znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 336/08-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. októbra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť V. T., V., zastúpeného advokátom JUDr. M. C., N., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 13 S/289/2001 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. T.   o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. augusta 2008 doručená sťažnosť V. T. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský   súd“   alebo „súd“)   v konaní vedenom   pod sp.   zn. 13 S/289/2001 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Z obsahu   sťažnosti   a z pripojených   listín   vyplýva,   že   12.   decembra   2001   podal sťažovateľ   v zastúpení   opatrovníkom   na   krajskom   súde   návrh   proti   S.   B.   (ďalej   len „odporkyňa“) na preskúmanie rozhodnutia č. 7507176787 z 24. októbra 2001, ktorým bola zamietnutá jeho žiadosť o invalidný dôchodok. Sťažovateľ v návrhu žiadal, aby napadnuté rozhodnutie bolo zrušené a vec bola vrátená odporkyni na nové konanie. Krajský súd návrh zaregistroval pod sp. zn. 13 S/289/2001. Nasledujúci priebeh konania sťažovateľ opísal takto:„K vydaniu rozhodnutia krajského súdu, ktorým potvrdil rozhodnutie S.... došlo až 20. 11. 2002. Sťažovateľ podal dňa 06. 12. 2002 odvolanie proti uvedenému rozhodnutiu krajského súdu... Najvyšší súd SR rozhodnutie krajského súdu svojim uznesením z 30. 05. 2003   zrušil   a   vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie   a   rozhodnutie   z dôvodu   doplnenia dokazovania.... Krajský súd uznesením z 10. 07. 2003 rozhodol, že do konania priberie na preskúmanie   zdravotného   stavu   sťažovateľa   na   účely   invalidity   znalca   z odboru zdravotníctva.  ...   K   vydaniu   rozhodnutia   Krajský   súd   dospel   25.   06.   2007,   pričom predchádzajúce rozhodnutie zrušil a vec vrátil S. na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.“

Odporkyňa v ďalšom konaní opätovne rozhodnutím č. 75071767870 z 30. augusta 2007   zamietla   žiadosť   sťažovateľa   o invalidný   dôchodok.   Proti   tomuto   rozhodnutiu sťažovateľ   podal   opravný   prostriedok   1.   októbra   2007,   o ktorom   rozhodol   krajský   súd 17. decembra   2007   rozsudkom   č.   k.   13   Sd/116/2007-10   tak,   že   potvrdil   napadnuté rozhodnutie odporkyne.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uviedol, že proti tomuto rozsudku „podal odvolanie, v ktorom   sa   domáhal,   aby...   odvolací   súd...   ho   v   celom   rozsahu   zrušil...   Odvolanie sťažovateľa   bolo   zaslané   na   Krajský   súd...   01.   02.   2008....   Od   zaslania   odvolania   na príslušný súd do dnešného dňa uplynulo 6 mesiacov a súd neurobil žiadne kroky, ktoré by smerovali k prejednaniu a rozhodnutiu vo veci.

Svojou   nečinnosťou   súd   porušil   právo   sťažovateľa,   ktoré   mu   dáva   čl.   48   ods.   2 Ústavy SR...“.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd prijal tento nález :„1. Základné právo sťažovateľa... upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR bolo postupom Krajského súdu... v konaní sp. zn. 13 S/289/2001 porušené.

2. Krajskému súdu... v konaní vedenom pod sp. zn. 13 S/289/2001 prikazuje, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov.

3.   Sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 500.000 Sk,   ktoré je Krajský súd... povinný vyplatiť sťažovateľovi...

4. Sťažovateľovi priznáva trovy konania... vo výške 11.908,- Sk, ktoré je Krajský súd... povinný zaplatiť na účet advokáta do 2 mesiacov od tohto rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods.   1   ústavy   o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa uvedeného zákonného ustanovenia môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením   bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých   prerokovanie   nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by ústavný súd mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis III. ÚS 138/02).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach,   ktorými   sťažovatelia   namietajú zbytočné prieťahy v konaní, vychádza zo svojej judikatúry, podľa ktorej poskytuje ochranu základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniu označeného práva došlo alebo porušenie v tomto čase ešte trvalo (napr. II. ÚS 32/00, I. ÚS 29/02, II. ÚS 55/02, IV. ÚS 102/05).

