znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 335/06-55

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   30.   októbra   2007 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho a zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Lajosa Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť Ing. F. H., B., zastúpeného advokátom Mgr. M.   B.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   základných   práv   na   súdnu   ochranu   a na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 142 ods. 3 Ústavy Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl. 6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 M Cdo 1/2005 a jeho rozsudkom z 25. októbra 2005 a takto

r o z h o d o l :

1. Postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 M Cdo 1/2005 a jeho rozsudkom z 25. októbra 2005   b o l o   p o r u š e n é   základné právo Ing. F. H.

a) na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nesprávnym právnym posúdením veci v spojení s inou vadou v konaní,

b) na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nedoručením vyjadrenia vo veci samej protistrane.

2.   Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   1   M   Cdo   1/2005 z 25. októbra 2005 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Ing. F. H.   p r i z n á v a   úhradu trov právneho zastúpenia v sume 10 633,80 Sk (slovom   desaťtisícšesťstotridsaťtri   slovenských   korún   a   osemdesiat   halierov),   ktorú   je Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky p o v i n n ý   vyplatiť   na   účet   jeho   advokáta Mgr. M. B., B., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti Ing. F. H. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Uznesením   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“) č. k. I. ÚS 335/06-24   z 3.   novembra   2006   bola   prijatá   na   ďalšie   konanie   sťažnosť Ing. F. H., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základných práv na súdnu ochranu a na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 142 ods. 3 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   podľa   čl. 6   ods.   1   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 M Cdo 1/2005 z 25. októbra 2005.

2. Podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   prerokoval ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže tak sťažovateľ podaním z 11. júna 2007, ako aj najvyšší súd vo vyjadrení z 24. apríla 2007 vyslovili súhlas s tým, aby sa upustilo   od   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   vychádzal   pritom   z listinných   dôkazov a vyjadrení účastníkov konania nachádzajúcich sa v spise.

3. Zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu 9. januára 2006 vyplýva, že Okresný súd Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) uznesením sp. zn. 8 C 165/00 zo 7. apríla 2003 zamietol   návrh   sťažovateľa   na   povolenie   obnovy   konania   pôvodne   vedeného   vo   veci o neplatnosť   kúpnej   zmluvy.   Okresný   súd   založil   svoje   rozhodnutie   v podstate   na formálnom dôvode,   že   rozhodnutie   bývalého Štátneho   notárstva   v B.   (ďalej   len   „štátne notárstvo“)   sp.   zn.   D   1678/58   predložené   sťažovateľom,   na   ktoré   vo svojom   návrhu sťažovateľ poukazoval, nemá náležitosti rozhodnutia. Sťažovateľ totiž predložil iba ním vyhotovený odpis rozhodnutia, pretože pôvodné rozhodnutie založené v dedičskom spise nemal k dispozícii. Aj keď oň žiadal, nebolo mu poskytnuté. Podľa tvrdenia sťažovateľa toto   rozhodnutie   preukazovalo   nedostatok   aktívnej   legitimácie   žalovanej   v konaní o neplatnosť   uzavretej   kúpnej   zmluvy   (v   tomto   konaní   mala   žalovaná   postavenie žalobkyne), pretože rozhodnutím štátneho notárstva došlo k rozdeleniu celej nehnuteľnosti, a teda   žalovaná   sa   nemohla   domáhať   vyslovenia   neplatnosti   kúpnej   zmluvy   o prevode nehnuteľnosti, ku ktorej už pred jej uzavretím stratila spoluvlastnícke právo. Okresný súd rozhodol bez pojednávania a bez toho, aby vykonal dokazovanie spisom štátneho notárstva sp. zn. D 1678/58. Okresný súd súčasne odkázal sťažovateľa, aby podal žalobu o určenie vlastníckeho   práva.   Sťažovateľ   podal   proti   označenému   uzneseniu   okresného   súdu odvolanie, o ktorom Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 7 Co 67/03 z 31. októbra 2003 rozhodol tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil. Krajský súd sa stotožnil s okresným súdom v tom, že odpis rozhodnutia štátneho notárstva sp. zn. D 1678/58 nebol   v čase   podania návrhu dokladom.   Proti   uzneseniu   krajského súdu   ako odvolacieho súdu   podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Cdo   71/2004   z 11.   júna   2004   rozhodol   tak,   že   ho   odmietol.   Na   základe   podnetu sťažovateľa   podal   generálny   prokurátor   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálny prokurátor“) mimoriadne dovolanie, ktoré odôvodnil tým, že:

-   súdy   odmietli   neoverený   odpis   rozhodnutia   štátneho   notárstva   sp.   zn.   D 1678/58 predložený sťažovateľom, hoci tento nemohol predložiť odpis overený, aj keď oň žiadal, a naopak, nevyžiadali príslušný spis štátneho notárstva a nevyhodnotili ho, čo je postup neobjektívny a účelový,

-   návrh   bol   dôvodný,   pretože   okolnosti,   ktoré   sťažovateľ   predložil   spolu   s návrhom na povolenie obnovy konania, je možné považovať za nové skutočnosti a dôkazy, ktorých preskúmanie môže privodiť pre sťažovateľa priaznivejšie rozhodnutie vo veci samej,

- súdy na prerokovanie návrhu na obnovu konania nenariadili pojednávanie a neumožnili tak sťažovateľovi (v konečnom dôsledku i žalovanej) vyjadriť sa k návrhu, predložiť nové dôkazy   a uviesť   nové   skutočnosti,   ktoré   by   riadne   odôvodňovali   rozhodnutie   súdov o návrhu na obnovu konania, čím sťažovateľovi odňali možnosť vyjadriť sa k predloženým novým dôkazom a skutočnostiam.

Generálny   prokurátor   svoje   podanie   uzavrel   poukázaním   na   §   243e   ods.   1 Občianskeho   súdneho   poriadku.   Najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn.   1   M   Cdo   1/2005 z 25. októbra 2005 mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora zamietol. Najvyšší súd založil svoj rozsudok:

- na formálnom dôvode, že generálny prokurátor nekonkretizoval, ktoré vady v konaní súdov a prečo predstavujú vady konania uvedené v § 237 Občianskeho súdneho poriadku, prípadne iné vady konania, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ktorý nedostatok bránil najvyššiemu súdu vec náležite preskúmať v zákonných intenciách, teda v rozsahu a z dôvodov uvedených sťažovateľom,

- čo sa týka prípadných vád podľa § 237 Občianskeho súdneho poriadku poukázal na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 71/2004 z 11. júna 2004, ktoré nekonštatovalo existenciu týchto vád a ktorým sa cítil najvyšší súd viazaný,

- čo sa týka „iných vád“, za iné vady [v zmysle § 243f ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku] najvyšší súd nepovažoval nenariadenie pojednávania a na to nadväzujúce odňatie   procesných   práv   účastníka   konania   a súčasne   za   odňatie   možnosti   konať   pred súdom   nepovažoval odňatie možnosti konať pred súdom   len pre časť konania do   takej miery, že účastník konania mohol uplatniť svoj vplyv na výsledok konania napr. tým, že mohol podať proti rozhodnutiu odvolanie. Vo veci sa vyjadrila žalovaná, ktorej vyjadrenie najvyšší   súd   sťažovateľovi   nedoručil.   Podľa   názoru   sťažovateľa   sa   najvyšší   súd   len formálne   vysporiadal   s podaním   generálneho   prokurátora   a svoj   verdikt   založil   na formalistickom prístupe, ktorý je len odôvodnením zjavnej nespravodlivosti. Takýto prístup sťažovateľ považuje za rozporný s právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy a podľa čl. 6   dohovoru.   V danom   prípade   sa   sťažovateľ   obrátil   na   generálneho   prokurátora s podnetom na podanie mimoriadneho dovolania.

