znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 334/2011-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. septembra 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť Mgr. I. F. a M. F., obaja bytom B., zastúpených advokátkou JUDr. D. Š., B., ktorou namietali porušenie ich základného práva na súdnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom   Okresného   súdu Banská   Bystrica   sp.   zn.   7   C   164/09   z 26.   apríla   2010   a rozsudkom   Krajského   súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15 Co 188/2010 z 8. decembra 2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. I. F. a M. F. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. marca 2011 doručená sťažnosť Mgr. I. F. a M. F. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 7 C 164/09 z 26. apríla 2010 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn. 15 Co 188/2010 z 8. decembra 2010 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).

2.   Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplynulo,   že   sťažovatelia   boli   v procesnom postavení navrhovateľov   účastníkmi občianskeho súdneho konania o nahradenie prejavu vôle   odporcu   s uzavretím   zmluvy   o prevode   vlastníctva   bytu.   Okresný   súd   rozsudkom žalobu zamietol a zaviazal sťažovateľov nahradiť odporcovi trovy konania. Na odvolanie sťažovateľov krajský súd rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil a zaviazal sťažovateľov nahradiť odporcovi trovy odvolacieho konania.

3. K priebehu a predmetu konania pred všeobecnými súdmi sťažovatelia uviedli, že odporca (obchodná spoločnosť s jediným spoločníkom – Mestom B.) je vlastníkom bytu, na ktorého užívanie majú uzavretú nájomnú zmluvu na dobu neurčitú. Odporca nadobudol vlastníctvo nehnuteľnosti (v ktorej sa byt nachádza) ako internátu zmluvným prevodom od iného   podnikateľského   subjektu   v roku   1997,   následne   túto   nehnuteľnosť   prestaval   na bytový   dom   (kolaudačné   rozhodnutie   2.   septembra   1998)   a uzavrel   okrem   iného   aj   so sťažovateľmi zmluvy o nájme bytov. Listom z 15. júna 2009 odporca sťažovateľov vyzval na uzavretie zmluvy o prevode vlastníctva bytu za cenu schválenú orgánmi odporcu, t. j. 531,12 € za m2. Sťažovatelia následne listom z 21. júla 2009 oznámili odporcovi, že chcú uzavrieť zmluvu   o prevode   vlastníctva   bytu, avšak   za   regulovanú   cenu   v   zmysle ustanovenia zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o bytoch“). Keďže odporca na list sťažovateľov nereagoval, podali žalobu na príslušnom okresnom súde. Podstatnou právnou otázkou (z hľadiska sťažnostnej argumentácie) bola otázka, či sa na odporcu vzťahovala povinnosť uzavrieť so sťažovateľmi zmluvu o prevode vlastníctva bytu, a ak áno, či za regulovanú cenu v zmysle § 18 a nasl. zákona o bytoch. Keďže obidva inštančné súdy odpovedali na nastolenú otázku záporne, žalobu sťažovateľov zamietli.

4.   Sťažovatelia   v sťažnosti   vyjadrili   nesúhlas   s právnym   posúdením   veci všeobecnými súdmi a uviedli: „Odporca je obchodnou spoločnosťou v zmysle §17 ods. 3 písm. c) zákona o bytoch... Podľa názoru navrhovateľov sa na tento predaj vzťahuje zákon o bytoch... v § 1 ods. 2 cit. zákona je negatívne vymedzená časť bytového fondu, na ktorý sa zákon nevzťahuje, a teda podľa tohto zákona nie je možné nadobudnúť vlastníctvo k bytom osobitného   určenia,   bytom   v   domoch   určených   podľa   schváleného   územného   plánu   na asanáciu. Zákon sa tiež nevzťahuje na prevod vlastníctva bytov v rodinných domoch. Z uvedeného je preto možné konštatovať, že uvedený zákon sa vzťahuje aj na predaj bytu, ktorý je predmetom tohto konania, pričom z obsahu samotného zákona a jeho výkladu nevyplýva skutočnosť, že pokiaľ sa bytový dom pred účinnosťou tohto zákona kupoval, ako internát, a na byty bol prestavaný a táto skutočnosť nastala právoplatnosťou kolaudačného rozhodnutia 3.9.1998 nevzťahuje sa na predaj takýchto bytov zákon o bytoch.

