znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 337/06-9

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   3.   novembra   2006 predbežne prerokoval sťažnosť M. Š., t. č. vo väzbe K., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Humenné v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 18/06 v spojení s postupom a uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. 4 Tos 12/06-1684 a postupom a uznesením Okresného súdu Humenné č. k. 4 T 18/06- 1735   a základného   práva   podľa   čl.   5   ods.   3   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. 6 Ntro 1/06-1747 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. Š. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. septembra 2006 doručená sťažnosť M. Š., t. č. vo väzbe K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie:

1.   základného   práva   na   pozbavenie   osobnej   slobody   zákonným   spôsobom a zo zákonných dôvodov zaručeného v čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   a   práva   na   urýchlené   preskúmanie   zákonnosti   pozbavenia   osobnej   slobody zaručeného v čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Humenné (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 18/06 v spojení s postupom a uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k.   4   Tos   12/06-1684,   ktorým   bol   sťažovateľ   ponechaný vo väzbe;

2.   základného   práva   na   pozbavenie   osobnej   slobody   zákonným   spôsobom a zo zákonných dôvodov zaručeného v čl. 17 ods. 2 ústavy a základného práva na urýchlené preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody zaručeného v čl. 5 ods. 4 dohovoru postupom   a uznesením   okresného   súdu   č.   k.   4   T   18/06-1735,   ktorým   zamietol   žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby z 24. apríla 2006;

3.   práva   byť   súdený   v primeranej   lehote   alebo   prepustený   počas   konania zaručeného v čl. 5 ods. 3 dohovoru uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. 6 Ntro 1/06- 1747, ktorým zamietol žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby z 8. augusta 2006.

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplynulo, že sťažovateľ bol uznesením okresného súdu sp. zn. 4 Tp 75/05 z 28. augusta 2005 vzatý do väzby z dôvodov uvedených v § 67 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005. Dňa 31. januára 2006 bola okresnému súdu podaná proti sťažovateľovi obžaloba.

Ad 1 Okresný súd uznesením sp. zn. 4 T 18/06 z 22. februára 2006 zmenil dôvody trvania väzby tak, že u sťažovateľa pominul dôvod väzby uvedený v § 67 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku účinného do 31. januára 2005. Dňa 2. marca 2006 sťažovateľ podal proti tomuto uzneseniu okresného súdu sp. zn. 4 T 18/06 z 22. februára 2006 sťažnosť, o ktorej krajský súd rozhodol 27. marca 2006 uznesením č. k. 4 Tos 12/06-1684 a následne 10.   apríla   2006   bol   trestný   spis   sťažovateľa   vrátený   okresnému   súdu.   Napriek   tomu, uznesenie krajského súdu   č.   k.   4 Tos 12/06-1684   z 27.   marca 2006 bolo   sťažovateľovi doručené až 11. júla 2006, čím podľa názoru sťažovateľa, mu bolo viac ako 3 mesiace znemožnené podávať opravné prostriedky, sťažnosti a žiadosti, ktoré obvinenému umožňuje Trestný poriadok.

