znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 334/2010-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. septembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. L. P., K., zastúpeného advokátom JUDr. D. A., V., vo veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 2 a 3 a čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky, čl. 2 ods. 2 a 3 Listiny základných práv a slobôd a jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Špecializovaného trestného súdu v Pezinku v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   PK-1   Tš/21/2005   a jeho   uznesením   z 27.   apríla   2010 v spojení s postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tost 19/2010 a jeho uznesením zo 17. mája 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. L. P.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. augusta 2010 doručená sťažnosť JUDr. L. P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie čl. 2 ods. 2 a 3 a čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 2 ods. 2 a 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Špecializovaného   trestného   súdu v Pezinku   (ďalej   len   „špecializovaný   trestný   súd“   alebo   „súd“)   v konaní   vedenom   pod sp. zn.   PK-1   Tš/21/2005   a jeho   uznesením   z 27.   apríla   2010   v spojení   s postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tost 19/2010 a jeho uznesením zo 17. mája 2010.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je v procesnom postavení obžalovaného „v   trestnej   veci   proti   obžalovanému   JUDr.   E.   Č.   a spol.   pre   trestný   čin prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 160a ods. 1 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006“. Uznesením špecializovaného trestného súdu sp. zn. PK-1 Tš 21/2005 z 27. apríla 2010 bola sťažovateľovi uložená podľa § 66 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení účinnom do 1. januára 2006 poriadková pokuta vo výmere 500 € na tom skutkovom základe, že sa osobne nezúčastnil na hlavnom pojednávaní konanom 27. apríla 2010 (pozri bližšie bod 3). Sťažovateľovu sťažnosť zo 7. mája 2010 proti tomuto uzneseniu najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Tost 19/2010 zo 17. mája   2010 „podľa   §   148   ods.   1   písm.   c)   Tr.   por.   účinného   do   1.   januára   2006“ zamietol.

3. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: «Uznesením   Špecializovaného   trestného   súdu...   mi   predseda   senátu...   uložil... poriadkovú pokutu... Proti... uzneseniu... som podal... sťažnosť.

