znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 335/2014-11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   2.   júla   2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., Advokátska   kancelária   Fridrich   Paľko,   s. r. o.,   Grösslingová   4,   Bratislava,   vo   veci namietaného   porušenia   základných   práv   podľa   čl.   20   ods.   1   a   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky,   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd, práva podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie, práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Okresného súdu Martin sp. zn. 17 Er 4657/2012 z 23. októbra 2012, ako aj postupom a uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 3 CoE 131/2013 zo 14. novembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. februára 2013   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s. r. o.,   Pribinova 25, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“), práva   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a uznesením Okresného súdu Martin (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 17 Er 4657/2012 z 23. októbra 2012 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“), ako aj postupom a uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 CoE 131/2013 zo 14. novembra 2013 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“).

Napadnutým   uznesením   okresný   súd   vylúčil   súdneho   exekútora   JUDr.   Rudolfa Krutého   z vykonávania exekúcie   z dôvodu,   že bol   zamestnancom   účastníka   exekučného konania (v danom prípade oprávneného), čo podľa názoru okresného súdu zakladá dôvod na jeho vylúčenie, pretože existujú pochybnosti o jeho nestrannosti z objektívneho hľadiska.

Sťažovateľka v sťažnosti tvrdí, že z uznesenia okresného súdu nie je podľa jej názoru zrejmé,   akou   úvahou okresný   súd   dospel   k   záveru,   že   súdny   exekútor   je zaujatý   proti oprávnenému   (sťažovateľke)   najmä   za   situácie,   keď   právna   úprava   výberu   súdneho exekútora   neumožňuje   exekučnému   súdu   vylúčiť   súdneho   exekútora   z vykonávania exekúcie pre pomer k oprávnenému.

Sťažovateľka   ďalej namieta, že nemala možnosť   reagovať na tvrdenia   a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie o jej právnom postavení, kedy v pozícii veriteľa nútene   vymáhala   svoju   pohľadávku   voči   povinnému,   u   ktorého   naopak   možno bez pochybností predpokladať existenciu antipatie a averzie voči nej.

V ďalšej časti sťažností sťažovateľka zdôvodňuje, v čom podľa nej spočíva porušenie jej v sťažnosti uvedených práv, tvrdiac, že okresný súd postupom v označenom konaní a jeho uznesením v podstate zamedzil tomu, aby vymáhala svoju legitímnu pohľadávku a jej príslušenstvo   prostredníctvom   zvoleného   súdneho   exekútora,   ktorému   dôverovala.   Súd nezákonne postavil sťažovateľku do situácie, kedy viac nie je schopná efektívne a účinne domôcť sa uhradenia svojej pohľadávky a jej príslušenstva.

Podľa   názoru   sťažovateľky   pokiaľ   sa   konania pred okresným   súdom   o   námietke zaujatosti   zúčastnil   povinný,   mal   byť   jeho   súčasťou   v   záujme   dodržania   zásad kontradiktórnosti aj oprávnený, teda sťažovateľka.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva sťažovateľky vlastniť majetok uviedla, že uznesením okresného súdu bola de facto zbavená vlastníctva svojej pohľadávky a taktiež došlo   k   zmareniu   jej   legitímneho   očakávania,   že   okresný   súd   bude   postupovať   podľa príslušných procesných noriem.

V   súvislosti   s   argumentáciou   o   porušení   všeobecného   zákazu   diskriminácie sťažovateľka tvrdila, že jej postavenie v konaní pred všeobecnými súdmi bolo výrazne nevýhodné a zaobchádzalo sa s ňou odlišne oproti povinnému.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd rozhodol, že ňou označené práva boli uznesením okresného súdu a jemu predchádzajúcim postupom, ako aj uznesením krajského súdu a jemu predchádzajúcim postupom porušené, a v nadväznosti na to   navrhuje,   aby   bolo   uznesenie   okresného   súdu,   ako   aj   uznesenie   krajského   súdu zrušené.   Sťažovateľka   sa   napokon   domáha   aj   priznania   primeraného   finančného zadosťučinenia a úhrady trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K   namietanému   porušeniu   označených   práv   uznesením   okresného   súdu a jemu predchádzajúcim postupom

Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods.   1   ústavy   a   práv   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   podľa   čl.   47   charty   a   podľa   čl.   1 dodatkového protokolu, ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom okresného   súdu   v   označenom   konaní   a   jeho   uznesením   vydaným   vyšším   súdnym úradníkom.

