znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 334/09-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. októbra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť R. N., N., zastúpeného Advokátskou kanceláriou B. & P., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom advokáta JUDr. J. B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Nitra č. k. 10 C 223/2007-57 z 5. mája 2008 a rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. 7 Co 139/2008-105 z 30. apríla 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. N. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. augusta 2009   doručená   sťažnosť   R.   N.,   N.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   Advokátskou kanceláriou B. & P., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom advokáta JUDr. J. B., ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a podľa   čl.   36   ods.   1   Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) č. k. 10 C 223/2007-57 z 5. mája 2008 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. 7 Co 139/2008-105 z 30. apríla 2009 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:„1. Sťažnosti sťažovateľa sa vyhovuje.

2. Okresný súd Nitra svojím rozsudkom zo dňa 05. 05. 2008, č. k. 10C 223/2007-57 a Krajský súd v Nitre svojím rozsudkom zo dňa 30. 04. 2009, č. k. 7Co 139/2008-105 porušili práva sťažovateľa na súdnu ochranu (Čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, Čl. 36 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb.) a práva na spravodlivé súdne konanie (Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd).

3. Rozsudok Okresného súdu Nitra zo dňa 05. 05. 2008, č. k. 10C 223/2007-57 a rozsudok Krajského súdu v Nitre zo dňa 30. 04. 2009, č. k. 7Co 139/2008-105 sa… zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Nitra na ďalšie konanie.

4. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia, ktoré je Okresný súd Nitra   a   Krajský   súd   v   Nitre   povinný   vyplatiť   na   účet   právneho   zástupcu   sťažovateľa, advokátskej kancelárie B. & P., s. r. o., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ ako žalobca podal okresnému súdu   žalobu,   ktorou   navrhoval   uložiť   žalovanému   povinnosť   zaplatiť   mu   165 969,59   € s úrokom   z   omeškania „...   z   titulu   dohody,   ktorej   obsah   bol   vyjadrený   v   Zmluve o sprostredkovaní uzavretej medzi sťažovateľom… a odporcom dňa 14. 03. 1997...“. Okresný súd rozsudkom žalobu sťažovateľa zamietol a žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov konania. V odôvodnení rozsudku okresný súd uviedol:

„Súd   po   vykonanom   dokazovaní   dospel   k   záveru,   že   návrh   navrhovateľa   nebol podaný dôvodne a preto ho zamietol…

Súd má za to, že zmluva nazvaná ako zmluva o sprostredkovaní nemá náležitosti takéhoto typu zmluvy tak, ako je upravená v ust. § 774 a nasl. Obč. zákonníka…

Súd   posúdil...   zmluvu   ako   nepomenovanú,   uzavretú   podľa   §   51   Obč.   zákonníka, pričom pre jej neurčitosť ju považuje za neplatnú...

Súd   na   výpovede   svedkov   neprihliadol,   jednak   pre   ich   pomer   k   navrhovateľovi, s ktorým majú priateľské vzťahy a voči odporcovi prechovávajú negatívne postoje /u svedka p. F. ktorý uviedol, že kvôli odporcovi bol 1 rok vo väzbe/ a u svedka S. rovnako súd neprihliadol na jeho výpoveď z dôvodu, že tento je na výsledku sporu zainteresovaný, čo sám potvrdil tým, že aj on mal participovať na ďalšom predaji sporného pozemku a že mal uzavretú zmluvu o provízii s navrhovateľom. Je teda zrejmé, že svedkovia mali záujem na tom, aby spor odporca prehral.

Súd zamietol navrhovaný dôkaz predložením faxovej a následne písomnej správy, ktorá mala   potvrdzovať   vierohodnosť výpovede svedka S.   z dôvodu,   že   súd   si   výpoveď svedka vyhodnotil sám v súvislosti s inými vykonanými dôkazmi, svedok bol riadne poučený o následkoch krivej výpovede a okrem toho súd na jeho výpoveď pre jeho pomer k výsledku sporu   neprihliadol   a   preto   navrhovaný   dôkaz   považoval   za   irelevantný   a   z   dôvodu hospodárnosti konania ho zamietol.

