znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 335/08-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. októbra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti A., s. r. o., P., spoločnosti N., s. r. o., H., a Ing. J. M. – A., K., zastúpených advokátom JUDr. P. L., K., vo veci namietaného porušenia ich základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   zaručeného   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   a čl.   36   ods.   1   Listiny   základných   práv   a slobôd,   ako aj práva   na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl.   6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 13/2008 a jeho uznesením z 27. marca 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti A., s. r. o., P., spoločnosti N., s. r. o., H., a Ing. J. M. – A., K., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. augusta 2008 doručená sťažnosť spoločnosti A., s. r. o., P., spoločnosti N., s. r. o., H., a Ing. J. M. – A., K. (ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu a inú   právnu   ochranu zaručeného čl.   46   ods.   1 Ústavy   Slovenskej   republiky (ďalej   len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 13/2008 a jeho uznesením z 27. marca 2008.

Zo sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že:

1. sťažovatelia boli žalovanými v 2., 3. a 4. rade v právnej veci J. L. – L., P. (ďalej len   „žalobca“),   o určenie   neplatnosti   právneho   úkonu   s príslušenstvom,   žalobca   sa konkrétne domáhal určenia, že

„1) darovacia zmluva z... 28. 10. 2004 uzatvorená medzi žalovaným v 1. rade... a žalovaným v 2. rade..., predmetom ktorej bol prevod vlastníckeho práva k stavbe... je neplatná,

2)   darovacia   zmluva   z...   04.   02.   2005   uzatvorená   medzi   žalovaným   v   5.   rade... a žalovaným   v   2.   rade...,   predmetom   ktorej   bol   prevod   vlastníckeho   práva k nehnuteľnostiam... je neplatná,

3)   kúpna   zmluva   z...   16.   01.   2006   uzatvorená   medzi   žalovaným   v   2.   rade... a žalovaným   v   3.   rade...,   predmetom   ktorej   bol   prevod   vlastníckeho   práva k nehnuteľnostiam... je neplatná,

4)   zmluva   o   zabezpečovacom   prevode   práva   z...   20.   09.   2004   uzatvorená   medzi žalovaným v 4. rade... a žalovaným v 1. rade..., na základe ktorej mal žalovaný v 4. rade nadobudnúť vlastnícke právo k hnuteľným veciam... je neplatná.“.

2. Okresný súd Prešov (ďalej len „okresný súd“) uznesením č. k. 8 C 220/2007-324 z 18. októbra 2007 konanie zastavil, lebo žalobca vzal na pojednávaní konanom 18. októbra 2007   svoj   žalobný   návrh   v celom   rozsahu   späť   a žiadal   konanie   zastaviť.   Uvedeným uznesením okresný súd tiež rozhodol, že o trovách konania bude rozhodnuté samostatným uznesením.

3. Okresný súd uznesením č. k. 8 C 220/2007-325 z 2. novembra 2007 rozhodol o trovách konania takto:

„1.   Žalobca   je   povinný   nahradiť   žalovanému   v 2.   rade   trovy   konania   vo   výške 24.072,80,- Sk...

2.   Žalobca   je   povinný   nahradiť   žalovanému   v 3.   rade   trovy   konania   vo   výške 8.649,40,- Sk...

3.   Žalobca   je   povinný   nahradiť   žalovanému   v 4.   rade   trovy   konania   vo   výške 8.649,40,- Sk...

4.   Žalobca   je   povinný   nahradiť   žalovanému   v 5.   rade   trovy   konania   vo   výške 32.904,20,- Sk...

