znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 334/2015-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. augusta 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,   zastúpenéhoadvokátom   JUDr.   Jánom   Burocim,   Za   Šestnástkou   17,   Spišská   Nová   Ves,   vo   vecinamietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ÚstavySlovenskej   republiky   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súduv Prešove sp. zn. 3 Co 17/2015 zo 6. mája 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   pre   nesplnenie   zákonom   predpísanýchnáležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júla 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušeniajeho   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   a   2   Ústavy   Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesenímKrajského   súdu   v   Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“   alebo   „odvolací   súd“)sp. zn. 3 Co 17/2015 zo 6. mája 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ v právnom postavení žalobcuv konaní o vypratanie nehnuteľnosti sa žalobou doručenou Okresnému súdu Prešov (ďalejlen „okresný súd“) 7. marca 2014 domáhal, aby okresný súd uložil žalovanému povinnosťvypratať stavbu so súpisným číslom, zapísanú na LV č. pre obec akatastrálne územie ⬛⬛⬛⬛, a nahradiť mu trovy konania.

Ako ďalej sťažovateľ uvádza, „Na Okresnom súde Prešov sa pod sp. zn. 7 C 94/2014 viedlo súdne konanie o vypratanie nehnuteľností vo vlastníctve sťažovateľa (žalobcu). Návrh na   začatie   konania   sa   ukázal   ako   dôvodný,   nakoľko   počas   súdneho   konania   žalovaný dobrovoľne   nehnuteľnosti   vypratal,   o   čom   zaslal   sťažovateľovi   i písomné   vyrozumenie. Nakoľko   po   tomto   dobrovoľnom   vyprataní   nehnuteľností   žalovaný   neodstránil   chybnú evidenciu   zvierat   a   stále   deklaroval,   že   hospodárske   zvieratá   sa   stále   nachádzajú vo vypratanej nehnuteľnosti, došlo k zmene návrhu na začatie konania v uvedenom smere. Súd nikdy nerozhodol či zmenu návrhu na začatie konania pripúšťa! Nakoľko po tejto zmene návrhu na začatie konania došlo k náprave, zobral sťažovateľ svoj návrh na vypratanie nehnuteľností celkom späť a na rozhodnutí o pripustení zmeny návrhu už netrval.

Prvostupňový súd následne správne uzn. č. k. 7 C 94/2014-44 zo dňa 4.12.2014 vyhodnotil, že sťažovateľovi patrí náhrada trov konania, lebo zastavenie konania zapríčinil svojím   konaním   žalovaný,   keď   nehnuteľnosť   vypratal.   Súd   ďalej   taktiež   potvrdzuje, že o pripustení zmeny návrhu na začatie konania nerozhodol.

Odvolací súd (porušovateľ základného práva) následne uzn. č. k. 3Co/17/2015-59 zo dňa 6.5.2015 sám rozhodol tak, že náhrada trov konania účastníkom nepatrí s poukazom na § 150 OSP, nakoľko síce sťažovateľ podal návrh na vypratanie nehnuteľností dôvodne, avšak späťvzatie zmeneného návrhu žalovaný nezapríčinil. Toto rozhodnutie porušovateľa má znaky rozhodnutia arbitrárneho nakoľko sa neopiera o procesné predpisy, ignoruje právnu nezáväznosť zmeny návrhu na začatie konania (bez rozhodnutia súdu o pripustení zmeny)   a   opiera   svoje   rozhodnutie   o skutočnosti,   ktoré   sa   ešte   ani   nedokazovali (dôvodnosť/nedôvodnosť zmeny návrhu). Uvedeným rozhodnutím došlo k zásadu do práva sťažovateľa na spravodlivý proces.“.

3. S ohľadom na uvedené sťažovateľ uvádza, že napadnuté uznesenie krajského súduje   zjavne   neodôvodnené   a arbitrárne,   a   preto   ústavnému   súdu   s   poukazom   na   jehorozhodovaciu prax navrhuje, aby rozhodol takto:

„1. Práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky,   ako   aj   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   Prešov č. k. 3 Co 17/2015-59 zo dňa 6.5.2015 porušené boli.

2. Uznesenie Krajského súdu Prešov č. k. 3 Co 17/2015-59 zo dňa 6.5.2015 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré je Krajský súd v Prešove povinný vyplatiť na účet ich právneho zástupcu JUDr. Jána Burociho, so sídlom Za Šestnástkou 17, Spišská Nová Ves, do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

4. Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

5.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

6. Podľa § 20 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania saústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva,prípadne   proti   komu   návrh   smeruje,   akého   rozhodnutia   sa   navrhovateľ   domáha,odôvodnenie   návrhu   a   navrhované   dôkazy.   Návrh   musí   podpísať   sťažovateľ   alebo   jehoprávny   zástupca.   K   návrhu   na   začatie   konania   sa   musí   priložiť   splnomocneniena zastupovanie   navrhovateľa   advokátom   s   výslovným   uvedením,   že   sa   udeľujena zastupovanie pred ústavným súdom, ak tento zákon neustanovuje inak. V splnomocnenísa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom.