Generálny   prokurátor   sa   s jeho   podaním   stotožnil   a podal   mimoriadne   dovolanie v prospech   sťažovateľa   a v záujme   ochrany   jeho   práv   a zákonom   chránených   záujmov (vlastníckeho práva). Z uvedeného dôvodu mohol sťažovateľ v konaní začatom na návrh generálneho prokurátora legitímne očakávať poskytnutie súdnej ochrany, teda dodržanie garancií   vyplývajúcich   z čl.   46   a nasl.   ústavy   a čl.   6   dohovoru.   Naopak,   ak   garancie vyplývajúce z čl. 46 a nasl. ústavy a čl. 6 dohovoru dodržané neboli, dotknutý účastník má k dispozícii   právne   prostriedky   ochrany   svojich   práv,   teda   v danom   prípade   ústavnú sťažnosť. Z dotknutých ustanovení Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že generálny prokurátor je povinný vymedziť dovolacie dôvody len skutkovo; ak ich vymedzí aj právne, koná nad rámec § 243h ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. To však nevylučuje, aby súd uplatnený   dovolací   dôvod   právne   posúdil   inak,   ako   navrhovateľ.   Len   takýto   výklad rešpektuje zákaz formalizmu a princíp materiálne ponímanej súdnej ochrany, ako aj zásadu uvedenú v § 41 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Z obsahu napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že dovolacím dôvodom spočívajúcim v odmietnutí neovereného odpisu rozhodnutia štátneho notárstva a v nevyžiadaní príslušného spisu štátneho notárstva sa najvyšší súd vôbec nezaoberal, hoci bol uplatnený. Ide pritom o inú vadu konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie, pričom najvyšší súd bol povinný dokonca zaoberať   sa   ňou   ex   offo   (§   242   ods. 1   Občianskeho   súdneho   poriadku).   Neurobil   tak z formálneho dôvodu, že tento dovolací dôvod generálny prokurátor právne nekvalifikoval. Najvyšší súd sa inými právnymi vadami zaoberal len z hľadiska nenariadenia pojednávania. Pre   úplnosť   sťažovateľ   uvádza,   že   Občiansky   súdny   poriadok   účastníkovi   konania   ani v nachádzacom   konaní   a ani   v žiadnom   inom   konaní   neukladá   povinnosť,   aby   fyzicky nejaký   dôkaz   zabezpečil,   svoju   dôkaznú   povinnosť   splní   už   tým,   že   dôkaz   označí,   čo sťažovateľ aj urobil. Dôkaz zabezpečuje súd, ktorý má na to celý rad procesných nástrojov. Bolo by v rozpore s princípom materiálne chápaného práva na súdnu ochranu požadovať od účastníka   fyzické   predloženie   dôkazu,   ktoré   obstarať   nemôže,   hoci   sa   o to   snažil. Formalizmus je v danom prípade o to zreteľnejší, že príslušným dôkazom disponoval iný orgán štátu (iný súd). Tým došlo k porušeniu práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods.   1 dohovoru. Z obsahu napadnutého rozsudku najvyššieho súdu   ďalej vyplýva, že sa vôbec nezaoberal ani dovolacím dôvodom, podľa ktorého návrh na obnovu konania bol   dôvodný,   lebo sťažovateľom   predložený návrh obsahoval nové   skutočnosti a dôkazy   spôsobilé   pre   neho   privodiť   priaznivejšie   rozhodnutie   vo   veci   samej.   Týmto dovolacím   dôvodom   generálny   prokurátor   v podstate   namietal   (z hľadiska   obsahu),   že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Z tohto hľadiska najvyšší súd predmetnú   vec   vôbec   neskúmal,   hoci   súčasťou   práva   na   súdnu   ochranu   a práva   na spravodlivý proces je, aby súd vo veci na skutkový stav aplikoval platný a účinný právny predpis,   objektívne   posúdil   všetky   skutočnosti   závažné   na   rozhodnutie   z hľadiska relevantných právnych predpisov v zmysle zásady iura novit curia a starostlivo sa zaoberal vecou tak, aby poskytol účinnú právnu ochranu (II. ÚS 71/97, III. ÚS 64/00, IV.ÚS 77/02, II. ÚS 249/04). Tým došlo k porušeniu práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Označené súdy z formálnych dôvodov odmietli neoverený odpis rozhodnutia štátneho notárstva sp. zn. D 1678/58 predložený sťažovateľom, ktorý ho však nemohol predložiť, aj keď oň žiadal, a naopak nevyžiadali príslušný spis štátneho notárstva, nevykonali ho ako dôkaz a nevyhodnotili ho. Hoci sa vo veci k mimoriadnemu dovolaniu vyjadrila žalovaná, jej vyjadrenie najvyšší súd sťažovateľovi nedoručil. To je v rozpore s právom sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 dohovoru. Keďže nebol naplnený   žiaden   z dôvodov   podľa   §   234   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku,   bolo povinnosťou   okresného   súdu   nariadiť   pojednávanie,   čo   sa   však   nestalo.   Došlo   tým k porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy. Čo sa týka viazanosti uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 71/2004 z 11. júna 2004 ide opätovne len o formálny argument. Ak má byť účelom mimoriadneho dovolania skutočná (reálna) ochrana porušených práv, tak potom sa nemožno dovolávať   takého   rozhodnutia   súdu,   ktorým   nebola   vec   v zákonných   intenciách   riadne posúdená, vada podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku nebola zistená a už vôbec neboli vyvodené dôsledky z porušenia čl. 48 ods. 2 ústavy v zmysle už uvedeného. Mimoriadne dovolanie má povahu ultima ratio, pretože je prípustné v prípade, ak ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami. Zákonodarca teda už predpokladá, že iné právne prostriedky boli uplatnené, a to neúspešne. Preto predchádzajúce rozhodnutie, ktorým   sa   dotknutá   osoba   ochrany   neúspešne   domáhala,   nie   je   prekážkou   vecného prerokovania mimoriadneho dovolania. Predmetom konania napokon nebolo preskúmanie uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 71/2004 z 11. júna 2004, ale rozhodnutí nižších súdov.   Preskúmanie   a rozhodnutie   veci   v inej   procesnej   situácii,   t.   j.   v konaní o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora sa predmetného uznesenia nedotýka.

Z doplnenia sťažnosti z 13. januára 2006 vyplýva, že právny zástupca sťažovateľa požiadal najvyšší súd o nahliadnutie do spisu vedeného v konaní, pričom podľa oznámenia najvyššieho   súdu   bol   spis   zaslaný   okresnému   súdu.   Sťažovateľ   nahliadol   do   spisu   na okresnom súde, v ktorom sa nenachádzal doklad o oznámení verejného vyhlásenia rozsudku a ani zápisnica o verejnom vyhlásení rozsudku. Vzhľadom na uvedené došlo aj k porušeniu práva na oznámenie o verejnom vyhlásení rozsudku a práva na verejné vyhlásenie rozsudku podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 142 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie základných práv   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1,   čl.   48   ods.   2,   čl.   142   ods.   3   ústavy   a na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 1 M Cdo 1/2005 s tým, aby bol rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1 M Cdo 1/2005 z 25. októbra 2005 zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie. Zároveň požiadal aj o náhradu trov právneho zastúpenia advokátom.

4. Z vyjadrenia predsedu najvyššieho súdu z 24. apríla 2007 doručeného ústavnému súdu   18.   mája   2007   vyplýva,   že   nesúhlasí   so   sťažovateľom   a   žiada,   aby   ústavný   súd sťažnosti   nevyhovel.   Podľa   názoru   predsedu   najvyššieho   súdu   v odôvodnení   rozsudku najvyššieho súdu bolo uvedené, že vady podľa § 237 Občianskeho súdneho poriadku, ktoré namietal   generálny   prokurátor   v mimoriadnom   dovolaní,   boli   predmetom   súdneho prieskumu   už   v konaní   o dovolaní   sťažovateľa   vedenom   najvyšším   súdom   pod   sp. zn. 2 Cdo 71/2004,   pričom   podľa   uznesenia   z 11.   júna   2004   neboli   takéto   vady   zistené. Vychádzajúc z nezmeniteľnosti a záväznosti právoplatného rozhodnutia súdu vyslovil, že záver   dovolacieho   súdu   o neexistencii   vád   uvedených   v   §   237   Občianskeho   súdneho poriadku nie je možné nerešpektovať ani v rámci mimoriadneho dovolania podaného v tej istej   veci   generálnym   prokurátorom.   Najvyšší   súd   sa   v celosti   vysporiadal   s námietkou týkajúcou sa inej vady konania spočívajúcej v nenariadení pojednávania a svoje rozhodnutie náležite   odôvodnil.   Vadu   spočívajúcu   v nesprávnom   právnom   posúdení   veci   generálny prokurátor v podanom mimoriadnom dovolaní nenamietal, preto sa s ňou nemohol výslovne zaoberať ani najvyšší súd. Najvyšší súd uskutočnil výklad ustanovení § 115 ods. 1 a § 120 ods.   4   Občianskeho   súdneho   poriadku   v danej   veci   v súlade   s ústavou,   skutkový   stav a právne závery vo svojom rozhodnutí náležite odôvodnil. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o formalistickom prístupe.   Námietka   sťažovateľa   o tom,   že   najvyšší   súd   neoznámil   verejné   vyhlásenie rozsudku,   resp.   že   rozsudok   verejne   nevyhlásil,   je   v rozpore   s obsahom   spisu   sp.   zn. 1 M Cdo   1/2005.   Oznámenie   o mieste   a čase   verejného   vyhlásenia   rozsudku   v zmysle § 243a ods. 1 v spojení s § 156 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku sa v spise nachádza, bolo vyvesené na úradnej tabuli 14. októbra 2005 a zvesené 25. októbra 2005. Rozsudok bol verejne vyhlásený 25. októbra 2005 o 10.00 h, o čom svedčí zápisnica o vyhlásení rozsudku.

