znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 336/2011-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. septembra 2011   predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   O., a. s., B., zastúpenej advokátom JUDr. B. D., Advokátska kancelária, B., ktorou namietala porušenie práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny   základných   práv   a slobôd   a čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 54 Cb 111/2008 z 30. apríla 2010 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 Cob 299/2010 z 27. januára 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti O., a. s.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. apríla 2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti O., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd (ďalej   len   „dohovor“),   základného   práva   na   rovnosť   účastníkov v konaní podľa   čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 37 ods.   3 listiny rozsudkom Okresného súdu Bratislava   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp. zn.   54   Cb   111/2008   z 30.   apríla   2010   a rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 Cob 299/2010 z 27. januára 2011.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že okresný súd rozsudkom z 30. apríla 2010 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) zaviazal sťažovateľku ako žalovanú zaplatiť žalobcovi   sumu   2   321,03   €   spolu   s úrokom   z omeškania   vo   výške   14,25   %   ročne z jednotlivých určených súm až do zaplatenia, zaplatiť žalobcovi trovy konania vo výške 249,28 € a trovy právneho zastúpenia vo výške 1 230,79 €, to všetko do   troch   dní od právoplatnosti rozsudku. Okresný súd konanie v časti o zaplatenie sumy 1 820,14 € zastavil. Žalobca si podanou žalobou uplatňoval nárok na vyplatenie provízií za sprostredkovateľskú činnosť, ktorú vykonával pre sťažovateľku. Išlo o sprostredkovanie poistenia, investičných služieb,   stavebného   sporenia,   starobného   dôchodkového   sporenia,   doplnkového dôchodkového sporenia a iných   finančných   služieb. Túto činnosť vykonával žalobca na základe   zmluvy   o sprostredkovaní,   ktorá   bola   uzavretá   26.   februára   2007   medzi sťažovateľkou a žalobcom. Sťažovateľka sa v spore bránila tým, že nárok na zaplatenie provízie v sume 663,88 € zanikol z dôvodu započítania jej nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty   obsiahnutej   v čl.   7.5   zmluvy   o sprostredkovaní.   Zmluvná   pokuta   zabezpečovala povinnosť žalobcu vrátiť sťažovateľke prostredníctvom svojho vedúceho materiály uvedené v bode   6.6   zmluvy   o sprostredkovaní   a tiež   podklady,   poistky,   provízne   listy   a poistné podmienky, doklady   o bankových   poplatkoch,   ako   aj všetky   ostatné   podklady   súvisiace s jeho činnosťou pre sťažovateľku. Sťažovateľka započítala svoju pohľadávku na zaplatenie zmluvnej pokuty proti pohľadávke žalobcu listom z 19. septembra 2007. Na zvyšnú sumu 1 657,15 € podľa sťažovateľky žalobcovi nevznikol nárok, pretože provízie boli v tejto výške stornované zo strany zmluvných partnerov sťažovateľky, a preto sťažovateľka tieto stornované provízie tzv. stornoprovízie započítala voči nároku žalobcu na náhradu kladných provízií.  

Okresný súd dospel k záveru, že návrh žalobcu bol dôvodný a mal oporu v zákone, a preto   priznal   žalobcovi   celú   ním   uplatnenú   sumu   aj   s príslušenstvom.   S obranou sťažovateľky   sa   vysporiadal   tak,   že   dohodu   o zmluvnej   pokute,   na   základe   ktorej   si sťažovateľka započítala časť žalovanej sumy vo výške 663,88 €, vyhodnotil ako neplatnú. Podľa okresného súdu bola táto dohoda nezrozumiteľná, z jej obsahu nebolo zrejmé, čo presne   mal žalobca   sťažovateľke   odovzdať,   a ani to,   aká   povinnosť   mala byť dohodou o zmluvnej pokute zabezpečená. V časti sumy 1 657,15 €, na ktorú podľa sťažovateľky žalobcovi nevznikol nárok z dôvodu tzv. stornoprovízií, dospel okresný súd k záveru, že sťažovateľka nepreukázala, že skutočne došlo zo strany tretích osôb   k porušeniu zmlúv sprostredkovaných   žalobcom.   Zároveň   podľa   okresného   súdu   sťažovateľka   v konaní nepreukázala ani to, že by tieto zmluvy mali charakter špeciálne vybraných poisťovacích produktov,   na   ktoré   sa   vzťahovalo   ustanovenie   čl.   4   bodu   4.3   písm.   b)   zmluvy o sprostredkovaní,   pri   ktorých   by   mala   sťažovateľka   právo   znížiť   výšku   vyplatených provízií, prípadne pozastaviť ich vyplácanie. Okresný súd zároveň posúdil zmluvu uzavretú medzi sťažovateľkou a žalobcom ako zmluvu o obchodnom zastúpení podľa § 652 a nasl. Obchodného zákonníka, keďže táto obsahovala všetky jej podstatné náležitosti.

