SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 335/08-33
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. októbra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti A., s. r. o., P., spoločnosti N., s. r. o., H., a Ing. J. M. – A., K., zastúpených advokátom JUDr. P. L., K., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 13/2008 a jeho uznesením z 27. marca 2008 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť spoločnosti A., s. r. o., P., spoločnosti N., s. r. o., H., a Ing. J. M. – A., K., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. augusta 2008 doručená sťažnosť spoločnosti A., s. r. o., P., spoločnosti N., s. r. o., H., a Ing. J. M. – A., K. (ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 13/2008 a jeho uznesením z 27. marca 2008.
Zo sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že:
1. sťažovatelia boli žalovanými v 2., 3. a 4. rade v právnej veci J. L. – L., P. (ďalej len „žalobca“), o určenie neplatnosti právneho úkonu s príslušenstvom, žalobca sa konkrétne domáhal určenia, že
„1) darovacia zmluva z... 28. 10. 2004 uzatvorená medzi žalovaným v 1. rade... a žalovaným v 2. rade..., predmetom ktorej bol prevod vlastníckeho práva k stavbe... je neplatná,
2) darovacia zmluva z... 04. 02. 2005 uzatvorená medzi žalovaným v 5. rade... a žalovaným v 2. rade..., predmetom ktorej bol prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam... je neplatná,
3) kúpna zmluva z... 16. 01. 2006 uzatvorená medzi žalovaným v 2. rade... a žalovaným v 3. rade..., predmetom ktorej bol prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam... je neplatná,
4) zmluva o zabezpečovacom prevode práva z... 20. 09. 2004 uzatvorená medzi žalovaným v 4. rade... a žalovaným v 1. rade..., na základe ktorej mal žalovaný v 4. rade nadobudnúť vlastnícke právo k hnuteľným veciam... je neplatná.“.
2. Okresný súd Prešov (ďalej len „okresný súd“) uznesením č. k. 8 C 220/2007-324 z 18. októbra 2007 konanie zastavil, lebo žalobca vzal na pojednávaní konanom 18. októbra 2007 svoj žalobný návrh v celom rozsahu späť a žiadal konanie zastaviť. Uvedeným uznesením okresný súd tiež rozhodol, že o trovách konania bude rozhodnuté samostatným uznesením.
3. Okresný súd uznesením č. k. 8 C 220/2007-325 z 2. novembra 2007 rozhodol o trovách konania takto:
„1. Žalobca je povinný nahradiť žalovanému v 2. rade trovy konania vo výške 24.072,80,- Sk...
2. Žalobca je povinný nahradiť žalovanému v 3. rade trovy konania vo výške 8.649,40,- Sk...
3. Žalobca je povinný nahradiť žalovanému v 4. rade trovy konania vo výške 8.649,40,- Sk...
4. Žalobca je povinný nahradiť žalovanému v 5. rade trovy konania vo výške 32.904,20,- Sk...
5. náhradu trov konania žalovanému v 1. rade nepriznáva.“
4. Proti tomuto uzneseniu podali žalovaní v 2., 3. a 4. rade (t. j. sťažovatelia) 13. decembra 2007 odvolanie z týchto dôvodov:
„Okresný súd nesprávne rozhodol a nesprávne postupoval pri... určení základnej sadzby tarifnej odmeny v súvislosti so žalovaným v 2. 3. a 4. rade..., nepriznaní trov konania za úkony právnej pomoci - právny rozbor vo veci z 15. 10. 2007 a písomné vyjadrenie zo dňa 18. 10. 2007 v súvislosti so žalovaným v 2. 3. a 4. rade..., nepriznaní trov konania v plnej výške za úkony právnej pomoci - porada s klientom... 07. 02. 2007... a porada s klientom... 17. 10. 2007 v dĺžke 3 hod....“
5. O odvolaní žalovaných (sťažovateľov a žalovaného v 5. rade, pozn.) rozhodol krajský súd sťažnosťou napadnutým uznesením sp. zn. 7 Co 13/2008 z 27. marca 2008 tak, že potvrdil prvostupňové uznesenie vo výroku o trovách konania medzi žalobcom a žalovanými v 2., 3. a 4. rade a odmietol odvolanie žalovaného v 5. rade. Ďalej krajský súd vyslovil, že sťažovatelia „nemajú právo na náhradu trov odvolacieho konania a žalobcovi sa ich náhrada nepriznáva“.