5. Z repliky sťažovateľa z 11. júna 2007 k citovanému vyjadreniu najvyššieho súdu vyplýva, že v plnom rozsahu zotrváva na obsahu sťažnosti a jej doplnenia.

Uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   Cdo   71/2004   nemohlo   byť   prekážkou prerokovania mimoriadneho dovolania z dôvodov, ktoré sťažovateľ uvádzal v sťažnosti. Okrem toho, že vyhovením mimoriadnemu dovolaniu by nedošlo k zrušeniu ani zmene predmetného uznesenia, je potrebné zdôrazniť, že inštitút mimoriadneho dovolania výslovne predpokladá,   že   už   boli   neúspešne   vyčerpané   iné   prostriedky   nápravy   (§   243e   ods.   1 Občianskeho   súdneho   poriadku).   Okrem   toho   je   potrebné   uviesť,   že   dôvody   uplatnené generálnym prokurátorom vymedzené tak, ako sú zhrnuté v bode 1 na str. 2, 3 a 9 sťažnosti (súdy   odmietli   neoverený   odpis   rozhodnutia   štátneho   notárstva   sp.   zn.   D   1678/58 predložený sťažovateľom, hoci tento nemohol predložiť odpis overený, aj keď oň žiadal, a naopak, nevyžiadali príslušný spis štátneho notárstva a nevyhodnotili ho, čo je postup neobjektívny a účelový) a v bode 2 na str. 2, 3 a 9 sťažnosti (návrh bol dôvodný, pretože okolnosti, ktoré sťažovateľ predložil spolu s návrhom na povolenie obnovy konania, je možné považovať za nové skutočnosti a dôkazy, ktorých preskúmanie môže privodiť pre sťažovateľa priaznivejšie rozhodnutie vo veci samej), nemohol najvyšší súd v konaní podľa už   uvedeného   ani   preskúmavať,   a   to   preto,   lebo   nespadajú   pod   vady   podľa   §   237 Občianskeho súdneho poriadku. Ak ich najvyšší súd nemohol preskúmavať, nemohol ani rozhodnúť, či k nim došlo alebo nie. Z uvedeného dôvodu je preto argument záväznosti uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 71/2004 irelevantný. Sťažovateľ ďalej poukazuje na   to,   že   formalizmus,   na   ktorom   najvyšší   súd   zotrval   aj   vo   svojom   vyjadrení,   nebol v danom prípade namieste. Generálny prokurátor v mimoriadnom dovolaní jasne vymedzil dôvody, pre ktoré považoval napadnuté rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu za nesprávne.   Samotná   skutočnosť,   že   ich   generálny   prokurátor   právne   nekvalifikoval, nebránila a ani nemohla brániť vecnému prerokovaniu mimoriadneho dovolania. Ak bol najvyšší súd toho názoru, že generálny prokurátor neuviedol, ktoré dôvody   predstavujú vady podľa § 237 Občianskeho súdneho poriadku a ktoré iné vady, čo najvyššiemu súdu údajne   bránilo   náležite   vec   preskúmať   v   zákonných   intenciách,   mohol   a   mal   požiadať generálneho   prokurátora   o   odstránenie   vád   návrhu   podľa   §   43   Občianskeho   súdneho poriadku. Sťažovateľ ďalej považuje za podstatné, že zákonodarca môže klásť na podanie návrhu na začatie konania určité formálne požiadavky, ale tieto musia sledovať legitímny cieľ   a   musia   byť   primerané,   a   takto   je   potrebné   ich   aj   vykladať.   Uvedenie   dôvodov, z ktorých navrhovateľ rozhodnutie súdu napáda, vychádza zo zásady dispozitívnosti, aby sám navrhovateľ vymedzil predmet konania, pretože dovolací súd v zásade (až na výnimky) nie je povinný skúmať vady ex offo, čo možno považovať za legitímny účel. Požiadavka právnej kvalifikácie už skutkovo vymedzených namietaných dôvodov   nesprávnosti   (vád napádaného rozhodnutia) ide nad rámec takto vymedzeného legitímneho účelu, pretože nie je nevyhnutná (ani potrebná) na to, aby súd vychádzajúc zo zásady iura novit curia posúdil vec z hľadiska dôvodov uplatnených navrhovateľom. Treba uviesť aj to, že požiadavka právnej kvalifikácie uplatnených dôvodov ide nad rámec zákonného textu a okrem iného je nepredvídateľná. Takto formalisticky definovaná požiadavka sa môže ukázať navyše ako nesplniteľná, pretože od navrhovateľa sa požaduje, aby sa mnohokrát v rámci neustálenej judikatúry   dovolacicho   súdu   „trafil“   presne do   zákonného ustanovenia, ktoré   konkrétny senát považuje za to správne. Pre úplnosť treba uviesť, že dôvod uvedený v bode 1 na str. 2, 3   a   9   sťažnosti,   ktorý   možno   považovať   za   inú   vadu   podľa   §   243f   ods.   1   písm.   b) Občianskeho súdneho poriadku, najvyšší súd mal a mohol skúmať ex offo (§ 242 ods. 1 Občianskeho   súdneho   poriadku).   Najvyšší   súd   neprípustným   a   zavádzajúcim   spôsobom zjednodušuje   argumentáciu   uvedenú   v   sťažnosti.   V   danom   prípade   nejde   o   to,   že   sa sťažovateľ nestotožňuje s dôvodmi zaujatými najvyšším súdom v napadnutom rozhodnutí, ale o to, že sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv, pričom treba súčasne uviesť,   že   najvyšší   súd   sa   k   námietkam   porušenia   práv   sťažovateľa   konkrétne   vôbec nevyjadril; k jednotlivým námietkam neuviedol, prečo ich považuje za nedôvodné a z akých konkrétnych dôvodov. Možno konštatovať, že najvyšší súd sa ich ani žiadnym relevantným spôsobom nepokúsil vyvrátiť. Čo sa týka namietanej absencie neoznámenia o vyhlásení napadnutého rozsudku a verejného vyhlásenia napadnutého rozsudku, sťažovateľ zotrváva na   stanovisku,   že   v   spise,   do ktorého   nahliadol   na   okresnom   súde,   sa   doklad   o   tom nenachádzal. Poukazuje na skutočnosť, že najvyšší súd neuviedol číslo listu, na ktorom sa má údajne nachádzať oznámenie o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku, ako aj zápisnica. Najvyšší súd sa žiadnym spôsobom nevyjadril ku skutočnosti, ktorú sťažovateľ namietal, a to, že nemal možnosť zaujať stanovisko k vyjadreniu žalovanej. Sťažovateľ napokon požaduje náhradu trov právneho zastúpenia za štyri úkony právnej služby, a to prevzatie   a prípravu   zastupovania,   vypracovanie   sťažnosti,   poradu   s   klientom   a vypracovanie vyjadrenia k stanovisku najvyššieho súdu s tým, aby bola odmena zvýšená o daň z pridanej hodnoty.

II.