Podľa   čl.   142   ods.   2   poslednej   vety   ústavy   proti   rozhodnutiu   zamestnanca   súdu povereného sudcom je prípustný opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje vždy sudca.

V súvislosti s interpretáciou čl. 142 ods. 2 poslednej vety ústavy ústavný súd už vyslovil právny názor, podľa ktorého „Vyšší súdny úradník je podľa § 2 zákona č. 549/2003 Z. z. o súdnych úradníkoch v znení neskorších predpisov štátnym zamestnancom. Proti každému rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka vydanému v súdnom konaní je v zmysle čl. 142   ods.   2   poslednej   vety   ústavy   vždy   prípustný   opravný   prostriedok,   o   ktorom rozhoduje sudca, a to aj vtedy, ale osobitný zákon odvolanie alebo iný opravný prostriedok nepripúšťa.“ (IV. ÚS 200/07).

Z čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu   subsidiarity   vyplýva,   že   právomoc ústavného súdu   poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná právomoc   všeobecných   súdov   (m.   m.   IV. ÚS 236/07).   Ak   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a   účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným (všeobecným)   súdom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z dôvodu   nedostatku   právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre zdôrazňuje, že zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú v občianskom súdnom konaní povinné vykladať   a   aplikovať   príslušné   zákony   na   konkrétny   prípad   v   súlade   s   ústavou   alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám alebo právnickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej moci,   ktoré sa   na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu   podľa   zásad   uvedených   v   §   53   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, I. ÚS 214/09).

Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu   je ústavným príkazom pre každú osobu, a preto   každý,   kto   namieta   porušenie   svojho   základného   práva,   musí   rešpektovať postupnosť tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, musí požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu (IV. ÚS 128/04). Ak o závažných procesných pochybeniach, ktorými sa porušujú aj niektoré zo základných práv alebo slobôd, je oprávnený a povinný rozhodnúť všeobecný súd na základe riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov upravených v príslušnom procesnom poriadku, je právomoc ústavného súdu pred ich vyčerpaním, resp. rozhodnutím o nich vylúčená (IV. ÚS 10/02).

Podľa   §   374   ods.   4   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)   proti rozhodnutiu   súdneho   úradníka   alebo   justičného   čakateľa   je   vždy   prípustné   odvolanie. Odvolaniu podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny úradník alebo justičný čakateľ, môže v celom rozsahu vyhovieť sudca, ktorého rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie súdu   prvého   stupňa;   ak   sudca   odvolaniu   nevyhovie,   predloží   vec   na   rozhodnutie odvolaciemu súdu. Ak odvolanie podané v odvolacej lehote oprávnenou osobou smeruje proti   rozhodnutiu   súdneho   úradníka   alebo   justičného   čakateľa,   proti   ktorému   zákon odvolanie nepripúšťa (§ 202 OSP), rozhodnutie sa podaním odvolania zrušuje a opätovne rozhodne sudca.

S poukazom na uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka mala v systéme všeobecného súdnictva k dispozícii účinný opravný prostriedok na ochranu svojich práv, ktoré mali byť uznesením okresného súdu a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu podľa jej   názoru   porušené.   Oprávnenie   sudcu   (resp.   odvolacieho   súdu   v   prípade,   že   sudca prvostupňového súdu odvolaniu sťažovateľa nevyhovie) v odvolacom konaní rozhodnúť o namietanom   uznesení   a   postupe   okresného   súdu   vylučuje v   týchto   veciach   právomoc ústavného súdu, ktorý by ju mohol uplatniť iba vtedy, ak by už sťažovateľka nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv.

Keďže v danej veci   je namietaný postup okresného súdu,   ako aj jeho uznesenie vydané   v   napadnutom   konaní   preskúmateľné   sudcom,   resp.   príp.   aj   odvolacím   súdom na základe odvolania sťažovateľky, neprichádza do úvahy, aby sa ústavný súd zaoberal námietkami smerujúcimi proti postupu a uzneseniu okresného súdu, a preto treba podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavnému súdu pred konečným rozhodnutím sudcu, resp. odvolacieho súdu považovať za predčasné.

Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), a tiež z právneho vyhodnotenia skutkových okolností vecí, ústavný súd sťažnosť sťažovateľky už pri   jej   predbežnom   prerokovaní   odmietol   pre   nedostatok   svojej   právomoci   na   jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2. K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 charty uznesením krajského súdu a jemu predchádzajúcim postupom

Sťažovateľka   tiež   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a uznesením krajského súdu. V obsahu označených práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97).

Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa zákona č. 233/1995   Z.   z.   o   súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok) a o zmene a   doplnení   ďalších   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov   je   podľa   stabilnej judikatúry   ústavného   súdu   (PL. ÚS 21/00,   I. ÚS 5/00,   II. ÚS 143/02,   III. ÚS 60/04) súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. V danom prípade sťažovateľka namieta postup a uznesenie krajského súdu, ktorým bolo odmietnuté odvolanie súdneho exekútora proti uzneseniu okresného súdu ako podané niekým,   kto   na   odvolanie   nie   je   oprávnený,   čo   vyplýva   podľa   krajského   súdu zo skutočnosti,   že   súdny   exekútor   v   zmysle   §   37   ods.   1   Exekučného   poriadku   nemá postavenie účastníka exekučného konania, a preto nemá v súlade s § 201 OSP právo podať odvolanie.

Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia Exekučného   poriadku   a   Občianskeho   súdneho   poriadku   podstatné   pre   posúdenie   veci interpretoval a aplikoval ústavne konformným spôsobom, pričom jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych   faktov,   sú   logické,   a   preto   aj   legitímne   a   z ústavného   hľadiska akceptovateľné.

Krajský súd podľa názoru ústavného súdu postupoval ústavne súladným spôsobom, keď svojím uznesením rozhodol o odmietnutí odvolania podaného súdnym exekútorom ako podanom neoprávnenou osobou.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   medzi   napadnutým uznesením   krajského   súdu   a   základným   právom   sťažovateľky   na   súdnu   ochranu   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je príčinná súvislosť,   ktorá by po   prípadnom   prijatí týchto   sťažností   na ďalšie konanie signalizovala možnosť vysloviť ich porušenie. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za arbitrárne, zjavne neodôvodnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

Ústavný súd v súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s uznesením krajského súdu ďalej konštatuje, že obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup a rozhodnutie súdu boli v súlade so zákonom, aby boli ústavne akceptovateľné a aby príslušné rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných práv (m. m. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v časti týkajúcej sa namietania porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 47 charty a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu a postupom predchádzajúcim   jeho   vydaniu   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

3. K namietanému porušeniu práv podľa čl. 12 ods. 2 a čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 1 dodatkového protokolu a čl. 14 dohovoru postupom krajského súdu a jeho uznesením

Ústavný súd po preskúmaní uznesenia krajského súdu dospel k záveru, že z jeho odôvodnenia   nemožno   vyvodiť   nič,   čo   by   signalizovalo,   že   by   ním   mohlo   dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a do práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže krajský súd   v   posudzovanom   prípade   ústavne   konformným   spôsobom   interpretoval   a   aplikoval príslušné právne normy.

V súvislosti s namietaným porušením zákazu diskriminácie podľa   čl. 12 ods.   2 ústavy, ako aj podľa čl. 14 dohovoru ústavný súd konštatuje, že majú charakter základných (ústavných)   princípov,   ktorý   sú   povinné   rešpektovať   všetky   orgány   verejnej   moci   pri výklade a uplatňovaní ústavy, a preto sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu,   t.   j. aj jeho rozhodovania   o porušovaní   základných   práv a slobôd   garantovaných ústavou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Ak ústavný súd dospel k záveru, že v posudzovanom prípade   neboli   porušené   sťažovateľkou   označené   základné   práva   podľa   ústavy   a   práva podľa dohovoru a dodatkového protokolu, neprichádza do úvahy ani vyslovenie porušenia čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru (m. m. IV. ÚS 119/07).

Ústavný súd preto vzhľadom na uvedené pri predbežnom prerokovaní aj túto časť sťažnosti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   už   ústavný   súd   ďalšími požiadavkami sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júla 2014