Budova internátu, ako to vyplýva z predložených dôkazov bola v minulosti postavená zo   štátnych   prostriedkov,   vzhľadom   ku   skutočnosti,   že   predmetný   bytový   dom   je   vo vlastníctve obchodnej spoločnosti v zmysle § 17 ods. 3. písm. c) cit. zákona, teda obchodnej spoločnosti   s   účasťou   obce,   je   nepochybné,   že   predmetný   bytový   dom   bol   kúpený   a prestavaný prevažne z prostriedkov štátu nakoľko jediným spoločníkom odporcu je Mesto B. Z   uvedeného dôvodu predaj týchto bytov nemôžeme vylúčiť   z pôsobnosti   tohto   zákona, pretože zákon na vznik tejto situácie pamätá a rieši ju tým, že v zmysle § 17 ods. 3 písm. c), teda obchodnej spoločnosti s účasťou štátu určuje odporcovi podmienky za akých má byť stanovená   kúpna   cena   predmetného   bytu.   Podľa   názoru   navrhovateľov   nemožno   teda konštatovať, že na predaj predmetného bytu sa zákon o bytoch nevzťahuje...

V   dobe   vzniku   nájomného   vzťahu   medzi   účastníkmi   konania   bol   bytový   dom   už bytovým domom teda pokiaľ odporca uzavrel s navrhovateľom nájomnú zmluvu, predmetom tejto bol byt v obytnom dome a nájom bol uzavretý na dobu neurčitú. Preto podľa názoru navrhovateľov je pre posudzovanie otázky či sa na tento predaj vzťahuje citovaný zákon dôležitý stav, aký bol v čase vzniku nájomného vzťahu medzi účastníkmi konania Pokiaľ sa mal citovaný zákon vykladať podľa tohto, že je smerodajné to čo existovalo pred vznikom právneho   vzťahu   -   nájomnej   zmluvy   potom   by   predmetný   zákon   bolo   možné   v   praxi aplikovať len s veľkými, ťažkosťami a v minimálnom počte prípadov...

Z týchto uvedených dôvodov nemôžu navrhovatelia súhlasiť s názorom súdov, že na predaj   bytu   v   tomto   súdenom   prípade   sa   zákon   o bytoch   nevzťahuje   len   z dôvodu,   že odporca   nadobudol   bytový   dom   v   trhovom   prostredí   a   tento   bol   skolaudovaný nadobudnutím právoplatnosti kolaudačného rozhodnutia 3.9.1998...

Navrhovateľom   súd   odňal   možnosť   konať   pred   súdom   tým,   že   prvostupňový   súd návrh zamietol pričom svoje rozhodnutie odôvodnil nesprávnym právnym posúdením veci (§241   ods.   2   písm.   c)   OSP)   a   toto   rozhodnutie   bolo   odvolacím   súdom   potvrdené. Rozhodnutia prvostupňového a odvolacieho súdu prijaté na základe nesprávneho právneho názoru, sú preto rozhodnutia,   ktorými bola navrhovateľom odňatá možnosť konať pred súdom, preto majú navrhovatelia za to, že bolo porušené ich ústavné právo.“

5.   Ústavnoprávna   argumentácia   sťažovateľov   bola   obmedzená   na   tieto   tvrdenia: „Navrhovatelia majú za to, že takýmto konaním súdov bolo porušené ich ústavné právo zakotvené v čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky, teda im nebola poskytnutá náležitá súdna ochrana...   Vzhľadom k vyššie uvedeným skutočnostiam bolo konaním prvostupňového a odvolacieho súdu porušené základné právo sťažovateľov na súdnu a inú právnu ochranu zakotvené v čl. 46 ods. 1 ústavy. Sťažovatelia svoju sťažnosť podávajú preto, že o ochrane nimi označeného základného práva nerozhoduje iný súd.“

6. V petite sťažnosti sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že rozsudkom okresného súdu a krajského súdu bolo porušené ich základné právo na súdnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy.   Súčasne   žiadali,   aby   ústavný   súd   zrušil   rozsudky okresného súdu a krajského súdu, vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie, priznal im náhradu trov konania a primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 312 €, čo odôvodnili tým, že im vznikli náklady z titulu trov konania a právneho zastúpenia, pričom neustále žijú v strachu zo straty bývania.