1. Z uznesenia okresného súdu sp. zn. 8 C 165/00 zo 7. apríla 2003 vyplýva, že návrh sťažovateľa   na   povolenie   obnovy   konania   vedeného   okresným   súdom   pod   sp.   zn. 14 C 123/92   bol   zamietnutý.   Podľa   názoru   okresného   súdu   bol   návrh   nedôvodný. Sťažovateľ   sa   povolenia   obnovy   konania   domáhal   na   základe   existencie   dôkazu,   a to rozhodnutia štátneho notárstva sp. zn. D 1678/58, ktorým bolo prerokované dedičstvo po poručiteľovi J. Z., o ktorom sa sťažovateľ dozvedel v archíve okresného súdu. Tento dôkaz v pôvodnom   konaní   nebol   vykonaný.   Z predmetného   rozhodnutia   vyplýva,   že   právna predchodkyňa žalovanej sa svojho podielu na nehnuteľnosti vzdala v prospech ostatných dedičov, a preto v čase svojej smrti nebola spoluvlastníčkou nehnuteľnosti. Okresný súd preskúmal   listinu   predloženú   sťažovateľom   a   zistil,   že   nespĺňa   základné   náležitosti rozhodnutia,   lebo   nie   je   opatrená   odtlačkom   pečiatky   a doložkou   právoplatnosti a vykonateľnosti,   a to   na   rozdiel   od   rozhodnutia   štátneho   notárstva   sp.   zn.   D 338/92, z ktorého jednoznačne vyplýva, že žalovaná je spoluvlastníčkou nehnuteľnosti po svojej právnej predchodkyni.

2. Uznesením krajského súdu č. k. 7 Co 67/03-71 z 31. októbra 2003 bolo potvrdené uznesenie okresného súdu č. k. 8 C 165/00-49a zo 7. apríla 2003. Podľa názoru krajského súdu   v pôvodnom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   14   C   123/92   sa   všeobecné   súdy v dostatočnom   rozsahu   vysporiadali   s   otázkou   vlastníctva   žalovanej   v súvislosti s dedičským konaním po jej právnej predchodkyni. Listina predložená sťažovateľom, ktorá bola označená ako opis uznesenia sp. zn. D 1678/58, nemala potrebné náležitosti. Chýbalo označenie, kto opis vykonal, chýbal dátum vyhotovenia opisu a pečiatka štátneho notárstva.

3. Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 71/2004 z 11. júna 2004 vyplýva, že bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 7 Co 67/03 z 31. októbra 2003. Sťažovateľ v podanom dovolaní namietal, že uznesenie krajského súdu vychádzalo zo skutkového zistenia, ktoré nemá v podstatnej časti   oporu   vo vykonanom dokazovaní.   Poukázal na jednotlivé dedičské   rozhodnutia   týkajúce sa   dedenia   sporných nehnuteľností,   podľa   ktorých   sa   žalovaná nemohla stať podielovou   spoluvlastníčkou   po svojej   právnej   predchodkyni.   Najvyšší   súd   zistil,   že   dovolanie   smeruje   proti   takému rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné. Je to tak preto, že podmienky prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vydaného vo forme uznesenia vyplývajú z ustanovení § 237 a § 239 Občianskeho súdneho poriadku. Keďže v danom prípade ide o potvrdzujúce uznesenie krajského súdu a keďže nie sú splnené ani podmienky vyplývajúce   z   §   239   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku,   dovolanie   podľa   § 239 Občianskeho súdneho poriadku nie je prípustné. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku) skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu   nebolo   vydané   v konaní   poznačenom   niektorou   z procesných   vád   uvedených v ustanovení § 237, neobmedzil sa najvyšší súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 239, ale sa komplexne zaoberal otázkou, či konanie nie je poznačené niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a) až g) Občianskeho súdneho poriadku. Vady uvedené v tomto ustanovení sťažovateľ v dovolaní výslovne nenamietal a ani najvyšší súd nezistil, že by konanie vedené krajským súdom bolo niektorou z nich poznačené. Dovolanie v tejto veci preto nie je prípustné ani podľa § 237 Občianskeho súdneho poriadku.

4. Z mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora z 10. januára 2005 vyplýva, že   žiada   zrušiť   uznesenia   krajského   súdu   č.   k.   7   Co   67/03-71   a okresného   súdu   č.   k. 8 C 65/00-49 zo 7. apríla 2003, a to za podmienok uvedených v § 243e ods. 1 v spojení s ustanovením § 243f ods. 1 písm. a) [§ 237 písm. f)]   a písm. b) Občianskeho súdneho poriadku. Obnova konania je viazaná na zákonom taxatívne stanovené dôvody. Pokiaľ ide o skutočnosti   a   dôkazy   významné   na   rozhodnutie   súdu   platí   pre   účastníka   povinnosť tvrdenia i povinnosť dôkazná. Dôvod obnovy konania vymedzený v písmene a) ustanovenia § 228 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku bude daný až vtedy, ak skutočnosti a dôkazy, objektívne   posudzované,   nemohol   účastník   konania   použiť.   Ďalším   dôvodom   obnovy konania   je   objektívna   nemožnosť   vykonania   dôkazov,   ktoré   účastník   riadne   navrhol v pôvodnom konaní. Účastník riadne splnil povinnosť tvrdenia i povinnosť dôkaznú, ale napriek tomu nemohol byť dôkaz vykonaný, napr. preto, že nebolo známe, kto má u seba listinu,   ktorá   bola   k   dôkazu   navrhnutá   [§   228   ods.   1   písm.   b)   Občianskeho   súdneho poriadku]. V obidvoch prípadoch platí, že musí ísť o dôkaz, ktorým má byť preukázaná skutočnosť, ktorej význam na rozhodnutie je kľúčový. Okresný súd v konaní vedenom pod sp.   zn.   14 C   123/92   priznal   žalovanej   aktívnu   legitimáciu   byť   účastníkom   konania   na základe dedičského rozhodnutia sp. zn. D 338/92, v ktorom mala zdediť podiel predmetnej nehnuteľnosti   po   svojej   právnej   predchodkyni.   Práve   na   základe   tohto   rozhodnutia   súd vyhlásil kúpnu zmluvu za neplatnú, čím sťažovateľovi vlastne zrušil jeho vlastnícke právo k nehnuteľnosti.   Sťažovateľ   začal   preverovať   právnu   postupnosť   vlastníctva   podielu k nehnuteľnosti a zistil, že právna predchodkyňa žalovanej nebola spoluvlastníčkou, a preto žalovaná nemohla po nej dediť podiel. Sťažovateľ zistil, že právna predchodkyňa žalovanej bola v roku 1945 deportovaná do Rakúska ako občianka nemeckej národnosti v zmysle tzv. Benešových dekrétov, pričom stratila i československé občianstvo. Na základe tejto zistenej skutočnosti, vychádzajúc z písomností uložených v archívoch a po prešetrení dedičského spisu sp. zn. D 1757/57 zistil, že dedičské rozhodnutie sp. zn. D 1757/57 nikdy nenadobudlo právoplatnosť   a   vykonateľnosť.   Na základe   takto   zistenej   skutočnosti   potom   štátne notárstvo nemohlo vydať dedičské rozhodnutie sp. zn. D 338/58 pre žalovanú. Sťažovateľ ďalej poukázal na skutočnosť, že všeobecné súdy nemali k dispozícii dedičské rozhodnutie štátneho   notárstva   sp.   zn.   D 1678/58   po   poručiteľovi   J.   Z.,   v   ktorom   sa   právna predchodkyňa žalovanej vzdala svojho podielu dedičstva v prospech ostatných dedičov. Sťažovateľ vo svojom odvolaní uviedol, že dedičský spis sp. zn. D 1678/58 sa nachádza v archíve okresného súdu, pričom vydanie kópie spisu mu bolo odmietnuté. Preto predložil okresnému súdu   len neoverený odpis.   Okresný   súd tento dôkaz bez overenia odmietol, keďže   ho   nepovažoval   za   vierohodný   doklad.   Takýto   postup   okresného   súdu vo vyhodnocovaní dôkazov je neobjektívny a účelový. Bolo povinnosťou okresného súdu originálny   spis   vyžiadať   a   vyhodnotiť. Uvedené   rozhodnutie   sp. zn.   D   1678/58   malo dokumentovať   skutočnosť,   že   štátne   notárstvo   dedičský   podiel   právnej   predchodkyne žalovanej v podiele 1/20-ina pripočítalo dedičovi J. Z., ktorého zdedený podiel sa týmto zvýšil na 1/10-inu. V opačnom prípade by podiel právnej predchodkyne žalovanej v tom čase prepadol v prospech štátu. Uvedené okolnosti, ktoré sťažovateľ predložil okresnému súdu spolu s návrhom na povolenie obnovy konania, možno považovať za nové skutočnosti a dôkazy, ktorých preskúmanie môže privodiť pre sťažovateľa priaznivejšie rozhodnutie vo veci samej. Konanie o obnove prebieha v dvoch fázach. Predmetom prvej z nich (iudicium rescindens) je vyhovenie návrhu na obnovu konania alebo jeho zamietnutie. Druhá fáza (iudicium rescissorium) predstavuje nové prerokovanie a rozhodnutie vo veci. V prvej fáze nariadi súd pojednávanie k prerokovaniu návrhu na obnovu konania. Výnimkou z tohto pravidla je zamietnutie návrhu neprípustného, oneskoreného alebo podaného neoprávnenou osobou,   kedy   sa   pojednávanie   zásadne   nekoná. Obnova   konania   nie   je   prípustná   proti rozsudkom, a) ktorými sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že tu nie je, b) ktorých zrušenie alebo zmenu možno dosiahnuť inak a c) rozsudky pre zmeškanie a   rozsudky   na   základe   uznania   alebo vzdania   sa   nároku   možno   napadnúť   návrhom   na obnovu konania len v niektorých   prípadoch.   V tomto posudzovanom prípade nejde ani o jednu z možností, kedy by obnova konania nebola prípustná, preto súd pri posudzovaní návrhu na povolenie obnovy konania mal nariadiť pojednávanie, poučiť účastníkov konania podľa § 120 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku, a tak umožniť sťažovateľovi, ako aj žalovanej vyjadriť sa k návrhu, predložiť nové dôkazy a uviesť nové skutočnosti, ktoré by riadne   odôvodňovali   rozhodnutie   súdu   o návrhu   na   obnovu   konania.   Keďže   oba   súdy rozhodli   o   návrhu   sťažovateľa   bez   nariadenia   pojednávania,   odňali   mu   tým   možnosť vyjadriť sa k predloženým novým dôkazom a skutočnostiam.

5. Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1 M Cdo 1/2005 z 25. októbra 2005 vyplýva, že mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora bolo zamietnuté. Sťažovateľ sa v plnom rozsahu   stotožnil   s podaným   mimoriadnym   dovolaním,   žalovaná   naproti   tomu   žiadala mimoriadne dovolanie odmietnuť. Generálny prokurátor napadol právoplatné rozhodnutie súdu z dôvodu, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 [§ 243f ods. 1 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku] a z dôvodu, že konanie je poznačené inou vadou, ktorá mala za následok   nesprávne rozhodnutie vo veci   [§ 243f ods.   1 písm.   b) Občianskeho súdneho   poriadku].   Najvyšší   súd   skúmal   napadnuté   rozhodnutia   v   rozsahu   uvedenom generálnym prokurátorom (§ 243h, § 243i ods. 2 v spojení s § 242 ods. 1 prvou vetou Občianskeho súdneho poriadku). Tieto dôvody generálny prokurátor nekonkretizoval v tom, ktoré vady v konaní nižších súdov predstavujú vady konania uvedené v ustanovení § 237 Občianskeho súdneho poriadku a ktoré vady v konaní nižších súdov predstavujú iné vady konania, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Vzhľadom na to dovolanie je   poznačené   nedostatkom,   ktorý   bráni   najvyššiemu   súdu   náležite   preskúmať   vec v zákonných intenciách, teda v rozsahu a z dôvodov uvedených generálnym prokurátorom. Pokiaľ generálny prokurátor dovolací dôvod oprel o § 243f ods. 1 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku, teda že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 Občianskeho súdneho poriadku, najvyšší súd poukazuje na uznesenie z 11. júna 2004 sp. zn. 2 Cdo 71/2004, ktorým   už   raz   dovolanie   sťažovateľa   (ktoré   predchádzalo   mimoriadnemu   dovolaniu) odmietol   aj   preto,   že   nezistil   vadu   uvedenú   v   ustanovení   §   237   Občianskeho   súdneho poriadku. Toto rozhodnutie podľa úradnej doložky nadobudlo právoplatnosť 19. júla 2004. Uvedený   záver   najvyššieho   súdu   o   neexistencii   vád   uvedených   v   §   237   Občianskeho súdneho poriadku, vychádzajúc zo zásady nezmeniteľnosti a záväznosti rozhodnutia súdu, platí aj naďalej, a nie je ho možné nerešpektovať ani v rámci mimoriadneho dovolania podaného   v   tej   istej   veci   generálnym   prokurátorom.   Nezmeniteľnosť   a   záväznosť rozhodnutia   súdu   predstavujú   dve   stránky   materiálnej   právoplatnosti   a   sú   vzájomne podmienené;   zo   záväznosti   právoplatného   rozhodnutia   vyplýva   i   jeho   zásadná nezmeniteľnosť   a   naopak,   pokiaľ   právoplatné rozhodnutie   trvá,   je záväzné.   Na   základe uvedeného možno prijať záver, že ak najvyšší súd v rámci dovolania skúmal a nezistil vady uvedené v § 237 Občianskeho súdneho poriadku a aj z tohto dôvodu   odmietol podané dovolanie, nemôže tieto vady (podľa § 237 Občianskeho súdneho poriadku) posudzovať znova v rámci mimoriadneho dovolania podaného v tej istej veci generálnym prokurátorom. Generálny   prokurátor   okrem   dôvodov   uvedených   v   ustanovení   § 243f   ods.   1   písm.   a) Občianskeho súdneho poriadku namietal tiež inú vadu, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci [§ 243f ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku]. Na rozdiel od vád   uvedených   v   §   237   Občiansky   súdny   poriadok   považuje   „iné   vady“   za   spôsobilý dovolací   dôvod   len   vtedy,   ak mali za   následok   nesprávne   rozhodnutie   vo   veci.   Pokiaľ generálny prokurátor uvádzal ako dôvody dovolania to, že okresný súd rozhodol bez toho, aby   nariadil   pojednávanie,   a   tým   porušil   predovšetkým   §   115   ods.   1   a   § 120   ods.   4 Občianskeho   súdneho   poriadku,   keďže   kľúčový   dôkaz   (podstatný   na   rozhodovanie o povolení   alebo   zamietnutí   obnovy)   okresný   súd   odmietol,   lebo   ho   považoval   za nevierohodný, najvyšší súd aj na základe svojej doterajšej aplikačnej praxe konštatuje, že ani prípadné nenariadenie pojednávania súdom, ktorý zamietol návrh na obnovu konania, ani prípadné nenariadenie pojednávania súdom pri prerokovaní odvolania smerujúceho proti uzneseniu,   ktorým   súd   zamietol   návrh   na   obnovu   konania,   ani   prípadné   neumožnenie prípravy   na   pojednávanie   účastníkovi,   ani   prípadné   porušenie   práva   účastníka (z objektívneho hľadiska) právne a skutkovo argumentovať k vecnej a procesnej stránke rozhodovanej veci, ani prípadné odopretie práva na záver pojednávania zhrnúť svoje návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci, ani prípadné vylúčenie účastníka z realizácie jeho procesných práv (navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k nim a pod.) majúcich súvis s nesprávnym právnym názorom súdu pokiaľ ide o podstatnú skutočnosť, dôležitú na posúdenie   veci,   nemožno   považovať   za   iné   vady   v   zmysle   dovolacieho   dôvodu   podľa § 243f ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku. Z uvedeného vyplýva, že dovolací dôvod podľa § 243f ods. 1 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku bol už najvyšším súdom (v inom konaní) posúdený a dovolacie dôvody podľa § 243f ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku neboli naplnené. Najvyšší súd preto mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora smerujúce proti rozhodnutiam nižších súdov ako nedôvodné zamietol (§ 243b ods. 1 veta pred bodkočiarkou v spojení s § 243i ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku).

6.   Zo   spisu   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   M   Cdo   1/2005   vyplývajú   nasledovné relevantné skutočnosti:

Z vyjadrenia   žalovanej   z 12.   apríla   2005   spísaného   jej   právnym   zástupcom JUDr. J. D., ktoré bolo doručené najvyššiemu súdu 18. apríla 2005 v dvoch rovnopisoch, vyplýva,   že   dôvody   mimoriadneho   dovolania   považuje   za   neopodstatnené.   Samotné mimoriadne   dovolanie   považuje   za   neprípustné,   a to   vzhľadom   na   skoršie   uznesenie najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   Cdo   71/2004   z 11.   júna   2004.   Oba   predložené   rovnopisy vyjadrenia sa nachádzajú dosiaľ v spise a sú pevne spojené.

