znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 337/2013-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. mája 2013 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. JUDr. M. P., P., zastúpeného advokátkou JUDr. V. N., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Sžo 18/2012 z 18. septembra 2012 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 13 S 70/2011 z 1. februára 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. JUDr. M. P.   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie a rozhodnutie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. februára 2013 doručená sťažnosť MUDr. JUDr. M. P. (ďalej len „sťažovateľ“),   ktorou   namietal porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   a   2   Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Sžo 18/2012 z 18. septembra 2012 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 13 S 70/2011 z 1. februára 2012.

2.   Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že «Sťažovateľ   dňa   25. 7. 2011   podal   žalobu na Krajský súd v Trenčíne o preskúmanie zákonnosti určenia dopravných značiek mestom P. ako správnym orgánom v obývaných častiach mesta P. a o preskúmanie výkonu správy pozemných komunikácií spoločnosťou M. P., s. r. o. Táto žaloba bola podaná na súd z dôvodu, že boli vyčerpané všetky iné prostriedky právnej ochrany, keďže z vyjadrení ďalej uvedených štátnych orgánov vyplýva, že v Slovenskej republike nie je orgán štátnej správy, ktorý by bol funkčne príslušný na preskúmanie určeného dopravného značenia a použitých dopravných značiek a ich súladu so zákonmi a ostatnými všeobecne záväznými právnymi predpismi.

1) Mesto P. prijalo uznesenie MsZ 71/2008, ktorým schválilo „Prevádzkový poriadok dočasného   regulovaného   státia“,   ktorý   zavádzal   platenie   za   státie   vozidiel   na uliciach viacerých sídlisk mesta P., teda na verejných priestranstvách, spoločnosti M. P., s. r. o., a to od 1. 9. 2008. Na toto uznesenie priamo nadväzovalo dopravné značenie, ktoré určilo mesto P. ako orgán verejnej správy...

2) Vzhľadom   na   zrejmý   rozpor   s   právom   a   obchádzanie   zákonov   mestom   P. sťažovateľ podal podnet na Okresnú prokuratúru v P. Na základe protestu prokurátora bolo uvedené uznesenie MsZ 71/2008 zrušené.   Avšak predmetné dopravné značenie ostalo v platnosti   napriek   tomu,   že   uvedená   úprava   bola   Okresnou   prokuratúrou   označená   za nezákonnú, takže Mestská polícia mesta P. ďalej pokračovala v ukladaní pokút a používaní technických prostriedkov na zabránenie odjazdu motorového vozidla voči vodičom, ktorý sa nepreukázali   zaplatením   spoločnosti   M.   P.,   s.   r.   o.,   a   to   buď   lístkom   alebo   kartičkou vydanou spoločnosťou M. P., s. r. o...

3)   Z   vyjadrenia   Okresného   dopravného   inšpektorátu   v P.   zo   dňa   16. 10. 2008 jednoznačne vyplýva, že tento nemá ani preskúmavaciu, ani rozhodovaciu právomoc voči obci pri určovaní dopravného značenia...».

3. Keďže trval protiprávny stav (rozpor dopravných značiek a spoplatnenia bežného státia na verejných priestranstvách...), «sťažovateľ dal podnet na preskúmanie preneseného výkonu   štátnej   správy   mesta   P.   vo   veci   použitia   dopravného   značenia   na   miestnych komunikáciách   na   Obvodný   úrad   pre   cestnú   dopravu   a   pozemné   komunikácie   v P... (... keďže   Obvodný   úrad   dopravy   v P.   spočiatku   vôbec   nekonal   o podnete,   na   základe sťažnosti začal konať Krajský úrad dopravy v T.. Závery oboch úradov dopravy sú zrejmé: Krajský úrad dopravy v odpovedi zo dňa 17. 4. 2009 uvádza, že „skutočnosti ohľadom regulovaného   státia   na   území   mesta   P.   ako i osadenie   dopravných   značiek...   sú   plne   v kompetencii mesta P.“...