II.

7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.   Cieľom   predbežného   prerokovania   každého   návrhu   (vrátane   sťažnosti namietajúcej porušenie základných práv a slobôd) je rozhodnúť o prijatí návrhu na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom so zákonom ustanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   zákonného   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

9.   Pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   ústavný   súd   zistil,   že   má   predpísané náležitosti, je podaná v zákonnej lehote, oprávnenou osobou, nie je neprípustná a na jej prerokovanie má právomoc v časti smerujúcej proti rozsudku krajského súdu. V zmysle princípu subsidiarity formulovanom v čl. 127 ods. 1 ústavy („ak o ochrane týchto práv a slobôd   nerozhoduje   iný   súd“),   nemal   ústavný   súd   právomoc   preskúmať   rozsudok okresného súdu, pretože právomoc rozhodnúť o ochrane práv sťažovateľov, ktoré mohli byť ním   porušené,   mal   v rámci   riadneho   inštančného   postupu   krajský   súd   na   základe   nimi podaného odvolania. Vo vzťahu k rozsudku okresného súdu teda bola sťažnosť odmietnutá pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

10.   Vo   vzťahu   k rozsudku   krajského   súdu   sa   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní sťažnosti zaoberal otázkou, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov   vo   veciach   patriacich   do   ich   právomoci. Predovšetkým   ústavný   súd   pripomína,   že   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil   (m.   m.   II. ÚS 21/96,   II.   ÚS   134/09).   Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   vo   svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda   všeobecné   súdy,   ktorým   ako  ,,pánom   zákonov“   prislúcha   chrániť   princípy spravodlivého   procesu   na   zákonnej   úrovni.   Táto   ochrana   sa   prejavuje   aj   v tom,   že všeobecný   súd   odpovedá   na   konkrétne   námietky   účastníka   konania,   keď   jasne a zrozumiteľne   dá   odpoveď   na   všetky   kľúčové   právne   a skutkovo   relevantné   otázky súvisiace   s   predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol   (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadne Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená   len   ústavnému   súdu,   ale   aj   všeobecným   súdom,   ktorých   sudcovia   sú   pri rozhodovaní viazaní ústavou,   ústavným   zákonom,   medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).

11. V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   súdnej   interpretácie   a aplikácie zákonných   predpisov   s ústavou   alebo   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných práv a slobôd (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).

12. Podstatné námietky sťažovateľov však opomínajú uvedenú judikatúru ústavného súdu   a sťažnosť   možno   podľa   jej   skutočného   obsahu   (nesúhlas   s   právnymi   závermi okresného   a   krajského   súdu)   vyhodnotiť   v podstate   ako   ďalší   opravný   prostriedok. Argumentačná   pozícia   sťažovateľov   totiž   spočíva   výlučne   v rovine   podústavného   práva a tvrdenému   zásahu   do   ich   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   sa   v podstate nevenuje, a keď, tak absolútne vo všeobecnej rovine. Sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy má však iný účel a význam (sleduje ochranu základných práv a slobôd, resp. ľudských práv a slobôd), a preto ústavný súd skúmal len to, či krajský súd nemohol svojím rozsudkom porušiť základné právo sťažovateľov na súdnu ochranu.

13.   Sťažnostné   námietky   sa   v tomto   smere   sústreďujú   na   tvrdené   nedostatky v právnom posúdení veci krajským súdom, ktorý v relevantnej časti odôvodnenia rozsudku nasledujúcej   po   stručnom   historickom   exkurze   (vývoj   a premeny   bytového   vlastníctva) uviedol:

,,V   rozhodovanom   prípade   je   dôležité   posúdenie,   akým   spôsobom   odporca nadobudol nehnuteľnosť. Podľa § 17 ods. 3 písm. c/ zákona o vlastníctve bytov platí, že dohodnutá cena bytu a pozemkov podľa ods. 1 nesmie prevýšiť cenu určenú podľa § 18, 18a, 18b, ak sa byt prevádza do vlastníctva doterajšieho nájomcu z vlastníctva obchodnej spoločnosti   súčasťou   štátu   alebo   obce.   V   danom   prípade   je   zrejmé,   že   odporca   je obchodnou spoločnosťou s účasťou obce - Mesta B...

