znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 333/2015-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. augusta 2015 predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   Andrejom   Garom,   Advokátska   kancelária, Prievozská   2/B,   Bratislava,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného riaditeľstva Policajného zboru Senec,   odboru   kriminálnej   polície,   1.   oddelenia   všeobecnej   kriminality   v konaní vedenom pod ČVS: ORP-533/OVK-SC-2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júla 2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na   prejednanie záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného riaditeľstva Policajného zboru Senec, odboru kriminálnej polície, 1. oddelenia všeobecnej kriminality (ďalej len „okresné   riaditeľstvo“)   v konaní   vedenom   pod   ČVS:   ORP-533/OVK-SC-2013   (ďalej   aj „napadnuté konanie“).

2.1   Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   na   podklade   oznámenia bývalej manželky sťažovateľa   bolo   uznesením   vyšetrovateľa   okresného   riaditeľstva   pod ČVS: ORP-533/OVK-SC-2013 z 8. júla 2013 podľa § 199 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) začaté trestné stíhanie vo veci pre zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný   zákon“)   z dôvodu   podozrenia   z týrania   maloletého   syna   sťažovateľa. Z vyjadrenia sťažovateľa vyplýva, že „Hoci ⬛⬛⬛⬛ podnet údajne podala   na   neznámu   osobu   páchateľa,   následne   uviedla,   že   páchateľom   je,   resp.   bol sťažovateľ, o čom informovala nielen OČTK, ale aj súd v návrhu na vydanie predbežného opatrenia zo dňa 01.08.2013. Napriek tomu, že nedošlo k vzneseniu obvinenia OČTK voči osobe sťažovateľa, ale voči neznámemu páchateľovi, bol mu z dôvodu začatia trestného konania uznesením Okresného súdu Bratislava III zo dňa 07.08.2013, č. k.: 38P/167/2013- 16   predbežným   opatrením   zakázaný   styk   s   jeho   jediným   synom

, ktorý návrh ⬛⬛⬛⬛ zdôvodnila týraním maloletého samotným sťažovateľom.“.   Sťažovateľ   v rámci   svojej   argumentácie   akcentoval   skutočnosť,   že vyšetrovanie v predmetnej veci nie je dosiaľ skončené, a to pre nespoluprácu jeho bývalej manželky   s orgánmi   činnými   v trestnom   konaní,   v dôsledku   čoho   sa   do   času   podania ústavnej sťažnosti nepodarilo znalecky vyšetriť maloletého syna sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛. Vykonanie tohto dôkazného prostriedku je pre ďalší postup vo vyšetrovaní kľúčové.

2.2 V rámci svojej argumentácie sťažovateľ poukázal na to, že využil všetky dostupné prostriedky   nápravy,   ktorými   bolo   možné   urgovať,   resp.   namietať   pomalý   postup   vo vyšetrovaní, keď dôvodil, že „Nakoľko OČTK vo veci ďalej nekonal, ignoroval vzniknuté prieťahy v čoho konečnom dôsledku súdy odmietali zrušiť z tohto dôvodu na opakované návrhy   sťažovateľa   predbežné   opatrenie   na   zákaz   styku,   sťažovateľ   sa   dňa   27.01.2015 rozhodol podať sťažnosť na prieťahy v trestnom konaní na Okresné riaditeľstvo Policajného zboru v Bratislave III... a zároveň na Okresnú prokuratúru Bratislava III... Jeho sťažnosť bola   zároveň   zaslaná   na   vedomie   Ministerstvu   vnútra   SR-odbor   kontroly   prezídia policajného zboru a Úřadu pro medzinárodně právní ochranu dětí v Českej republike. ORPZ BA III upovedomilo sťažovateľa o tom, že predmetná trestná vec bola dňa 17.09.2013 z   vecnej   a   miestnej   príslušnosti   odovzdaná   na   realizáciu   na   Okresné   riaditeľstvo Policajného zboru Senec... OP BA III odpovedala sťažovateľovi listom zo dňa 03.02.2015, kde okrem iného uviedla, že sťažnosť na prieťahy a ním avizovaná nečinnosť vyšetrovateľa nie je dôvodná. Napriek tomu, že údajne zdĺhavosť je spôsobená predovšetkým charakterom objasňovaného   zločinu   a   potrebou   vykonania   úkonov   vyšetrovania   s   nevyhnutnosťou zabezpečiť potrebnú súčinnosť zo strany matky maloletého, ktorá však túto odmieta, OČTK nevykonal úkony potrebné k tomu, aby prieťahy v konaní odstránil a riadne zabezpečil vykonanie   znaleckého   dokazovania   a   následne   riadne   ukončil   objasňovanie   údajne spáchaného skutku týrania blízkej a zverenej osoby.