5. náhradu trov konania žalovanému v 1. rade nepriznáva.“

4.   Proti   tomuto   uzneseniu   podali   žalovaní   v 2.,   3.   a 4.   rade   (t.   j.   sťažovatelia) 13. decembra 2007 odvolanie z týchto dôvodov:

„Okresný súd nesprávne rozhodol a nesprávne postupoval pri... určení základnej sadzby   tarifnej   odmeny   v   súvislosti   so   žalovaným   v   2.   3.   a   4.   rade...,   nepriznaní   trov konania   za   úkony   právnej   pomoci   -   právny   rozbor   vo   veci   z   15.   10.   2007   a   písomné vyjadrenie zo dňa 18. 10. 2007 v súvislosti so žalovaným v 2. 3. a 4. rade..., nepriznaní trov konania v plnej výške za úkony právnej pomoci - porada s klientom... 07. 02. 2007... a porada s klientom... 17. 10. 2007 v dĺžke 3 hod....“

5.   O odvolaní   žalovaných   (sťažovateľov   a žalovaného   v 5.   rade,   pozn.)   rozhodol krajský súd sťažnosťou napadnutým uznesením sp. zn. 7 Co 13/2008 z 27. marca 2008 tak, že   potvrdil   prvostupňové   uznesenie   vo   výroku   o trovách   konania   medzi   žalobcom a žalovanými v 2., 3. a 4. rade a odmietol odvolanie žalovaného v 5. rade. Ďalej krajský súd vyslovil, že sťažovatelia „nemajú právo na náhradu trov odvolacieho konania a žalobcovi sa ich náhrada nepriznáva“.

6. Sťažovatelia tvrdia, že:„uznesením   Krajského   súdu...   z...   27.   marca   2008...   bolo...   porušené   právo sťažovateľov...   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   zakotveného   v   čl.   36   ods.   1   Listiny... a v čl. 46 ods. 1 Ústavy... a právo sťažovateľov... na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru...,   keďže   odvolací   súd   ako   aj   súd   prvého   stupňa   nesprávne   rozhodol a nesprávne   postupoval   pri...   určení   základnej   sadzby   tarifnej   odmeny   za   jeden   úkon právnej   služby...   v   súvislosti   s   náhradou   trov   konania   sťažovateľov...,   nepriznaní   trov konania   za   úkony   právnej   pomoci   -   právny   rozbor   vo   veci   z   15.   10.   2007   a   písomné vyjadrenie zo dňa 18. 10. 2007 v súvislosti so sťažovateľmi..., nepriznaní trov konania v plnej   výške za úkony právnej   pomoci   -   porada   s klientom...   07.   02.   2007...   a porada s klientom... 17. 10. 2007 v dĺžke 3 hod....“.

7. Na podporu svojich tvrdení sťažovatelia v II. časti sťažnosti citovali z nálezov Ústavného   súdu   Českej   republiky   sp.   zn.   IV.   ÚS   45/06,   II.   ÚS   598/00   a   I. ÚS 712/01 s poukazom na právnu úpravu predmetného sporu v Českej republike, obšírne polemizovali s právnym   názorom   (najmä   s údajne   nesprávnou   aplikáciou   ustanovení   na   vec   sa vzťahujúcich   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov)   vo   veci   rozhodujúcich všeobecných súdov.

V časti   III   sťažnosti   sťažovatelia   vykonali „Výpočet   trov   právneho   zastúpenia prvostupňového   konania“,   ako   aj „Výpočet   trov   právneho   zastúpenia   odvolacieho konania“. Súčasne vyčíslili trovy ich právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.

8. Vychádzajúc z už uvedeného sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo sťažovateľov... na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... a čl. 36 ods. 1 Listiny... a základné právo sťažovateľov... na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... uznesením Krajského súdu... z... 27. marca 2008, sp. zn. 7Co/13/2008-425... porušené bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu... z... 27. marca 2008, sp. zn. 7Co/13/2008-425... sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu... na ďalšie konanie.“

Súčasne navrhli priznať im náhradu trov konania pred ústavným súdom.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže   ústavný   súd   na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho pojednávania.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Sťažovatelia v sťažnosti namietajú porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 13/2008 a jeho uznesením z 27. marca 2008 najmä preto,   že   podľa   ich   názoru „uznesením   krajského   súdu...   (ako   aj   uznesením   okresného súdu... keďže sa s týmto uznesením ako aj s jeho odôvodnením krajský súd plne stotožnil)...“ boli porušené sťažovateľmi označené práva „keďže odvolací súd ako aj súd prvého stupňa nesprávne   rozhodol   a nesprávne   postupoval...“ (pozri   bližšie   bod   4   a 6   I.   časti odôvodnenia).