Odvolací   súd   považuje   za   dôležitú   otázku   to,   že   odporca   nadobudol   danú nehnuteľnosť za dohodnutú cenu v trhovom hospodárstve. Aj keď zákon odporcu vymenúva v súlade s ustanovením § 17 ods. 3 písm. c/ ako subjekt, ktorý je pri prevádzaní bytu obmedzený cenou, odvolací súd túto skutočnosť považuje za čisté náhodný a nedomyslený fakt, ktorý, zhodou okolností možno aplikovať na danú vec, avšak keď súd pri výklade aplikuje zákon v jeho celom rozsahu, prihliada na účel ako aj na Ústavu SR, musí zákonite dospieť k záveru, že tento výklad je neprípustný a v rozpore s Ústavou SR. Odporca, aj keď je obchodnou spoločnosťou s účasťou obce, má právo, ako každá iná obchodná spoločnosť, vyvíjať podnikateľské aktivity. Nehnuteľnosť táto spoločnosť nenadobudla ako bytový dom, ale ako nehnuteľnosť, ktorá nespadá pod zákon o vlastníctve bytov.

V tomto prípade treba prihliadnuť aj účel a znenie zákona č. 138/1991 o majetku obcí. Na základe tohto zákona do vlastníctva obce prešli aj nehnuteľnosti, bytové domy. V   rozhodovanom   prípade   však   internát,   ktorý   bol   následne   prebudovaný,   neprešiel   do vlastníctva   obce,   resp.   vlastníkom   tejto   nehnuteľnosti   sa   nestal   ani   odporca   v   zmysle citovaného   zákona,   ale   ho   nadobudol   v   rámci   svojej   podnikateľskej   činnosti,   čo   je dovoleným konaním.

Povinnosť   predať   byt   za   cenu   regulovanú   v   zmysle   §   18   a   nasl.   vychádza   z predpokladu,   že   z   obstarávacej   ceny   domu   sa   odpočíta   základný   štátny   príspevok poskytnutý na porovnateľný družstevný byt podľa roku začatia výstavby domu. Následne sa vypočíta opotrebenie...

Ustanovenie § 18 v ods. 5 upravuje, že ods. 1 až 4 sa nepoužijú na zistenie ceny bytu, ak vlastník uvedený v ods. 1 nadobudol byt do vlastníctva podľa § 4 ods. 1 písm. a/ za cenu dohodou.   V   týchto   prípadoch   pri   prevode   vlastníctva   bytu   na   nájomca   nemôže   byť dohodnutá   cena   bytu   nižšia,   než   za   akú   ju   vlastník   uvedený   v   ods.   1   nadobudol   do vlastníctva. Podľa § 4 ods. 1 písm. a/ platí, že vlastníctvo bytu alebo nebytového priestoru v dome   sa   nadobúda   na   základe   zmluvy   o   prevode   vlastníctva   bytu   alebo   nebytového priestoru   v   dome   s   vlastníkom   domu   alebo   s   právnickou   osobou,   ktorá   má   právo hospodárenia   k   domu,   s   vlastníkom   bytu   alebo   nebytového   priestoru.   Z   citovaných ustanovení vyplýva, že regulovaná cena sa neaplikuje v prípade, ak došlo k nadobudnutiu vlastníckeho práva k bytu dohodou, a to na základe zmluvy o prevode vlastníctva bytu. Citované ustanovenia majú na mysli prípad, kedy došlo k nadobudnutiu vlastníctva bytu v podmienkach   trhového   hospodárstva.   To   znamená,   že   ak   vlastník   podľa   ods.   1,   teda odporca nadobudol byt do svojho vlastníctva, cena by nemohla byť nižšia, teda regulovaná v   zmysle   vyššie   uvedených   ustanovení.   Zákon   upravuje   prípad,   keď   dochádza   k nadobudnutiu vlastníctva bytu na základe kúpnej zmluvy. V rozhodovanom prípade však odporca nenadobudol do vlastníctva byt, ale len nehnuteľnosť, internát, ktorý následne bol prestavaný v rámci podnikateľskej činnosti odporcu na byty. Treba preto uviesť, že ak zákon počíta s tým, že v prípade získania bytu v trhových podmienkach nemožno predať byt za inú cenu, ako je upravené v § 18 ods. 5, teda nie za regulovanú cenu, o to viac nemožno predať sporné byty v dome, v ktorom boli až následne vytvorené bytové jednotky. Pri prestavbe bolo potrebné vynaložiť ďalšie finančné čiastky.