6. Sťažovatelia tvrdia, že:„uznesením Krajského súdu... z... 27. marca 2008... bolo... porušené právo sťažovateľov... na súdnu a inú právnu ochranu zakotveného v čl. 36 ods. 1 Listiny... a v čl. 46 ods. 1 Ústavy... a právo sťažovateľov... na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru..., keďže odvolací súd ako aj súd prvého stupňa nesprávne rozhodol a nesprávne postupoval pri... určení základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby... v súvislosti s náhradou trov konania sťažovateľov..., nepriznaní trov konania za úkony právnej pomoci - právny rozbor vo veci z 15. 10. 2007 a písomné vyjadrenie zo dňa 18. 10. 2007 v súvislosti so sťažovateľmi..., nepriznaní trov konania v plnej výške za úkony právnej pomoci - porada s klientom... 07. 02. 2007... a porada s klientom... 17. 10. 2007 v dĺžke 3 hod....“.
7. Na podporu svojich tvrdení sťažovatelia v II. časti sťažnosti citovali z nálezov Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. IV. ÚS 45/06, II. ÚS 598/00 a I. ÚS 712/01 s poukazom na právnu úpravu predmetného sporu v Českej republike, obšírne polemizovali s právnym názorom (najmä s údajne nesprávnou aplikáciou ustanovení na vec sa vzťahujúcich všeobecne záväzných právnych predpisov) vo veci rozhodujúcich všeobecných súdov.
V časti III sťažnosti sťažovatelia vykonali „Výpočet trov právneho zastúpenia prvostupňového konania“, ako aj „Výpočet trov právneho zastúpenia odvolacieho konania“. Súčasne vyčíslili trovy ich právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.
8. Vychádzajúc z už uvedeného sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„1. Základné právo sťažovateľov... na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... a čl. 36 ods. 1 Listiny... a základné právo sťažovateľov... na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... uznesením Krajského súdu... z... 27. marca 2008, sp. zn. 7Co/13/2008-425... porušené bolo.
2. Uznesenie Krajského súdu... z... 27. marca 2008, sp. zn. 7Co/13/2008-425... sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu... na ďalšie konanie.“
Súčasne navrhli priznať im náhradu trov konania pred ústavným súdom.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Sťažovatelia v sťažnosti namietajú porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 13/2008 a jeho uznesením z 27. marca 2008 najmä preto, že podľa ich názoru „uznesením krajského súdu... (ako aj uznesením okresného súdu... keďže sa s týmto uznesením ako aj s jeho odôvodnením krajský súd plne stotožnil)...“ boli porušené sťažovateľmi označené práva „keďže odvolací súd ako aj súd prvého stupňa nesprávne rozhodol a nesprávne postupoval...“ (pozri bližšie bod 4 a 6 I. časti odôvodnenia).
Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľov preskúmal opodstatnenosť predloženej sťažnosti v naznačenom smere, predovšetkým možnosť preukázania príčinnej súvislosti medzi namietaným postupom krajského súdu v odvolacom konaní (vrátane jeho rozhodnutia) a základným právom upraveným v čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, porušenie ktorých sťažovatelia v sťažnosti namietali.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (podobne v čl. 36 ods. 1 listiny, pozn.) každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
Článkom 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje ochrana viacerých záujmov, predovšetkým práva na prístup k súdu a práva na spravodlivý proces, ktorému ochranu poskytuje aj čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj podľa čl. 36 ods. 1 listiny) a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, predovšetkým ak by všeobecný súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 8/01) vrátane návrhu o námietke zaujatosti alebo v prípade opravných konaní by všeobecný súd odmietol opravný prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím (IV. ÚS 279/05, IV. ÚS 337/04).
