znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I.. ÚS 335/2010

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. septembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. D. B., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 12 ods. 4, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   II   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 16 C 101/2004   a jeho   rozsudkom   z 9.   februára   2005   a rozsudkom Krajského   súdu v Bratislave sp. zn. 4 Co 386/2009 z 19. mája 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. D. B.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. augusta 2010 doručená sťažnosť MUDr. D. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 12 ods. 4, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práv   podľa   čl.   6   ods.   1   a čl.   13   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 101/2004 a jeho rozsudkom z 9. februára 2005 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Co 386/2009 z 19. mája 2010 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

2.   Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   okresný   súd   rozsudkom   z 9.   februára   2005 v právnej veci navrhovateľa – obchodnej spoločnosti K., a. s. (ďalej aj „navrhovateľ“), uložil sťažovateľovi povinnosť zaplatiť sumu 802,53 € spolu s príslušenstvom. Proti tomuto rozsudku   podal   sťažovateľ   odvolanie.   Krajský   súd napadnutým   rozsudkom   potvrdil prvostupňové   rozhodnutie.   So   skutkovými   zisteniami   a právnymi závermi   súdov v napadnutých rozsudkoch sa sťažovateľ nestotožnil, keď argumentoval, že „Sťažovateľ riadne a načas ohlásil poistnú udalosť S., a. s. dňa 08. 11. 2000... Sťažovateľ bol riadne poistený,   riadne   ohlásil   poistnú   udalosť   a nedostal   žiadnu   výzvu   od   poisťovne   na predloženie dokladov, poisťovňa mala plniť svoju povinnosť zaplatiť škodu.“.

3.   Vo   vzťahu   k postupu   okresného   súdu   a   jeho rozsudku   z 9.   februára   2005 sťažovateľ uviedol, že „Zákonná sudkyňa si neplnila svoje úradné povinnosti a pozmenila súdny spis tak, že zo spisu odstránila dôkaz o zaplatení poistného sťažovateľom, vyhodila dôkazy 2x, ktoré boli v prospech sťažovateľa a sudkyňa nevyhodnotila dôkaz – doručovanie výzvy, pretože poisťovňa nevedela doručenie výzvy preukázať.

Zákonná sudkyňa zadržiavala odvolanie proti uzneseniu 16 C/101/2004-69... až do roku 2010, kedy bolo odvolanie odoslané odvolaciemu súdu.“. Vo vzťahu k namietanému rozsudku krajského súdu sťažovateľ uviedol, že „... porušil právo na spravodlivé súdne konanie,   konal   neverejne   a znemožnil   sa   sťažovateľovi   brániť   a vyjadriť   k dôkazom. V odôvodnení senát klamal a na základe klamstva rozhodol svojvoľne a proti spravodlivému súdnemu konaniu a rozhodovaniu.“.

4. Sťažovateľ požiadal o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom z dôvodu, že „nemá žiaden príjem, je nositeľom ŤZP, nemá možnosť pracovať pre zlý zdravotný stav...“. Na základe argumentácie v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd v jeho veci nálezom rozhodol:

„II.A Okresný súd Bratislava II v konaní 16 C 101/2004 a Krajský súd Bratislava porušovali základné práva D. B. garantované čl. 12 ods. 4, čl. 48 ods. 2 a čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru.

II.B Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok krajského súdu Bratislava 4 Co/386/2009-237   z dňa   19.   05.   2010   aj   rozsudok   Okresného   súdu   Bratislava   II 16C/101/2004-69 z dňa 09. 02. 2005, pretože sú protizákonné.

II.C Ústavný súd prikazuje Okresnému súdu Bratislava II zaplatiť D. B. satisfakciu vo   výške   25.000   EUR   za   marenie   práv   v dĺžke   10-rokov   a prikazuje   Krajskému   súdu zaplatiť... satisfakciu vo výške 50.000 EUR... Okresný súd Bratislava II je povinný zaplatiť trovy advokáta aj sťažovateľa v lehote 15 dní.

II.D   Ústavný   súd   podáva   trestné   oznámenie   proti   zákonnej   sudkyni   JUDr.   A.   S. a senátu JUDr. V. K. JUDr. A. H. a JUDr. Z. P. z dôvodu páchania trestných činov podľa § 326, 344, 155 Tr. z.

Ústavný súd zbavuje uvedené sudkyne sudcovskej imunity a umožňuje tak trestné stíhanie.“.

II.

5. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde.   Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy, na ktorých   prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako aj návrhy   podané   oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

II.A K namietanému porušeniu základných práv a slobôd podľa čl. 12 ods. 4 a čl. 46 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 13 dohovoru rozsudkom okresného súdu č. k. 16 C 101/2004-69 z 9. februára 2005

7.   V   čl.   127   ods.   1   ústavy   je   zakotvený   princíp   subsidiarity,   ktorý   znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami   iba   vtedy,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   domáhať   ochrany   svojich   práv   pred všeobecným súdom. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže   domôcť   využitím   jej   dostupných   a   aj   účinných   právnych   prostriedkov   nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie.