Ad 2 Dňa 24. apríla 2006 sťažovateľ podal okresnému súdu žiadosť o prepustenie z väzby. Keďže okresný súd do augusta 2006 o tejto žiadosti nerozhodol, dňa 7. augusta 2006   podal   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní   a zároveň   týmto   podaním   požiadal aj o prepustenie   z väzby   (ďalej   aj   ako   „spojené   podanie“).   Podľa   názoru   sťažovateľa až po tejto   jeho   sťažnosti,   okresný   súd   účelovo   so   spätným   dátumom   4. augusta   2006, uznesením č. k. 4 T 18/06-1735, rozhodol o jeho žiadosti o prepustenie z väzby z 24. apríla 2006   tak,   že   túto   žiadosť   zamietol.   Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že   okresný   súd   takýmto postupom a rozhodnutím porušil jeho základné právo zaručené v čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Ad   3   O spojenom   podaní   sťažovateľa   z   24.   apríla   2006   rozhodol   krajský   súd uznesením č. k. 6 Ntro 1/06-1747 z 22. augusta 2006. Podľa sťažovateľa v tomto uznesení je správne uvedené, že jeho sťažnosť na prieťahy je opodstatnená, ale namieta, že v dôsledku tohto zistenia nebol prepustený na slobodu. Ďalej namieta porušenie čl. 5 ods. 3 dohovoru a to tým, že postupom okresného súdu a uznesením krajského súdu č. k. 6 Ntro 1/06-1747 z 22. augusta 2006 bola zamietnutá jeho žiadosť o prepustenie z väzby, ktorú sťažovateľ odôvodnil tým, že je nevinný, pričom „väzba je len zabezpečovací inštitút a obmedzenie osobnej slobody občana je vážnym zásahom do jeho práv a je povinnosťou súdu dbať na to, aby doba väzby neprekročila nevyhnutnú hranicu. Inštitút väzby je krajným prostriedkom zabezpečenia prítomnosti obvineného (...) z čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   vyplýva,   že   väzba   má   trvať   len   nevyhnutnú   dobu. Podľa   tvrdenia sťažovateľa súdy vidia dôvodnosť jeho väzby v skutočnosti, že sťažovateľ mal páchať trestnú činnosť   v skúšobnej   dobe   podmienečného   prepustenia,   ako   aj   v skutočnosti,   že   bol v minulosti viackrát súdne trestaný.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vyslovil porušenie čl. 17 ods. 2, čl. 154c ústavy, čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru, prepustil sťažovateľa z väzby a priznal mu finančné zadosťučinenie vo výške 200 000 Sk.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd   skúma,   či dôvody uvedené v §   25   ods.   2   zákona o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že postupom okresného súdu v konaní sp. zn. 4 T 18/06 v spojení s postupom a uznesením krajského súdu č. k. 4 Tos 12/06-1684 a postupom a uznesením okresného súdu č. k. 4 T 18/06-1735 bol porušený čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru a uznesením krajského súdu č. k. 6 Ntro 1/06-1747 bol porušený čl. 5 ods. 3 dohovoru.

Ad 1 Vo vzťahu k tej časti sťažnosti ústavný súd uvádza, že podľa § 50 ods. 3 zákona o   ústavnom   súde,   sťažnosť   možno   podať   v   lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo   upovedomenia   o   inom   zásahu.   Zo samotného obsahu sťažnosti, ako aj z rozhodnutí, ktoré si ústavný súd vyžiadal od okresného súdu vyplynulo, že napadnuté uznesenie krajského súdu č. k. 4 Tos 12/06-1684 z 27. marca 2006 bolo sťažovateľovi doručené 11. júla 2006. Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ sa svojou sťažnosťou (ktorá bola podaná na poštovú prepravu 18. septembra 2006) domáha ochrany svojich   základných   práv   oneskorene,   pretože   podľa   zistení   ústavného   súdu   napadnuté uznesenie nadobudlo právoplatnosť 27. marca 2006 a sťažovateľ sa o ňom dozvedel 11. júla 2006. Z tohto dôvodu ústavný súd v tejto časti sťažnosť odmieta pre oneskorenosť.

Ad 2 Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru postupom a uznesením okresného súdu č. k. 4 T 18/06-1735, ktorým bola zamietnutá žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby z 24. apríla 2006.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná,   ak   sťažovateľ   nevyčerpal   opravné   prostriedky   alebo   iné   právne   prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Trestný poriadok účinný od 1. januára 2006 v § 55 ods. 3 zakotvuje inštitút sťažnosti pre   nečinnosť,   ktorou   sa   ktorákoľvek   zo   strán   (trestného   konania) môže   domáhať,   aby nadriadený   súd   určil   primeranú   lehotu   na   uskutočnenie   namietaného   úkonu.   Uvedenú sťažnosť na prieťahy je potrebné považovať za účinný prostriedok nápravy, prostredníctvom ktorého sa sťažovateľ mohol účinne domáhať ochrany svojich namietaných základných práv pred nadriadeným t. j. krajským súdom.