Z článku 55 ods.   1 Ústavy SR vyplýva,   že hospodárstvo Slovenskej republiky sa zakladá   na   princípoch   sociálne   a   ekologicky   orientovanej   trhovej   ekonomiky.   Z   ods.   2 vyplýva, že Slovenská republika chráni a podporuje hospodársku súťaž.

Podľa článku 20 ods. 1 Ústavy SR každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých   vlastníkov   má   rovnaký   zákonný   obsah   a   ochranu.   Podľa   ods.   3   vlastníctvo zaväzuje   a   nemožno   ho   zneužiť   na   ujmu   práv   iných   alebo   v   rozpore   so   všeobecnými záujmami chránenými zákonom.

Ak   odporca   ako   podnikateľský   subjekt   v   trhovom   hospodárstve   nadobudol nehnuteľnosť, ktorú následne z ním získaných finančných prostriedkov prerobil na byty, nemožno zasiahnuť do jeho práv tak, že mu súd uloží tieto nehnuteľnosti odpredať za iných podmienok, ako dovoľuje zákon, pretože by tým zákonite poškodil práva odporcu. Z ničoho nevyplýva skutočnosť, že by odporca mal znášať z nejakého dôvodu rozdiel medzi skutočne investovanými finančnými prostriedkami a sumou, za ktorú by musel odpredať sporné byty nájomcom...

Ustanovenie § 29 v ods.   8 ukladá vlastníkovi domu podľa   § 17 ods.   3 písm.   c/ povinnosť uzatvoriť s nájomcom bytu zmluvu o prevode vlastníctva. Ods. 9 však ustanovuje, že ustanovenie ods. 8 sa nevzťahuje na byty nadobudnuté do vlastníctva podľa § 4 ods. 1 písm. a/. Aj keď zákon explicitne neuvádza rozdielnosť medzi nadobudnutím nehnuteľnosti, ktorá neslúži na bývanie, prípadne následne jeho prestavbou, aj v takomto prípade by súd musel vychádzať z citovaného ods. 9, pretože v konečnom dôsledku odporca aj keď ide o subjekt podľa § 17 ods. 3 písm. c/ nadobudol byt do vlastníctva podľa § 4 ods. 1 písm. a/, keď získal vlastníctvo pôvodne k nehnuteľnosti na základe zmluvy o prevode vlastníctva, ktoré následne prerobil na byt. To znamená, že analogicky možno dospieť k záveru, že vlastníci domov uvedení v § 18 ods. 3 písm. c/ nemajú povinnosť s nájomcom bytu takúto zmluvu   uzavrieť.   Na   tomto   mieste   opakovane   odvolací   súd   zdôrazňuje,   že   zákon predpokladá nadobudnutie vlastníctva bytu. Ak teda odporca získal nehnuteľnosť, a to v podmienkach   trhového   hospodárstva,   do   nehnuteľnosti   investoval   svoje   finančné prostriedky a nehnuteľnosť prerobil na bytové jednotky, pričom došlo k zmene účelu stavby, analogicky možno použiť citované ustanovenie aj na danú nehnuteľnosť.

Za   účelom   výstavby   týchto   bytov,   resp.   prestavby   z   internátu   neboli   použité prostriedky štátu, ale prostriedky získané v podmienkach trhového hospodárstva odporcom. Nič na tom nemení ani to, že ide o obchodnú spoločnosť s účasťou obce. Povinnosť, ktorá by   zaťažila   odporcu   previesť   takéto   nehnuteľnosti   za   regulovanú   cenu   do   vlastníctva nájomcov, by v konečnom dôsledku znamenala vznik škody na strane odporcu, čo by bolo v rozpore s Ústavou SR, zvlášť s článkom 20 ods. 1, článkom 20 ods. 4. Závery okresného súdu sú preto správne,   keď   povinnosťou   odporcu   nie   je odpredať   byty   navrhovateľom, pretože   byty   odporca   získal   originárnym   spôsobom,   t.j.   ich   vybudovaním   s   tým,   že nehnuteľnosť - internát nadobudol v podmienkach trhového hospodárstva. Potom možno analogicky na daný prípad o to viac aplikovať ustanovenie § 29 ods.   8 a 9 zákona o vlastníctve bytov. Zákon totiž vychádza z predpokladu, že pokiaľ na získanie bytu kúpou boli vynaložené prostriedky v trhovom hospodárstve, nie je uložená povinnosť odpredať takýto byt.   Ak   potom   odporca   v   trhových   podmienkach   získal   internát   za   trhovú   cenu,   tento prerobil   uložením   svojich   investícií   na   byty,   analogicky   možno   aplikovať   citované ustanovenie na daný prípad. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie okresného súdu je správne.“

