znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 334/2012-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. júna 2012 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti C., a. s..., B., zastúpenej A., s. r. o., K., konajúcou prostredníctvom konateľa JUDr. J. P., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 14 Co 102/2012 z 30. marca 2012 a jemu predchádzajúcim postupom a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti C., a. s..., o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. júna 2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti C., a. s..., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpenej A.,   s.   r.   o.,   K.,   konajúcou   prostredníctvom   konateľa   a advokáta   JUDr.   J.   P.,   vo veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“),   ako   aj   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 14 Co 102/2012 z 30. marca 2012 (ďalej len „uznesenie z 30. marca 2012“) a jemu predchádzajúcim postupom.

Zo   sťažnosti   a z jej   príloh   vyplýva, že   Okresným   súdom   Bratislava   I   (ďalej   len „okresný súd“) je pod sp. zn. 25 C 306/2009 vedené konanie v právnej veci navrhovateľa Ing.   J.   P.   (ďalej   len   „navrhovateľ“)   proti   sťažovateľovi   ako   odporcovi   o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru a o náhradu mzdy.

Sťažovateľovi bol 22. februára 2012 doručený čiastočný rozsudok okresného súdu sp. zn. 25 C 306/2009 zo 16. januára 2012, prostredníctvom ktorého okresný súd rozhodol o neplatnosti   okamžitého   skončenia   pracovného   pomeru   a   zároveň   určil,   že   o   ďalších nárokoch   (náhrade   mzdy)   rozhodne   samostatným   rozsudkom   až   po   nadobudnutí právoplatnosti tohto čiastočného rozsudku.

V priebehu predmetného konania navrhovateľ podal opakovane návrh na vydanie predbežného opatrenia. Uznesením zo 7. decembra 2009 okresný súd zamietol prvý návrh navrhovateľa   na   nariadenie   predbežného   opatrenia   (navrhovateľ   ním   žiadal   zaviazať sťažovateľa   poskytnúť   mu   časť   pracovnej   odmeny   za   obdobie   od   5.   júna   2009 do 31. decembra   2009   vo   výške   9 100   €)   s   tým,   že   navrhovateľ   nepreukázal   potrebu dočasnej úpravy pomerov účastníkov konania, resp. nepreukázal existenciu nebezpečenstva bezprostredne hroziacej ujmy. Na základe podaného odvolania bolo uznesenie okresného súdu   zo   7.   decembra   2009   potvrdené   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   6   Co   42/2010 z 11. januára 2010.

Uznesením   z   20.   júla   2010   okresný   súd   zamietol   aj   v   poradí   druhý   návrh navrhovateľa na nariadenie predbežného opatrenia (navrhovateľ sa ním domáhal zaviazať sťažovateľa povinnosťou poskytnúť mu časť pracovnej odmeny za obdobie od 5. júna 2009 do 6. mája 2010 v sume 11 000 € alebo povinnosťou zložiť do úschovy okresného súdu peňažnú sumu 61 023,68 €) v dôsledku toho, že navrhovateľ opäť nepredložil dostatočné dôkazy na to, aby predbežné opatrenie mohlo byť vydané. Krajský súd uznesením sp. zn. 5 Co 320/2010 z 31. augusta 2010 na základe odvolania navrhovateľa uznesenie okresného súdu z 20. júla 2010 ako vecne správne potvrdil.

V poradí tretím návrhom na vydanie predbežného opatrenia doručeným okresnému súdu   28.   decembra   2011   navrhovateľ   navrhol,   aby   okresný   súd   sťažovateľovi   uložil povinnosť zložiť do jeho úschovy peňažnú sumu 87 630,92 €, pričom svoj návrh odôvodnil opäť len tým, že sťažovateľ je už od roku 2009 v likvidácii, v dôsledku čoho dochádza k speňažovaniu jeho majetku a táto skutočnosť dostatočne osvedčuje jeho bezprostredne hroziacu ujmu. Navrhovateľ predložil ako jediný dôkaz inzerát na predaj časti podniku zverejnený v Hospodárskych novinách 7. mája 2010, ktorý už ako dôkaz predložil aj pri svojom v poradí druhom návrhu na vydanie predbežného opatrenia.