K   sťažnosti   na   prieťahy   v   trestnom   konaní   sa   vyjadrila   aj   Krajská   prokurátora v Bratislave   dňa   06.02.2015,   ktorá   skonštatovala,   že   o   časti   podnetu   týkajúcej   sa preskúmania postupu vyšetrovateľa a postupu dozorujúceho prokurátora sťažovateľa bude informovať prokurátor trestného oddelenia Krajskej prokuratúry Bratislava. Zvyšnú časť podnetu   týkajúcu   sa   vstupových   oprávnení   prokurátora   do   súdnych   konaní   č.   k.: 37P/280/2012 a č. k.: 45C/104/2011 vedených na Okresnom súde Bratislava III malo podľa uvedeného   listu   riešiť   netrestné   oddelenie   Krajskej   prokuratúry   Bratislava.   Napriek uvedenému však sťažovateľa žiaden z uvedených úsekov Krajskej prokuratúry o spôsobe vybavenia jeho sťažnosti už neskôr neinformoval.“.

3.   Meritom   argumentácie   sťažovateľa   je   jeho   právny   názor,   v zmysle   ktorého «Primeranosť dĺžky trestného konania je... pri rozhodovaní Európskeho súdu pre ľudské práva   chápaná   striktnejšie   a   prísnejšie   ako   v   prípadoch   občianskoprávneho   konania. Článok 6 prikazuje rýchlosť súdneho konania, ale zároveň zakotvuje aj všeobecnejší princíp riadneho chodu spravodlivosti. Rozhodné obdobie sa začína v deň, keď bola osoba oficiálne obvinená z trestného činu. Pojem „obvinenie“ v článku 6 ods. 1 Dohovoru rovnako ako pojem „občianskoprávny spor“ má menej formálny obsah ako vo vnútroštátnom práve. „Obvinením“   je   podľa   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   aj   „oficiálne   oznámenie príslušného orgánu danej osobe, že údajne spáchala trestný čin“, ale v určitých prípadoch môže   ísť   aj   o   „iný   akt,   ktorý   má   takýto   obsah   a   ktorý   podstatne   ovplyvňuje   situáciu podozrivého“.   Takéto   menej   formálne   chápanie   obvinenia   je   odvodené   z   viacerých rozsudkov   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva,   ktorý   prijal   za   určitých   okolností   za rozhodujúci pre začiatok plynutia rozhodného obdobia aj dátum, ktorým bolo začaté trestné vyšetrovanie, dátum, kedy bol vydaný príkaz na zatknutie, dátum zadržania alebo zatknutia obvineného, dátum oznámenia   obvinenia, dátum, keď sa obvinený dozvedel   o trestnom stíhaní, dátum, keď si obvinený zvolil obhajcu...

Sme toho názoru, že za začiatok rozhodného obdobia v sťažovateľovom prípade pre potreby posudzovania primeranosti dĺžky trestného konania treba pokladať dátum, kedy orgány   činné   v   trestnom   konaní   začali   preverovať   oznámenie   o   skutočnostiach nasvedčujúcich   tomu,   že   bol   spáchaný   trestný   čin,   t.   j.   podnet   na   trestné   stíhanie a obstarávať potrebné podklady a nevyhnutné vysvetlenia, t. j. dátum, kedy orgány činné v trestnom   konaní   začali   s   prešetrovaním   predmetného   trestného   oznámenia   ešte v predprípravnom štádiu trestného konania. Nakoľko matka maloletého tvrdila orgánom činným v trestnom konaní, ako i súdom v konaní o nariadenie predbežného opatrenia č. k.: 38P/167/2013, o rozvod manželstva účastníkov konania č. k:. 45C/104/2010 a tiež v konaní o úprave práv a povinností rodičov k mal. synovi na čas do rozvodu manželstva č. k.: 28P/280/2012, všetky vedené na Okresnom súde Bratislava III, že otec maloletého syna psychicky   ako   i   fyzicky   týral,   bol   to   preto   práve   on   kto   bol   od   počiatku vyšetrovania postavený do pozície hlavného podozrivého.