Proti rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 1 Cob 299/2010 z 27. januára 2011 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) tak, že rozsudok okresného súdu vo veci samej potvrdil. Krajský súd zmenil rozsudok okresného súdu v časti trov konania tak, že priznal žalobcovi celú ním uplatnenú náhradu trov konania s výnimkou úkonu z 19. januára 2009. Krajský súd zároveň priznal žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania.  

3. Podľa sťažovateľky rozsudkom okresného súdu a následne rozsudkom krajského súdu bolo neprípustne zasiahnuté do jej základných práv. Podľa sťažovateľky „... závery súdov sú v absolútnom rozpore s vykonaným dokazovaním. Súdy konštatujú neunesenie bremena   tvrdenia,   ktoré   sťažovateľ   preukázateľne   uniesol.   Súdy   poukazujú   na nepredloženie dôkazov na podporu sťažovateľových tvrdení, ktoré však sťažovateľ predložil, tieto   sú   súčasťou   súdneho   spisu,   pričom   súdy   ich   ponechali   nepovšimnuté...   “. Sťažovateľka vyčíta okresnému súdu aj krajskému súdu, že sa v odôvodnení rozsudkov dôsledne nevysporiadali s   jej   argumentáciou.   Preto sú rozsudky okresného súdu aj krajského   súdu „...   arbitrárne   a   nepreskúmateľné“. Sťažovateľka   na   podporu   svojich tvrdení interpretovala napadnuté ustanovenia ústavy, listiny a dohovoru, ako aj judikatúru ústavného súdu.

4. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal takýto nález:„Základné právo sťažovateľa domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a práva vyplývajúce z čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd boli rozsudkom Okresného súdu Bratislava 2 zo dňa 30.04.2010, č. k. 54 Cb 111/2008-195 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 27.01.2011, č. k. l Cob 299/2010-237 porušené.

Zrušuje   sa   rozsudok   Okresného súdu Bratislava 2 zo dňa 30.04.2010, č. k. 54 Cb 111/2008-195 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 27.01.2011, č. k. 1 Cob 299/2010-237 a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava 2 na ďalšie konanie. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 1.000,- EUR, ktoré mu sú porušovatelia povinní zaplatiť do dvoch mesiacov odo dňa doručenia tohto nálezu.“

II.

5. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah....

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

6. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená, a to či už ako celok, alebo v niektorej z jej častí. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom   alebo namietaným rozhodnutím   príslušného orgánu   verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, I. ÚS 124/03).

7.   Sťažovateľka   sťažnosťou   napadla   rozsudok   okresného   súdu,   ako   aj   rozsudok krajského súdu, ktorými malo byť porušené jej právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru a základné právo podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny.

