znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 334/08-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. októbra 2008 predbežne   prerokoval   sťažnosť   MUDr.   D.   B.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 39 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv   zaručených   čl.   6   ods.   1,   čl.   13   a čl.   14   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 25 C 96/2007 a jeho uznesením z 29. novembra 2007 a postupom Krajského súdu v Bratislave v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 516/2007 a jeho uznesením z 30. apríla 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. D. B.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. júla 2008 doručená   sťažnosť   MUDr.   D.   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   v   ktorej   namietal   porušenie základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 39 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv zaručených v čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 25 C 96/2007 a jeho uznesením   z 29.   novembra   2007   a postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len „krajský súd“) v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 516/2007 a jeho uznesením z 30. apríla 2008.

1.   Sťažovateľ   v sťažnosti   uviedol,   že „... podal   žalobu   sp.   zn.:   25C/96/2007   na Okresnom súde... proti štátu SR, ktorý sa neobyčajným absurdným spôsobom vyžíva na prenasledovaní   sťažovateľa   a v porušovaní   základných   ľudských   a   aj   ústavného   práva garantovaného čl. 39 ods. 1.

Okresný súd... konanie zastavil z absurdných dôvodov dňa 29. 11. 2007 uznesením 25C/96/2007-27   a   toto   chybné   rozhodnutie   chybne   potvrdil   odvolací   súd   uznesením 8Co/516/2007-34...“.

2. Podľa názoru sťažovateľa „Štát SR tyranizuje D. B. v každej veci, o ktorú požiada. Štát odmieta plniť všetko, čo mu káže Ústava... Keď napíše sťažovateľ, že ide o štát, ktorý riadia kriminálnici, tak sudcovia Ústavného súdu sa urážajú, im na... plat nesiahol nikto... Sťažovateľ   súčasne   poukazuje   na   mafiánske   prepojenie   súdov   a súčinnosť   pri porušovaní zákonov, Ústavy... a... dohovoru... Obidva súdy rozhodovali svojvoľne podľa svojich   roztopaší   a chúťkach   si   zavyčínať.   VRAŽEDNOSŤ   SUDCOV   je   zrejmá   a ich nenávisť   voči   sťažovateľovi   sa   nedá   zatrieť   žiadnou   farbou.   Nenávidia,   pritom   nevedia prečo – NENÁVIDIA!“.

3. Sťažovateľ tvrdí, že „prvostupňový súd porušil právo sťažovateľa garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy... a čl. 6 ods. 1... dohovoru – právo na spravodlivé konanie, verejné prejednanie veci pred nezávislým a nezaujatým súdom;

Odvolací súd porušil čl. 46 ods. 1 Ústavy...; čl. 6 ods. 1 a čl. 13 – právo na účinný opravný prostriedok... dohovoru.“.

4. Vychádzajúc z uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol: „Okresný súd... porušil základné právo D. B. garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy... a čl. 39. ods. 1 Ústavy...; porušil čl. 6 ods. 1... dohovoru a čl. 14 - zákaz diskriminácie... Krajský súd... porušil základné právo D. B. garantovaného čl. 39 ods. 1 Ústavy... a čl. 13... dohovoru a čl. 14... dohovoru.

Okresný súd... je povinný zaplatiť D. B. primerané zadosťučinenie vo výške 100.000.- Sk a Krajský súd je povinný zaplatiť zadosťučinenie vo výške 200.000.- Sk v lehote 15 dní od dňa doručenia nálezu Ústavného súdu.

Ústavný súd zrušuje uznesenie OS BA I 25C/96/ 2007-27 a KS BA 8Co/5l6/2007-34 a vec vracia na ďalšie konanie. Pričom OS BA I je povinný rozhodnúť v lehote 30 dní od dňa doručenia nálezu Ústavného súdu.“

Sťažovateľ súčasne požiadal „o ustanovenie mu advokáta na celé konanie“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   sťažovateľa   je namietané porušenie   označených   základných práv zaručených ústavou a porušenie označených práv zaručených dohovorom postupom menovaných súdov a ich rozhodnutiami v jeho právnej veci „o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom podľa zákona č. 514/2003 Z. z.“ týkajúcej sa vyplatenia mu zmeškaných dávok v núdzi.

Podľa čl. 39 ods. 1 ústavy občania majú právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa čl. 13 dohovoru každý... musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode.