Súd   rozhodol   o   náhrade   trov   konania   podľa   §   142   ods.   1   O.   s.   p.   a   v   konaní úspešnému   odporcovi   náhradu   trov   konania   nepriznal,   lebo   ich   nežiadal   priznať.   Súd prizná náhradu trov konania len na návrh účastníka konania, pričom odporca vyslovene uviedol, že náhradu trov konania nežiada priznať...“

Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie. Sťažovateľ v sťažnosti zhrnul   podstatný   obsah   ním   podaného   odvolania   proti   rozsudku   okresného   súdu,   ktorý korešponduje s obsahom jeho odvolania uvedeným v rozsudku krajského súdu, a uviedol:„Vo svojom odvolaní sťažovateľ namietol, že súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil danú vec. Uviedol, že predmetná zmluva, od ktorej odvodzuje svoj nárok je určitá, jasná a zrozumiteľná pre účely posúdenia, či sťažovateľovi vznikol nárok na žalovanú sumu alebo nie... Sťažovateľ tiež v odvolaní poukázal na skutočnosť, že obsah dohody, ktorej písomný koncept predstavovala práve zmluva o sprostredkovaní, bol ustálený svedeckými výpoveďami, na ktoré ale prvostupňový súd vôbec neprihliadal... Sťažovateľ v závere svojho odvolania   poukázal   odvolaciemu   súdu   tiež   na   zásadný   fakt,   a   to   že   prvostupňový   súd neprihliadol na najdôležitejšie svedecké výpovede dvoch priamych svedkov.“

Sťažovateľ doručil krajskému súdu písomné stanovisko zo 16. apríla 2009, v ktorom „... sa vyjadril k priebehu konania na súde prvého stupňa a poukázal odvolaciemu súdu na fakt, že… došlo k porušeniu jeho procesných práv, čo malo za následok nesprávne právne posúdenie veci a vydanie nesprávneho rozhodnutia vo veci samej. Predovšetkým poukázal na pochybenie súdu,   že sa vôbec nezaoberal návrhom na vykonanie dôkazu výsluchom svedka.   Ing.   D.   P.,   nevykonal   sťažovateľom   navrhovaný   dôkaz   smerujúci   k vyvráteniu pochybností súdu o hodnovernosti svedka, ktorý vo veci vypovedal, absolútne neprihliadal na svedecké výpovede dvoch svedkov, ktorí svojimi výpoveďami potvrdili skutočný vznik záväzku   odporcu   voči   sťažovateľovi   a   existenciu   ústnej   dohody   medzi   odporcom   a sťažovateľom. z ktorej sťažovateľ v súdnom konaní odvodzoval svoj nárok.“.

Odvolanie proti rozsudku okresného súdu, a to len v časti jeho výroku o trovách konania podal žalovaný a „Žiadal napadnutý rozsudok v časti náhrady trov konania zmeniť a priznať mu náhradu prvostupňového konania vo výške 9.358,17 eur ( 300.000,- Sk), ktoré predstavuje zaplatený súdny poplatok za odpor. Pred súdom prvého stupňa sa síce vyjadril, že nežiada náhradu trov konania, avšak nesprávne pochopil otázku súdu, pretože evidentne mu   vznikli   náklady   v   súvislosti   so   zaplatením   súdneho   poplatku,   no   nevznikli   mu   iné náklady, preto sa vyjadril, že náhradu trov konania si nežiada.“.

Krajský   súd   vo   veci   rozhodol   bez   nariadenia   pojednávania   a   svojím   rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu v časti jeho výroku o zamietnutí žaloby a zmenil v časti jeho   výroku   o   trovách   prvostupňového   konania   tak,   že   sťažovateľovi   uložil   povinnosť zaplatiť   žalovanému   trovy   prvostupňového   konania.   Zároveň   sťažovateľovi   uložil povinnosť zaplatiť žalovanému trovy odvolacieho konania.

Krajský súd v rozsudku uviedol, že «pri prejednaní veci sa zaoberal iba dôvodmi odvolania obsiahnutými v odvolaní žalobcu, ktoré podal v odvolacej lehote… Pokiaľ ide o písomné   podanie   doručené   odvolaciemu   súdu   dňa   17.   4.   2009…   označené   ako „stanovisko“, je podľa svojho obsahu v skutočnosti doplnením odvolania žalobcu o ďalšie odvolacie dôvody, ktoré sú však podané po uplynutí odvolacej lehoty, preto v zmysle ust. § 205 ods. 3 OSP odvolací súd na ne neprihliadol.».