K namietanému porušeniu práv sťažovateľky rozsudkom okresného súdu

8. Ústavný súd vychádza z ústavného princípu subsidiarity   svojej   právomoci vo   vzťahu   k všeobecným   súdom   vyplývajúceho   z čl.   127   ods.   1   ústavy,   podľa   ktorého rozhoduje ústavný   súd o individuálnych   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

9. Sťažovateľkou napadnutý rozsudok okresného súdu už bol predmetom posúdenia krajským súdom pri rozhodovaní o odvolaní sťažovateľky, ktorá žiadala, aby bol návrh žalobcu v celom rozsahu zamietnutý. Sťažovateľka odôvodnila odvolanie dôvodmi podľa § 205 ods. 2 písm. b), d) a f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). Ústavný súd zistil z obsahu odvolania sťažovateľky, ktoré mu bolo spolu so sťažnosťou predložené, že v podanom odvolaní sťažovateľka vytýkala rozsudku okresného súdu nedostatky totožné s tými, ktoré uplatnila aj v podanej sťažnosti. Preto vo vzťahu k rozsudku okresného súdu bolo plne v právomoci krajského súdu poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľky. Túto možnosť sťažovateľka aj reálne využila podaním odvolania, o ktorom bolo krajským súdom rozhodnuté. Vzhľadom na už uvedený princíp subsidiarity potom dospel ústavný súd k záveru,   že   nemá   dostatok   právomoci   na   rozhodovanie   o namietanom   porušení   práv sťažovateľky rozsudkom okresného súdu.

10. Preto bolo potrebné sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľka namietala porušenie svojich práv rozsudkom krajského súdu, odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

K namietanému porušeniu práv sťažovateľky rozsudkom krajského súdu

11.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 37 ods. 3 listiny všetci účastníci sú si v konaní rovní.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   ustálenou   judikatúrou   konštatuje,   že   obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny sú obdobné záruky, že   vec   bude   spravodlivo   prerokovaná   nezávislým   a nestranným   súdom   postupom ustanoveným zákonom.   Z   uvedeného   dôvodu   v   týchto   právach   nemožno   vidieť podstatnú   odlišnosť (m. m. II. ÚS 27/07).   Uvedené   však   platí   aj   pre   vzťah   medzi základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. II. ÚS 71/97).

12.   Podľa   sťažovateľky   je   skutkový   a právny   základ   rozsudku   krajského   súdu nejasný, v rozsudku absentuje vysporiadanie sa s jej argumentáciou, krajský súd podľa jej názoru ignoroval podstatné dôkazy svedčiace v jej prospech. Tieto nedostatky mali podľa jej názoru spôsobiť porušenie jej práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,   čl.   36   ods.   1   listiny   a čl.   6   ods.   1   dohovoru   a základného   práva   na   rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny.

Ústavný súd pripomína, že vo vzťahu k všeobecným súdom   nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil   (II.   ÚS   21/96,   II.   ÚS   134/09).   Vo   všeobecnosti   úlohou   súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).

V   súvislosti   so   sťažnosťami   namietajúcimi   porušenie   základných   práv   a   slobôd rozhodnutiami   všeobecných   súdov   už   ústavný   súd   opakovane   uviedol,   že   jeho   úloha pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov   súdnej   interpretácie   a   aplikácie   zákonných   predpisov   s   ústavou   alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery   všeobecných   súdov   sú   dostatočne   odôvodnené,   resp.   či   nie   sú   arbitrárne s priamym   dopadom   na   niektoré   zo   základných   ľudských   práv   (napr.   I.   ÚS   19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07, I. ÚS 272/09). O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06). Z uvedeného dôvodu ústavný   súd   nemôže   zasahovať   do   skutkových   a právnych   záverov   týchto   všeobecných súdov, ak ich z danej perspektívy možno pokladať za udržateľné (obdobne I. ÚS 17/00, I. ÚS   93/08). Z uvedeného   hľadiska   potom   ústavný   súd   podrobil   kontrole   rozsudok krajského súdu.