... Keďže   sťažovateľ   považoval   daný   stav   za   protiprávny   a   štátne   orgány   nijako nekonali, podal žalobu v predmetnej veci na Krajský súd v Trenčíne...

... Krajský   súd   v   Trenčíne   v   konaní   13   S/70/2011   konanie   zastavil   z   dôvodu: „Samotný postup správnych orgánov možno preskúmať iba s rozhodnutím, pričom v tomto prípade žalobca žiadne rozhodnutie, ktorého zákonnosť by mala byť preskúmaná súdom, a ktorým   by   bolo   zasiahnuté   do   jeho   práv,   právom   chránených   záujmov   a   povinnosti, nenapáda...

... Najvyšší súd SR uznesenie Krajského súdu v Trenčíne potvrdil.».

4. Podľa názoru sťažovateľa «Tým, že Krajský súd v Trenčíne, čo potvrdil aj Najvyšší súd SR, zastavil konanie s poukazom na § 104 ods. 1 prvá veta, takže nerozhodol vo veci samej, avšak vec ani nepostúpil na príslušný orgán, ktorý by mal mať kompetenciu riadiť a kontrolovať určovanie dopravných značiek ako prenesený výkon štátnej správy obcami, zjavne zasiahol do právnej sféry sťažovateľa. Najvyšší súd SR teda autoritatívne zasiahol do právnej sféry sťažovateľa, pričom Krajský súd v Trenčíne v uznesení jasne konštatoval nezákonnosť dopravných značiek tzv. „regulovaného státia“ v P.».

4. Sťažovateľ   tvrdí,   že „... rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   SR   a   Krajského   súdu v Trenčíne o zastavení predmetného konania (bez rozhodnutia vo veci samej ako i bez postúpenia veci) došlo k porušeniu práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy SR.“.

5. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„1. Základné právo sťažovateľa M. P. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1   a   ods. 2   Ústavy   SR   bolo   porušené   uznesením   Najvyššieho   súdu   SR, č. kon. 4 Sžo/18/2012,   v spojení   s   uznesením   Krajského   súdu   v   Trenčíne,   č.   kon. 13 S/70/2011.

2. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 1. 2. 2012, č. kon. 13 S/70/2011, a uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 18. 9. 2012, č. kon. 4 Sžo/18/2012, sa zrušujú a vec sa vracia Krajskému súdu v Trenčíne na ďalšie konanie.“

6. Ako dôkazový materiál sťažovateľ (okrem iného) k sťažnosti pripojil „Vyjadrenia ODI v P. a Obvodného i Krajského úradu pre pozemné komunikácie, žalobu... Uznesenie krajského súdu..., Odvolanie... Uznesenie Najvyššieho súdu...“.

II.

7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobe   konania   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov ustanoví zákon. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa odseku 2 kto tvrdí, že bol na svojich právach   ukrátený   rozhodnutím   orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak...

9.   Predmetom   sťažnosti   je   namietané   porušenie   základného   práva   sťažovateľa na súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   a 2   ústavy   rozhodnutím   najvyššieho   súdu sp. zn. 4 Sžo 18/2012   z   18.   septembra   2012   v   spojení   s   uznesením   krajského   súdu sp. zn. 13 S 70/2011 z 1. februára 2012 (pozri body 1 a 5).

10. Ústavný súd zdôrazňuje, že princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy (pozri   bod   7)   znamená,   že   ústavný   súd   môže   konať   o   namietanom   porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   nezakladá   automaticky aj právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí,   že   ochrany   toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným orgánom verejnej moci, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, I. ÚS 219/2011).

11. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré v   občianskom   súdnom   konaní   sú   povinné   vykladať   a   aplikovať   príslušné   zákony na konkrétny   prípad   v   súlade   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou podľa   čl.   7   ods.   5   ústavy,   sú   primárne   zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   (III.   ÚS   149/04,   IV.   ÚS   135/05).   Zásada   subsidiarity reflektuje okrem   iného aj princíp   minimalizácie zásahov ústavného   súdu   do   právomoci všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konaní   o   sťažnosti   preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

12. Predmetom sťažnosti je namietané porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy označenými rozhodnutiami všeobecných súdov a konaním (postupom) im predchádzajúcim (body 2 a 5).