Krajský súd s poukazom na svoju viazanosť rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) a viazanosť skutkovým stavom   zisteným   súdom   prvého   stupňa   podľa   §   213   ods.   1   OSP   dospel   k   záveru,   že napadnutý rozsudok okresného súdu vo veci samej (v časti výroku o zamietnutí žaloby) je správny a dostatočne odôvodnený, preto sa v odôvodnení svojho rozsudku v súlade s § 219 ods. 2 OSP obmedzil len na skonštatovanie správnosti dôvodov okresného súdu a ďalšie dôvody doplnil len na zdôraznenie správnosti rozsudku okresného súdu, keď uviedol:„Na   zdôraznenie   správnosti   napadnutého   rozhodnutia   s   ohľadom   na   dôvody uvádzané žalobcom v podanom odvolaní zo dňa 2. 6. 2008 odvolací súd len dodáva, že pri posudzovaní zmluvy uzavretej medzi účastníkmi a nazvanej ako zmluva o sprostredkovaní z hľadiska jej obsahu, možno súhlasiť so záverom súdu prvého stupňa, že z nej nie je zrejmé, čo sa ňou žalobca zaviazal obstarať pre žalovaného. Či sa zaviazal obstarať za odmenu žalovanému ako záujemcovi uzavretie zmluvy (kúpnej zmluvy) so spoločnosťou S. – P. s. r. o., alebo či sa zaviazal sprostredkovať uzavretie zmluvy s treťou osobou. V bode III. tejto zmluvy si účastníci dohodli, že pri predaji pozemkov tretej osobe sa zisk z predaja rozdelí rovným   dielom   a   žalobca   si   túto   sumu   vyfakturuje   ako   službu   (sprostredkovateľskú odmenu). Žalobca tvrdil, že províziu mu mal zaplatiť žalovaný za sprostredkovanie predaja pozemku   od   spoločnosti   S.   –   P.   s.   r.   o.,   ktorý   podľa   tvrdenia   žalobcu   žalovaný   kúpil výhodne. Výška odmeny sa však mala odvíjať od ceny, za ktorú žalovaný predá pozemok tretej osobe. Tomu by nasvedčoval bod III. uvedenej zmluvy, ale zmluva o sprostredkovaní podľa § 774 a nasl. Občianskeho zákonníka vyžaduje záväzky oboch strán, t. j. záväzok sprostredkovateľa,   že   obstará   uzavretie   zmluvy   a   záväzok   záujemcu   poskytnúť   odmenu vtedy,   ak   bol   výsledok   dosiahnutý   pričinením   sprostredkovateľa.   Preto,   aby   mohla   byť zmluva posúdená ako určitá a zrozumiteľná, však bolo potrebné, aby z nej bez akýchkoľvek pochybností bolo zrejmé akú zmluvu, ktorej účastníkom má byť záujemca (v tomto prípade žalovaný), mal obstarať žalobca, aby sa dalo vyhodnotiť, či si tento záväzok splnil. Ak mala byť predmetom sprostredkovania kúpna zmluva medzi žalovaným a treťou osobou (K.), na jej uzavretí sa žalobca nijakým spôsobom nepodieľal, a preto by mu za sprostredkovanie tohto predaja žiadna odmena nepatrila. Ak mala byť predmetom sprostredkovania kúpna zmluva uzavretá medzi firmou S. – P. s. r. o., a žalovaným, túto žalobca síce sprostredkoval, aj sa jeho pričinením dosiahlo uzavretie tejto zmluvy', preto by mal nárok na odmenu od žalovaného, no výška tejto odmeny bola dohodnutá v bode III. ako suma, ktorá sa odvíja od predaja tretej osobe. Obsah tejto zmluvy práve v bode III. si účastníci vykladajú rozdielne. Jej obsah v tomto bode je nejasný, nezrozumiteľný a z dôvodov vyššie uvedených ani pri použití interpretačnej zásady vyplývajúcej z ust. § 35 ods. 2 Obč. zákonníka, nie je možné zistiť vôľu účastníkov pri jej uzatváraní. Potom je táto zmluva pri jej posúdení ako zmluvy nepomenovanej   podľa   ust.   §   51   Obč.   zákonníka   pre   jej   nejasnosť,   neurčitosť   a nezrozumiteľnosť v zmysle § 37 ods. 1 Obč. zákonníka neplatná a z neplatného úkonu sa žalobca nemôže domáhať plnenia. Okrem toho žalobca ničím nepreukázal, že čistý zisk žalovaného z predaja pozemkov tretej osobe bol 331.939,18 eura (10 miliónov Sk), a preto by mu mala patriť práve žalovaná suma. Tú si totiž určil len odhadom a na preukázanie opodstatnenosti žalovanej sumy nepredložil ani nenavrhol žiadny dôkaz...“