14.   Jadro   právneho   problému   v tejto   právnej   veci   takto   spočívalo   v právnom posúdení povinnosti odporcu odpredať byt sťažovateľom za regulovanú cenu podľa § 18 a nasl.   zákona   o bytoch.   V intenciách   mantinelov   možných   zásahov   do   rozhodovacej činnosti   všeobecných   súdov   posúdil   ústavný súd len to,   či   rozsudok   krajského   súdu   je ústavne   udržateľný,   t.   j.   či   nevykazuje   znaky   svojvôle,   arbitrárnosti,   či   je   náležite odôvodnený a či výklad práva všeobecným súdom nie je taký, že popiera účel a zmysel príslušných zákonných noriem (m. m. I. ÚS 23/2010).

15. Z odôvodnenia sťažnosťou napadnutého rozsudku krajského súdu podľa názoru ústavného   súdu   jasne   a zrozumiteľne   vyplývajú   dôvody,   pre   ktoré   potvrdil   rozsudok okresného   súdu.   V odôvodnení   napadnutého   rozsudku   dal   krajský   súd   sťažovateľom podrobnú a ústavne akceptovateľnú odpoveď na to, prečo odporcovi nevznikla povinnosť odpredať im byt za regulovanú cenu. V okolnostiach prípadu   ústavný súd konštatuje, že právny záver krajského súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti či svojvôle, čo by bolo možné konštatovať len v prípade, ak by sa natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení zákona, že by tým zásadne poprel ich účel a význam (m. m. III. ÚS 264/05, I. ÚS 23/2010). Je   faktom   (a   vyplýva   to   aj   z vlastného   argumentačného   postoja   krajského   súdu),   že všeobecné súdy sa neriadili len doslovným či gramatickým výkladom zákona o bytoch, ale pri   hľadaní   odpovede   na   otázku   „čo   je   právo“   v prerokúvanej   veci   argumentovali   aj zmyslom   a účelom   tých   ustanovení   zákona   o   bytoch,   ktorých   doslovnej   aplikácie   sa sťažovatelia dovolávali.

16. Ústavný súd sa už viackrát mal možnosť vyjadriť k spôsobu hľadania a výkladu práva v konkrétnych právnych veciach. V náleze sp. zn. III. ÚS 341/07 ústavný súd uviedol, že pri výklade a aplikácii ustanovení právnych predpisov je nepochybne potrebné vychádzať prvotne z ich doslovného znenia. Súd však nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, ba dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia právneho textu)   odchýliť   v   prípade,   keď   to   zo   závažných   dôvodov   vyžaduje   účel   zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 ústavy). Samozrejme, že sa v takýchto prípadoch musí zároveň vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej   normy   musí   založiť   na   racionálnej   argumentácii.   V   prípadoch   nejasnosti   alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu (umožňujúceho napr. viac verzií interpretácie)   alebo   v   prípade   rozporu   tohto   znenia   so   zmyslom   a   účelom   príslušného ustanovenia,   o   ktorého   jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom. V ďalšom náleze sp. zn. I. ÚS 243/07 (kde nešlo o výklad zákona, ale zmluvy) ústavný súd uzavrel, že všeobecný súd musí prihliadať na vzájomné vzťahy jednotlivých do úvahy pripadajúcich argumentov a ich úlohu v konkrétnom prípade vyvážiť s ohľadom na špecifikum danej kauzy, a nie tieto kritériá iba mechanicky aplikovať. Takýto prístup je zároveň prístupom modernej   judikatúry,   ktorá   postupne   nahrádza   formálne   legalistický   pohľad   na   právo pohľadom,   ktorým   sa   sudca usiluje poskytnúť najlepšie vyargumentovanú odpoveď na právne a skutkové otázky, ktoré pred neho strany sporu predložia. V tomto smere možno poukázať   aj   na   známu   judikatúru   Ústavného   súdu   Českej   republiky,   v zmysle   ktorej „Naprosto   neudržitelným   momentem   používání   práva   je   jeho   aplikace, vycházející pouze z jeho jazykového výkladu. Mechanická aplikace abstrahující, resp. neuvědomující si, a to buď úmyslně, nebo v důsledku nevzdělanosti, smysl a účel právní normy, činí z práva nástroj odcizení a absurdity (Pl. ÚS 33/97).“.