Napriek skutočnosti, že navrhovateľ žiadnym relevantným spôsobom nepreukázal zmenu   skutkových   okolností   ani   hrozbu   bezprostredne   hroziacej   ujmy,   okresný   súd uznesením   z   25.   januára   2012   zaviazal   sťažovateľa   zložiť   do   jeho   úschovy   sumu 87 630,92 € (uvedené uznesenie bolo sťažovateľovi doručené 1. februára 2012).

V   odôvodnení   uznesenia   z   25.   januára   2012,   ktorým   bolo   nariadené   predbežné opatrenie,   okresný   súd   uviedol,   že   nebezpečenstvo   bezprostredne   hroziacej   ujmy   bolo predovšetkým preukázané písomným vyjadrením právneho zástupcu sťažovateľa, v ktorom je uvedené, že likvidátor sťažovateľa postupuje v súlade so zákonom, a teda že dochádza k speňažovaniu   majetku.   Podľa   sťažovateľa   je   otázkou,   prečo   okresný   súd „zrazu vyhodnotil tento zákonný postup likvidátora za ohrozujúci, keď v predchádzajúcich dvoch prípadoch podania návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, kedy likvidátor taktiež postupoval   v   súlade   so zákonom,   ho   nevyhodnotil   ako   dôkaz,   ktorý   by   preukazoval bezprostredne hroziacu ujmu, hoci mu priebeh likvidácie bol známy“.

Sťažovateľ   sa   následne   podaním   z   8.   februára   2012   a   doplneným   podaním z 10. februára 2012 proti tomuto uzneseniu okresného súdu z 25. januára 2012 odvolal. V odôvodnení svojho odvolania sťažovateľ predovšetkým poukázal na to, že navrhovateľ dostatočne nepreukázal nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej ujmy, a zároveň predložil stanovisko   občianskoprávneho kolégia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   aj „najvyšší súd“), ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a súdov Slovenskej republiky pod č. R 3/2011, v ktorom poukázal na právny záver,   podľa   ktorého   pokiaľ   nedôjde   k   zmene   skutkových   okolností,   tvorí   právoplatné uznesenie, ktorým súd zamietol návrh na nariadenie predbežného opatrenia, prekážku veci rozsúdenej.

Krajský súd uznesením z 30. marca 2012 (doručeným sťažovateľovi 19. apríla 2012) rozhodol tak, že uznesenie okresného súdu z 25. januára 2012 potvrdil a v jeho odvodnení okrem iného uviedol, že okresný súd správne vyhodnotil existenciu reálne hroziacej ujmy navrhovateľa,   keď   prihliadol   na   prebiehajúcu   likvidáciu   sťažovateľa   a   s   tým   spojené speňažovanie majetku. Vo vzťahu k námietke sťažovateľa týkajúcej sa existencie procesnej prekážky res iudicata v predmetnej veci v odôvodnení uznesenia z 30. marca 2012 uviedol, že s prihliadnutím na takmer dvojročný časový odstup od vydania dvoch predchádzajúcich rozhodnutí o predbežných opatreniach a zároveň ďalej prebiehajúcu likvidáciu sťažovateľa „nemožno   hovoriť   o   totožnosti   skutkových   okolností   a   tým   ani   o   vzniku   prekážky   res iudicata“.

Sťažovateľ   sa   nestotožňuje   s   právnym   názorom   krajského   súdu   a   zastáva   názor, že „plynutie času nemožno považovať za zmenu skutkových okolností, pretože to je samo o sebe právnou udalosťou, ktorá existuje nezávisle od vôle subjektov práva a ak by sa na ňu prihliadalo ako na zmenu skutkových okolností, samotná procesná prekážka res iudicata by samo o sebe nemala zmysel“.

Právnym záverom vyjadreným v odôvodnení uznesenia z 30. marca 2012 krajský súd zásadne poprel účel a význam procesnej prekážky res iudicata a jeho svojvôľa pri aplikácii a výklade tejto procesnej prekážky mala za následok zasiahnutie do práv sťažovateľa.