Vo vzťahu k výroku rozsudku, ktorým krajský súd zmenil rozsudok okresného súdu v časti jeho výroku o trovách konania, krajský súd uviedol:

„Súd prvého stupňa napriek výsledku konania, v ktorom mal žalovaný plný úspech a preto mu vzniklo podľa § 142 ods. 1 OSP právo na náhradu trov konania, mu náhradu trov nepriznal, čo odôvodnil tým, že ich žalovaný nežiadal. Z obsahu spisu je však zrejmé, že žalovaný už s podaním odporu, kedy musel zaplatiť súdny poplatok za odpor vo výške 300.000,- Sk si uplatňoval túto náhradu trov v prípade jeho úspechu v konaní... Odvolací súd z uvedených dôvodov podľa § 220 OSP rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o trovách konania zmenil tak, že žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť úspešnému žalovanému náhradu trov konania vo výške 9.358,17 eura...“

Sťažovateľ   k   porušeniu   svojich   označených   základných   a   iných   práv   rozsudkom okresného súdu uviedol:

„Okresný súd Nitra ako súd prvostupňový rozhodol vo veci na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, ktorému predchádzalo závažné porušenie procesných predpisov, a to nezaoberanie sa navrhovanými dôkazmi a neprihliadanie na už vykonané dôkazy... Sťažovateľ   totiž   svojím   podaním   zo   dňa   21.   11.   2007   navrhol   v   konaní   vypočuť dôležitého svedka Ing. D. P. Súd prvého stupňa sa týmto návrhom vôbec nezaoberal, súd návrh   absolútne   odiqnoroval   a   vo   svojom   rozhodnutí   jeho   nevykonanie,   resp. neprihliadnutie   naň   ani   neodôvodnil,   čím   závažne   porušil   procesnoprávne   predpisy, predovšetkým ust. § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku.

Súd prvého stupňa… vôbec neprihliadol na výpovede priamych svedkov pána S. a pána   F.,   a   to   z   dôvodu   ich   priateľských   vzťahov   voči   sťažovateľovi   a   z   dôvodu prechovávania negatívneho postoja k odporcovi…

ak mal súd pochybnosti o hodnovernosti svedka, mal minimálne pripustiť vykonanie dôkazu spôsobilého odstrániť tieto pochybnosti…

Sťažovateľ vo svojom stanovisku zo dňa 16. 04. 2009 (pozn. doplňujúce stanovisko sťažovateľa doručené krajskému súdu v odvolacom konaní) uviedol, že svedkovia nemali v žiadnom prípade majetkový záujem na výsledku sporu. Mali záujem uviesť výlučne pravdu o skutočnostiach, ktoré im boli ohľadne daného prípadu známe. Skutočnosť, že svedok F. uviedol,   že   sedel   vo   vyšetrovacej   väzbe   kvôli   odporcovi   je   iba   konštatovaním   faktu, v žiadnom prípade nie prejav nejakej nenávisti či negatívnemu postoju voči odporcovi a súd nemôže svojvoľne kvôli tomuto faktu na výpoveď svedka neprihliadať.

V neposlednom rade poukazuje sťažovateľ na fakt, že obaja svedkovia, na výpovede ktorých   prvostupňový   súd   neprihliadal,   boli   pred   svojou   výpoveďou   riadne   poučení o následkoch krivej výpovede, čo súd konštatuje i v rámci svojho odôvodnenia. Pokiaľ súd svedkom i napriek poučeniu neveril a dospel k záveru, že ich výpovede boli klamlivé, mal podať trestné oznámenie pre podozrenie z trestného činu krivej výpovede podľa ust. § 346 Trestného zákona, čo však neurobil.