8.   Pokiaľ   ide   o napadnutý   rozsudok   okresného   súdu   v právnej   veci   sťažovateľa, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto rozhodnutiu bolo možné podať odvolanie (čo sťažovateľ aj využil), a preto sťažnosť v tejto časti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.B K namietanému porušeniu základných práv a slobôd podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu č. k. 16 C 101/2004-69 z 9. februára 2005

9. Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o ktorej   ústavný   súd   už   rozhodol,   okrem   prípadov,   v   ktorých   sa   rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

10. Ústavný súd v predmetnej veci zistil, že sťažovateľ sa v podanej sťažnosti okrem iného domáha preskúmania rozsudku okresného súdu č. k. 16 C 101/2004-69 z 9. februára 2005,   ktoré   už   ústavný   súd   posudzoval   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   IV. ÚS 412/09 a svojím   uznesením   z 10.   decembra   2009   rozhodol   o odmietnutí   sťažovateľom   podanej sťažnosti   v   časti   z dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci   a v časti z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti. Teda ten istý nárok na ochranu ústavnosti uplatnil sťažovateľ aj v tomto konaní. Tvrdí, že boli porušené jeho základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp.   zn.   16   C   101/2004   a   jeho rozsudkom   z 9. februára   2005.   Z uvedeného   vyplýva,   že ústavný súd by mal opätovne konať a rozhodovať vo veci, o ktorej už rozhodol v konaní vedenom pod sp. zn. IV. ÚS 412/09.

11.   Vzhľadom   na   uvedené   (bod   9   a 10)   sťažnosť   sťažovateľa   v tejto   časti   nie   je prípustná pre prekážku rozhodnutej veci, a preto ústavný súd rozhodol o nej tak, že ju odmietol pre neprípustnosť [§ 24 písm. a) zákona o ústavnom súde].

II.C

K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv namietaným rozsudkom krajského súdu sp. zn. 4 Co 386/2009 z 19. mája 2010

12.   Sťažovateľ   namietal   aj   porušenie   v petite   označených   práv   namietaným rozsudkom krajského súdu (ktorý potvrdil prvostupňový rozsudok, pozn.) z dôvodu, že tento inter alia „... konal neverejne a znemožnil sa sťažovateľovi brániť a vyjadriť k dôkazom. V odôvodnení senát klamal a... rozhodol svojvoľne...“ (bližšie bod 3).

13. V danom prípade podľa názoru ústavného súdu sťažovateľ nevyčerpal všetky prostriedky,   ktoré   mu   zákon   na   ochranu   jeho   základných   práv   a   slobôd   v   systéme všeobecných súdov účinne poskytuje, keďže proti namietanému rozsudku krajského súdu môže/mohol podať dovolanie podľa § 237 písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).   Túto skutočnosť si sťažovateľ uvedomoval, keď v sťažnosti (bod I.G) výslovne uviedol, že „dovolanie... nepodá“. Totiž v sťažnosti   tvrdený   dôvod   spočívajúci   v obmedzení   prístupu   k súdu   (bod   3   a 12)   je dovolacím dôvodom podľa už uvedeného § 237 písm. f) OSP (dovolanie je tiež prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť   konať   pred   súdom).   Sťažovateľom   tvrdené   pochybenia   krajského   súdu   v jeho postupe v odvolacom konaní tvoria relevantnú časť sťažovateľových námietok v podanej sťažnosti.

14. Ústavou daná právomoc neumožňuje ústavnému súdu nahrádzať rozhodovaciu činnosť   (právomoc)   všeobecných   súdov,   ak   je táto   založená   zákonom   alebo na základe zákona, t. j. v danom prípade na základe uplatnenia postupu podľa § 237 písm. f) OSP. Ústavný súd môže založiť svoju právomoc na konanie až vtedy, ak fyzická alebo právnická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv. Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si sťažovateľ ako účastník konania zvolil medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak čl. 127 ods. 1 ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých sťažovateľovi dostupných a účinných prostriedkov   nápravy.   Aj   podľa   stabilnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   oprávnený poskytovať ochranu ústavnosti vo veciach, v ktorých sa sťažovateľ mohol domôcť ochrany v   konaní   pred   všeobecným   súdom   vlastnými,   dovolenými   a   Občianskym   súdnym poriadkom ustanovenými procesnými úkonmi (I. ÚS 161/02, I. ÚS 79/07).

15. Ako to vyplýva z čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Keďže proti napadnutému rozsudku   je/bolo   možné   zo   sťažovateľom   tvrdeného   dôvodu   podať   dovolanie   [§   237 písm. f) OSP], právomoc poskytnúť ochranu označeným základným právam sťažovateľa má/mal Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací, čím bola zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu. Z uvedených dôvodov bola preto aj táto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov konania uznesením ako neprípustná odmietnutá.

16.   Vzhľadom   na   to,   že   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   ústavný   súd nepovažoval za dôvodné zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa. Rovnako sa ústavný súd nezaoberal požiadavkou sťažovateľa,

(i) aby ústavný súd podal trestné oznámenie, pretože takúto kompetenciu nemá, tú má napr. sťažovateľ,

(ii) a aby zbavil bližšie označené sudkyne imunity, pretože sťažovateľ nie je osobou oprávnenou podať žiadosť na vydanie súhlasu na trestné stíhanie sudcu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. septembra 2010