Podľa názoru sťažovateľa predmetné opakované návrhy navrhovateľa v pravidelných časových   intervaloch   možno považovať za zneužitie procesného úkonu a subjektívneho procesného práva, pod vplyvom ktorých okresný súd nariadil predbežné opatrenie bez toho, aby   navrhovateľ   predložil   nové   dôkazy,   ktoré   by   preukázali   reálnu   zmenu   skutkových okolností a nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej ujmy.

Sťažovateľ 25. apríla 2012 podal na okresnom súde proti právoplatnému uzneseniu krajského   súdu   z   30.   marca   2012   dovolanie.   V   záujme   ochrany   svojich   práv   podal sťažovateľ   následne   30.   apríla   2012   aj   podnet   na   podanie   mimoriadneho   dovolania Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky.

Podľa   názoru   sťažovateľa   krajský   súd   uznesením   z 30.   marca 2012   porušil   jeho základné   právo   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   ako   aj   jeho   právo   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   a   to „predovšetkým   tým,   že neprihliadol   na   procesnú   prekážku   res   iudicata   a   rozhodol   opakovane   o   právoplatne rozhodnutej veci bez toho, aby reálne došlo k zmene skutkových okolností“.

Uznesenie z 30. marca 2012 je podľa sťažovateľa v rozpore s podstatou práva na spravodlivý   proces,   v   súlade   s   ktorým   on   ako   účastník   predmetného   konania   očakával rešpektovanie platných a účinných zákonných ustanovení.

S ohľadom na obsah sťažnosti sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydal nález, v ktorom vysloví, že uznesením z 30. marca 2012 a jemu predchádzajúcim postupom došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zakáže krajskému súdu pokračovať v porušovaní týchto práv, prizná mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 € a náhradu trov konania.

II.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením z 30. marca 2012, ku ktorému malo dôjsť v dôsledku toho, že krajský súd v predmetnej veci neprihliadol na procesnú prekážku konania – res iudicata a opakovane rozhodol vo veci už právoplatne skončenej bez toho, aby reálne došlo k zmene skutkových okolností.

Podľa § 236 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pričom zákon dovolanie pripúšťa len vo výslovne uvedených prípadoch upravených v § 237 až § 239 OSP.

Pokiaľ ide o dovolacie dôvody podľa § 239 OSP, platí, že prípustnosť dovolania proti zmeňujúcemu   rozhodnutiu   je   založená   na   rozdielnosti   rozhodnutia   odvolacieho   súdu s rozhodnutím súdu prvého stupňa, pričom to neplatí, ak ide o uznesenie o predbežnom opatrení, proti ktorému dovolanie nie je prípustné (§ 239 ods. 3 OSP).

Z   dôvodov   uvedených   v   §   237   OSP   je   možné   dovolaním   napadnúť   každé rozhodnutie   odvolacieho   súdu,   a   to   bez   ohľadu   na   povahu   predmetu   konania,   pričom z definície jedného z dôvodov nachádzajúceho sa pod písm. d) je zrejmé, že dovolaním možno napadnúť aj rozhodnutie, ktorým sa v tej istej veci už prv právoplatne rozhodlo. Pre prípustnosť dovolania podľa § 237 OSP nie je rozhodujúce, či k vade konania došlo pred odvolacím súdom alebo pred súdom prvého stupňa.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa domáhal ochrany označených práv jednak na najvyššom súde prostredníctvom podaného dovolania a zároveň aj na ústavnom súde.   S   ohľadom   na   túto   skutočnosť   je možné jeho   sťažnosť   považovať za   predčasnú, pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie namieta, bude najprv rozhodovať najvyšší súd.

Ústavný   súd   preto   zaujal   názor   (podobne   I.   ÚS   169/09),   že   v   prípade   podania opravného prostriedku (odvolanie či dovolanie) a súbežne podanej ústavnej sťažnosti je ústavná   sťažnosť   považovaná   za   prípustnú   až   po   rozhodnutí   o   takomto   opravnom prostriedku (v danom prípade o dovolaní). Pritom lehota na podanie takejto sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (porovnaj tiež rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská proti Českej republike, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54 alebo vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, a jeho body 47 a 48) napadnutému opravným prostriedkom (riadnym alebo mimoriadnym).

Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou, ako aj ďalšími návrhmi sťažovateľa meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. júna 2012