Aj   na   odstránenie   pochybností   sťažovateľ   navrhol   v   konaní   pred   súdom   prvého stupňa vykonať dôkaz smerujúci k vyvráteniu pochybností o hodnovernosti svedka S., a to návrh na oboznámenie sa s časťou príslušného trestného spisu. Porovnaním tohto dôkazu s výpoveďou mohla byť objektívne posúdená hodnovernosť jeho výpovede. Súd prvého stupňa však nielenže na výpovede svedkov neprihliadol, ale ani nevykonal tento dôkaz, ktorý by vyvrátil akékoľvek jeho pochybnosti, pričom svoje rozhodnutie dôkaz nevykonať odôvodnil len hospodárnosťou konania. Sťažovateľ namieta, že takéto odôvodnenie rozhodnutia súdu je nedostačujúce...

Konajúci   súd   nielenže   jeden   návrh   sťažovateľa   na   vykonanie   dôkazu   svojvoľne ignoroval   a   pri   svojom   rozhodnutí   ho   opomenul   vyložiť,   ale   zároveň   svojvoľne,   bez akejkoľvek podpory zákona na už vykonaný dôkaz neprihliadal odôvodňujúc to jeho výlučne subjektívnymi pocitmi...“

Sťažovateľ   k   porušeniu   svojich   označených   základných   a   iných   práv   rozsudkom krajského súdu uviedol:

«…   sťažovateľ   namieta,   že   jeho   písomné   podanie   nazvané   „Stanovisko“   zo   dňa 16. 04. 2009, podané osobne na Krajskom súde v Nitre dňa 17. 04. 2009 nie je doplnením odvolania   sťažovateľa   o   ďalšie   odvolacie   dôvody,   ale   týmto   podaním   sťažovateľ   len detailne vyjasnil súvislosti a skutočnosti uvádzané v odvolaní zo dňa 02. 06. 2008. Tým, že odvolací súd na stanovisko neprihliadal, resp. sa ním absolútne nezaoberal, vychádzal pri svojom   rozhodovaní   len   z   čiastočného,   neúplného   odvolania,   čo   malo   za   následok nesprávne rozhodnutie, a tým boli porušené jeho ústavné práva.

Odvolací súd tak nielenže vychádzal z neúplného odvolania, ale zároveň rozhodol podľa ust. § 219 ods. 2 OSP…

Podľa citovaného ustanovenia odvolací súd rozhodol i napriek tomu, že o predmete a skutočnom   obsahu   zmluvy   o   sprostredkovaní   mal   jasné   pochybnosti.   Pochybnosti odvolacieho súdu vyplývajú z odôvodnenia jeho rozhodnutia, keď na strane 7. vyslovene špekuluje   a   váha,   akú   zmluvu   a   s   akým   predmetom   v   skutočnosti   účastníci   konania podpísali...

V   prípade,   ak mal   odvolací   súd   pochybnosti v   skutkovom   stave,   mal postupovať podľa   §   214   ods.   1   písm.   a)   Občianskeho   súdneho   poriadku   a   vykonať   znovu   vo   veci dokazovanie v zmysle ust. § 213 ods. 3,4, a 5 Občianskeho súdneho poriadku.

Okrem   vyššie   uvedeného   odvolací   súd   porušil   procesnoprávne   predpisy   a   tým ústavné práva sťažovateľa na spravodlivý súdny proces najmä tým, keď neprihliadol na sťažovateľom   namietané   procesné   chyby   prvostupňového   rozhodnutia,   a   to   ani   napriek tomu, že v dôsledku toho tak vychádzal z nedostatočne zisteného skutkového stavu zisteného súdom prvého stupňa.

Odvolací súd pochybil, nakoľko mal v zmysle ust. § 212 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku   prihliadať   na   vady   konania   pred   súdom   prvého   stupňa,   keďže   tieto   mali   za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva povinnosť   súdu   zaoberať   sa   účinne   všetkými   námietkami,   argumentmi   a   návrhmi   na vykonanie   dôkazov.   Pokiaľ   súd   prvého   stupňa   túto   povinnosť   porušil,   išlo   o   výrazné procesné pochybenia prvostupňového konania, na ktoré mal odvolací súd prihliadať...»