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľov preskúmal opodstatnenosť   predloženej   sťažnosti   v   naznačenom   smere,   predovšetkým   možnosť preukázania príčinnej súvislosti medzi namietaným postupom krajského súdu v odvolacom konaní (vrátane jeho rozhodnutia) a základným právom upraveným v čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, porušenie ktorých sťažovatelia v sťažnosti namietali.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (podobne v čl. 36 ods. 1 listiny, pozn.) každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Článkom 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje ochrana viacerých záujmov, predovšetkým práva na prístup k súdu a práva na spravodlivý proces, ktorému ochranu poskytuje aj čl. 6 ods.   1   dohovoru.   Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   k porušeniu   základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj podľa čl. 36 ods. 1 listiny) a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva   na nezávislom   a nestrannom   súde,   predovšetkým   ak   by   všeobecný   súd   odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 8/01) vrátane návrhu o námietke zaujatosti alebo v prípade opravných konaní by všeobecný súd odmietol opravný prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne preskúmal   a rozhodol   o ňom   v spojitosti   s napadnutým   súdnym   rozhodnutím (IV. ÚS 279/05, IV. ÚS 337/04).

V prípade sťažovateľov však nešlo o odmietnutie spravodlivosti majúce za následok porušenie základných práv, ale o prípad, keď právo na súdnu a inú právnu ochranu a právo na   spravodlivé   súdne   konanie   bolo   v celom   rozsahu   realizované,   aj   keď   nie   podľa subjektívnych názorov sťažovateľov. Nespokojnosť sťažovateľov s obsahom rozhodnutia krajského súdu nie je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecných súdov svojím vlastným.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje   o sťažnostiach   týkajúcich   sa   porušenia   základných   práv   a slobôd   vtedy,   ak o ochrane   týchto   práv   a slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci ústavný   súd   nie   je   v zásade   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy   o namietaných   porušeniach   ústavou,   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných   práv   a slobôd   je   daná   v prípade,   že   je   vylúčená   právomoc   všeobecných súdov,   alebo   v prípade,   že   účinky   výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   sú zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou   v príslušnej   medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03).

Pokiaľ ide o sťažovateľmi namietané porušenie ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. čl. 36 ods. 1 listiny) a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným uznesením krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov.

V právomoci   ústavného   súdu   zostalo   následne   iba   posúdenie,   či   účinky   výkonu právomoci   krajského   súdu   v súvislosti   s jeho   rozhodnutím   o odvolaní   sťažovateľov uznesením sp. zn. 7 Co 13/2008 z 27. marca 2008 sú   zlúčiteľné s označeným článkom ústavy, listiny a dohovoru.

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom uznesenia krajského súdu dospel k záveru, že tento svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, čo vyplýva aj z jeho odôvodnenia.

1.   Krajský   súd   oboznámil   priebeh   dovtedajšieho   konania,   rozhodnutie   okresného súdu   o   trovách   konania,   dôvody   (rozhodujúce   faktické   skutočnosti),   ktoré   viedli k rozhodnutiu a z ktorých okresný súd vychádzal, ako aj interpretáciu na vec (skutkový stav) aplikovaných právnych predpisov:

„Napadnutým uznesením prvostupňový súd rozhodol o trovách účastníkov konania po tom, čo konanie vo veci v dôsledku späťvzatia žaloby bolo dňa 18. 10. 2007 zastavené a vyslovené, že o trovách bude rozhodnuté podľa ust. § 151 ods. 3 osobitným uznesením. Prvostupňový súd o trovách konania rozhodol podľa ust. § 146 ods. 2 veta prvá O. s. p. tak, že uložil žalobcovi, nahradiť žalovaným trovy konania, lebo žalobca z procesného hľadiska zavinil zastavenie konania späťvzatím žaloby....