Je pravdou, že sťažovateľ podal túto sťažnosť pre nečinnosť v zmysle § 55 ods. 3 a nasl. Trestného poriadku a touto sťažnosťou sa krajský súd aj zaoberal a napokon aj o nej rozhodol   uznesením   č.   k.   6   Ntro   1/06-1747   z 22.   augusta   2006,   ale   na   druhej   strane je potrebné uviesť, že sťažovateľ podal túto sťažnosť pre nečinnosť v čase, keď už o jeho žiadosti   o prepustenie   z väzby   z 24.   apríla   2006   okresný   súd   rozhodol   uznesením č. k. 4 T 18/06-1735 z 4. augusta 2006. Sťažovateľ svoje tvrdenie, že k tomuto rozhodnutiu došlo „účelovo so spätným dátumom 4. 8. 2006“, nepreukázal žiadnym dôkazom a preto ho ústavný súd posúdil len ako nepreukázané tvrdenie sťažovateľa. Vzhľadom na uvedené je podanie sťažnosti pre nečinnosť potrebné hodnotiť ako podanie oneskorené, v dôsledku čoho   sťažovateľ   nevyužil   tento   účinný   prostriedok   kvalifikovaným   spôsobom,   a preto ústavný súd musel ústavnú sťažnosť podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde v tejto časti odmietnuť pre neprípustnosť.

Ad 3 Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 6 Ntro 1/06-1747, ktorým zamietol žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby z 8. augusta 2006, ústavný súd musel v tejto časti sťažnosť odmietnuť z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť   po   jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98,   I.   ÚS   27/04,   I.   ÚS   25/05, I. ÚS 74/05, I. ÚS 158/05, I. ÚS 213/05).

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov a že jeho úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

Je potrebné uviesť, že námietky vznesené sťažovateľom nie je možné považovať za dôvodné. Krajský súd v napadnutom uznesení dostatočným spôsobom objasnil, prečo zamietol   žiadosť   sťažovateľa   o prepustenie   z väzby,   keď   v odôvodnení   napadnutého uznesenia uviedol:

„Senát Krajského súdu v Prešove pri rozhodovaní tejto veci v zmysle § 79 ods. 2 Tr. por. aj v tomto štádiu trestného stíhania skúmal či dôvody väzby u obžalovaného M. Š. trvajú alebo sa zmenili alebo pominuli. Dospel k záveru, že u obžalovaného je aj naďalej daný dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. Menovaný sa mal podľa obžaloby dopustiť   13   dielčích   skutkov   kvalifikovaných   ako   pokračujúci   trestný   čin   krádeže a poškodzovania   cudzej   veci   formou   spolupáchateľstva   podľa   §   9   ods.   2   k   §   247 ods. 1, 5 písm. c), § 257 ods. 1 Tr. zák., ktoré mal spáchať s ďalšími 2, resp. 3 spoločníkmi v dobe od decembra 2003 do augusta 2005. Podozrenie, že sa mal týchto skutkov dopustiť vyplýva z celej rady dôkazov, ale čiastočne i z výpovede spoluobvineného M. A. Obž. M. Š. bol pritom už v minulosti súdne trestaný za majetkovú trestnú činnosť a predmetné skutky mal   spáchať dokonca   v skúšobnej dobe 3 rokov   po   podmienečnom   prepustení   z výkonu trestu odňatia slobody dňa 19. 9. 2002. Práve tieto skutočnosti odôvodňujú obavu, že by obž.   M.   Š.   po   prepustení   z väzby   na   slobodu   mohol   pokračovať   v páchaní   majetkovej trestnej činnosti.“

Preto napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nemožno považovať ani za arbitrárne, ale ani za nedostatočne zdôvodnené.

Zo všetkých uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. novembra 2006