7. Ústavný súd zdôrazňuje, že viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konaniaosobitne platí v prípadoch, v ktorých osoby požadujúce ochranu svojich základných práva slobôd   sú   zastúpené   advokátom.   Z   uvedeného   vyplýva,   že   ústavný   súd   má   v   ústavea v zákone o ústavnom súde presne definované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané nasplnenie viacerých formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127ods. 1 ústavy, § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde). Až na výnimky, ktoré v danej veci niesú relevantné, je ústavný súd pritom viazaný návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3zákona o ústavnom súde).

8. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ prostredníctvom kvalifikovaného zástupcu,ktorý koncipoval aj samotnú sťažnosť podanú ústavnému súdu, s návrhom nedoručil ajsplnomocnenia pre advokáta na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom. Predloženiesplnomocnenia je pritom povinnosťou vyplývajúcou z už citovaného § 20 ods. 2 zákonao ústavnom   súde.   Sťažovateľom   predložené   splnomocnenie   zo   6.   marca   2014   zákonnénáležitosti uvedené v § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde nespĺňa; nie je v ňom uvedenákonkretizácia napadnutého súdneho konania ani skutočnosť, že sa udeľuje v konaní predústavným súdom.

9. V súvislosti s uvedeným nedostatkom ústavný súd pripomína, že tento nie jepovinný   odstraňovať   z   úradnej   povinnosti.   Na   takýto   postup   slúži   inštitút   povinnéhoprávneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom, pričom z doterajšej rozhodovacejčinnosti   ústavného   súdu   jednoznačne   vyplýva,   ako   ústavný   súd   posudzuje   nedostatokzákonom   predpísaných   náležitostí   podaní   účastníkov   konania   (napr.   IV.   ÚS   77/08,I. ÚS 368/2010, III. ÚS 357/2010, II. ÚS 309/2010, I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 234/2010,III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010). Podľa § 18 ods. 2zákona   č.   586/2003   Z.   z.   o   advokácii   a   o   zmene   a   doplnení   zákona   č.   455/1991   Zb.o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát jepovinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať právaa záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkonyprávnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívnespôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú nato   splnené   zákonom   ustanovené   predpoklady.   Osobitne   to   platí   pre   všetky   zákonomustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom. Aj v tomtoohľade naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patríprávo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).

10. Vzhľadom na už uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažnosť vykazuje takýnedostatok náležitostí predpísaných zákonom, že nie je možné preskúmať splnenie hoci lenprocesných podmienok konania pred ústavným súdom, a preto ju z uvedeného dôvoduodmietol už pri jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Keďžesťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o   ďalších   procesných   návrhoch   sťažovateľav uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

11. V závere ústavný súd z dôvodu presvedčivosti tohto rozhodnutia dopĺňa, žeexistuje i ďalší dôvod na odmietnutie podanej ústavnej sťažnosti.

12.   Ústavný   súd   v   rámci   svojej   rozhodovacej   činnosti   uviedol,   že   podstatazákladného práva priznaného čl. 46 ods. 1 ústavy a obdobne práva priznaného čl. 6 ods. 1dohovoru spočíva v oprávnení každého reálne sa domáhať ochrany svojich práv na súde a žetomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, abybola   označenému   právu   poskytnutá   ochrana   v   medziach   zákonov,   ktoré   ustanoveniao súdnej ochrane vykonávajú, a teda že základné právo na súdnu ochranu nespočíva lenv práve domáhať sa súdnej ochrany, ale túto aj v určitej kvalite, t. j. zákonom ustanovenýmpostupom   súdu,   dostať   (napr.   III.   ÚS   124/08).   Úlohou   ústavného   súdu   je   sledovať,   čivšeobecné súdy v namietaných rozhodnutiach správne aplikujú právo, či dané rozhodnutiasú   odôvodnené   a   či   nenesú   znaky   arbitrárnosti   vyúsťujúce   do   porušenia   niektoréhozo základných   práv   a   slobôd.   Z   uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   nemôže   zasahovať   doskutkových a právnych záverov týchto všeobecných súdov, ak ich z danej perspektívymožno pokladať za udržateľné (obdobne I. ÚS 17/00, I. ÚS 93/08).

13. Rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súdpri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. l ústavy (i podľa čl. 6 ods. l dohovoru)môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. l ústavy),porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05).

14. Z judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 248/2008, III. ÚS 125/2010) však vyplýva,že rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi je zásadne výsadou týchtosúdov, pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súdpreto   iba   celkom   výnimočne   podrobnejšie   preskúmava   rozhodnutia   všeobecných   súdovo trovách konania. Problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávnyrozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomuby mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovenízákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle.