Z „Oznámenia   o mieste   a čase   verejného   vyhlásenia   rozsudku   bez   nariadenia ústneho   pojednávania   v zmysle   §   243a   ods.   1   v spojení   s   §   156   ods.   3   OSP“ sp.   zn. 1 M Cdo 1/2005 z 13. októbra 2005 vyplýva, že najvyšší súd vyhlási rozsudok 25. októbra 2005 o 10.00 h na prízemí v miestnosti   č. P-6. Podpísaná je JUDr. J. B., predsedníčka senátu. Oznámenie bolo vyvesené na úradnej tabuli 14. októbra 2005 a zvesené z úradnej tabule 25. októbra 2005.

Zo   zápisnice   o vyhlásení   rozsudku   najvyšším   súdom   sp.   zn.   1   M   Cdo   1/2005 z 25. októbra 2005 vyplýva, že v neprítomnosti účastníkov konania bol po prerokovaní veci bez   pojednávania   predsedníčkou   senátu   vyhlásený   rozsudok,   ktorým   bolo   mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora zamietnuté. Úkon sa začal o 10.00 h a ku skončeniu a podpísaniu zápisnice došlo o 10.05 h.

Jednotlivé listy v spise nie sú priebežne číslované.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím (...) boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie (...).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (...).

Podľa čl. 48 ods.   2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala (...)   v jeho prítomnosti,   a aby sa mohol   vyjadriť ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 142 ods. 3 ústavy rozsudky sa vyhlasujú (...) vždy verejne.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo (...) prejednaná (...) súdom (...), ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...).

K   namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu veci v   spojení s   inou vadou v   napadnutom konaní

Sťažovateľ namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru preto, že hoci z obsahu mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora vyplývalo, že namieta inú vadu konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie, ako aj nesprávne právne posúdenie veci, najvyšší súd sa týmito námietkami nezaoberal. Namietanou inou vadou bola skutočnosť, že všeobecné súdy odmietli neoverený odpis rozhodnutia štátneho notárstva a nevyžiadali si zároveň   príslušný   spis,   v ktorom   sa   nachádzal   originál   tohto   rozhodnutia.   Namietaným nesprávnym právnym posúdením bolo, že sťažovateľom označený nový dôkaz (rozhodnutie štátneho notárstva) na rozdiel od právneho názoru krajského súdu treba považovať za taký nový dôkaz, ktorý by mohol pre neho privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci obnovy konania.

Podľa   názoru   predsedu   najvyššieho   súdu   jedinou   inou   vadou   konania,   ktorú generálny prokurátor v mimoriadnom dovolaní namietal, bolo nenariadenie pojednávania okresným   súdom   v súvislosti   so   zamietnutím   návrhu   sťažovateľa   na   povolenie   obnovy konania. Túto skutočnosť však nie je možné považovať za inú vadu konania. Nesprávne právne posúdenie veci nebolo v mimoriadnom dovolaní vôbec namietané, a preto sa touto vadou nemohol najvyšší súd ani výslovne zaoberať.

Ústavný súd poukazuje predovšetkým na právnu úpravu mimoriadneho dovolania, ktorá vyplýva zo štvrtej časti štvrtej hlavy Občianskeho súdneho poriadku (§ 243e až § 243j Občianskeho súdneho poriadku). Z hľadiska skúmanej problematiky je podstatné, že podľa § 243f ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu, ak došlo v konaní k vadám uvedeným v § 237, ak je konanie postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a napokon, ak rozhodnutie   spočíva   na   nesprávnom   právnom   posúdení   veci.   Podľa   §   243i   ods.   2 Občianskeho   súdneho   poriadku   v konaní   o mimoriadnom   dovolaní   platia   primerane ustanovenia o konaní na dovolacom súde (§ 242 až § 243c). Z ustanovenia § 242 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku vyplýva jednak to, že dovolací súd preskúma rozhodnutie odvolacieho súdu v rozsahu, v ktorom bol jeho výrok napadnutý, ako aj to, že ak nejde o vady uvedené v § 237, dovolací súd neprihliada na vady konania, ktoré neboli uplatnené v dovolaní, ibaže tieto vady mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Rozhodovacia prax najvyššieho súdu zaujíma konštantné stanovisko, podľa ktorého dovolací súd je podľa § 242 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku viazaný uplatneným dovolacím   dôvodom,   a to   aj   z hľadiska   jeho   obsahového,   resp.   vecného   vymedzenia v podanom dovolaní. Inak povedané, dovolacie dôvody neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale podľa obsahu dovolania (napr. 2 M Cdo 11/2004, 3 Cdo 172/2004, 3 M Cdo 5/2006, 1 Cdo 16/2005, 2 Cdo 227/2004, 3 Cdo 102/2006).

„Ak súd alebo iný orgán koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu alebo inú právnu ochranu. Právo na súdnu a inú právnu ochranu poskytuje ústava   každému   právu,   ktoré   je   v právnom   poriadku   Slovenskej   republiky   upravené a ktorého   sa   zákonom   ustanoveným   postupom   možno   domáhať na   súdnom   alebo inom orgáne Slovenskej republiky. Poskytnutie práva na súdnu alebo inú právnu ochranu nie je možné obmedziť iba na základné práva a slobody tak, ako sú uvedené v druhej hlave ústavy.

Obsah práva na súdnu a inú právnu ochranu uvedený v čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní.   Jeho   obsahom   je   i zákonom   upravené   relevantné   konanie   súdov   a iných orgánov Slovenskej republiky. Každé konanie súdu alebo iného orgánu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu alebo inú právnu ochranu.“ (I. ÚS 26/94)

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Z pohľadu   ústavného   súdu   treba   prisvedčiť   argumentácii   uvedenej   v rozsudku najvyššieho súdu, podľa ktorej generálny prokurátor v podanom mimoriadnom dovolaní dostatočne nekonkretizoval, ktoré vady v konaní nižších súdov predstavujú vady konania uvedené v ustanovení § 237 Občianskeho súdneho poriadku a prečo, a ktoré vady v konaní nižších súdov predstavujú iné vady konania, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo   veci,   a prečo.   Rovnako   treba   akceptovať   právny   názor,   podľa   ktorého   nenariadenie pojednávania pri zamietnutí návrhu na obnovu konania nemožno považovať za inú vadu konania   v zmysle   §   243f   ods.   1   písm.   b)   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Napokon zodpovedá skutočnosti, že v mimoriadnom dovolaní nie je výslovne uvedené [napríklad odkazom na ustanovenie § 243f ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku), že sa namieta aj nesprávne právne posúdenie veci].

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   podľa   tvrdenia   sťažovateľa   generálny   prokurátor v mimoriadnom   dovolaní   namietal   nesprávne   právne   posúdenie   veci,   kým   podľa najvyššieho súdu sa tak nestalo, bolo úlohou ústavného súdu túto otázku posúdiť. Ústavný súd pritom vychádzal z konštantnej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu, podľa ktorej je dovolací súd viazaný uplatneným dovolacím dôvodom, a to aj z hľadiska jeho obsahového, resp. vecného vymedzenia v podanom dovolaní, resp. dovolacie dôvody neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale podľa obsahu dovolania.