13. Krajský súd namietaným uznesením z 1. februára 2012 konanie o sťažovateľovej žalobe proti mestu P. a M. P., s. r. o. „o preskúmanie zákonnosti postupov... vo veci určenia použitia   dopravných   značiek   v obývaných   častiach   mesta   P...   a vo   veci   výkonu   správy pozemných   komunikácií   podľa   určených   dopravných   značiek...“ po   zistení,   že „v predmetnom prípade nie súd splnené podmienky na konanie o žalobe podľa § 103 O. s. p.“, zastavil „s poukazom na § 104 ods. 1 veta prvá O. s. p. V danom prípade neboli splnené podmienky na postúpenie veci príslušnému orgánu, v zmysle § 104 ods. 1 veta druhá O. s. p.“.Dôvodom   takéhoto   právneho   záveru   bola   skutočnosť,   že „postup   žalovaných správnych   orgánov   môže   byť   predmetom   preskúmavania   súdom...   iba   spolu s rozhodnutím..., ktorého zákonnosť by mala byť preskúmavaná súdom... V danom prípade žiadne konkrétne rozhodnutie, ktorého by mala byť preskúmavané súdom v tom zmysle, či bolo vydané v súlade so zákonom, žalobou napadnuté nebolo.“.

Krajský súd v závere odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol: „V súvislosti s tým, že vo veci sa jedná o snahu žalobcu preskúmať postup správnych orgánov, ktoré pri určení použitia predmetných dopravných značiek v obývaných častiach mesta P., postupujú v zmysle všeobecne záväzného nariadenia obce, krajský súd poukazuje na   skutočnosť,   že   podľa   §   250zfa   O.   s.   p.,   môže   prokurátor   podať   ma   súd   návrh   na vyslovenie nesúladu všeobecne záväzného nariadenia so zákonom.“

14. O sťažovateľovom   odvolaní   rozhodol   najvyšší   súd   namietaným   uznesením z 18. septembra   2012   tak,   že „ako   vecne   správne“ potvrdil   uznesenie   krajského   súdu z 1. februára   2012   („podľa   §   246   ods.   1   OSP   v spojení   s   §   219   ods.   1   OSP“).   Svoje rozhodnutie v podstatnom odôvodnil takto:

„Krajský   súd   správne   konštatoval,   že   neboli   splnené   podmienky   konania,   keď žalobca   namietal   zákonnosť   postupu   mestského   zastupiteľstva   mesta   P.   pri   určovaní použitia dopravného značenia v obývaných častiach mesta P., nakoľko nejde o individuálny správny akt, ktorý by bol adresne určený žalobcovi, ako konkrétnej osobe a tak by bol spôsobilý   ukrátiť   ho   na   jeho   právach   a oprávnených   záujmoch.   Odvolací   súd   sa tiež stotožnil s názorom krajského súdu, že bez priamej spojitosti zásahu do individuálnych práv a oprávnení určenej osoby by došlo k neprimeranému rozšíreniu možnosti napádať postupy správnych orgánov v správnom súdnictve.“