Vzhľadom na túto skutočnosť je sťažovateľ presvedčený, že napriek tomu, že nebolo voči nemu doposiaľ vznesené obvinenie pre trestný čin, zločin týrania blízkej a zverenej osoby,   bol   v   súlade   s   judikatúrou   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   už   v   postavení „obvineného“, s čím sa spájali aj následky v jeho súkromnom, rodinnom živote, ktoré vyústili do súdneho zákazu styku sťažovateľa ako otca s jeho jediným synom, ktorá situácia trvá doposiaľ, a to napriek tomu, že nie je relevantný dôvod na to, aby predbežné opatrenie bolo   v   účinnosti   už   takmer   dva   roky,   nakoľko   žiadne   týranie   mal.   syna   nebolo   nikdy preukázané.».   Inými   slovami,   sťažovateľ   akcentuje   skutočnosť,   že „Súdy   odmietajú z dôvodu vedenia trestného stíhania zrušiť... predbežné opatrenie. Oponujú tým, že doposiaľ nebolo riadne vyvrátené tvrdenie matky o tom, že sťažovateľ svojho syna skutočne týral. Hoci v danej veci bolo začaté trestné stíhanie voči neznámemu páchateľovi a sťažovateľ by tak mal v danom prípade zákonom stále chránený, OČTK, no najmä súdy porušujú princíp prezumpcie neviny, k sťažovateľovi sa správajú ako k osobe, ktorá sa dopustila týrania svojho syna, hoci voči nemu nikdy nebolo vznesené žiadne obvinenie a neexistuje jediný objektívny dôkaz o jeho vine. Sťažovateľovi je nepochybne závažným spôsobom zasahované do jeho práva na rodinný a súkromný život, najmä tým, že sa nemôže s vlastným synom stretávať už od 07.08.2013, t. j. 22 mesiacov.“.

4. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:„Právo sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛... na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo   na   prejednanie   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   ustanovenia   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   bolo   postupom   Okresného riaditeľstva PZ v Senci, odbor kriminálnej polície, 1. oddelenie všeobecnej kriminality, v konaní vedenom pod sp. zn.: ČVS:ORP-533/OVK-SC-2013 porušené.

Okresnému   riaditeľstvu   PZ   v Senci...   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   ČVS:ORP- 533/OVK-SC-2013 sa prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľovi ⬛⬛⬛⬛...   sa   priznáva   primerané   finančné zadosťučinenie, a to vo výške 15.000,- €...

Okresné riaditeľstvo Policajného zboru v Senci... je povinné uhradiť sťažovateľovi trovy konania a trovy právneho zastúpenia vo výške 355,73- €...“

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola   spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek   trestného   obvinenia   proti   nemu.   Ústavný   súd   si   pri   výklade   „práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

8.   Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   je   účelom   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (v primeranej lehote) v jeho všeobecnom poňatí   odstránenie   stavu   právnej   neistoty,   v   ktorej   sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa rozhodnutia   príslušného   štátneho   orgánu   (II.   ÚS   26/95,   I.   ÚS   47/96,   I.   ÚS   55/97, I. ÚS 57/97, I. ÚS 10/98, I. ÚS 34/99, III. ÚS 20/00, II. ÚS 12/01, I. ÚS 89/02, I. ÚS 47/03, IV. ÚS 59/03, IV. ÚS 205/03). Ťažiskovým pojmom a komponentom práv podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je to, že jeho ochrana sa uplatňuje vo veci účastníka,   v jeho   záležitosti.   Súčasne   je   ústavný   súd   toho   názoru,   že   uplatnenie   tohto základného práva je spojené len s takou vecou (záležitosťou) účastníka konania pred súdom alebo iným orgánom právnej ochrany, ktorej prerokovanie a rozhodnutie je zahrnuté do účelu procesného poriadku, ktorý upravuje postup orgánu verejnej moci pri prerokovaní veci účastníka, a teda domáhať sa ochrany základných práv na ústavnom súde môže fyzická osoba alebo právnická osoba jedine v záujme ochrany svojich základných práv (II. ÚS 4/96, II. ÚS 148/03, II. ÚS 32/06, II. ÚS 80/06). Inými slovami, z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že sťažovateľ musí namietať porušenie svojich práv podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojitosti s trestným konaním v štádiu konania prípravného len vtedy, ak je v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu účastníkom (presnejšie stranou v trestnom konaní   podľa   §   10   ods.   11   Trestného   poriadku)   tohto   konania   (II.   ÚS   3/05, II. ÚS 628/2014).

9. Ústavný súd už stabilne judikoval, že základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa v prípade konania pred orgánmi činnými v trestnom   konaní   chráni   od   okamihu   vznesenia   obvinenia   konkrétnej   osobe,   keď   sa dotknutá   osoba   stáva   procesnou   stranou   v konaní   buď   ako   obvinený,   alebo   poškodený (II. ÚS 41/98, II. ÚS 20/02, III. ÚS 77/09). Z konštantnej judikatúry ESĽP taktiež vplýva, že v súvislosti s ochranou práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   primeraná   lehota   na   rozhodnutie   v trestnej   veci   začína   plynúť   od   obvinenia, ku ktorému spravidla dochádza v prípravnom konaní (rozsudok ESĽP vo veci Wemhoff c. Spolková republika Nemecko z 27. 6. 1968, séria A, č. 7, s. 26  27, bod 19).