Trovy konania žalovanému v 2. rade boli priznané... vo výške 24.072,80 Sk... Za iné účtované úkony právnej pomoci súd náhradu trov konania nepriznal (písomné vyjadrenie z 18. 10. 007- uvedené vyjadrenie adresované súdu nebolo súdom vyžiadané, právny rozbor vo veci z 15. 10. 2007 - vypracovaný na základe objednávky klientov, ale nevyžiadaný súdom, pričom tvrdenia tam uvádzané boli prezentované na pojednávaniach, za účasť na ktorých je odmena právnemu zástupcovi priznaná) majúc za to, že ide o neúčelné trovy konania.

Žalovanému v 3. rade prvostupňový súd priznal náhradu trov konania... vo výške 8.649,40 Sk... Za iné účtované úkony právnej pomoci súd náhradu trov konania nepriznal (písomné vyjadrenie z 18. 10. 2007 - uvedené vyjadrenie adresované súdu nebolo súdom vyžiadané, právny rozbor vo veci z 15. 10. 2007 - vypracovaný na základe objednávky klientov,   ale   nevyžiadaný   súdom,   pričom   tvrdenia   tam   uvádzané   boli   prezentované   na pojednávaniach, za účasť na ktorých je odmena právnemu zástupcovi priznaná) majúc za to, že ide o neúčelné trovy konania. Náhrada cestovných výdavkov a náhrada za stratu času bola zohľadnená v trovách konania žalovaného v 2. rade a nie je možné priznať viac krát tak, ako si to uplatnil právny zástupca vo vyúčtovaní. Jednalo sa o cesty na vykonaných spoločných   úkonoch   pre   všetkých   klientov   -   2x   porada   s   klientmi   v H.   a   2x   účasť   na pojednávaní.

O trovách žalovaného v 4. rade prvostupňový súd rozhodol tak, že uložil žalobcovi ich nahradiť... vo výške 8.649,40 Sk... Za iné účtované úkony právnej pomoci prvostupňový súd   náhradu   trov   konania   nepriznal   (písomné   vyjadrenia   z   18.   10.   2007   -   uvedené vyjadrenie adresované súdu nebolo súdom vyžiadané, právny rozbor vo veci z 15. 10. 2007

- vypracovaný na základe objednávky klientov, ale nevyžiadaný súdom, pričom tvrdenia tam uvádzané boli prezentované na pojednávaniach, za účasť na ktorých je odmena právnemu zástupcovi priznaná), majúc za to, že ide o neúčelné trovy konania. Náhrada cestovných výdavkov a náhrada za stratu času bola zohľadnená v trovách konania žalovaného v 2. rade a nie je možné priznať viac krát tak, ako si to uplatnil právny zástupca vo vyúčtovaní. Jednalo sa o cesty na vykonaných spoločných úkonoch pre všetkých klientov - 2x porada z klientmi v H. a 2x účasť na pojednávaní.