1.   Ústavný   súd konštatuje, že   sťažovateľ   predmetnou   sťažnosťou   najprv   napadol uznesenie okresného súdu č. k. 25 C 96/2007-27 z 29. novembra 2007 a postup v konaní mu predchádzajúci. Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá právomoc preskúmavať napadnutý postup okresného súdu, keďže proti nemu bol prípustný riadny opravný prostriedok, ktorý sťažovateľ využil, a o odvolaní proti nemu rozhodol krajský súd ako súd odvolací uznesením sp. zn. 8 Co 516/2007 z 30. apríla 2008.   Z tohto   dôvodu   bolo   potrebné   sťažnosť   v tejto   časti   odmietnuť   pre   nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2.   Pokiaľ   ide   o napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   sp. zn.   8   Co   516/2007 z 30. apríla   2008,   možno   zo   sťažnosti   vyvodiť,   že   sťažovateľ   vidí   porušenie   svojich základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 39 ods. 1 ústavy a práv zaručených čl. 6 ods. 1, čl. 13 a 14 dohovoru v spôsobe, akým krajský súd rozhodol o jeho odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu - „okresný súd... konanie zastavil z absurdných dôvodov... a toto chybné rozhodnutie chybne potvrdil odvolací súd uznesením...“, ako aj v dôvodoch už uvedených v bode 2 I. časti odôvodnenia.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu   a inú   právnu   ochranu   je   umožniť   každému   reálny   prístup   k súdu,   pričom tomuto základnému   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať   a   rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Obdobne čl. 6 ods.   1   dohovoru   zahŕňa   „právo   na   súd“,   to   znamená   právo   začať   konanie   na   súde v „občianskoprávnych   veciach“   ako   jeden   z jeho   aspektov.   K nemu   pristupujú   záruky ustanovené   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o organizáciu,   zloženie   súdu   a vedenie procesu. Kvalita procesu zahrnutá v práve na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1   dohovoru   je   zabezpečená   zárukami   procesného   a   inštitucionálneho   charakteru (III. ÚS 136/03).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje   o sťažnostiach   týkajúcich   sa   porušenia   základných   práv   a slobôd   vtedy,   ak o ochrane   týchto   práv   a slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci ústavný   súd   nie   je   v zásade   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc   všeobecných   súdov,   alebo   v prípade,   že   účinky   výkonu   tejto   právomoci všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03).

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným rozhodnutím krajského súdu, ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   v danej   veci   nebola   vylúčená   právomoc všeobecných súdov.

V právomoci   ústavného   súdu   zostalo   následne   iba   posúdenie,   či   účinky   výkonu právomoci   krajského   súdu   v súvislosti   s jeho   rozhodnutím   o odvolaní   sťažovateľa uznesením sp. zn. 8 Co 516/2007 z 30. apríla 2008 sú zlúčiteľné s označenými článkami ústavy a dohovoru.

Po   oboznámení   sa   s obsahom   uznesenia   krajského   súdu   (ako   aj   s obsahom prvostupňového   rozhodnutia,   z ktorého   uznesenie   odvolacieho   súdu   vychádza   a naň nadväzuje) ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil „napadnuté   uznesenie   súdu   prvého   stupňa“,   náležite   odôvodnil,   čo   vyplýva   aj z nasledujúcich relevantných častí odôvodnenia napadnutého uznesenia:

„Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zastavil... konanie o návrhu..., ktorým sa navrhovateľ domáhal náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom podľa zák. č.   514/2003   Z.   z.,   a to   tak,   aby   súd   určil,   že   odporca   porušil   jeho   ústavné   právo garantované   Ústavou...   podľa   čl.   39 a zaplatil   mu   zmeškané   dávky   v núdzi...   Dospel   k záveru, že nie je daná právomoc súdu konať o tomto návrhu podľa § 7 ods. 1 O. s. p., keď právomoc konať v tejto veci má Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava..., ktorému uvedenú vec postúpil na konanie a rozhodnutie podľa § 23 písm. a) zákona č. 599/2003 Z. z....   Proti   tomuto   uzneseniu   podal   v   zákonom   stanovenej   lehote   odvolanie   navrhovateľ... Odvolací súd... dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné, keď napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je vecne správne.... Tak, ako v posudzovanej veci správne uviedol   súd   prvého   stupňa   v   napadnutom   uznesení,   zákon   č. 599/2003   Z.   z.   zveril   do kompetencie   Úradu   práce,   sociálnych   vecí   a rodiny   rozhodovať   o hmotnej   núdzi,   o zabezpečení   základných   životných   podmienok   a pomoci   v   hmotnej   núdzi   -   dávkou   a príspevkami,   o   dodatočnom   priznaní,   zvýšení,   znížení   alebo   doplatení   týchto   dávok   a príspevkov v ust. § 23 písm. a) a § 23 písm. a) bod 8. Pokiaľ z uvedeného dôvodu súd prvého stupňa správne skúmajúc splnenie podmienok pre konanie vo veci podľa § 103 O. s. p., konanie podľa § 104 ods. 1 veta prvá O. s. p. zastavil a vec postúpil Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava; ktorému uvedený zákon zveruje právomoc v danej veci konať o nárokoch, ktoré si navrhovateľ uplatnil v návrhu podanom na súde prvého stupňa 11. 6. 2007, posudzujúc tento podľa jeho obsahu podľa § 41 ods. 2 O. s. p.; rozhodol vecne správne. Z uvedených dôvodov preto odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil podľa § 219 O. s. p.“

Predmetné   rozhodnutie   krajského   súdu   obsahuje   podľa   názoru   ústavného   súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia,   ktorých   odôvodnenie   je   úplne   odchylné   od   veci   samej   alebo   aj   extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

Ústavný   súd   sa   z obsahu   napadnutého   uznesenia   presvedčil,   že   krajský   súd   sa námietkami   sťažovateľa   (uvedenými   v jeho   odvolaní   z 10.   decembra   2007)   zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na   všetky   podstatné   okolnosti   prípadu. V tejto   súvislosti   už   ústavný   súd   uviedol,   že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový a právny   základ   rozhodnutia.   Preto   odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa   spochybňovali   závery   napadnutého   odvolacieho   rozhodnutia,   ktoré   sú   dostatočne odôvodnené   a majú   oporu   vo vykonanom   dokazovaní.   Pretože   namietané   rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.

Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

Vychádzajúc   z uvedeného   je   ústavný   súd   toho   názoru,   že   niet   žiadnej   spojitosti medzi   odôvodnením   rozhodnutia   krajského   súdu   a namietaným   porušením   základného práva   sťažovateľa   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru (m. m. IV. ÚS 112/05) a sťažnosť v tejto jej časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

3. Sťažovateľ namietal aj porušenie svojich práv upravených čl. 39 ods. 1 ústavy a čl. 13   a čl.   14   dohovoru,   ktorých   dôvody   porušenia   však   v sťažnosti   bližšie nekonkretizoval. Pre absenciu relevantnej súvislosti a možnosti porušenia označených práv, keďže   všeobecný   súd   nemôže   porušiť   označené   práva,   ak   koná   vo   veci   v súlade s príslušnými   procesnoprávnymi   predpismi   (napr.   I.   ÚS   167/03,   IV.   ÚS   36/04, I. ÚS 117/05),   bolo   potrebné   jeho   sťažnosť   aj   v tejto   časti   odmietnuť   ako   zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

4.   Ústavný   súd   záverom   poznamenáva,   že   vzhľadom   na   výroky   sťažovateľa   už uvedené   v bode   2   I.   časti   odôvodnenia   je   ďalším   dôvodom   odmietnutia   jeho   sťažnosti nesplnenie zákonom predpísaných náležitosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu (s poukazom na judikatúru Európskeho súdu   pre   ľudské   práva)   súčasťou   zákonom   predpísaných   náležitostí   návrhu   na   začatie konania podaného ústavnému súdu je aj primeraná slušnosť vo vyjadrovaní, na čo už bol sťažovateľ viackrát rozhodnutím ústavného súdu (sp. zn. III. ÚS 52/06 zo 14. februára 2006, I. ÚS 89/08 z 13. marca 2008, I. ÚS 156/08 z 2. apríla 2008) upozornený, avšak napriek tomu vo svojom ďalšom podaní podobné výroky opätovne použil.

V prípade hrubo neslušného alebo urážlivého obsahu takéhoto návrhu môže byť tento odmietnutý   pre   nesplnenie   zákonom   predpísaných   náležitostí,   pokiaľ   záujmy   ochrany ústavnosti nevyžadujú iný postup.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími návrhmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. októbra 2008