znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 335/2011-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. septembra 2011   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   D.,   a.   s.,   M.,   zastúpenej   advokátom JUDr. M. K., M., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Košiciach   č.   k.   5   Co/225/2010-147 z 2. marca 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti D., a. s. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. apríla 2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti D., a. s. M. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 Co/225/2010-147 z 2. marca 2011 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

2. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla, že bolo porušené jej základné právo na   súdnu   ochranu   a spravodlivý   súdny   proces   tým   spôsobom,   že   krajský   súd   svoje rozhodnutie   náležite   nezdôvodnil,   keďže   nedal   odpovede   na   všetky   právne   a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom ochrany. Sťažovateľka namieta, že krajský súd nereagoval na jej v odvolaní proti rozhodnutiu okresného súdu uvedené argumenty týkajúce sa predovšetkým skutočností o oprávnenosti dofakturovania kúpnej ceny o daň z pridanej hodnoty,   o neprípustnosti   podania   určovacej   žaloby,   jednostranného   vyhodnocovania argumentov v prospech žalobcu a vytrhávania z kontextu faktov uvádzaných sťažovateľkou. V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka odkazuje na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a ústavného súdu a závery krajského súdu označuje za „unáhlené a predčasné“.

3.   Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1) Ústavy Slovenskej republiky na súdnu ochranu ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli rozsudku KS KE 5Co/225/2010 zo dňa 2. 3. 2011 porušené.

2. Ústavný súd SR v zmysle § 56 ods. 2 a 3 písm. b) zákona o ústavnom súde zrušuje rozsudku KS KE 5 Co/225/2010 zo dňa 2. 3. 2011 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. KS v Košiciach je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania pre JUDr. M. K. v celkovej sume 314,18 € (dvestodeväťdesiatdva eur) (suma nie je uvedená v zhode s číselným vyjadrením, pozn.) do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným postupom   orgánu   štátu   a základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa namietalo, alebo keď preskúmanie označeného postupu (rozhodnutia orgánu štátu) v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05).

5. Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 Co/225/2010 z 2. marca 2011.

Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru)   je   predovšetkým poskytnúť uplatňovanému právu súdnu ochranu, avšak len za predpokladu, že sú splnené procesné   podmienky   súdneho   konania.   Zmyslom   tohto   základného   práva   je   umožniť každému   reálny   prístup   k súdu   a tomu   zodpovedajúca   povinnosť   súdu   konať   vo   veci. K problematike práva na spravodlivý proces je potrebné uviesť, že okrem prístupu k súdu sa čl. 46 ods. 1 ústavy priznáva aj určitá kvalita súdneho konania, inak povedané, spravodlivý proces.

Článok   46   ods.   1   ústavy   a čl.   6   ods.   1   dohovoru   je prvotným   východiskom   pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany zaručenej ústavou v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy).

6. Ústavný súd zohľadňujúc svoju doterajšiu judikatúru pripomína, že nie je zásadne oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri výklade a uplatňovaní zákonov   viedli   k rozhodnutiu,   ani preskúmavať, či   v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takéhoto   výkladu   a uplatňovania   s ústavou,   respektíve s medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách.   Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov len v prípade, ak v konaní, ktoré predchádzalo ich vydaniu, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   svojvoľné,   a tak   z ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 82/04).

7. Krajský súd svojím rozsudkom vo veci č. k. 5 Co/255/2010-147 z 2. marca 2011 ako súd odvolací potvrdil rozsudok Okresného súdu Michalovce (ďalej len „okresný súd“) č. k. 6 C/89/2008-114 zo 7. júna 2010, odmietol odvolanie žalobcu i návrh žalovaného uvedený v jeho vyjadrení k odvolaniu žalobcu z 23. augusta 2010 proti výroku rozsudku o vylúčení návrhu na samostatné konanie a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania.

8. Sťažovateľka argumentuje, že odvolací súd riadne neodôvodnil svoje rozhodnutie, v odôvodnení napadnutého rozsudku sa zaoberal jednostranne iba argumentmi v prospech žalobcu,   z kontextu   naopak   vytrhol   skutočnosti   a fakty,   ktoré   uviedla   sťažovateľka v odvolaní, v dôsledku čoho považuje závery krajského súdu za unáhlené a predčasné.

Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti podrobne uvádza skutočnosti, ktoré tvorili predmet dokazovania   už   v   konaní   na   okresnom   súde   a na   základe   ktorých   považovala   podané odvolanie   proti   rozsudku   okresného   súdu   za   odôvodnené,   avšak   krajským   súdom v napadnutom rozhodnutí o odvolaní nezohľadnené. Sťažovateľka ďalej na podporu svojich tvrdení, že postupom krajského súdu došlo k porušeniu jej práva priznaného čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods.   1 dohovoru uvádza judikáty Najvyššieho súdu   Slovenskej republiky a ústavného súdu.

9. Argumenty sťažovateľky týkajúce sa nevykonania všetkých potrebných dôkazov a ich nesprávneho vyhodnotenia považuje ústavný súd za zjavne neopodstatnené.

Ústavný súd preskúmal odôvodnenie namietaného rozsudku   krajského   súdu   a po preštudovaní   spisu   okresného   súdu   a   podrobnom   oboznámení   sa   so   všetkými rozhodujúcimi otázkami, ktoré boli vo veci vznesené, sa v plnom   rozsahu   stotožnil so skutkovými a právnymi závermi odvolacieho súdu. V napadnutom rozhodnutí krajský súd uviedol: „Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd vzal do úvahy iba skutočnosti   ktoré boli   vykonanými   dôkazmi   preukázané,   neopomenul   žiadnu   skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov by vyplynula, resp. vyšla počas konania najavo, jeho skutkové zistenia nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov, nie je tu logický rozpor v hodnotení dôkazov,   prípadne   poznatkov,   ktoré   vyplynuli   z prednesov   účastníkov,   resp.   ktoré   vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti, zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti..., výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo bolo zistené spôsobom vyplývajúcim z § 132 až 135 O. s. p., ani jeden uplatnený odvolací dôvod nie je preto daný.“

10. Ústavný súd z vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn. 6 C/89/2008 mal za preukázané, že okresný   súd   vykonal vo   veci   rozsiahle dokazovanie,   z ktorého   vyvodil skutkové a právne závery, ktoré krajský súd považoval za opodstatnené a správne. Ústavný súd   dospel   k záveru,   že   v konaní   krajského   súdu   nedošlo   k porušeniu   práva   na   súdnu ochranu, jeho rozhodnutie nemožno považovať za arbitrárne a bez náležitého odôvodnenia a preto sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú.

11.   Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá,   ústavný   súd   sa   už   ďalšími   návrhmi sťažovateľky nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. septembra 2011