Uznesenie   som   napadol   z   dôvodu   nesprávnosti   jeho   výroku...   pretože   nedošlo k napĺňaniu   skutočnosti   na   uloženie   poriadkovej   pokuty   podľa   citovaného   ustanovenia zákona  ...   sťažnosť   som   oprel   aj   o   iné   skutočnosti   a   dôvody,   ktoré   síce   nastali,   ale v odôvodnení   napadnutého   uznesenia   sa   o   nich   vôbec   nezmieňuje   a   majú   dopad   na posúdenie správnosti a zákonnosti uznesenia... ďalej som poukázal aj na to, že v danej veci došlo k nedorozumeniu a následnému uloženiu poriadkovej pokuty na základe nesprávneho právneho názoru súdu... Voči súdu som sa nemohol správať urážlivo z dôvodu neúčasti na hlavnom pojednávaní. Neboli mi dané v tejto súvislosti účinne príkazy ani výzvy podľa citovaného... zákona, ktoré by som nebol poslúchol... ustanovenie § 202 Tr. por. prešlo vývojom a preto došlo k jeho postupnej úprave. Toto ustanovenie vyjadruje zásadu, že účasť na hlavnom pojednávaní pri splnení určitých predpokladov je právom a nie povinnosťou... vychádzajúc... z obsahu predvolania obžalovaného na hlavné pojednávanie zo dňa 17. 03. 2010 vyplýva..., že „súhlas obžalovaného nie je potrebný, ak sa výslovne vyjadril, že sa na hlavnom   pojednávaní   nezúčastní,   alebo   výslovne   požiadal,   aby   sa   hlavné   pojednávanie konalo   v   jeho   neprítomnosti,   alebo   ak   sa   na   hlavné   pojednávanie   napriek   riadnemu predvolaniu   bez   ospravedlnenia   nedostavil,   alebo   sa   bez   vážneho   dôvodu   vzdialil z pojednávacej siene.“ Nie iba zákon ale aj samotné predvolanie možnosť uplatnenia práva neúčasti   na   hlavnom   pojednávaní   a   možnosť   vykonať   hlavné   pojednávanie   za   neúčasti obžalovaného... pripúšťa. Teda žiadne povinnosti uložené predvolaním som neporušil. Do času   uskutočnenia   hlavného   pojednávania   absentuje   príkaz,   ktorý   by   som   neposlúchol, alebo výzva daná podľa konkrétneho ustanovenia zákona, ktorej by som nebol vyhovel... listom... zo dňa 21. 04. 2010, ktoré súdu bolo doručené dňa 23. 04. 2010 som... oznámil skutočnosti, ktoré odôvodňujú vykonanie hlavného pojednávania aj bez mojej účasti... Teda v tomto oznámení som sa výslovne vyjadril, že hlavného pojednávania sa nezúčastním... 26. 4. 2010 v deň konania hlavného pojednávania... som opakovane zaslal p. predsedovi senátu... o 8.36 hod.... oznámenie aj v elektronickom (e-mailovom) podaní. V ten istý deň... som   opakovane   zaslal   p.   predsedovi   senátu   ďalšie   e-mailové   podanie...   o   10.36   hod. v ktorom som okrem iných uviedol, citujem: „Ak predsa je súd toho názoru, že napriek týmto skutočnostiam... sú zákonné prekážky nariadené hlavné pojednávanie vykonať, tak požiadam súd, aby sa hlavné pojednávanie vykonalo v mojej neprítomnosti.“ Teda som výslovne   požiadal   aby   sa   hlavné   pojednávanie   vykonalo   v   mojej   neprítomnosti...   Je pravdou, že zo súdu bolo odoslané... dňa 26. 04. 2010 o 12.01 hod., teda po mojom už opakovanom oznámení..., v ktorom sa mi oznamuje, že súd neakceptuje moje vyjadrenia a oznámenia podávané v tejto veci, smerujúce k tomu aby sa hlavné pojednávanie vykonalo bez mojej prítomnosti.   Zároveň sa   mi oznamuje,   že súd má   za   to,   že hl.   pojednávanie nemožno vykonať a vec spoľahlivo rozhodnúť bez mojej prítomnosti ako obžalovaného, vyzýva ma preto, aby som sa dostavil na hlavné pojednávanie naplánované na dni 27.-28. 4. 2010. (... pôvodne vytýčené na dni 26. 04.-28. 04. 2010)... e-mailová správa, keďže som sa nezdržiaval stále pri počítači sa mi dostala do sféry dispozície až dňa 27. 04. 2010, kedy už došlo k odročeniu hlavného pojednávania a uloženiu poriadkovej pokuty... Pritom všetkom som mal aj zdravotné problémy o čom som predložil súdu dodatočne aj lekársku správu...»

4.   Podľa   názoru   sťažovateľa „vychádzajúc   zo   všetkých   a nie   iba   niektorých relevantných skutočností... zákonné podmienky na uloženie poriadkovej pokuty... splnené neboli...   rozhodnutím   Špecializovaného   trestného   súdu...   v   spojení   s   rozhodnutím Najvyššieho súdu... došlo k porušeniu mojich základných práv vyjadrených v čl. 2 ods. 2 Ústavy... odseku 3... ďalej v článku 13 ods. 1 písm. a)... zároveň mám za to, že postupom súdov oboch stupňov došlo k porušeniu aj práva na súdnu ochranu a práva na obhajobu, ktoré sú vyjadrené a garantované v ustanoveniach článku 46 a v článku 50 ods. 3 ústavy z dôvodu porušenia princípu spravodlivého súdneho procesu v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru...   Najvyšší   súd...   ako   súd   odvolací   vo   svojom   uznesení   sa   nevysporiadal   so   všetkými námietkami   uvedenými   v   sťažnosti   proti   uzneseniu   o   uložení   poriadkovej   pokuty   a   na niektoré podstatné dôvody vôbec neprihliadal, resp. vysvetľuje ich v rozpore so skutočným stavom, ktorý tu nastal a preto dospel k nesprávnemu právnemu záveru a nezákonnému rozhodnutiu.“.

5. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„Postupom Špecializovaného trestného súdu v Pezinku v konaní vedenom pod sp. zn. PK-1 Tš 21/2005 a jeho uznesením z 27. apríla 2010 v spojení s postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tost 19/2010 a jeho uznesením zo 17. mája 2010... bolo porušené základné právo sťažovateľa garantované v článku 2 ods. 2 a 3 Listiny základných práv a slobôd a v článku 2 ods. 2 a 3 ako aj v článku 13 ods. 1, písm. a) a základné právo garantované v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (právo na súdnu ochranu) v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (právo na spravodlivý súdny proces).

Uznesenie Špecializovaného trestného súdu v Pezinku sp. zn. PK - 1 Tš/21/2005 zo dňa   27.   apríla   2010   a   uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 1 Tost 19/2010, zo dňa 17. mája 2010, ústavný súd zrušuje.“

6. Sťažovateľ k sťažnosti pripojil písomný dôkazný materiál, z ktorého vzhľadom na predmet veci (sťažovateľom namietané porušenie označených ustanovení ústavy a listiny, základného   práva   zaručeného   ústavou   a práva   zaručeného   dohovorom)   majú   právnu relevanciu   najmä   uznesenie   špecializovaného   trestného   súdu   z 27.   apríla   2010, sťažovateľova   sťažnosť   zo   7.   mája   2010   proti   tomuto   uzneseniu   (v   ktorej   ústavný súd konštatuje v zásade obsahovo totožnú dôvodovú argumentáciu sťažovateľa ako v ústavnej sťažnosti   z 29.   júla   2010   doručenej   ústavnému   súdu   4.   augusta   2010,   pozn.) a druhostupňové uznesenie najvyššieho súdu zo 17. mája 2010.

II.

7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím   rozhodnutím   vysloví,   že   právoplatným   rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým   vyhovie   sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1   boli   porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

8.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9.   Podľa   čl.   127   ústavy   je   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv   a   slobôd rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z toho vyplýva, že ústavný súd zásadne nemá právomoc   rozhodovať   o   takých   sťažnostiach,   o   ktorých   je   oprávnený   podľa   platných právnych predpisov rozhodovať iný (všeobecný) súd.

10.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   (návrhu)   možno   hovoriť   vtedy,   ak namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec dôjsť   k   porušeniu   toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu a základným právom   alebo slobodou,   ktorých   porušenie sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05).

II.A

K   namietanému   porušeniu   základného   práva   na   súdnu   ochranu   zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením špecializovaného trestného súdu sp. zn. PK-1 Tš/21/2005 z 27. apríla 2010

11. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením špecializovaného trestného súdu sp. zn. PK-1 Tš/21/2005 z 27. apríla 2010.

12. Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého uznesenia tohto súdu, pretože na základe podanej sťažnosti patrilo do právomoci najvyššieho súdu. Z obsahu sťažnosti   (a   k   nej   pripojených   písomností)   vyplýva,   že   sťažovateľ   proti   (v   sťažnosti) namietanému uzneseniu prvostupňového súdu sp. zn. PK-1 Tš/21/2005 z 27. apríla 2010 podal riadny opravný prostriedok – sťažnosť, o ktorej rozhodol najvyšší súd. Ústavný súd preto nemá právomoc na konanie o tej časti sťažnosti, v ktorej sa namieta porušenie práva sťažovateľa predmetným uznesením.

II.B K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tost 19/2010 zo 17. mája 2010

13. Podľa ustáleného právneho názoru ústavného súdu účelom práva na súdnu a inú právnu ochranu vrátane práva na spravodlivé konanie je zaručiť každému prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01). Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru podľa stabilizovanej judikatúry ústavného   súdu   všeobecný   súd   nemôže   porušiť,   ak   koná   vo   veci   v   súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v trestnoprávnom konaní. Takýmto predpisom   je   v posudzovanej   veci   Trestný   poriadok.   Podľa   konštantnej   judikatúry ústavného súdu súčasťou práva na spravodlivý súdny proces nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným súdom úspešný vrátane odvolacieho konania či konania   o mimoriadnych   opravných   prostriedkoch.   Z   toho   vyplýva,   že   všeobecný   súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky tieto procesné úkony primeraným,   zrozumiteľným   a   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   reagovať   v   súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu trestného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu (mutatis mutandis napr. IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07).