Podľa sťažovateľa „rozhodnutie odvolacieho súdu nie je správne ani v časti výroku o náhrade trov konania, keď zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa a odporcovi priznal náhradu trov prvostupňového konania. Podľa názoru sťažovateľa tak odvolací súd rozhodol bez právneho dôvodu, nakoľko odporca na pojednávaní dňa 05. 05. 2008 výslovne uviedol, že náhradu trov priznať nežiada...“.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak   namietaným   postupom   orgánu   verejnej   moci   (v   tomto   prípade   okresného   súdu a krajského súdu v občianskoprávnom konaní) nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

V   súlade   s   už   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   podľa   čl.   36   ods.   1   listiny   a   práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom   okresného   súdu a rozsudkom krajského súdu.

Sťažovateľ vidí porušenie svojich označených základných a iných práv v namietanej nesprávnosti   skutkových   a   právnych   záverov   v   rozsudku   okresného   súdu   a   rozsudku krajského súdu.

1.   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   sťažovateľa   rozsudkom okresného súdu

Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetnou   sťažnosťou   sťažovateľ napadol rozsudok okresného súdu, ako aj rozsudok krajského súdu. Avšak vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá právomoc preskúmavať rozsudok okresného súdu, pretože tento bol v dôsledku odvolania sťažovateľa preskúmaný krajským súdom. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti (teda vo vzťahu k okresnému súdu) odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

2.   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   sťažovateľa   rozsudkom krajského súdu

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a právne   závery   zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne s medzinárodnými zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I. ÚS 13/00,   mutatis   mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Ústavný súd po preskúmaní rozsudku krajského súdu konštatuje, že v ňom nemožno ustáliť prvky arbitrárnosti, ktoré by nasvedčovali nesprávnosti právnych záverov krajského súdu alebo ktoré by spočívali v nedostatočnom odôvodnení jeho záverov.

Ústavný súd poznamenáva, že odôvodnenie posudzovaného rozsudku krajského súdu je dôsledné a vyčerpávajúce a sťažovateľ neuviedol vo svojej sťažnosti argumenty, ktoré by boli spôsobilé spochybniť správnosť a ústavnosť záverov krajského súdu.

Sťažovateľ videl závažnú procesnú vadu konania okresného súdu v tom, že okresný súd   nevykonal   sťažovateľom   navrhnutý   dôkaz   na   vypočutie   svedka   (Ing.   D.   P.)   a   v odôvodnení   svojho   rozsudku   sa   žiadnym   spôsobom   nevysporiadal   s   nevykonaním sťažovateľom navrhnutého dôkazu.

Sťažovateľ ďalej namietal, že okresný súd pri svojom rozhodovaní neprihliadol na výpovede dvoch svedkov (S. a F.), pričom dôvody, pre ktoré okresný súd na výpovede týchto svedok neprihliadal, nepovažoval za dostačujúce pre takýto postup okresného súdu. Sťažovateľ   taktiež   namietal   nepripustenie   ním   navrhnutých   dôkazov   na   odstránenie pochybností súdu o vierohodnosti týchto svedkov   a nedostatočné odôvodnenie takéhoto postupu okresného súdu.

V dôsledku uvedeného podľa sťažovateľa okresný súd nesprávne zistil skutkový stav veci a na jeho základe dospel k nesprávnym právnym záverom. Podľa sťažovateľa krajský súd „neprihliadol na sťažovateľom namietané procesné chyby prvostupňového rozhodnutia, a... v dôsledku toho tak vychádzal z nedostatočne zisteného skutkového stavu zisteného súdom prvého stupňa...“ a stotožnil sa v plnom rozsahu s jeho právnymi závermi.

Podstatnou   okolnosťou   v   danom   prípade   je   to,   že   sťažovateľ   v   odvolaní   proti rozsudku   okresného   súdu   (ktoré   podal   v   odvolacej   lehote)   namietal   nesprávne   právne závery okresného súdu, pričom však pri vymedzení rozsahu a dôvodov svojho odvolania neuviedol   ani   jednu   z   uvádzaných   námietok   týkajúcich   sa   vykonávania   dôkazov   a   ich hodnotenia. Poukaz sťažovateľa v odvolaní na to, že okresný súd neprihliadol na výpovede niektorých   svedkov   bez   ďalšej   argumentácie,   nie   je   možné   stotožniť   s už   uvedenými námietkami.