V prípade sťažovateľov však nešlo o odmietnutie spravodlivosti majúce za následok porušenie základných práv, ale o prípad, keď právo na súdnu a inú právnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie bolo v celom rozsahu realizované, aj keď nie podľa subjektívnych názorov sťažovateľov. Nespokojnosť sťažovateľov s obsahom rozhodnutia krajského súdu nie je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecných súdov svojím vlastným.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou, alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03).
Pokiaľ ide o sťažovateľmi namietané porušenie ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. čl. 36 ods. 1 listiny) a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným uznesením krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov.
V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľov uznesením sp. zn. 7 Co 13/2008 z 27. marca 2008 sú zlúčiteľné s označeným článkom ústavy, listiny a dohovoru.
Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom uznesenia krajského súdu dospel k záveru, že tento svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, čo vyplýva aj z jeho odôvodnenia.
1. Krajský súd oboznámil priebeh dovtedajšieho konania, rozhodnutie okresného súdu o trovách konania, dôvody (rozhodujúce faktické skutočnosti), ktoré viedli k rozhodnutiu a z ktorých okresný súd vychádzal, ako aj interpretáciu na vec (skutkový stav) aplikovaných právnych predpisov:
„Napadnutým uznesením prvostupňový súd rozhodol o trovách účastníkov konania po tom, čo konanie vo veci v dôsledku späťvzatia žaloby bolo dňa 18. 10. 2007 zastavené a vyslovené, že o trovách bude rozhodnuté podľa ust. § 151 ods. 3 osobitným uznesením. Prvostupňový súd o trovách konania rozhodol podľa ust. § 146 ods. 2 veta prvá O. s. p. tak, že uložil žalobcovi, nahradiť žalovaným trovy konania, lebo žalobca z procesného hľadiska zavinil zastavenie konania späťvzatím žaloby....
Trovy konania žalovanému v 2. rade boli priznané... vo výške 24.072,80 Sk... Za iné účtované úkony právnej pomoci súd náhradu trov konania nepriznal (písomné vyjadrenie z 18. 10. 007- uvedené vyjadrenie adresované súdu nebolo súdom vyžiadané, právny rozbor vo veci z 15. 10. 2007 - vypracovaný na základe objednávky klientov, ale nevyžiadaný súdom, pričom tvrdenia tam uvádzané boli prezentované na pojednávaniach, za účasť na ktorých je odmena právnemu zástupcovi priznaná) majúc za to, že ide o neúčelné trovy konania.
Žalovanému v 3. rade prvostupňový súd priznal náhradu trov konania... vo výške 8.649,40 Sk... Za iné účtované úkony právnej pomoci súd náhradu trov konania nepriznal (písomné vyjadrenie z 18. 10. 2007 - uvedené vyjadrenie adresované súdu nebolo súdom vyžiadané, právny rozbor vo veci z 15. 10. 2007 - vypracovaný na základe objednávky klientov, ale nevyžiadaný súdom, pričom tvrdenia tam uvádzané boli prezentované na pojednávaniach, za účasť na ktorých je odmena právnemu zástupcovi priznaná) majúc za to, že ide o neúčelné trovy konania. Náhrada cestovných výdavkov a náhrada za stratu času bola zohľadnená v trovách konania žalovaného v 2. rade a nie je možné priznať viac krát tak, ako si to uplatnil právny zástupca vo vyúčtovaní. Jednalo sa o cesty na vykonaných spoločných úkonoch pre všetkých klientov - 2x porada s klientmi v H. a 2x účasť na pojednávaní.
