znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 336/06-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. novembra 2006 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., P., právne zastúpenej advokátom JUDr. M. M., B., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Trenčín č. 52 VIV 1/2005 z 25. januára 2005, sp. zn. 50 Re 54/2005 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obdo V 105/04 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. marca 2005 doručená a 10. januára 2006 doplnená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., P. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. M. M., B., ktorou namietala porušenie svojho základného práva „na prístup k súdu ako i práva na spravodlivé súdne konanie“ zaručené   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva na spravodlivý   proces   zaručené   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ústavy   a základného   práva   pokojne   užívať   majetok   zaručeného   v čl.   1   Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Okresného súdu Trenčín (ďalej aj „okresný súd“) č. 52 VIV 1/2005 z 25.   januára   2005,   sp.   zn.   50   Re   54/2005   a postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obdo V 105/04.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla, že sa z internetovej stránky www.orsr.sk dozvedela, že spoločnosť B., s. r. o. - v likvidácii bola vymazaná z obchodného registra, a to ku   dňu   26.01.2005   v dôsledku   výmazu   ex   offo   uznesením   Okresného   súdu   Trenčín č. 52 VIV 1/2005 z 25. januára 2005, sp. zn. 50 Re 54/2005. Okresný súd tak rozhodol napriek   tomu,   že   sťažovateľka   mu   26.   októbra   2004   doručila   podanie   označené   ako „Oznámenie   vo   veci   prípadného   výmazu   spoločnosti   B.   s.   r.   o.   v likvidácii“, v ktorom okresnému   súdu   oznámila,   že   je   veriteľkou   uvedenej   spoločnosti,   pričom   výška   jej pohľadávky je 16 988 424,80 Sk. Sťažovateľka uvedeným podaním oznámila okresnému súdu aj to, že proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave č. k. 5 K 68/03-23 zo 4. mája 2004 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako súdu odvolacieho sp. zn. 5 Obo 208/04 z 21. septembra 2004, ktorými sa rozhodovalo o zamietnutí konkurzu pre nedostatok majetku, podala dovolanie. Sťažovateľka tiež požiadala okresný súd, aby o výmaze   spoločnosti   B.,   s.   r.   o.,   v likvidácii   z obchodného   registra   nerozhodol až do rozhodnutia dovolacieho súdu, pretože „by prípadným výmazom spoločnosti došlo k zastaveniu dovolacieho konania (§ 107 ods. 2 O. s. p.), čím by sa môjmu klientovi odňala možnosť konať pred súdom“.

Ústavná sťažnosť sťažovateľky smeruje proti uvedenému uzneseniu okresného súdu, ktorým „vymazal z Obchodného registra spoločnosť B., s. r. o. v likvidácii,...“, ako aj „voči postupu Najvyššieho súdu v dovolacom konaní, spis. zn. 1 Obdo V 105/04, ktorým sťažovateľ   ako dovolateľ   namietal   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky 5 Obo 208/2004 zo dňa 21. 09. 2004“.

Zo   sťažnosti   ďalej   vyplýva,   že «Sťažovateľ   v   danej   veci   vyčerpal   všetky   riadne opravné prostriedky, ktoré právny poriadok pripúšťa pre účinnú ochranu práv. (...) Okrem uvedených prostriedkov nápravy uplatnil sťažovateľ v podanom dovolaní procesný návrh na odloženie   vykonateľnosti   podľa   §   243   O.   s.   p...   Okrem   toho   sťažovateľ   oboznámil Okresný súd v Trenčíne o tom, že v predmetnej veci podal dovolanie a z uvedeného dôvodu žiadal o to, aby súd nerozhodol o výmaze spoločnosti.

