťažovateľ nenamieta dôvodnosť vzatia do väzby, ale dôvodnosť jej ďalšieho trvania, bolo treba považovať námietku porušenia čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru už na prvý pohľad za zjavne neopodstatnenú.

3.   Sťažovateľ   v sťažnosti   pred   ústavným   súdom   poukázal   na   skutočnosť, „že Najvyšší súd SR, čo sa týka problematiky aplikácie ustanovení Trestného poriadku, týkajúcich   sa maximálne   prípustnej   dĺžky   trvania   väzby,   v   súvislosti   s   nadobudnutím účinnosti   nových   Trestných   kódexov,   nemá   tento   súd   ujednotený   právny   názor,   pričom v tejto súvislosti poukazujem na jeho uznesenie zo dňa 31. 01. 2006, č. k.: 4 Ntv 2/2006, v ktorom uznesení sa Najvyšší súd stotožnil správnym názorom, ktorý prezentujem aj v tejto sťažnosti.   Výrok   tohto   uznesenia,   ako   aj   jeho   odôvodnenie,   sú   diametrálne   odlišné od uznesenia   Najvyššieho   súdu   SR   zo   dňa   05.   04.   2006,   č.   k.:   1   Toš   25/2006,   ktoré uznesenie   ústavnou   sťažnosťou   napádam.“ Vzhľadom   na   uplatnenú   argumentáciu sťažovateľa vo vzťahu k porušeniu zásady právnej istoty vyplývajúcej z čl. 1 ods. 1 ústavy je potrebné uviesť, že právna istota patrí k princípom právneho štátu. O jej dosiahnutie v čo najväčšej možnej miere sú povinné sa usilovať všetky orgány verejnej moci, zvlášť súdy jednotnosťou svojej rozhodovacej činnosti. Zvlášť v počiatočnom období po prijatí novej právnej úpravy a pred vytvorením tzv. „ustálenej judikatúry“ v danej otázke nie je možné vyhnúť sa rozdielnemu   výkladu   a následne   i rozdielnej   aplikácii   práva   súdmi.   Preto   ani samotná rozdielna judikatúra krátko po prijatí nových trestných kódexov ešte neznamená porušenie čl. 1 ods. 1 ústavy.

Princíp právnej istoty (ako jeden z definičných znakov právneho štátu v zmysle čl. 1 ods.   1   prvej   vety   ústavy)   nemôže   predovšetkým   vzhľadom   na   povahu   súdneho rozhodovania   a jeho   predmet   zaručiť   prvotnú   rovnakosť   rozhodovania   súdov aj v analogických   situáciách,   a preto   sa   na zjednocovanie rozhodovania   vytvárajú rôzne mechanizmy.

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   považuje   túto   argumentáciu   za   zjavne neopodstatnenú, čo je tiež dôvodom pre odmietnutie ústavnej sťažnosti aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľ   v odôvodnení   sťažnosti   namietal   porušenie   ním   označených základných práv   zaručených   ústavou   a dohovorom   aj   uznesením   špeciálneho   súdu sp. zn. PK   2   Tš   9/2005   z 21.   marca   2006,   ktorým   zamietol   žiadosť   sťažovateľa o prepustenie   z väzby   na   slobodu.   K tomuto   ústavný   súd   poznamenáva,   že   vo   vzťahu k uzneseniu   špeciálneho   súdu   nie   je   daná   právomoc   ústavného   súdu,   lebo   sťažovateľ sa mohol   o ochranu   svojich   práv   uchádzať   prostredníctvom   sťažnosti   proti   uzneseniu špeciálneho súdu na najvyššom súde (čo napokon aj urobil).

Vychádzajúc   z uvedených   skutočností   ústavný   súd   rozhodol   podľa   §   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. novembra 2006