O trovách žalovaného v 4. rade prvostupňový súd rozhodol tak, že uložil žalobcovi ich nahradiť... vo výške 8.649,40 Sk... Za iné účtované úkony právnej pomoci prvostupňový súd náhradu trov konania nepriznal (písomné vyjadrenia z 18. 10. 2007 - uvedené vyjadrenie adresované súdu nebolo súdom vyžiadané, právny rozbor vo veci z 15. 10. 2007
- vypracovaný na základe objednávky klientov, ale nevyžiadaný súdom, pričom tvrdenia tam uvádzané boli prezentované na pojednávaniach, za účasť na ktorých je odmena právnemu zástupcovi priznaná), majúc za to, že ide o neúčelné trovy konania. Náhrada cestovných výdavkov a náhrada za stratu času bola zohľadnená v trovách konania žalovaného v 2. rade a nie je možné priznať viac krát tak, ako si to uplatnil právny zástupca vo vyúčtovaní. Jednalo sa o cesty na vykonaných spoločných úkonoch pre všetkých klientov - 2x porada z klientmi v H. a 2x účasť na pojednávaní.
Právnym zástupcom... pôvodne účtovaná aj DPH nebola priznaná, vzhľadom na jeho oznámenie zo dňa 25. 10. 2007, že od 1. 11. 2007 prestáva byť platcom DPH, a preto už DPH nežiadal....“
2. Krajský súd potom uviedol (okrem iného aj) odvolacie dôvody sťažovateľov: „Proti uvedenému uzneseniu podali žalovaní v 2., 3. a 4. rade v zákonom stanovenej lehote odvolanie... Súdu prvého stupňa vytýkali to, že nesprávne postupoval pri určení základnej sadzby tarifnej odmeny v súvislosti so žalovanými v 2. až 4. rade, nepriznal im trovy konania za úkony právnej pomoci - právny rozbor vo veci z 15. 10. 2007 a písomné vyjadrenie zo dňa 18. 10. 2007 a nepriznal im trovy konania v plnej výške za úkony právnej pomoci - porada s klientom... 7. 2. 2007... a porada s klientom... 17. 10. 2007 v dĺžke 3 hodiny... V prejednávanom prípade cenu veci, ktorých sa právna služba týkala... je možné vyjadriť v peniazoch..., teda nie je dôvod na aplikáciu § 11, ale mal byť aplikovaný § 10 cit. vyhlášky pre výpočet odmeny... Trovy právneho zastúpenia preto mali byť určené z tarifných hodnôt veci.... V prospech žalovaných v 2. až 4. rade mala byť priznaná odmena... celkom za 13 úkonov právnej služby pre každého. Prvostupňový súd totiž nesprávne postupoval, keď nepriznal trovy konania za úkony právnej pomoci - právny rozbor vo veci z
15. 10. 2007 a písomné vyjadrenie zo dňa 18. 10. 2007... Vo vyjadreniach, resp. právnom rozbore boli uvádzané okrem nových tvrdení, ktoré neodzneli na pojednávaní, aj tvrdenia už uvedené na pojednávaní, ale vo vyjadrení sú uvedené v náležitom kontexte, sú nepomerne presnejšie spracované a neporovnateľne hlbšie zanalyzované uvedením judikatúry, doplnené o výsledky prebiehajúceho konania a ich hodnotenie, doplnené o výsledky ďalšieho štúdia spisu a právnych noriem.... Súdom prvého stupňa nebola správne priznaná odmena v plnej výške za úkony právnej pomoci, a to porady s klientom... 7. 2. 2007 a 17. 10. 2007 v dĺžke trvania po 3 hodiny...“.