Nemožno preto vyčítať sťažovateľovi, žeby v danej veci nebol aktívny, nakoľko využil všetky   možné   účinné   prostriedky   nápravy,   avšak   bezvýsledne,   nakoľko   došlo   k   výmazu spoločnosti B. s. r. o. v likvidácii a na základe toho dôjde k zastaveniu dovolacieho konania. (...) Sťažovateľ v súlade s ustanovením § 50 ods. 1 písm. a) cit. zák. má za to, že Okresný súd   v   Trenčíne   vydaním   uznesenia   o   výmaze   spoločnosti   ako   aj   konaním,   ktoré   mu predchádzalo, porušil práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ako „Dohovor“) a právo vlastniť majetok podľa čl.   20 Ústavy SR ako aj čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Súčasne   má   za   to,   že   označené   práva   porušil   aj   Najvyšší   súd   v   dovolacom   konaní, spis. zn. 1 Obdo V 105/04».

Podľa   názoru   sťažovateľky   jej   právo   na   prístup   k súdu   a na   spravodlivé   súdne konanie zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy, a jej právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   bolo   v danom   prípade   porušené   z nasledovných dôvodov:

«Sťažovateľ namieta, že vydaním Uznesenia Okresného súdu v Trenčíne o výmaze spoločnosti došlo k porušeniu práva na prístup k súdu, ako i práva na spravodlivé súdne konanie. Porušenie tohto práva odvodzujeme od toho, že dôsledkom výmazu spoločnosti je zánik   právnej   subjektivity   bez   právneho   nástupcu   s   čím   je   nevyhnutne   spojené aj zastavenie dovolacieho konania s ohľadom na ustanovenie § 107 ods. 4 O. s. p. a § 243c O. s. p.

Výmaz spoločnosti B. s. r. o. v likvidácii a zastavenie dovolacieho konania je v tomto prípade   nevyhnutným   dôsledkom   postupu   dovolacieho   súdu,   nakoľko   sa   jedná o neodstrániteľnú   podmienku   konania   a   dovolací   súd   nemôže   v   danej   veci   konať a meritórne rozhodnúť, nakoľko chýba subjekt a účastník konania, s ktorým by bolo možné vo   veci   konať.   Civilné   sporové   konanie   je   ovládané   zásadou   kontradiktórnosti,   ktorej logickým vyústením je to, že nemožno konať bez druhého účastníka konania. Dovolací súd preto nemôže vo veci meritórne rozhodnúť, a to aj v prípade, ak by príslušné procesné normy vykladal ústavne konformným spôsobom. Nemožno pripustiť, žeby mal Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci konať a rozhodnúť, aj z pohľadu možnej ujmy práv druhého účastníka v dovolacom konaní (t. j. B. s. r. o. v likvidácií), nakoľko tento by nemohol v dovolacom konaní uplatňovať svoje procesné práva.

Dovolací   súd   nemá   ani   iné   účinné   prostriedky   nápravy,   ktoré   by   prinavrátili účastníkovi konania (t. j. spoločnosti B. s. r. o. v likvidácii) právnu subjektivitu. Jediným účinným   prostriedkom   nápravy   by   bolo   odloženie   vykonateľnosti,   ktoré   navrhoval sťažovateľ v podanom dovolaní podľa § 243c O. s. p. Odložením vykonateľnosti by došlo k tomu, že uznesenie o výmaze spoločnosti by nenadobudlo vykonateľnosť a dôsledkom toho by bolo to, že by nemohol registrový súd vymazať z obchodného registra dlžníka. Najvyšší súd SR však o tomto procesnom návrhu nerozhodol, hoci rozhodnúť mohol, nakoľko podľa vedomostí   sťažovateľa   bolo   dovolanie   na   Najvyšší   súd   SR   doručené   dňa   16.   11.   2004 a k výmazu   došlo   dňa   26.   01.   2005.   Vec   je   vedená   na   Najvyššom   súde   SR   pod   spis. zn. 1 Obdo   V   105/04.   V   tomto   smere   preto   sťažovateľ   namieta,   že   dovolací   súd   okrem označených práv a slobôd porušil aj právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, pretože práve s ohľadom na okolnosti prípadu mohol dovolací súd účinne vo veci konať a rozhodnúť.   Pokiaľ   sa   jedná   o   vyčerpanie   riadnych   opravných   prostriedkov   voči namietanej nečinnosti Najvyššieho súdu, t. j. podanie sťažnosti na orgán štátnej správy súdov,   tak   žiadame,   aby   Ústavný   súd   SR   v súlade   s ustanovením   §   53   ods.   2   Zákona č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov neodmietol túto ústavnú sťažnosť, nakoľko v danej veci existujú dôvody hodné osobitného zreteľa spočívajúce v špecifickosti daného prípadu.