Právnym zástupcom... pôvodne účtovaná aj DPH nebola priznaná, vzhľadom na jeho oznámenie zo dňa 25. 10. 2007, že od 1. 11. 2007 prestáva byť platcom DPH, a preto už DPH nežiadal....“

2. Krajský súd potom uviedol (okrem iného aj) odvolacie dôvody sťažovateľov: „Proti uvedenému uzneseniu podali žalovaní v 2., 3. a 4. rade v zákonom stanovenej lehote odvolanie...   Súdu prvého   stupňa   vytýkali to,   že nesprávne   postupoval   pri   určení základnej sadzby tarifnej odmeny v súvislosti so žalovanými v 2. až 4. rade, nepriznal im trovy konania za úkony právnej pomoci - právny rozbor vo veci z 15. 10. 2007 a písomné vyjadrenie zo dňa 18. 10. 2007 a nepriznal im trovy konania v plnej výške za úkony právnej pomoci   -   porada   s klientom...   7.   2.   2007...   a porada   s klientom...   17.   10.   2007   v dĺžke 3 hodiny... V prejednávanom prípade cenu veci, ktorých sa právna služba týkala... je možné vyjadriť v peniazoch..., teda nie je dôvod na aplikáciu § 11, ale mal byť aplikovaný § 10 cit. vyhlášky   pre   výpočet   odmeny...   Trovy   právneho   zastúpenia   preto   mali   byť   určené   z tarifných hodnôt veci.... V prospech žalovaných v 2. až 4. rade mala byť priznaná odmena... celkom   za   13   úkonov   právnej   služby   pre   každého.   Prvostupňový   súd   totiž   nesprávne postupoval, keď nepriznal trovy konania za úkony právnej pomoci - právny rozbor vo veci z

15. 10. 2007 a písomné vyjadrenie zo dňa 18. 10. 2007... Vo vyjadreniach, resp. právnom rozbore boli uvádzané okrem nových tvrdení, ktoré neodzneli na pojednávaní, aj tvrdenia už uvedené na pojednávaní, ale vo vyjadrení sú uvedené v náležitom kontexte, sú nepomerne presnejšie   spracované   a   neporovnateľne   hlbšie   zanalyzované   uvedením   judikatúry, doplnené   o výsledky   prebiehajúceho   konania   a   ich   hodnotenie,   doplnené   o výsledky ďalšieho štúdia spisu a právnych noriem.... Súdom prvého stupňa nebola správne priznaná odmena v plnej výške za úkony právnej pomoci, a to porady s klientom... 7. 2. 2007 a 17. 10. 2007 v dĺžke trvania po 3 hodiny...“.

3.   Svoj   právny   názor a sťažnosťou   napadnuté rozhodnutie odôvodnil   krajský   súd takto: „Krajský súd... zistil, že odvolanie žalovaných v 2., 3. a 4. rade nie je dôvodné... V prejednávanej veci žalobca späťvzatím žaloby zavinil zastavenie konania, preto správne rozhodol súd prvého stupňa, keď žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovaným trovy konania. Aj výška trov konania priznaných žalovaným v 2., 3. a 4. rade súdom prvého stupňa na trovách ich právneho zastúpenia, bola správne vyčíslená. Aj odvolací súd je toho názoru, že v prejednávanej veci o trovách právneho zastúpenia bolo namieste aplikovať ust. § 11 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. a vychádzať zo základnej sadzby tarifnej odmeny vo výške 1/13-iny výpočtového základu, ktorým je suma 17.822,- Sk. Prvostupňový súd taktiež správne zvýšil odmenu podľa § 13 ods. 4 cit. vyhlášky, lebo išlo o spojenie veci a tiež správne   znížil   odmenu   podľa   §   13   ods.   3   citovanej   vyhlášky   za   spoločné   úkony   pri zastupovaní   dvoch   alebo   viacerých   osôb.   Správne   bol   priznaný   režijný   paušál,   ako   aj náhrada   cestovných   výdavkov.   Odvolací   súd   preto   v   celom   rozsahu   odkazuje   na odôvodnenie uznesenia súdu prvého stupňa o trovách konania vo výške priznaných trov právneho zastúpenia vo vzťahu medzi žalobcom a žalovanými v 2., 3. a 4. rade.