14.   Ústavný   súd   považuje predovšetkým   za   potrebné   poukázať na svoje   ústavné postavenie, z ktorého vyplýva, že nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti,   a preto   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu   všeobecný   súd vyvodil.   Úloha ústavného súdu   sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo slobody   (I.   ÚS   13/00,   mutatis   mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00). O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať v prípade, ak by sa ten natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

15. Ústavný súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   nie   je   povinnosť   súdu   akceptovať   dôvodovú   argumentáciu   opravného prostriedku (riadneho alebo mimoriadneho) uvádzanú sťažovateľom, v dôsledku čoho jej „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného základného práva.

16.   Sťažovateľ   v   sťažnosti   ďalej   namietal   porušenie   základného   práva   na   súdnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva   na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tost 19/2010 zo 17. mája 2010, ktorým sťažnosť sťažovateľa zo 7. mája 2010 zamietol podľa „§ 148 ods. 1 písm. c) Tr. por. účinného do 1. januára 2006“. V odôvodnení svojho rozhodnutia v podstatnom najvyšší súd uviedol:

„... Uznesením predsedu senátu... bola obžalovanému JUDr. L. P. podľa § 66 ods. 1 Tr. por. účinného do 1. januára 2006 uložená poriadková pokuta vo výške 500 eur. V zákonnej lehote... podal proti tomuto uzneseniu menovaný obžalovaný sťažnosť. V jej   odôvodnení   prezentoval   názor,   že   konanie   žiadnym   spôsobom   nerušil,   pretože hlavného   pojednávania   sa   s   poukazom   na   ustanovenia   §   202   Tr.   por.   účinného   do 1. januára 2006 nezúčastnil, pričom na nemožnosť použitia tohto zákonného ustanovenia nebol upozornený. Taktiež nie je pravdou, že by nerešpektoval účinné výzvy alebo príkazy. Podľa jeho názoru uplatnenie procesného práva na konanie v neprítomnosti nemôže mať za následok uloženie poriadkovej pokuty.

V danej súvislosti uviedol, že je pravdou, že predvolanie na hlavné pojednávanie prevzal dňa 25. marca 2010 ako aj, že už svojim podaním zo dňa 31. marca 2010 zaslaným elektronickou poštou (e-mailom) dňa 1. apríla 2010 súdu oznámil, že dňa 19. februára 2010 podal na Ústavnom súde Slovenskej republiky ústavnú sťažnosť o posúdenie právomoci Špeciálneho   súdu   v   Pezinku   vo   veci   konať,   ako   aj   žiadosť   o   posúdenie   kontinuity Špecializovaného trestného súdu v Pezinku a súčasne požiadal predsedu senátu o zrušenie termínu hlavného pojednávania určeného na dni 26. - 28. apríla 2010.

V ďalšej časti odôvodnenia sťažovateľ poukázal na svoje zdravotné problémy, trpí na chronickú   chorobu   hypertenzie.   Vzhľadom   na   jeho   neúčasť   na   hlavnom   pojednávaní z dôvodu   práceneschopnosti   už   v   predchádzajúcom   konaní   v   rokoch   2006   až   2007 a vzhľadom na uplatnené právo neúčasti na hlavnom pojednávaní nemal záujem byť tesne pred pojednávaním uznaný opäť za práceneschopného. Pri súbehu týchto okolností pod ťarchou zodpovednosti a právnej neistoty hľadal spôsob a zákonnú možnosť na to, aby aj v prípade jeho neprítomnosti sa hlavné pojednávanie mohlo uskutočniť.