Z podaného   mimoriadneho   dovolania   z 10.   januára   2005   (strana   4   a 5)   vyplýva najprv konštatovanie, že okresný súd v konaní pod sp. zn. 14 C 123/92 považoval žalovanú za vecne legitimovanú na základe dedičského rozhodnutia sp. zn. D 338/92, ktorým mala zdediť spoluvlastnícky podiel spornej nehnuteľnosti po svojej právnej predchodkyni. Práve na základe tohto dedičského rozhodnutia bola vyhlásená za neplatnú kúpna zmluva, ktorou mal sťažovateľ nadobudnúť vlastnícke práva. Ďalej generálny prokurátor poukazuje na to, že podľa zistenia sťažovateľa právna predchodkyňa žalovanej bola v roku 1945 deportovaná do   Rakúska   ako   občianka   nemeckej   národnosti   v zmysle   tzv.   Benešových   dekrétov. Na základe   tejto   skutočnosti,   vychádzajúc   aj   z písomností   uložených   v archívoch   a po prešetrení dedičského spisu sp. zn. D 1757/57 sťažovateľ zistil, že dedičské rozhodnutie sp. zn.   D   1757/57   nikdy   nenadobudlo   právoplatnosť   a vykonateľnosť.   V dôsledku   tejto skutočnosti   štátne   notárstvo   nemohlo   vydať   dedičské   rozhodnutie   sp.   zn.   D   338/58 v prospech žalovanej. Ďalej generálny prokurátor zdôrazňuje, že podľa tvrdenia sťažovateľa označené   súdy   nemali   k dispozícii   dedičské   rozhodnutie   štátneho   notárstva   sp.   zn. D 1678/58, podľa ktorého sa právna predchodkyňa žalovanej svojho podielu z dedičstva vzdala v prospech ostatných dedičov. Pritom sťažovateľ v odvolaní uviedol, že dedičský spis sp. zn. D 1678/58 sa nachádza v archíve okresného súdu a vydanie kópie z neho mu bolo   odmietnuté.   Sťažovateľ   tiež   namietal,   že   bolo   povinnosťou   súdu   originál   spisu vyžiadať   a vyhodnotiť,   keďže   dedičské   rozhodnutie   sp.   zn.   D   1678/58   mohlo dokumentovať,   že   dedičský   podiel   právnej   predchodkyne   žalovanej   bol   pripočítaný pozostalému manželovi. Všetky tieto okolnosti vyhodnotil generálny prokurátor v závere tak, že sťažovateľom navrhnutý nový dôkaz (dedičské rozhodnutie štátneho notárstva sp. zn. D 1678/58) možno považovať za taký nový dôkaz, ktorého preskúmanie môže privodiť pre sťažovateľa priaznivejšie rozhodnutie vo veci samej.

Uvedený   podstatný   obsah   mimoriadneho   dovolania   umožňuje   podľa   názoru ústavného súdu prisvedčiť tvrdeniu sťažovateľa, podľa ktorého z obsahového, resp. vecného hľadiska generálny prokurátor v podanom mimoriadnom dovolaní uplatnil dovolací dôvod spočívajúci   v nesprávnom   právnom   posúdení   veci   v zmysle   §   243f   ods.   1   písm.   c) Občianskeho   súdneho   poriadku.   Generálny   prokurátor   totiž   jasne   vyjadril,   že   v rozpore s právnym   názorom   okresného   súdu   a krajského   súdu,   ktoré   považovali   sťažovateľove dôvody za právne irelevantné, on považuje nový dôkaz označený sťažovateľom za taký, ktorý môže privodiť pre sťažovateľa priaznivejšie rozhodnutie vo veci samej.

Vzhľadom na tento záver treba konštatovať, že bolo povinnosťou najvyššieho súdu zaoberať sa aj tou časťou mimoriadneho dovolania, v ktorej generálny prokurátor obsahovo, resp.   vecne   vymedzil,   v čom   má   spočívať   nesprávne   právne   posúdenie   veci   zo   strany okresného súdu a krajského súdu. Táto povinnosť najvyššieho súdu vyplývala z ustanovenia § 242 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v zmysle jeho konštantného výkladu. Najvyšší súd   nepostupoval   v intenciách   uvedeného   ustanovenia,   čo   malo   za   následok   nesprávny záver   o tom,   že   generálny   prokurátor   v podanom   mimoriadnom   dovolaní   nenamietal nesprávne právne posúdenie veci okresným súdom a krajským súdom.

Postup všeobecného súdu, ktorý aplikuje určité ustanovenie zákona bez relevantných dôvodov   v rozpore   s konštantnou   rozhodovacou   praxou,   treba   považovať   za   postup arbitrárny. Takýto postup je zároveň aj zásahom do princípu právnej istoty ako súčasti právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy.

V prípade, ak by sťažovateľom označený nový dôkaz mal byť vyhodnotený tak, že môže pre neho privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci samej, potom skutočnosť, že okresný   súd   a krajský   súd   nepovažovali   za   potrebné   pripojiť   dedičský   spis   sp.   zn. D 1678/58,   by   bolo   potrebné   považovať   za   inú   vadu   konania,   ktorá   mala   za   následok nesprávne   rozhodnutie   vo   veci   v zmysle   §   243f   ods.   1   písm.   b)   Občianskeho   súdneho poriadku.   Vzhľadom   na   ustanovenie   §   242   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   je dovolací súd povinný na takúto inú vadu prihliadnuť aj z úradnej moci, teda aj bez toho, aby bola účastníkom konania namietaná. Preto nie je rozhodujúce, či bol tento dovolací dôvod v mimoriadnom dovolaní generálnym prokurátorom uplatnený alebo nie.

S   poukazom   na   všetky   uvedené   skutočnosti   možno   dospieť   k záveru,   že   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy [bod 1a) výroku nálezu].

Keďže   ústavný   súd   dospel   k záveru   o porušení   čl.   46   ods.   1   ústavy,   nebolo   už potrebné osobitne sa zaoberať namietaným porušením čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to aj preto, lebo ústavný súd pri výklade uvedeného článku ústavy a dohovoru opakovane judikoval, že v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

K   namietanému nedoručeniu vyjadrenia sťažovateľovi

Sťažovateľ namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že najvyšší súd v konaní   o mimoriadnom   dovolaní   generálneho   prokurátora   vedenom   pod   sp.   zn. 1 M Cdo 1/2005 mu nedoručil písomné vyjadrenie žalovanej, ktoré na výzvu najvyššieho súdu podala k mimoriadnemu dovolaniu.

Predseda najvyššieho súdu sa k tejto námietke sťažovateľa nevyjadril.

Zo spisu najvyššieho súdu sp. zn. 1 M Cdo 1/2005 vyplýva, že žalovaná podala v dovolacom konaní v dvoch rovnopisoch písomné vyjadrenie datované 12. apríla 2005, ktoré   bolo   doručené   najvyššiemu   súdu   18.   apríla   2005.   Vyjadrenie   spracoval   jej splnomocnený   právny   zástupca.   Oba   rovnopisy   tohto   vyjadrenia   sa   dosiaľ   nachádzajú v spise, pričom zo spisu nevyplýva, že by sa bolo toto vyjadrenie doručilo sťažovateľovi.

Právo účastníkov konania na doručenie procesných vyjadrení ostatných účastníkov treba považovať za súčasť práva na spravodlivý proces. Nedoručenie vyjadrenia účastníka konania druhému účastníkovi konania vytvára stav nerovnosti účastníkov v konaní pred súdom, čo je v rozpore s princípom kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní ako súčastí práva na spravodlivý proces (mutatis mutandis I. ÚS 2/05, I. ÚS 100/04).

Keďže je nepochybné, že vyjadrenie žalovanej nebolo sťažovateľovi doručené, treba konštatovať, že v tejto súvislosti nebolo možné dovolacie konanie považovať za spravodlivé v zmysle   už   definovaných   princípov.   Ústavný   súd   preto   dospel   k záveru,   že   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru [bod 1b) výroku nálezu].

K   namietanému neoznámeniu miesta a   času verejného vyhlásenia označeného rozsudkua   jeho nevyhláseniu z   25. októbra 2005 verejne

Sťažovateľ tvrdí, že nahliadnutím do spisu okresného súdu sp. zn. 8 C 165/00 zistil, že nedošlo k oznámeniu verejného vyhlásenia rozsudku, ale ani k samotnému verejnému vyhláseniu rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1 M Cdo 1/2005 z 25. októbra 2005, čím bol porušený čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 142 ods. 3 ústavy.

Predseda   najvyššieho   súdu   naopak uvádza,   že   miesto   a čas   verejného   vyhlásenia rozsudku bol oznámený zákonným spôsobom a rozsudok bol vyhlásený verejne. Vyplýva to zo spisu najvyššieho súdu sp. zn. 1 M Cdo 1/2005.