V tejto fáze konania však dovolací súd nemôže rozhodnúť o zrušení rozhodnutia o výmaze   spoločnosti   z   obchodného   registra   a   tým   „prinavrátiť   právnu   subjektivitu dlžníkovi“, nakoľko dovolací súd môže v danej veci odložiť vykonateľnosť len rozhodnutiam súdov v konaní o vyhlásení konkurzu, a nie aj rozhodnutiam, ktoré nadväzujú na tieto rozhodnutia alebo ktoré boli vydané na základe týchto rozhodnutí. Taktiež ani dovolací súd nemôže vo veci meritórne rozhodnúť tak, žeby zrušil rozhodnutie o výmaze.

Jediným   prípustným   prostriedkom   nápravy   je   preto   podľa   názoru   sťažovateľa ústavná sťažnosť podľa čl. 127 Ústavy SR.

Je síce pravdou, že Okresný súd v Trenčíne postupoval pri výmaze spoločnosti B. s. r. o. v likvidácii v súlade s platnou právnou úpravou, nakoľko v zmysle ustanovenia § 8a ods. 1 písm. a) Zákona č. 530/2003 o obchodnom registri v znení neskorších predpisov súd bez   návrhu   rozhodne   o   výmaze,   ak   bol   zamietnutý   návrh   na   vyhlásenie   konkurzu   pre nemajetnosť, avšak je potrebné poznamenať, že registrový súd ako „primárny ochranca práv“ mal ústavnú povinnosť vykladať právne predpisy ústavne konformným spôsobom, pričom mal mať na zreteli, že ústavné normy zakotvujúce základné ľudské práva a slobody, ku ktorým nepochybne právo na prístup súdu patrí, pôsobia smerodajne a určujúco voči normám   tzv.   jednoduchého   práva,   samozrejme   pokiaľ   tieto   práva   nemajú   pôsobiť „iluzórne“. Okresný súd v Trenčíne ako súd registrový však týmto neriadil, a to aj napriek skutočnosti, že bol na dôsledky výmazu upozorňovaný zo strany sťažovateľa v dostatočnom predstihu a bez toho, aby vyčkal na rozhodnutie dovolacieho súdu, vo veci iniciatívne konal, nehľadiac pritom na dôsledky takéhoto konania pre sťažovateľa.

Dôsledky takéhoto konania preto viedli k porušeniu práva sťažovateľa na prístup k súdu,   nakoľko   sťažovateľovi   bolo   upreté   právo   na   dovolacie   konanie   a   na   meritórne rozhodnutie vo veci, a tým v podstate aj právo na účasť v konkurznom konaní, s ktorým sú spojené aj ostatné nadväzujúce práva, ako je právo odporovať právnym úkonom z titulu odporovateľnosti, ktorú je možné uplatniť len v konkurznom konaní, právo na zisťovanie majetku v konkurznom konaní ako aj na ostatné práva a slobody.»

Sťažovateľka   porušenie   svojho   základného   práva   vlastniť   majetok   zaručeného v čl. 20 ústavy a práva pokojne užívať majetok zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu zdôvodnila nasledovne:

«Sťažovateľ (...) namieta aj právo vlastniť majetok a právo na pokojné užívanie majetku,   ktoré   súvisí   s   právom   na   prístup   k   súdu,   nakoľko   sťažovateľ   mal   do   výmazu spoločnosti „legitímnu nádej“ na to, aby po tom, ako prebehne konkurzné konanie, bola uspokojená pomerne jeho pohľadávka. Avšak v tejto fáze konania sťažovateľovi nezostala ani nádej na to, aby vo veci bol uspokojený z prípadného konkurzného konania. Je síce pravdou,   že   v   zmysle   ustanovenie   §   75a   Obchodného   zákonníka   zakotvuje   inštitút tzv. dodatočnej likvidácie, avšak tento inštitút tu nemožno použiť, nakoľko predpokladom aplikácie tohto ustanovenia je zákonná požiadavka, v zmysle ktorej sa má „zistiť ďalší majetok“ vymazanej spoločnosti, avšak o tejto skutočnosti by musel rozhodnúť registrový súd. V prípadnom konaní by sme teda museli preukázať existenciu majetku. Ak by sme však v tomto konaní namietali, že v danej veci chceme preskúmať účtovné knihy, odporovať dlžníkovým   právnym   úkonom   z   titulu   špeciálnej   odporovateľnosti   a   poukazovali   sme aj na existenciu takéhoto ďalšieho majetku, tak tým by sme uplatňovali tie isté námietky uplatňovať ako v pôvodnom konkurznom konaní. Navyše je potrebné poznamenať, že takýto postup by nevyhnutne vyvolal abnormálny stav, v zmysle ktorého by súd „možno“ ustanovil likvidátora, ktorý by musel z titulu insolvencie a úpadku iniciovať konkurzné konanie, čím by   došlo   k   prejednávaniu   tých   istých   námietok,   ktoré   už   raz   boli   predmetom   súdneho konania.   Máme   však   za   to,   že   z   procesného   hľadiska   takýto   postup   nie   je   ani   možný a navyše by ústavne nekonformným spôsobom narúšal právoplatnosť konania o vyhlásení konkurzu, nakoľko konkurzný súd už raz rozhodol, že tu nie je majetok postačujúci aspoň na trovy konania, a toto rozhodnutie je zákonným dôvodom na výmaz spoločnosti. Nemohli by   sme   preto   uplatňovať   v konaní   o   dodatočnej   likvidácií   tie   isté   námietky,   ktoré   sme uplatňovali v konkurznom konaní.

Na   základe   týchto   úvah   preto   odvodzujeme   aj   porušenie   práva   vlastniť   majetok a práva   na   pokojné   užívanie   majetku.   Okrem   toho   poukazujem   aj   na   naše   stanoviská v pôvodnej ústavnej sťažnosti.»

Sťažovateľka   navrhla,   aby   za   porušenie   označených   základných   práv   jej   bolo priznané aj primerané finančné zadosťučinenie z týchto dôvodov:

„Sťažovateľ   v   súlade   s   ustanovením   čl.   127   ods.   3   Ústavy   SR   žiada,   aby v prípade úspešnosti tejto ústavnej sťažnosti, priznal aj finančné zadosťučinenie vo výške 1.000.000,- Sk (...), nakoľko postup všeobecných súdov a hlavne postup Okresného súdu v Trenčíne vyvolal v sťažovateľovi pocit právnej neistoty a ako i straty dôvery v efektívne poskytnutie súdnej ochrany. V tejto súvislosti poznamenávame, že sťažovateľ je veriteľom dlžníka B. s. r. o. v likvidácii vo výške približne 17.000.000,- Sk za dodané teplo do bytov v P., pričom dlžník B. s. r. o. v likvidácii pôsobil iba ako správcovská spoločnosť, ktorá v rámci výkonu správy bytov preúčtovala dodané teplo jednotlivým vlastníkom bytom. Tieto pohľadávky by mohli byť podľa sťažovateľa vymožiteľné a sťažovateľ má vedomosť o tom, že   tieto   pohľadávky   boli   postúpené   na   spoločnosť   so sídlom   vo   Veľkej   Británii   a   táto spoločnosť   naďalej   vymáha   tieto   pohľadávky   od vlastníkov   bytov,   pričom   sťažovateľ predložil odvolaciemu súdu písomné dôkazy o týchto skutočnostiach. Tieto okolnosti sú preto podľa nášho názoru rozhodné pre priznanie finančného zadosťučinenia, hoci si na druhej strane uvedomujeme, že finančné zadosťučinenie nie je náhradou škody.