Preto   svojim   podaním   zo   dňa   21.   apríla   2010   súdu   oznámil,   že   hlavného pojednávania   sa   nezúčastní.   V   deň   hlavného   pojednávania,   t.   j.   26.   apríla   2010   svoju výslovnú   žiadosť,   aby   sa   hlavné   pojednávanie   vykonalo   v   jeho   neprítomnosti   zaslal predsedovi   senátu   elektronickou   poštou   opätovne,   a   to   o   8.36   hod.   a   10.36   hod. V nadväznosti na to obžalovaný zaslal predsedovi senátu (elektronickou poštou) podanie, v ktorom odôvodňuje uplatnenie jeho práva neúčasti na hlavnom pojednávaní v dňoch 26. - 28. apríla 2010 a v ktorom vyjadril názor, že hlavného pojednávania sa v tiesni nemusí zúčastniť, pretože akákoľvek účasť toho času na hlavnom pojednávaní by bola v rozpore s jeho slobodnou vôľou.

Dňa 26. apríla 2010 bol svojim obhajcom upozornený, že nie je vylúčené, že mu bude zaslaná výzva, aby sa na hlavné pojednávanie dostavil, a preto očakával jej doručenie, a to kuriérom alebo cestou polície. Uviedol tiež, že zo súdu dostal takúto výzvu e-mailovým podaním, datovaným dňom 26. apríla o 12.01 hod. s tým, že na hlavné pojednávanie sa má dostaviť v dňoch 27. až 28. apríla 2010, avšak do jeho dispozície sa toto podanie dostalo až dňa 27. apríla 2010, kedy už došlo k odročeniu hlavného pojednávania a bolo rozhodnuté o uložení poriadkovej pokuty.

V závere sťažnosti obžalovaný dôvodil, že podľa jeho názoru riadne a včas objasnil skutočnosti,   ktoré   ho   viedli   k   uplatneniu   práva   prechodnej   neúčasti   na   hlavnom pojednávaní v zmysle § 202 Tr. por. účinného do 1. januára 2006. Svoje právo uplatnil výslovnou požiadavkou vo viacerých svojich podaniach, ktoré zároveň je možné považovať aj za akt ospravedlnenia. Vzhľadom na vyššie uvedené okolnosti navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie prvostupňového súdu zrušil.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   na   podklade   podanej   sťažnosti   obžalovaného JUDr. L. P. podľa § 147 ods. 1 Tr. por. účinného do 1. januára 2006 preskúmal správnosť výroku napadnutého uznesenia, ako i konanie ktoré mu predchádzalo a zistil, že predseda senátu špecializovaného trestného súdu rozhodol v predmetnej veci správne a v súlade so zákonom.

Aj podľa názoru najvyššieho súdu zákonné dôvody na uloženie poriadkovej pokuty obžalovanému JUDr. L. P. splnené boli, a to z dôvodu nevyhovenia výzve dostaviť sa na hlavné   pojednávanie   konaného   dňa   27.   apríla   2010.   Odvolací   súd   si   v celom   rozsahu osvojil   závery   prvostupňového   súdu   a   v   podrobnostiach   odkazuje   na   odôvodnenie napadnutého uznesenia.

Z obsahu trestného spisu je zrejmé, že obžalovaný JUDr. L. P. prevzal predvolanie na hlavné pojednávanie (na termín 26. až 28. apríla 2010) dňa 25. marca 2010 a dňa 23. apríla 2010 bolo súdu doručené podanie obžalovaného s jeho žiadosťou o vykonanie hlavného pojednávania v jeho neprítomnosti.

Obžalovaný   sa   na   hlavné   pojednávame   dňa   26.   apríla   o   8.00   hod.   nedostavil, následne po prerušení pojednávania mu bola elektronickou poštou zaslaná výzva, aby sa na hlavné pojednávanie dostavil v dňoch 27. až 28. apríla 2010, pretože bez jeho prítomnosti nemožno vykonať hlavné pojednávanie a vec spoľahlivo rozhodnúť.