15.   Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (II.   ÚS   229/07,III. ÚS 315/08) konštatuje, že práva na súdnu ochranu a v jeho rámci náhrady trov súdnehokonania sa možno domáhať len spôsobom a v medziach zákona, ktorý upravuje podmienkyna jej priznanie (čl. 51 ods. l ústavy).

16. Vo všeobecnosti platí, že spor o náhradu nákladov konania nedosahuje spravidlasám osebe intenzitu predstavujúcu možnosť porušenia základných práv a slobôd, akokoľveksa môže účastníka konania citeľne dotknúť. Ústavný súd pri posudzovaní problematikynákladov konania, t. j. problematiky   vo vzťahu k predmetu   konania pred všeobecnýmisúdmi   vedľajšej,   postupuje   nanajvýš   zdržanlivo   a   k   zrušeniu   napadaného   výrokuo nákladoch konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu právana súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnym spôsobom alebo že bolo zasiahnuté ajiné základné právo.

17. Ústavný   súd   konštatuje,   že   napadnuté   uznesenie   krajského   súdusp. zn. 3 Co 17/2015 zo 6. mája 2015 (ktorým krajský súd zmenil uznesenie okresného súduč. k. 7 C 94/2014-44 zo 4. decembra 2014 vo výroku o trovách konania tak, že náhradu trovkonania účastníkom nepriznal, a rozhodol i o nepriznaní práva účastníkov na náhradu trovodvolacieho konania) obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavnýsúd   nezistil,   že   by   jeho   výklad   a   závery   boli   svojvoľné   alebo   zjavne   neodôvodnenéa nevyplýva   z   nich   ani   taká   aplikácia   príslušných   ustanovení   všeobecne   záväznýchprávnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Vychádzajúc zo svojejjudikatúry   a   s   prihliadnutím   na   výsledok   ústavnej   konfrontácie   medzi   námietkamisťažovateľa   a napadnutým   uznesením   krajského   súdu   z   hľadiska   možného   porušeniazákladného práva podľa čl. 46 ods. l a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. l dohovoru, ústavnýsúd   konštatuje,   že   pri   odôvodňovaní   svojho   právneho   záveru   sa   odvolací   súd   pridŕžalustanovenia § 150 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, ktoré umožňovalo zvoliť danýpostup.

Skutočnosť, že sa sťažovateľ s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačujesama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutéhorozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97,II. ÚS 75/08) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovaťs procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súladeso skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

18. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého uznesenia presvedčil, že odvolací súd sanámietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľv tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. Z ústavnoprávnehohľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery   napadnutéhoodvolacieho rozhodnutia. Pretože napadnuté uznesenie krajského súdu nevykazuje znakysvojvôle a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupova hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať(podobne   aj   I.   ÚS   21/98,   III.   ÚS   209/04)   a   v   tejto   situácii   nemá   dôvod   zasiahnuťdo právneho názoru krajského súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že nie je a aninemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

19. V závere ústavný súd ešte uvádza, že vo vzťahu k výroku o náhrade trov konaniamusí   byť   z   odôvodnenia   konkrétneho   rozhodnutia   zrejmé,   na   základe   akých   právnychpredpisov súd rozhodoval a akými úvahami bol pri ich aplikácii vedený. Samozrejme, musíísť o právnu normu, ktorú zákon dovoľuje na daný prípad použiť. V namietanom prípadebolo v právomoci a na posúdení krajského súdu, akým zákonne konformným spôsobomkorešpondujúcim s výsledkom sporu sa postaví k výroku o náhrade trov konania (včítaneodvolacieho konania) a aké ustanovenia (právne normy) príslušného právneho predpisu,teda Občianskeho súdneho poriadku, použije.

Ústavný súd konštatuje, že krajský súd napadnutým uznesením zmenil uznesenieokresného súdu č. k. 7 C 94/2014-44 zo 4. decembra 2014 vo výroku o trovách konania tak,že náhradu trov konania účastníkom nepriznal, a rovnako rozhodol i o práve na náhradu trovodvolacieho   konania,   ktoré   nepriznal   žiadnemu   z   účastníkov.   Závery   krajského   súdunemožno považovať za jednostranné či obmedzené, pretože vzhľadom na ich odôvodnenosťich ústavný súd hodnotí ako ústavne akceptovateľné.

20. Keďže z obsahu sťažnosti ústavný súd zistil, že niet žiadnej spojitosti medziodôvodnením napadnutého uznesenia krajského súdu a namietaným porušením základnéhopráva   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   a   práva   na   spravodlivý   proces,   mohol   predmetnúsťažnosť podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietnuť i z tohto dôvodu pre jejzjavnú neopodstatnenosť.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. augusta 2015