17.   Zohľadňujúc citovanú   judikatúru   ústavný   súd   v tejto   sťažnostnej   veci   dospel k záveru, že krajský súd sa síce nedržal doslovného znenia aplikovaných ustanovení zákona o bytoch, ale v záujme ústavne konformného výkladu (čl. 152 ods. 4 ústavy) uprednostnil výklad e ratione legis, teda výklad zohľadňujúci účel a zmysel ustanovení upravujúcich povinnosť   vymedzených   osôb   uzavrieť   zmluvu   o   prevode   vlastníctva   bytu   s doterajším nájomcom za regulovanú cenu. V okolnostiach prípadu ústavný súd považuje tento prístup krajského   súdu   za   akceptovateľný   a   primerane   argumentačne   zdôvodnený.   Napadnutý rozsudok   preto   nemožno   považovať   ani   za   svojvoľný   či   arbitrárny.   Skutočnosť,   že   sa sťažovatelia s právnym názorom krajského súdu nestotožňujú, nemôže sama osebe viesť k záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a nezakladá   ani oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   tento   právny názor svojím vlastným (m. m. II. ÚS 134/09, I. ÚS 417/08).  

18.   V rozsudku   krajského   súdu   teda   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti   nezistil   nič,   čo   by   ho   robilo   ústavne   neakceptovateľným,   a teda   vyžadujúcim korekciu zo strany ústavného súdu. Pokiaľ teda ide o namietaný zásah do základného práva na   súdnu   ochranu   sťažovateľov   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   ústavný   súd   uzatvára,   že rozsudok krajského súdu je vnútorne logický, nie je prejavom aplikačnej a interpretačnej svojvôle konajúceho všeobecného súdu, rešpektuje zákonné požiadavky na odôvodnenie (skutkové   a   právne)   rozsudku   (§   157   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku),   nie   je arbitrárny a zrozumiteľným spôsobom dáva odpoveď na otázku, prečo krajský súd rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil. Inak povedané, v sťažnosti absentuje ústavno-právny rozmer, čo je dané aj jej samotným odôvodnením, kde ústavnoprávna argumentácia je zhrnutá v troch všeobecných vetách (bod 4 odôvodnenia tohto uznesenia). V súvislosti s prejavom nespokojnosti s namietaným rozsudkom krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup   súdu   bol   v   súlade   so   zákonom,   aby   bol   ústavne   akceptovateľný   a   aby   jeho rozhodnutie   bolo   možné   kvalifikovať   ako   zákonné,   preskúmateľné   a   bez   znakov arbitrárnosti. V opačnom prípade   nemá   ústavný   súd   dôvod   zasahovať   do   postupu a rozhodnutí súdov,   a   tak   vyslovovať   porušenie   základných   práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

19. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti rozsudku krajského   súdu   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnenú.   Nezistil   totiž   možnosť   porušenia označeného   práva   sťažovateľov,   ktorej   reálnosť   by   mohol   bližšie   posúdiť   po   prijatí sťažnosti   na   ďalšie   konanie.   Keďže   došlo   k odmietnutiu   sťažnosti,   ústavný   súd   sa nezaoberal   ďalšími   návrhmi   sťažovateľov   (návrh   na   zrušenie   rozsudkov   všeobecných súdov,   vrátenie   veci   na   ďalšie   konanie, náhrada   trov   konania   a   primerané   finančné zadosťučinenie), keďže tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. septembra 2011