Zo   spisu   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   M   Cdo   1/2005   nepochybne   vyplýva,   že „Oznámenie   o mieste   a čase   verejného   vyhlásenia   rozsudku   bez   nariadenia   ústneho pojednávania v zmysle § 243a ods. 1 v spojení s § 156 ods. 3 OSP“ z 13. októbra 2005 bolo vyvesené na úradnej tabuli najvyššieho súdu 14. októbra 2005 a zvesené z úradnej tabule 25.   októbra   2005.   Z oznámenia   vyplýva,   že   25.   októbra   2005   o 10.00   h   na   prízemí v miestnosti   č.   P-6   bude   vyhlásený   rozsudok.   Zo   zápisnice   o vyhlásení   rozsudku z 25. októbra 2005 je zrejmé, že rozsudok vo veci sp. zn. 1 M Cdo 1/2005 bol vyhlásený v neprítomnosti účastníkov konania po prerokovaní veci bez pojednávania. K vyhláseniu rozsudku došlo v čase medzi 10.00 h a 10.05 h.

Podľa   §   156   ods.   3   Občianskeho   súdneho   poriadku   vo   veciach,   v ktorých   súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia ústneho pojednávania, oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením.

„Požiadavka na verejné vyhlásenie rozsudku v zmysle čl. 142 ods. 3 ústavy vychádza z medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách, a preto jej podstata a účel sa nemôžu zásadne odlišovať od definície podanej v kontexte týchto zmlúv napríklad Európskym súdom pre ľudské práva.

Ústava   zaručuje   nie   teoretické   a iluzórne   práva,   ale   konkrétne   a účinné,   preto požiadavku verejného vyhlásenia rozsudku možno považovať za splnenú len vtedy, ak má verejnosť možnosť získať informácie o dátume a mieste vyhlásenia rozsudku tak, aby pri takomto zverejnení mohol byť prítomný ktokoľvek, kto má o to záujem, pričom vo vzťahu k účastníkovi konania sa musí vychádzať z prezumpcie takéhoto záujmu“ (I. ÚS 5/02). Možno   konštatovať,   že   tvrdenia   sťažovateľa   nezodpovedajú   obsahu   spisu najvyššieho   súdu.   Sťažovateľ   do   spisu   najvyššieho   súdu   pravdepodobne   nenahliadol; nahliadol iba do spisu okresného súdu. Písomné dôkazy preukazujúce oznámenie miesta a času   verejného   vyhlásenia   rozsudku   a samotné   verejné   vyhlásenie   rozsudku   sú   však v spise najvyššieho súdu. Treba preto prisvedčiť predsedovi najvyššieho súdu, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bol oznámený v súlade so zákonom a rozsudok bol vyhlásený verejne.

Zároveň   možno   dospieť   k záveru,   že   v tejto   časti   sťažnosti   nedošlo   k porušeniu označených článkov ústavy. Preto ústavný súd tejto časti sťažnosti nevyhovel (bod 4 výroku nálezu).

K   námietke, že najvyšší súd neposkytol sťažovateľovi ochranu napriek tomu, že okresný súd rozhodol v   danej veci bez nariadenia pojednávania

Podľa názoru sťažovateľa okresný súd porušil jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy tým, že v rozpore s ustanovením § 234 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku návrh na obnovu konania zamietol bez nariadenia pojednávania. Toto pochybenie   nebolo   napravené   v odvolacom   konaní   krajským   súdom,   ale   ani   najvyšším súdom na základe mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora.

Predseda   najvyššieho   súdu   poukazuje   na   skutočnosť,   že   vady   podľa   §   237 Občianskeho   súdneho   poriadku,   ktoré   namietal   generálny   prokurátor   v mimoriadnom dovolaní, boli predmetom súdneho prieskumu už skôr, a to v konaní o dovolaní sťažovateľa vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 2 Cdo 71/2004, pričom podľa uznesenia z 11. júna 2004 neboli takéto vady zistené. Vychádzajúc z nezmeniteľnosti a záväznosti právoplatného rozhodnutia súdu bolo preto potrebné vysloviť, že záver najvyššieho súdu o neexistencii vád uvedených v § 237 Občianskeho súdneho poriadku nie je možné nerešpektovať ani v rámci mimoriadneho dovolania podaného v tej istej veci generálnym prokurátorom.

Podľa názoru ústavného súdu argumentáciu najvyššieho súdu nemožno považovať za zjavne   neodôvodnenú   či   za   arbitrárnu.   Niet   preto   ani   ústavne   relevantného   dôvodu zasahovať do tejto časti záverov najvyššieho súdu.

Ústavný súd konkrétne poukazuje na okolnosť, že sťažovateľ v podanom dovolaní nenamietal skutočnosť, že okresný súd rozhodol bez nariadenia pojednávania, hoci takáto námietka by zodpovedala ustanoveniu § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Napriek tomu v zmysle § 242 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku bolo povinnosťou najvyššieho súdu z úradnej moci skúmať existenciu niektorej zo skutkových podstát uvedených v § 237 Občianskeho súdneho poriadku. Najvyšší súd takýto prieskum vykonal, avšak dospel k záveru, že žiadna z týchto skutkových podstát nebola naplnená, a preto uznesením sp. zn. 2 Cdo 71/2004 z 11. júna   2004   dovolanie   sťažovateľa   odmietol.   Vo   vzťahu   k otázke   existencie   alebo neexistencie   niektorej   zo skutkových   podstát   uvedených   v   § 237   Občianskeho   súdneho poriadku treba toto uznesenie považovať za rozhodnutie vo veci samej. Ak je všeobecný súd v zmysle § 135 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku povinný vychádzať z právoplatného rozhodnutia   iného   orgánu,   potom   a fortiori   je   povinný   vychádzať   z právoplatného rozhodnutia súdu, ktorý v rámci svojej zákonnej právomoci meritórne riešil rovnakú otázku, i keď na základe návrhu iného subjektu. Zmyslom inštitútu mimoriadneho dovolania nie je preskúmavanie rozhodnutí najvyššieho súdu vydaných v dovolacom konaní. Koniec koncov podľa   ustanovenia   §   243f   ods.   2   písm.   c)   Občianskeho   súdneho   poriadku   mimoriadne dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu súdu, ktorým sa rozhodlo o dovolaní alebo mimoriadnom   dovolaní.   Pri   akceptovaní   právneho   názoru   sťažovateľa   by   bolo   fakticky možné opätovne preskúmať meritórne závery najvyššieho súdu pri rozhodovaní o dovolaní v rámci neskoršieho konania o mimoriadnom dovolaní. Pokiaľ sťažovateľ nebol spokojný so závermi uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 71/2004 vo vzťahu k prípustnosti dovolania podľa § 237 Občianskeho súdneho poriadku, mohol podať sťažnosť ústavnému súdu.

Vzhľadom   na všetky   uvedené skutočnosti   nebolo možné vyhovieť ani tejto   časti sťažnosti (bod 4 výroku nálezu).

K   ostatným výrokom nálezu

Keďže   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   označených   článkov   ústavy   rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 M Cdo 1/2005 z 25. októbra 2005, podľa § 56 ods. 2 a 3 písm. b) zákona o ústavnom súde toto rozhodnutie zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu), v ktorom všeobecný súd bude pokračovať v mimoriadnom dovolacom konaní.

V ďalšom   postupe   je   najvyšší   súd   viazaný   právnym   názorom   ústavného   súdu vysloveným v tomto rozhodnutí (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde). Najvyšší súd je tiež viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením (§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   priznal   úspešnému   sťažovateľovi   náhradu   trov   právneho   zastúpenia advokátom, a to za prevzatie a prípravu zastupovania a podanie sťažnosti v roku 2006, ako aj za stanovisko k vyjadreniu predsedu najvyššieho súdu v roku 2007. Za prvé dva úkony priznal po 2 730 Sk a za tretí úkon 2 970 Sk. Sťažovateľovi prináležal ešte režijný paušál, a to dvakrát po 164 Sk a jedenkrát 178 Sk. Odmenu za zastupovanie (bez režijného paušálu) v sume 8 430 Sk bolo potrebné zvýšiť o 19 % dane z pridanej   hodnoty, teda   na sumu 10 031,70   Sk.   Spolu   s režijným   paušálom   sú   celkové   trovy   právneho   zastúpenia sťažovateľa, ktoré je najvyšší súd povinný uhradiť jeho právnemu zástupcovi 10 537,70 Sk (bod 3 výroku nálezu).

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho   zástupcu   sťažovateľa   (§ 31a   zákona   o ústavnom   súde   v spojení   s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 30. októbra 2007