3. Svoj právny názor a sťažnosťou napadnuté rozhodnutie odôvodnil krajský súd takto: „Krajský súd... zistil, že odvolanie žalovaných v 2., 3. a 4. rade nie je dôvodné... V prejednávanej veci žalobca späťvzatím žaloby zavinil zastavenie konania, preto správne rozhodol súd prvého stupňa, keď žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovaným trovy konania. Aj výška trov konania priznaných žalovaným v 2., 3. a 4. rade súdom prvého stupňa na trovách ich právneho zastúpenia, bola správne vyčíslená. Aj odvolací súd je toho názoru, že v prejednávanej veci o trovách právneho zastúpenia bolo namieste aplikovať ust. § 11 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. a vychádzať zo základnej sadzby tarifnej odmeny vo výške 1/13-iny výpočtového základu, ktorým je suma 17.822,- Sk. Prvostupňový súd taktiež správne zvýšil odmenu podľa § 13 ods. 4 cit. vyhlášky, lebo išlo o spojenie veci a tiež správne znížil odmenu podľa § 13 ods. 3 citovanej vyhlášky za spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb. Správne bol priznaný režijný paušál, ako aj náhrada cestovných výdavkov. Odvolací súd preto v celom rozsahu odkazuje na odôvodnenie uznesenia súdu prvého stupňa o trovách konania vo výške priznaných trov právneho zastúpenia vo vzťahu medzi žalobcom a žalovanými v 2., 3. a 4. rade.
K odvolacím námietkam žalovaných v 2., 3. a 4. rade je treba dodať, že odvolací súd sa nestotožňuje s právnym názorom, podľa ktorého trovy právneho zastúpenia v prejednávanej veci je treba priznať z ceny veci, ktoré boli predmetom, či už kúpnej alebo darovacej zmluvy a z ceny, resp. hodnoty hlavného záväzku, ktorý zmluva o zabezpečovacom prevode práva zabezpečuje. Základnou sadzbou tarifnej odmeny v prejednávanej veci za 1 úkon právnej služby je 1/13-ina výpočtového základu, lebo nie je možné hodnotu veci ani práva vyjadriť v peniazoch, resp. ju možno zistiť len nepomernými ťažkosťami. Aj odvolací súd považoval úkony právneho zástupcu žalovaných v 2., 3. a 4. rade, a to právny rozbor zo dňa 15. 10. 2007 a písomné vyjadrenie z 18. 10. 2007 za neúčelné trovy tohto konania. Právny rozbor bol adresovaný účastníkom konania a nevyžiadaný súdom a tiež písomné vyjadrenie z 18. 10. 2007 bolo neúčelné, lebo bolo v ňom prezentované rovnaké stanovisko, ako na pojednávaní samom. Taktiež sa nejaví byť účelná porada žalovaných v 2., 3. a 4. rade v dňoch 7. 2. 2007 a 17. 10. 2007 v rozsahu nad jednu hodinu, preto aj v tomto smere bola súdom prvého stupňa správne priznaná odmena v rozsahu za 1 hodinu....
So zreteľom na uvedené odvolací súd... potvrdil napadnuté uznesenie týkajúce sa trov konania vo vzťahu medzi žalobcom a žalovanými v 2., 3. a 4. rade.“
Predmetné rozhodnutie obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovatelia sa s názorom krajského súdu nestotožňujú, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že krajský súd sa námietkami sťažovateľov zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovatelia v tomto konaní dostali odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého odvolacieho rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní. Pretože namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.
Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.
Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi odôvodnením rozhodnutia krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. IV. ÚS 112/05).
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci krajského súdu v danom prípade sú zlúčiteľné so sťažovateľmi označenými právami, a preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Ústavný súd napokon poznamenáva, že rozhodovanie o návrhu na zrušenie sťažovateľmi označeného právoplatného rozhodnutia krajského súdu vyplýva z čl. 127 ods. 2 ústavy a prichádzalo by do úvahy iba v tom prípade, ak by nadväzovalo na rozhodnutie o vyslovení porušenia ich základných práv. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa touto časťou návrhu na rozhodnutie (petitu sťažnosti) už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. októbra 2008