15.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   namietanie   nesprávnosti   a   nezákonnosti rozhodnutia   krajského   súdu   a tiež   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   (pozri   bod   4) ako odvolacieho súdu nemôže byť samo osebe dôvodom na sťažovateľom tvrdené porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy. Najvyšší súd neodmietol sťažovateľovi poskytnutie súdnej ochrany, vecou sa zaoberal a rozhodol o nej, aj keď nie podľa jeho predstáv. Ústavný súd konštatuje, že predmetné procesné rozhodnutia všeobecných súdov o zastavení konania (resp. jeho potvrdení odvolacím súdom, pozn.) nie sú rozhodnutiami vecne konečnými a nezakladajú prekážku rozhodnutej veci. Sťažovateľ stále má možnosť domáhať   sa   –   v rozsahu   jeho nosných dôvodov   –   nápravy,   napr.   postupom   upraveným v § 20 a nasl. zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (v časti „dozor   prokurátora   nad   žalovaním   zákonnosti   orgánmi   verejnej   správy“)   v spojení s príslušnými   ustanoveniami   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v znení neskorších   predpisov   upravujúcimi   účasť   prokurátora   v občianskom   súdnom   konaní. Sťažovateľ teda má/bude mať možnosť v naznačenom konaní uplatniť ochranu svojho práva aj   svoju   argumentáciu   týkajúcu   skutkovej   a   právnej   stránky   predmetnej   veci,   z   čoho vyplýva, že má ešte k dispozícii iný prostriedok ochrany tohto práva, ktorého porušenie namieta vo svojej sťažnosti. Ústavný súd na tomto mieste považuje za vhodné poukázať na obsah   sťažovateľom   predloženého   upovedomenia   prokurátorky   Okresnej   prokuratúry   P. z 15.   decembra   2008,   v ktorom   okrem   avíza   o ďalšom   postupe   proti   namietaným uzneseniam   č.   71/2008   a č.   72/2008   prokuratúra   nevylučuje   zváženie   ďalšieho (adekvátneho, pozn.) postupu prokuratúry.

16. Okrem toho sťažovateľ má možnosť obrátiť sa aj na všeobecný (správny) súd, pokiaľ   v ďalšom   takomto   súdnom   konaní   odstráni   vady   vytýkané   všeobecnými   súdmi v napadnutých   rozhodnutiach   (existencia   rozhodnutia   –   individuálneho   správneho   aktu, ktorým   bolo   zasiahnuté,   resp.   boli   ohrozené   práva   a oprávnené   záujmy   sťažovateľa). Rovnako,   pokiaľ   bol   sťažovateľ   v súvislosti   s   namietaným   postupom postihnutý/sankcionovaný   (bola   mu   uložená   pokuta),   mal   možnosť   (a toto   aj   učinil)   sa účinne brániť. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu tiež vyplýva, že rozhodnutie   o uložení   pokuty   sťažovateľovi   (ktoré   sťažovateľ   označil   v odvolaní za individuálny správny akt) bolo už v inom súdnom konaní zrušené, a teda sťažovateľovi v tomto ohľade bolo vyhovené.

17. Uvedené skutočnosti (body 15 a 16) predstavujú právne relevantnú okolnosť, ktorá vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy vylučuje právomoc ústavného súdu na preskúmanie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu z 18. septembra 2012 a jemu predchádzajúceho uznesenia krajského súdu z 1. februára 2012. Z uvedeného dôvodu ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažovateľovu sťažnosť odmietol   pre nedostatok   právomoci   na   jej   prerokovanie   (III. ÚS 135/04,   IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05).

18.   Ústavný   súd   na   záver   poznamenáva,   že   dôvody   uznesenia   najvyššieho   súdu sp. zn. 4 Sžo 18/2012 z 18. septembra 2012 (a tiež aj krajského súdu z 1. februára 2012) sú zrozumiteľné   a   dostatočne   logické,   vychádzajúce   zo   skutkových   okolností   prípadu a relevantných procesných noriem a nevykazujú znaky svojvôle.

19.   Nad   rámec   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   poznamenáva,   že   z   písomných podkladov   predložených   sťažovateľom   spolu   so   sťažnosťou   (oznámenia   obvodného a krajského úradu pre cestnú dopravu a pozemné komunikácie P. z 3. marca 2009 a zo 17. apríla 2009) tiež vyplýva, že pokiaľ sťažovateľ podal sťažnosť pre nezákonnosť sporného dopravného   značenia   na   obvodný   a krajský   úrad   pre   cestnú   dopravu   a pozemné komunikácie P., táto sťažnosť po vysvetlení problematiky a doložení stanovísk účastníkov šetrenia bola vybavená tak, že sťažovateľ „netrvá ďalej na jeho sťažnosti“.

20. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími návrhmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. mája 2013