SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 334/2015-7
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. augusta 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, zastúpenéhoadvokátom JUDr. Jánom Burocim, Za Šestnástkou 17, Spišská Nová Ves, vo vecinamietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ÚstavySlovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súduv Prešove sp. zn. 3 Co 17/2015 zo 6. mája 2015 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a pre nesplnenie zákonom predpísanýchnáležitostí.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júla 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušeniajeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesenímKrajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“ alebo „odvolací súd“)sp. zn. 3 Co 17/2015 zo 6. mája 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ v právnom postavení žalobcuv konaní o vypratanie nehnuteľnosti sa žalobou doručenou Okresnému súdu Prešov (ďalejlen „okresný súd“) 7. marca 2014 domáhal, aby okresný súd uložil žalovanému povinnosťvypratať stavbu so súpisným číslom, zapísanú na LV č. pre obec akatastrálne územie ⬛⬛⬛⬛, a nahradiť mu trovy konania.
Ako ďalej sťažovateľ uvádza, „Na Okresnom súde Prešov sa pod sp. zn. 7 C 94/2014 viedlo súdne konanie o vypratanie nehnuteľností vo vlastníctve sťažovateľa (žalobcu). Návrh na začatie konania sa ukázal ako dôvodný, nakoľko počas súdneho konania žalovaný dobrovoľne nehnuteľnosti vypratal, o čom zaslal sťažovateľovi i písomné vyrozumenie. Nakoľko po tomto dobrovoľnom vyprataní nehnuteľností žalovaný neodstránil chybnú evidenciu zvierat a stále deklaroval, že hospodárske zvieratá sa stále nachádzajú vo vypratanej nehnuteľnosti, došlo k zmene návrhu na začatie konania v uvedenom smere. Súd nikdy nerozhodol či zmenu návrhu na začatie konania pripúšťa! Nakoľko po tejto zmene návrhu na začatie konania došlo k náprave, zobral sťažovateľ svoj návrh na vypratanie nehnuteľností celkom späť a na rozhodnutí o pripustení zmeny návrhu už netrval.
Prvostupňový súd následne správne uzn. č. k. 7 C 94/2014-44 zo dňa 4.12.2014 vyhodnotil, že sťažovateľovi patrí náhrada trov konania, lebo zastavenie konania zapríčinil svojím konaním žalovaný, keď nehnuteľnosť vypratal. Súd ďalej taktiež potvrdzuje, že o pripustení zmeny návrhu na začatie konania nerozhodol.
Odvolací súd (porušovateľ základného práva) následne uzn. č. k. 3Co/17/2015-59 zo dňa 6.5.2015 sám rozhodol tak, že náhrada trov konania účastníkom nepatrí s poukazom na § 150 OSP, nakoľko síce sťažovateľ podal návrh na vypratanie nehnuteľností dôvodne, avšak späťvzatie zmeneného návrhu žalovaný nezapríčinil. Toto rozhodnutie porušovateľa má znaky rozhodnutia arbitrárneho nakoľko sa neopiera o procesné predpisy, ignoruje právnu nezáväznosť zmeny návrhu na začatie konania (bez rozhodnutia súdu o pripustení zmeny) a opiera svoje rozhodnutie o skutočnosti, ktoré sa ešte ani nedokazovali (dôvodnosť/nedôvodnosť zmeny návrhu). Uvedeným rozhodnutím došlo k zásadu do práva sťažovateľa na spravodlivý proces.“.
3. S ohľadom na uvedené sťažovateľ uvádza, že napadnuté uznesenie krajského súduje zjavne neodôvodnené a arbitrárne, a preto ústavnému súdu s poukazom na jehorozhodovaciu prax navrhuje, aby rozhodol takto:
„1. Práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu Prešov č. k. 3 Co 17/2015-59 zo dňa 6.5.2015 porušené boli.