13.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   rozsudok   krajského   súdu   obsahuje   dostatok skutkových   a právnych   záverov   odôvodňujúcich   jeho   výrok.   Ústavný   súd   nezistil v rozsudku   krajského   súdu   žiadne   okolnosti,   ktoré   by   nasvedčovali   tomu,   že   by   sa   pri preskúmaní   rozsudku   okresného   súdu   nezaoberal   argumentmi   sťažovateľky   alebo dokazovaním   vykonaným   súdom   prvého   stupňa.   Krajský   súd   zrozumiteľným   a právne korektným spôsobom odôvodnil, prečo sa stotožnil s právnym názorom okresného súdu, a to tak v časti zmluvnej pokuty, tzv. stornoprovízii, i posúdenia právneho vzťahu medzi žalobcom   a sťažovateľkou   zmluvou   o obchodnom   zastúpení   podľa   §   652   a nasl. Obchodného   zákonníka.   Sťažovateľka   napadla   rozhodnutie   krajského   súdu   aj   v časti týkajúcej sa trov konania, pretože podľa jej názoru krajský súd „... priznal žalobcovi na základe   jeho   odvolania   náhradu   trov   konania   aj   za   úkony,   za   ktoré   mu   náhrada   trov konania neprislúcha vôbec, resp., prislúcha v nižšej sume“. Krajský súd však dostatočne konkrétne a právne akceptovateľne odôvodnil, za ktoré ďalšie úkony právnej pomoci ešte priznal žalobcovi náhradu trov konania, i to, z akého dôvodu tak urobil. Zároveň krajský súd   objasnil   aj   dôvod   nepriznania   náhrady   trov   konania   za   úkon   z 19.   januára   2009. Rozhodnutie krajského súdu nemožno považovať ani v tejto časti za odporujúce platnej právnej úprave či svojvoľné.

14.   Ústavný   súd   sa   z obsahu   napadnutého   rozsudku   presvedčil,   že   krajský   súd sa námietkami sťažovateľky   zaoberal   v rozsahu,   ktorý   postačuje na konštatovanie,   že sa vysporiadal   s jej   argumentáciou,   ako   aj   s vykonaným   dokazovaním.   Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu v dokazovaní vykonanom súdom prvého stupňa. Pretože namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle   či   arbitrárnosti   a je   dostatočne   odôvodnené   na základe   jeho   vlastných myšlienkových   postupov   a hodnotení,   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   ani   povinný   tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

Ústavný   súd   preto   dospel   k záveru,   že   niet   žiadnej   spojitosti   medzi   rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

15. Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala tiež ochrany základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa   čl.   47   ods.   3   ústavy   a čl.   37 ods.   3   listiny,   ktoré malo byť rozsudkom krajského súdu tiež zasiahnuté.

Rovnosť účastníkov v súdnom konaní ako prirodzený dôsledok rovnosti všetkých občanov   bližšie   charakterizuje   §   18   prvá   veta   OSP,   podľa   ktorého   účastníci   majú v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie. Pod rovnakým postavením účastníkov možno   rozumieť   iba   také   procesné   postavenie,   ktoré   zabezpečí   spravodlivý   proces. Požiadavka spravodlivého procesu obsahuje zásadu zaručujúcu pre každú stranu v procese mať   rovnakú   možnosť   obhajovať   svoje   záujmy   a zároveň   vylučujúcu   mať   možnosť podstatnej výhody voči protistrane (IV. ÚS 211/07, III. ÚS 139/08).

Sťažovateľka   v sťažnosti   nepreukázala   žiadne   konkrétne   skutočnosti,   ktoré   by nasvedčovali   tomu,   že   by   v konaní   na   krajskom   súde   bolo   porušené   právo   rovnosti účastníkov   v konaní,   okrem   údajného   nedostatočného   prihliadnutia   na   ňou   predložené argumenty.   S týmto   tvrdením   sa   však   ústavný   súd   vysporiadal   v   rámci   rozhodovania o namietanom   porušení   základného   práva   sťažovateľky   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorú vyhodnotil ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný   súd   nezistil   v rozsudku   krajského   súdu   žiadnu   možnosť   porušenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny, a preto sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

16. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde odmietol v celom rozsahu ako zjavne neopodstatnenú. Pretože došlo k odmietnutiu sťažnosti v celom rozsahu, ústavný súd sa   nezaoberal   ďalšími   návrhmi   sťažovateľky   (zrušenie   rozsudku   okresného   súdu   aj krajského súdu a priznanie primeraného finančného zadosťučinenia), keďže tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. septembra 2011