K odvolacím námietkam žalovaných v 2., 3. a 4. rade je treba dodať, že odvolací súd sa   nestotožňuje   s   právnym   názorom,   podľa   ktorého   trovy   právneho   zastúpenia v prejednávanej veci je treba priznať z ceny veci, ktoré boli predmetom, či už kúpnej alebo darovacej   zmluvy   a   z   ceny,   resp.   hodnoty   hlavného   záväzku,   ktorý   zmluva o zabezpečovacom   prevode   práva   zabezpečuje.   Základnou   sadzbou   tarifnej   odmeny v prejednávanej veci za 1 úkon právnej služby je 1/13-ina výpočtového základu, lebo nie je možné hodnotu veci ani práva vyjadriť v peniazoch, resp. ju možno zistiť len nepomernými ťažkosťami. Aj odvolací súd považoval úkony právneho zástupcu žalovaných v 2., 3. a 4. rade, a to právny rozbor zo dňa 15. 10. 2007 a písomné vyjadrenie z 18. 10. 2007 za neúčelné   trovy   tohto   konania.   Právny   rozbor   bol   adresovaný   účastníkom   konania a nevyžiadaný súdom a tiež písomné vyjadrenie z 18. 10. 2007 bolo neúčelné, lebo bolo v ňom prezentované rovnaké stanovisko, ako na pojednávaní samom. Taktiež sa nejaví byť účelná porada žalovaných v 2., 3. a 4. rade v dňoch 7. 2. 2007 a 17. 10. 2007 v rozsahu nad jednu hodinu, preto aj v tomto smere bola súdom prvého stupňa správne priznaná odmena v rozsahu za 1 hodinu....

So zreteľom na uvedené odvolací súd... potvrdil napadnuté uznesenie týkajúce sa trov konania vo vzťahu medzi žalobcom a žalovanými v 2., 3. a 4. rade.“

Predmetné rozhodnutie obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovatelia sa s názorom krajského súdu nestotožňujú, nepostačuje sama osebe   na   prijatie   záveru   o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia,   ktorých   odôvodnenie   je   úplne   odchylné   od   veci   samej   alebo   aj   extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

Ústavný   súd   sa   z obsahu   napadnutého   rozsudku   presvedčil,   že   krajský   súd   sa námietkami   sťažovateľov   zaoberal   v rozsahu,   ktorý   postačuje   na   konštatovanie,   že sťažovatelia v tomto konaní dostali odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a jasne   objasní   skutkový   a právny   základ rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o tom,   že   z tohto   aspektu   je   plne   realizované   právo účastníka   na   spravodlivé   súdne   konanie   (m.   m.   IV.   ÚS   112/05,   I.   ÚS   117/05). Z ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery napadnutého   odvolacieho   rozhodnutia,   ktoré   sú   dostatočne   odôvodnené   a majú   oporu vo vykonanom   dokazovaní.   Pretože   namietané   rozhodnutie   krajského   súdu   nevykazuje znaky   svojvôle   a je   dostatočne   odôvodnené   na   základe   jeho   vlastných   myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.

Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

Vychádzajúc   z uvedeného   je   ústavný   súd   toho   názoru,   že   niet   žiadnej   spojitosti medzi   odôvodnením   rozhodnutia   krajského   súdu   a namietaným   porušením   základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. IV. ÚS 112/05).

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   podľa   §   25   ods.   1   zákona o ústavnom súde dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci krajského súdu v danom prípade   sú   zlúčiteľné   so   sťažovateľmi   označenými   právami,   a preto   sťažnosť   odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný   súd   napokon   poznamenáva,   že   rozhodovanie   o návrhu   na   zrušenie sťažovateľmi   označeného   právoplatného   rozhodnutia   krajského   súdu   vyplýva   z   čl.   127 ods. 2   ústavy   a prichádzalo   by do úvahy   iba   v tom   prípade,   ak   by   nadväzovalo   na rozhodnutie o vyslovení porušenia ich základných práv. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa touto časťou návrhu na rozhodnutie (petitu sťažnosti) už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. októbra 2008