2. Uznesenie Krajského súdu Prešov č. k. 3 Co 17/2015-59 zo dňa 6.5.2015 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré je Krajský súd v Prešove povinný vyplatiť na účet ich právneho zástupcu JUDr. Jána Burociho, so sídlom Za Šestnástkou 17, Spišská Nová Ves, do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
4. Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
5. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
6. Podľa § 20 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania saústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva,prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha,odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať sťažovateľ alebo jehoprávny zástupca. K návrhu na začatie konania sa musí priložiť splnomocneniena zastupovanie navrhovateľa advokátom s výslovným uvedením, že sa udeľujena zastupovanie pred ústavným súdom, ak tento zákon neustanovuje inak. V splnomocnenísa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom.
7. Ústavný súd zdôrazňuje, že viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konaniaosobitne platí v prípadoch, v ktorých osoby požadujúce ochranu svojich základných práva slobôd sú zastúpené advokátom. Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústavea v zákone o ústavnom súde presne definované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané nasplnenie viacerých formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127ods. 1 ústavy, § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde). Až na výnimky, ktoré v danej veci niesú relevantné, je ústavný súd pritom viazaný návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3zákona o ústavnom súde).
8. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ prostredníctvom kvalifikovaného zástupcu,ktorý koncipoval aj samotnú sťažnosť podanú ústavnému súdu, s návrhom nedoručil ajsplnomocnenia pre advokáta na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom. Predloženiesplnomocnenia je pritom povinnosťou vyplývajúcou z už citovaného § 20 ods. 2 zákonao ústavnom súde. Sťažovateľom predložené splnomocnenie zo 6. marca 2014 zákonnénáležitosti uvedené v § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde nespĺňa; nie je v ňom uvedenákonkretizácia napadnutého súdneho konania ani skutočnosť, že sa udeľuje v konaní predústavným súdom.
9. V súvislosti s uvedeným nedostatkom ústavný súd pripomína, že tento nie jepovinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na takýto postup slúži inštitút povinnéhoprávneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom, pričom z doterajšej rozhodovacejčinnosti ústavného súdu jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatokzákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (napr. IV. ÚS 77/08,I. ÚS 368/2010, III. ÚS 357/2010, II. ÚS 309/2010, I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 234/2010,III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010). Podľa § 18 ods. 2zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb.o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát jepovinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať právaa záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkonyprávnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívnespôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú nato splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonomustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom. Aj v tomtoohľade naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patríprávo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).
10. Vzhľadom na už uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažnosť vykazuje takýnedostatok náležitostí predpísaných zákonom, že nie je možné preskúmať splnenie hoci lenprocesných podmienok konania pred ústavným súdom, a preto ju z uvedeného dôvoduodmietol už pri jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Keďžesťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľav uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
11. V závere ústavný súd z dôvodu presvedčivosti tohto rozhodnutia dopĺňa, žeexistuje i ďalší dôvod na odmietnutie podanej ústavnej sťažnosti.
12. Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že podstatazákladného práva priznaného čl. 46 ods. 1 ústavy a obdobne práva priznaného čl. 6 ods. 1dohovoru spočíva v oprávnení každého reálne sa domáhať ochrany svojich práv na súde a žetomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, abybola označenému právu poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré ustanoveniao súdnej ochrane vykonávajú, a teda že základné právo na súdnu ochranu nespočíva lenv práve domáhať sa súdnej ochrany, ale túto aj v určitej kvalite, t. j. zákonom ustanovenýmpostupom súdu, dostať (napr. III. ÚS 124/08). Úlohou ústavného súdu je sledovať, čivšeobecné súdy v namietaných rozhodnutiach správne aplikujú právo, či dané rozhodnutiasú odôvodnené a či nenesú znaky arbitrárnosti vyúsťujúce do porušenia niektoréhozo základných práv a slobôd. Z uvedeného dôvodu ústavný súd nemôže zasahovať doskutkových a právnych záverov týchto všeobecných súdov, ak ich z danej perspektívymožno pokladať za udržateľné (obdobne I. ÚS 17/00, I. ÚS 93/08).
13. Rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súdpri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. l ústavy (i podľa čl. 6 ods. l dohovoru)môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. l ústavy),porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05).
14. Z judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 248/2008, III. ÚS 125/2010) však vyplýva,že rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi je zásadne výsadou týchtosúdov, pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súdpreto iba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmava rozhodnutia všeobecných súdovo trovách konania. Problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávnyrozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomuby mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovenízákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle.
15. Ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (II. ÚS 229/07,III. ÚS 315/08) konštatuje, že práva na súdnu ochranu a v jeho rámci náhrady trov súdnehokonania sa možno domáhať len spôsobom a v medziach zákona, ktorý upravuje podmienkyna jej priznanie (čl. 51 ods. l ústavy).
16. Vo všeobecnosti platí, že spor o náhradu nákladov konania nedosahuje spravidlasám osebe intenzitu predstavujúcu možnosť porušenia základných práv a slobôd, akokoľveksa môže účastníka konania citeľne dotknúť. Ústavný súd pri posudzovaní problematikynákladov konania, t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnýmisúdmi vedľajšej, postupuje nanajvýš zdržanlivo a k zrušeniu napadaného výrokuo nákladoch konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu právana súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnym spôsobom alebo že bolo zasiahnuté ajiné základné právo.
17. Ústavný súd konštatuje, že napadnuté uznesenie krajského súdusp. zn. 3 Co 17/2015 zo 6. mája 2015 (ktorým krajský súd zmenil uznesenie okresného súduč. k. 7 C 94/2014-44 zo 4. decembra 2014 vo výroku o trovách konania tak, že náhradu trovkonania účastníkom nepriznal, a rozhodol i o nepriznaní práva účastníkov na náhradu trovodvolacieho konania) obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavnýsúd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnenéa nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväznýchprávnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Vychádzajúc zo svojejjudikatúry a s prihliadnutím na výsledok ústavnej konfrontácie medzi námietkamisťažovateľa a napadnutým uznesením krajského súdu z hľadiska možného porušeniazákladného práva podľa čl. 46 ods. l a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. l dohovoru, ústavnýsúd konštatuje, že pri odôvodňovaní svojho právneho záveru sa odvolací súd pridŕžalustanovenia § 150 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, ktoré umožňovalo zvoliť danýpostup.
Skutočnosť, že sa sťažovateľ s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačujesama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutéhorozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97,II. ÚS 75/08) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovaťs procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súladeso skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
18. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého uznesenia presvedčil, že odvolací súd sanámietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľv tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. Z ústavnoprávnehohľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutéhoodvolacieho rozhodnutia. Pretože napadnuté uznesenie krajského súdu nevykazuje znakysvojvôle a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupova hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať(podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuťdo právneho názoru krajského súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že nie je a aninemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.
19. V závere ústavný súd ešte uvádza, že vo vzťahu k výroku o náhrade trov konaniamusí byť z odôvodnenia konkrétneho rozhodnutia zrejmé, na základe akých právnychpredpisov súd rozhodoval a akými úvahami bol pri ich aplikácii vedený. Samozrejme, musíísť o právnu normu, ktorú zákon dovoľuje na daný prípad použiť. V namietanom prípadebolo v právomoci a na posúdení krajského súdu, akým zákonne konformným spôsobomkorešpondujúcim s výsledkom sporu sa postaví k výroku o náhrade trov konania (včítaneodvolacieho konania) a aké ustanovenia (právne normy) príslušného právneho predpisu,teda Občianskeho súdneho poriadku, použije.
Ústavný súd konštatuje, že krajský súd napadnutým uznesením zmenil uznesenieokresného súdu č. k. 7 C 94/2014-44 zo 4. decembra 2014 vo výroku o trovách konania tak,že náhradu trov konania účastníkom nepriznal, a rovnako rozhodol i o práve na náhradu trovodvolacieho konania, ktoré nepriznal žiadnemu z účastníkov. Závery krajského súdunemožno považovať za jednostranné či obmedzené, pretože vzhľadom na ich odôvodnenosťich ústavný súd hodnotí ako ústavne akceptovateľné.
20. Keďže z obsahu sťažnosti ústavný súd zistil, že niet žiadnej spojitosti medziodôvodnením napadnutého uznesenia krajského súdu a namietaným porušením základnéhopráva sťažovateľa na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, mohol predmetnúsťažnosť podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietnuť i z tohto dôvodu pre jejzjavnú neopodstatnenosť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. augusta 2015