Pokiaľ   sa   jedná   o   namietaný   postup   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   tak žiadame priznať finančné zadosťučinenie vo výške 100.000,- Sk (...), nakoľko aj nečinnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky viedla k výmazu spoločnosti.“

Sťažovateľka „vzhľadom na skutočnosť, že napadnuté uznesenie Okresného súdu v Trenčíne o výmaze spoločnosti je rozhodnutím, ktorým došlo k porušeniu základných práv a   slobôd,   ktoré   bráni   meritórnemu   rozhodnutiu   dovolacieho   súdu,   a   vzhľadom na skutočnosť,   že   doposiaľ   dovolací   súd   nerozhodol   o   zastavení   dovolacieho   konania“ navrhla vo veci vydať nasledovné dočasné opatrenie:

„Pozastavujú   sa   účinky   Uznesenia   Okresného   súdu   v   Trenčíne   č.   52   VIV1/2005 zo dňa 25. 01. 2005, spis. zn. 50 Re 54/2005, na základe ktorého Okresný súd v Trenčíne rozhodol   o   výmaze   spoločnosti   B.   s.   r.   o.   -   v   likvidácii,  ...ukladá   sa Okresnému   súdu v Trenčíne   zdržať   sa   opatrení   s   takýmto   obsahom   ako   napadnuté   opatrenie,   a   to   do právoplatného skončenia pred Ústavným súdom Slovenskej republiky.“

Napokon na základe uvedených podstatných skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd „po predbežnom prerokovaní tohto návrhu rozhodol uznesením, ktorým by prijal ústavnú sťažnosť na ďalšie konanie a vydal nasledovný“ nález:

„1. Základné právo sťažovateľa P. s. r. o. podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Uznesením   Okresného   súdu   v   Trenčíne   č.   52   VIV   1/2005   zo   dňa   25.   01.   2005, spis. zn. 50 Re 54/2005, na základe ktorého Okresný súd v Trenčíne rozhodol o výmaze spoločnosti   B.   s. r. o.   v   likvidácii,   (...)   ku   dňu   26.   01.   2005   a   konaním,   ktoré   mu predchádzalo, porušené bolo.

2.   Zrušuje   sa   v   plnom   rozsahu   Uznesenia   Okresného   súdu   v   Trenčíne č. 52 VIV 1/2005 zo dňa 25. 01. 2005, spis. zn. 50 Re 54/2005, na základe ktorého Okresný súd   v Trenčíne   rozhodol   o   výmaze   spoločnosti   B.   s.   r.   o.   -   v   likvidácii,   (...)   ku   dňu 26. 01. 2005 a vec sa vracia Okresnému súdu v Trenčíne na ďalšie konanie, aby v nej znovu konal a rozhodol.

3. Sťažovateľovi P. s. r. o. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 1.000.000,- Sk (...),   ktoré   je   mu   Okresný   súd   v   Trenčíne   povinný   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Základné právo sťažovateľa P. s. r. o. podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1   Protokolu   č.   1   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd v konaní postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v   konaní   vedenom   pod spis. zn. 1 Obdo V 105/04, a konaním, ktoré mu predchádzalo, porušené bolo.

5. Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky sa prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obdo V 105/04 konal bez zbytočných prieťahov.

6. Sťažovateľovi P. s. r. o. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 200.000,- Sk (...), ktoré je mu Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

7. Okresný súd v Trenčíne a Najvyšší súd Slovenskej republiky sú povinní uhradiť sťažovateľovi P. s. r. o. do 15 dní od doručenia tohto nálezu trovy konania na účet advokáta JUDr. M. M. B.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal...

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. (...)

Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu k dohovoru každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. (...)