Sťažovateľ   prvýkrát   uviedol   námietky   týkajúce   sa   vykonávania   dôkazov   a   ich hodnotenia okresným súdom   až v písomnom stanovisku zo 16. apríla 2009 doručenom krajskému   súdu.   Toto   stanovisko   však   krajský   súd   posúdil   ako   doplnenie   ďalších odvolacích dôvodov, ku ktorému došlo po uplynutí odvolacej lehoty, a preto na jeho obsah neprihliadal.

Sťažovateľ   videl   porušenie   svojich   základných   a   iných   práv   aj   v   tomto   závere krajského súdu, keďže podľa neho obsahom stanoviska neboli ďalšie odvolacie dôvody, ale „týmto podaním… len detailne vyjasnil súvislosti a skutočnosti uvádzané v odvolaní zo dňa 02. 06. 2008“.

Podľa názoru ústavného súdu spôsob, akým krajský súd vyhodnotil obsah stanoviska sťažovateľa zo 16. apríla 2009, zodpovedá skutočnému obsahu argumentácie sťažovateľa uvedenej v tomto stanovisko.

Vzhľadom na uvedené je potrebné konštatovať, že ak námietky sťažovateľa týkajúce sa   vykonávania dôkazov a ich   hodnotenia   okresným súdom   netvorili odvolacie dôvody a tým neboli ani určujúce pri preskúmavaní rozsudku okresného súdu krajským súdom, potom tieto námietky nemôžu spochybňovať závery krajského súdu.

Pokiaľ   ide   o   tvrdenie   sťažovateľa,   že   z   odôvodnenia   rozsudku   krajského   súdu vyplýva, že krajský súd mal pochybnosti „v skutkovom stave“, konkrétne „o predmete a skutočnom   obsahu   zmluvy   o   sprostredkovaní“, ústavný   súd   v   obsahu   odôvodnenia rozsudku krajského súdu sťažovateľom tvrdené pochybnosti neustálil.

Na záver ústavný súd poznamenáva, že odôvodnenie právnych záverov okresného súdu aj krajského súdu vo veci samej sa do takej miery opiera o samotný obsah zmluvy (od ktorej   sťažovateľ   odvíjal   svoje   nároky   uplatnené   v   posudzovanom   konaní)   a   je   takého charakteru, že námietky sťažovateľa týkajúce sa vykonávania dôkazov a ich hodnotenia okresným súdom sa nejavia byť spôsobilé tieto závery spochybniť.

Vo   vzťahu   k   sťažovateľom   namietanému   rozsudku   okresného   súdu   v   časti   jeho výroku o trovách prvostupňového konania ústavný súd uvádza, že rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi je zásadne výsadou týchto súdov, pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd preto iba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania. Problematika trov   konania   by   mohla   dosiahnuť   ústavnoprávny   rozmer   len   v   prípadoch   extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej   interpretácie   a   aplikácie   príslušných   ustanovení   zákona,   ktorá   v   sebe   zahŕňa   črty svojvôle.

Skutkové a právne závery uvedené v odôvodnení rozsudku krajského súdu nie sú podľa názoru ústavného súdu v rozpore so zmyslom a účelom právnej úpravy týkajúcej sa trov   konania,   a   preto   ich   nemožno   považovať   za   odporujúce   sťažovateľom   označeným článkom ústavy, listiny a dohovoru. Vzhľadom na to nemožno tieto skutkové a právne závery označiť za nepreskúmateľné a za svojvoľné, a preto ich ústavný súd nemá dôvod ani oprávnenie prehodnocovať a ani prípadne nahrádzať vlastnými.

Podľa názoru ústavného súdu skutočnosť, že sa sťažovateľ nestotožňuje s právnym názorom   krajského   súdu,   nemôže   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru a neznamená ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecných súdov svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu rozsudok krajského súdu takýmto nie je.

Z   uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde sťažnosť sťažovateľa v časti smerujúcej proti rozsudku krajského súdu odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. októbra 2009