Dňa 27. apríla 2010 o 6.24 hod. zaslal obžalovaný súdu e-mailovú správu, v ktorej uviedol, že potvrdzuje svoju požiadavku, aby bolo hlavné pojednávanie vykonané v jeho neprítomnosti.

Z   uvedeného   jednoznačne   vyplýva,   že   obžalovaný   JUDr.   L.   P.   nevyhovel   výzve predsedu senátu danej mu podľa Trestného poriadku, aby sa dostavil v určený termín na hlavné   pojednávanie   a   svoju   neúčasť   na   hlavnom   pojednávaní   konanom   dňa   27.   až 28. apríla 2010 (pôvodne určeného na termín 26. až 28. apríla 2010) ani riadne a včas neospravedlnil. Preto mu bola poriadková pokuta uložená správne a v súlade so zákonom. Z   hľadiska   vecnej   podstaty   nič   na   tom   nemení   ani   skutočnosť,   že   obžalovaný opakovane výslovne poukazujúc na ustanovenia § 202 Tr. por. účinného do 1. januára 2010 požiadal o vykonanie hlavného pojednávania v jeho neprítomnosti.

Nad rámec odôvodnenia uvedeného v napadnutom uznesení treba pripomenúť, že podľa dikcie zákonného ustanovenia § 202 Tr. por. účinného do 1. januára 2010 je možnosť vykonania   hlavného   pojednávania   v   neprítomnosti   obžalovaného   iba   fakultatívnym ustanovením, primárne podmieneným súhlasom súdu po zvážení, či vec možno spoľahlivo rozhodnúť a účel trestného konania dosiahnuť i bez prítomnosti obžalovaného. To teda vo všeobecnosti znamená,   že sa nejedná o žiadne obligatórne zákonné ustanovenia,   podľa ktorého by bol súd povinný v každom prípade akceptovať jednostranné vôľové rozhodnutie obžalovaného hlavného pojednávania sa nezúčastniť. Obžalovaný má teda právo, aby bolo hlavné pojednávanie vykonané v jeho neprítomnosti, avšak len za predpokladu kladného stanoviska súdu, že vec možno spoľahlivo rozhodnúť a účel trestného konania dosiahnuť i bez jeho prítomnosti.

V   posudzovanom   prípade   obžalovaného   JUDr.   L.   P.   to   teda   znamená,   že   tento napriek   tomu,   že   zaslal   súdu   oznámenie,   že   hlavného   pojednávania   sa   na   základe konkrétnych dôvodov nehodlá zúčastniť (s odkazom na ustanovenia § 202 Tr. por. účinného do 1. januára 2010), bol povinný dostaviť sa už na hlavné pojednávanie dňa 26. apríla 2010. Pokiaľ sa na pojednávanie nedostavil ani dňa 27. apríla 2010, po tom ako mu bola v predchádzajúci deň o 12.01 hod. doručená elektronická výzva na dostavenie sa k súdu, takéto jeho konanie je treba posúdiť ako nevyhovenie výzve súdu, ktoré zakladá predpoklad na uloženie poriadkovej pokuty podľa § 66 ods. 1 Tr. por. účinného do 1. januára 2006. Sťažnostná   námietka   obžalovaného,   že   elektronicky   zaslanú   výzvu   nemal   dňa 26. apríla   2010   k   dispozícii,   ale   prečítal   ju   až   na   ďalší   deň   27.   apríla   2010,   nie   je akceptovateľná.   Ako   to   vyplýva   z   obsahu   odôvodnenia   sťažnosti   obžalovaného   dňa 26. apríla 2010 (teda v prvý deň pôvodne určeného termínu hlavného pojednávania) bol upozornený svojim obhajcom na skutočnosť, že by mal očakávať zo súdu výzvu, aby sa na hlavné pojednávanie dostavil. Taktiež jeho námietka, že takúto výzvu očakával doručením kuriérom   alebo   políciou   je   nepatričná.   Z   obsahu   trestného   spisuje   zrejmé,   že   jeho komunikácia   so   súdom   bola   pravidelná.   Súd,   ale   aj   on   sám   opakovane   zasielal   svoje podania súdu elektronickým spôsobom. Predseda senátu špecializovaného trestného súdu v odôvodnení napadnutého uznesenia správne poukázal tiež na skutočnosť, že obžalovaný dňa 27. apríla 2010 už v ranných hodinách (o 6.24 hod.) zaslal súdu opätovnú požiadavku, aby sa konalo hlavné pojednávanie v jeho neprítomnosti.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotožnil aj s výhradou prvostupňového súdu, že vo vzťahu k obžalovanému JUDr. L. P. nie je splnená primárna podmienka ustanovenia §   202   ods.   1   Tr.   por.   a   to,   že   vec   možno   spoľahlivo   rozhodnúť   i   bez   prítomnosti obžalovaného.   Táto   výhrada   je   plne   relevantná   s   poukazom   na   konkrétne   procesné pochybenia   prvostupňového   súdu,   ku   ktorým   došlo   v   konaní   pred   súdom   a   na   ktoré poukázal   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   vo   svojom   zrušujúcom   uznesení   zo   dňa 19. novembra   2009,   sp.   zn.   1   Toš   4/09.   Preto   záver   súdu,   že   vec   nemožno   spoľahlivo rozhodnúť   bez   prítomnosti   obžalovaného   nie   je   samoúčelný,   ale   z   hľadiska   vyššie uvedeného je aj podľa názoru odvolacieho súdu plne opodstatnený.

Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje aj výmeru poriadkovej pokuty, ktorá bola napadnutým uznesením obžalovanému uložená, za primeranú.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   okolnosti   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky nepovažoval sťažnosť obžalovaného JUDr. L. P. za dôvodnú, a preto ju podľa § 148 ods. 1 písm. c/ Tr. por. účinného do 1. januára 2006 zamietol.“

17.   Predmetné   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   v   nadväznosti   na   odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe   na   prijatie   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry   považuje   ústavný   súd   za   protiústavné   aj   arbitrárne   tie   rozhodnutia,   ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

18. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého uznesenia presvedčil, že najvyšší súd sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   právo   účastníka   na spravodlivé   súdne   konanie   (m.   m.   IV.   ÚS   112/05,   I.   ÚS   117/05).   Z   ústavnoprávneho hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery   napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

19. Ústavný súd na záver poznamenáva, že dôvody rozhodnutia najvyššieho súdu súdu   sp. zn.   1   Tost   19/2010   zo   17.   mája   2010   sú   zrozumiteľné   a   dostatočne   logické, vychádzajúce   zo   skutkových   okolností   prípadu   a   relevantných   právnych   noriem.   Toto rozhodnutie   nevykazuje   znaky   svojvôle,   nevyhodnocuje   nové   dôkazy   a   právne   závery, konštatuje   dostatočne   zistený   skutkový   stav,   k   čomu   najvyšší   súd   dospel   na   základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne práva I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd opätovne pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (prípadne práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru). S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

II.C

K namietanému porušeniu čl. 2 ods. 2 a 3 a čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy a čl. 2 ods. 2 a 3 listiny

20. K namietanému porušeniu čl. 2 ods. 2 a 3 a čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy a čl. 2 ods.   2   a 3   listiny   ústavný   súd   poznamenáva,   že   predmetné   ustanovenia   predstavujú všeobecné zásady uplatňovania základných práv a slobôd upravených v druhej hlave ústavy (resp. listiny) a nemožno ich posudzovať samostatne bez ich vzájomného pôsobenia (ako aplikačného pravidla) s konkrétnym základným právom alebo slobodou. Keďže ústavný súd v posudzovanej veci nezistil také porušenie sťažovateľom označených základných práv, ktoré   by   odôvodňovalo   následné   uplatnenie   ústavnoprávnej   ochrany,   je   potrebné konštatovať, že postupom a rozhodnutiami v predmetnej sťažovateľovej veci konajúcimi všeobecnými súdmi nedošlo k porušeniu uvedených právnych noriem.

III.

21. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd nemal dôvod zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v petite jeho sťažnosti (pozri bod 5).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. septembra 2010