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   je   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Predmetom   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľky,   že   uznesením   Okresného   súdu Trenčín č. 52 VIV 1/2005 z 25. januára 2005, v konaní vedenom pod sp. zn. 50 Re 54/2005, ako   aj   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 1 Obdo V 105/04 došlo k porušeniu jej základného práva „na prístup k súdu ako i práva   na   spravodlivé   súdne   konanie“ zaručené   v   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva na spravodlivý proces zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ústavy a práva pokojne užívať majetok zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu.

1. K namietanému porušenia označených základných práv rozhodnutím Okresného súdu   Trenčín   č.   52   VIV   1/2005   (správne sp.   zn.   52   Vym/1/2005)   z 25.   januára   2005, v konaní vedenom pod sp. zn. 50 Re 54/2005.

Porušenie uvedených základných práv a princípov sťažovateľka vidí najmä v tom, že okresný   súd   ako   súd   registrový „napriek   skutočnosti,   že   bol   na   dôsledky   výmazu upozorňovaný   zo   strany   sťažovateľa   v   dostatočnom   predstihu   a   bez   toho,   aby   vyčkal na rozhodnutie dovolacieho súdu, vo veci iniciatívne konal, nehľadiac pritom na dôsledky takéhoto konania pre sťažovateľa.

Dôsledky takéhoto konania preto viedli k porušeniu práva sťažovateľa na prístup k súdu,   nakoľko   sťažovateľovi   bolo   upreté   právo   na   dovolacie   konanie   a   na   meritórne rozhodnutie vo veci, a tým v podstate aj právo na účasť v konkurznom konaní, s ktorým sú spojené aj ostatné nadväzujúce práva, ako je právo odporovať právnym úkonom z titulu odporovateľnosti, ktorú je možné uplatniť len v konkurznom konaní, právo na zisťovanie majetku v konkurznom konaní ako aj na ostatné práva a slobody.“

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   najvyšší   súd   25.   mája   2006   rozsudkom sp. zn. 1 Obdo V 105/04   rozhodol   v súvisiacom   dovolacom   konaní   tak,   že   uznesenie sp. zn. 5 Obo 208/04 z 21. septembra 2004 zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Vzhľadom   na   uvedené   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   ústavný   súd   konštatuje, že zo skutočností,   ktoré   sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   uvádza,   nevyplýva   žiadna možnosť   porušenia   ňou   označených   základných   práv,   reálnosť   ktorej   by   mohol posúdiť po prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie,   pretože rozsudok   najvyššieho   súdu sp. zn. Obdo V 105/04   je   dôkazom   toho,   že   sťažovateľke   nebolo „upreté   právo na dovolacie   konanie   a   na   meritórne   rozhodnutie   vo   veci   (...), a preto   bolo   potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu označených základných práv postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obdo V 105/04.

2.1 Pokiaľ ide o namietané porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6   ods.   1   dohovoru,   čl.   20   ústavy   a čl.   1 ods.   1 dodatkového protokolu   ústavný   súd konštatuje,   že   k porušeniu   týchto   základných   práv   postupom   najvyššieho   súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obdo V 105/04 nedošlo, veď ako to už bolo uvedené najvyšší súd dovolaniu   sťažovateľky   vyhovel,   teda   poskytol   jej   súdnu   ochranu   v danej   veci,   keď svojím rozsudkom   25.   mája   2006   sp.   zn.   Obdo   V 105/04   rozhodol   tak,   že   uznesenie sp. zn. 5 Obo 208/04 z 21. septembra 2004 zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie   a rozhodnutie,   preto   v tejto   časti   treba   považovať   predmetnú   ústavnú   sťažnosť za zjavne neopodstatnenú.