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   môže   preto vyplývať   aj z   toho,   že   porušenie   uvedených   práv   sa   namieta   v   takom   konaní   pred všeobecným súdom, v ktorom už súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (II. ÚS 184/06).

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že sťažovateľ v podanej sťažnosti namietal postup krajského súdu v konaní sp. zn. 13 S 289/2001 vo veci, ktorá bola skončená ešte 25. júna 2007 vyhlásením   rozsudku.   Uvedeným rozsudkom   bolo napadnuté rozhodnutie odporkyne zrušené a vec bola vrátená odporkyni na nové konanie. Doručením zrušujúceho rozsudku   krajského   súdu   (sp.   zn.   13 S   289/2001   z   25.   júna 2007)   účastníkom   konania a vrátením veci odporkyni na nové konanie bola vec vedená pred krajským súdom pod sp. zn.   13   S 289/2001   právoplatne   skončená.   Odporkyňa   v ďalšom   konaní   vydala 30. augusta   2007   nové   rozhodnutie   č.   7507176787,   proti   ktorému   podal   sťažovateľ 1. októbra 2007 opravný prostriedok, v dôsledku čoho sa vec opakovane ocitla na krajskom súde   a bola   vedená   pod   sp.   zn.   13   Sd   116/2007.   V tejto   veci   krajský   súd   rozhodol 17. decembra 2007 rozsudkom, proti ktorému sťažovateľ 1. februára 2008 podal odvolanie, a od 20. februára 2008 sa nachádza na Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako odvolacom súde.

Ústavný súd posúdil namietané konanie pred krajským súdom ako celok a v tomto ohľade toleroval neúplnosť petitu sťažnosti (neoznačenie konania krajského súdu vedeného pod   sp.   zn.   13   Sd   116/2007),   pretože   za   porušovateľa   označených   základných   práv sťažovateľ   riadne   označil   krajský   súd   a samotný   nedostatok   sa   dotýkal   iba   čiastočne nesprávneho označenia konania pred ním.  

Ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde) na rozdiel od vyššie uvedeného už nemohol zmeniť samotný petit, ktorým disponoval sťažovateľ,   a ústavný   prieskum   vztiahnuť   aj   na   najvyšší   súd,   ktorého   za   porušovateľa označených práv sťažovateľ v sťažnosti (jej petite) neoznačil. Sťažovateľ bol kvalifikovane zastúpený advokátom a navyše bol ústavným súdom vyzvaný na odstránenie nedostatkov podanej sťažnosti, v rámci čoho (vzhľadom na citované zákonné ustanovenia) mal možnosť dodatočne upraviť sťažnosť aj v tomto smere. Ústavný súd preto mohol pri predbežnom prerokovaní   posúdiť   sťažovateľom   označené   porušenie   práv   iba   vo   vzťahu   k tomu porušovateľovi, ktorého označil v sťažnosti, teda vo vzťahu ku krajskému súdu.

Zo sťažnosti vyplýva, že krajský súd 17. decembra 2007 vo veci vedenej pod sp. zn. 13   Sd   116/2007   vyhlásil   rozsudok,   proti   ktorému   podal   1.   februára   2008   sťažovateľ odvolanie, a vec sa v súčasnosti (od 20. februára 2008) nachádza na odvolacom (najvyššom) súde.

O tom, že vec sa v dôsledku podaného odvolania nachádza od 20. februára 2008 na najvyššom   súde,   mal   sťažovateľ   (prostredníctvom   jeho   advokáta)   nesporne   vedomosť, pretože k sťažnosti pripojil tiež odpoveď podpredsedu krajského súdu sp. zn. Spr. 3054/08 z 15. augusta 2008, z ktorej uvedené vyplýva. Uvedenou odpoveďou reagoval krajský súd na sťažnosť na prieťahy v súdnom konaní, ktorú sťažovateľ doručil predsedovi krajského súdu 12. augusta 2008.

Sťažovateľ   namietal   prieťahy   v konaní   krajského   súdu,   ktorý   v čase   podania sťažnosti ústavnému súdu už o veci samej nekonal. Z toho vyplýva, že krajský súd v čase podania sťažnosti už nemohol žiadnym ústavne relevantným spôsobom ovplyvniť priebeh konania, prípadne prieťahy v ňom, a teda nemohol ani porušovať sťažovateľom označené práva.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   judikatúrou   (podobne IV. ÚS 219/03, II. ÚS 197/04) sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a preto o ďalších uplatnených nárokoch sťažovateľa už nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. októbra 2008