2.2   Sťažovateľka   napokon   namietala   aj   porušenie   svojho   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obdo V 105/04.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná,   ak   sťažovateľ   nevyčerpal   opravné   prostriedky   alebo   iné   právne   prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci podľa citovaného ustanovenia   zákona   o ústavnom   súde   v danej   veci   skúmal,   či   sú   splnené   podmienky na konanie   pred   ním.   V nadväznosti   na   to   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou judikatúrou vyžaduje, aby v prípadoch sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, v ktorých je namietané   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov v konaní   pred   všeobecným   súdom,   sťažovateľka   preukázala   aj   využitie   právneho prostriedku, na uplatnenie ktorého má právo podľa § 17 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní   sťažností   a o voľbách   prísediacich   (zákon   o   štátnej   správe   súdov)   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej správe súdov“) v spojení s § 6 zákona č. 335/1991   Zb.   o súdoch   a sudcoch   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o súdoch a sudcoch“), t. j. podanie sťažnosti na prieťahy v konaní predsedovi najvyššieho súdu.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 34/98, I. ÚS 16/99, I. ÚS 21/99), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní   je   poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Preto ústavný súd o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označené právne prostriedky podľa zákona o štátnej správe súdov v spojení so zákonom o súdoch a sudcoch, alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní podľa § 17 ods. 1 zákona o štátnej správe súdov v spojení s § 6 zákona o súdoch a sudcoch naďalej, aj po nadobudnutí účinnosti nového čl. 127 ústavy, zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých základných práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj so   základným právom   na konanie bez zbytočných   prieťahov (napr. IV.   ÚS   153/03). Účinnosť   takého   právneho   prostriedku   ochrany   pred   zbytočnými   prieťahmi   v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov,   ktorý   vo   viacerých ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona].

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka v danom prípade nevyčerpala uvedené účinné   právne   prostriedky   nápravy,   pričom   dodala,   že „pokiaľ   sa   jedná   o   vyčerpanie riadnych opravných prostriedkov voči namietanej nečinnosti Najvyššieho súdu, t. j. podanie sťažnosti   na   orgán   štátnej   správy   súdov,   tak   žiadame,   aby   Ústavný   súd   SR   v   súlade s ustanovením § 53 ods. 2 Zákona č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov neodmietol túto   ústavnú   sťažnosť,   nakoľko   v   danej   veci   existujú   dôvody   hodné   osobitného   zreteľa spočívajúce v špecifickosti daného prípadu“.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   z obsahu   predmetnej   sťažnosti   nevyplývajú   žiadne konkrétne   skutočnosti,   ktoré   by   umožnili   ústavnému   súdu   akceptovať   uvedenú   žiadosť sťažovateľky. Tvrdenie sťažovateľky, že „v danej veci existujú dôvody hodné osobitného zreteľa   spočívajúce   v   špecifickosti   daného   prípadu“,   samo   osebe   nezakladá   dôvod na posúdenie   napadnutého   odvolacieho   konania   ako   konania   neštandartného, vybočujúceho z rámca klasických dovolacích konaní. Ústavný súd je teda toho názoru, že sťažovateľke   nič   nebránilo   tomu,   aby   podala   sťažnosť   na   tvrdené   zbytočné   prieťahy v napadnutom konaní predsedovi najvyššieho súdu, preto ústavný súd opierajúc sa o svoju konštantnú judikatúru (napr. IV. ÚS 44/03, II. ÚS 7/04, II. ÚS 107/04) dospel k záveru, že vzhľadom na okolnosti danej veci niet dôvodu predpokladať, že by využitie sťažnosti podľa § 17 a nasl. zákona o štátnej správe súdov (s účinnosťou od 1. apríla 2005 podľa § 62 a nasl.   zákona   č. 757/2004   Z.   z.   o súdoch   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov) neumožnilo účinnú ochranu základného práva sťažovateľky priznaného jej podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a preto podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde v tejto časti rozhodol o odmietnutí sťažnosti pre jej neprípustnosť.

3. Vzhľadom na uvedené neprichádzalo do úvahy, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona   o ústavnom   súde   rozhodoval   o návrhu   sťažovateľky   na   vydanie   dočasného opatrenia, pretože takéto rozhodnutie môže prichádzať do úvahy len po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 29/03, I. ÚS 233/03).

4. Vzhľadom na všetky uvedené okolnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. novembra 2006