10. V širších okolnostiach veci je vhodné poukázať aj na právny názor ústavného súdu vyjadrený napríklad v jeho ostatnom uznesení č. k. III. ÚS 121/2012-11 z 28. marca 2012, z ktorého vyplýva, že «V súvislosti s otázkou posudzovania zbytočných prieťahov vo veciach   trestného   obvinenia   ústavný   súd   judikoval,   že   účelom   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v trestnom konaní prípravnom   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   nachádza   osoba   stíhaná na základe uznesenia o vznesení obvinenia. Právna neistota sa týka toho, či orgán činný v prípravnom   konaní   navrhne   podanie   obžaloby   alebo   v závislosti   od   výsledkov dokazovania v prípravnom konaní navrhne iný spôsob konečného rozhodnutia, napríklad zastavenie trestného stíhania (III. ÚS 123/07, IV. ÚS 210/04, II. ÚS 325/06).

Doterajšia judikatúra ústavného súdu (napr. I. ÚS 212/07, III. ÚS 109/06) týkajúca sa namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   pokiaľ   ho   namieta   osoba,   ktorá   tvrdí,   že   v   dôsledku protiprávneho konania jej bola spôsobená škoda, sa ustálila v tom, že taká osoba sa v rámci trestného konania vo veci bez vznesenia obvinenia (konkrétnej osobe) nemôže domáhať vyslovenia porušenia označeného základného práva (napr. I. ÚS 212/07, II. ÚS 212/07, III. ÚS   109/06).   Až   vznesenie   obvinenia   je   tým   momentom,   ktorý   dáva   poškodenému v trestnom konaní možnosť uplatňovať si ochranu proti konkrétnemu možnému pôvodcovi svojho   poškodenia,   a   teda   z   neho   robí   „vec“,   na   prerokovanie   ktorej   bez   zbytočných prieťahov má nárok v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (aj v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru).».

11. Z obsahu argumentácie sťažovateľa je zrejmé, že orgán činný v trestnom konaní, ktorým bol vyšetrovateľ okresného riaditeľstva, rozhodol uznesením ČVS: ORP-533/OVK-SC-2013 z 8. júla 2013 o začatí trestného stíhania vo veci pre skutok kvalifikovaný ako zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a) Trestného zákona. Sťažovateľ   bol   v tejto   trestnej   veci   vypočutý   ako   svedok,   ktorý   v súlade   so   svojimi povinnosťami vyplývajúcimi z § 127 a nasl. Trestného poriadku k veci vypovedal, resp. sa podriaďoval nariadeným vyšetrovacím úkonom. Z uvedeného je zrejmé, že v čase podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo voči sťažovateľovi vznesené žiadne obvinenie a taktiež nevystupoval v predmetnej veci ako poškodený, ale ako svedok, a teda (pozri body 8, 9, a 10)   sa   nachádzal   v takom   procesnom   postavení   v tomto   konaní,   v ktorom   primárne nevystupoval na ochranu svojich práv, ale plnil zákonom uloženú povinnosť vypovedať ako svedok, resp. s možnosťou využitia aj práva nevypovedať. V dôsledku uvedeného ústavný súd odmietol sťažovateľom podanú sťažnosť   v tejto   jej   časti podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde ako podanú zjavne neoprávnenou osobou.

12.   Podľa   §   20   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   návrh   na   začatie   konania   sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva... Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa musí pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom, ak tento zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom.   Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   je   viazaný   návrhom na začatie konania. Podľa § 50 zákona o ústavnom súde musí sťažnosť okrem všeobecných náležitostí uvedených v § 20 obsahovať označenie..., (i) ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili,... (ii) právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým sa porušili základné práva alebo slobody,... (iii) proti komu sťažnosť smeruje.

13.   Ustanovenie   §   20   zákona   o   ústavnom   súde   sa   v   celom   rozsahu   vzťahuje aj na sťažnosť podľa § 49 a nasl. zákona o ústavnom súde. Ústavný súd výslovne zdôrazňuje, že viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania osobitne platí v prípadoch, v ktorých   osoby   požadujúce   ochranu   svojich   základných   práv   a   slobôd   sú zastúpené advokátom.   Viazanosť   ústavného   súdu   návrhom   sa   vzťahuje   zvlášť   na   návrh   výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy). Inými slovami, ústavný súd opakovane vyslovil, že návrh rozhodnutia (petit) musí byť vymedzený presne, určito a zrozumiteľne (v súlade s čl. 127 ods. 2 a 3 ústavy a § 56 v spojení s § 50 ods. 1 a 3 zákona o ústavnom súde), teda takým spôsobom, aby mohol byť východiskom pre rozhodnutie ústavného súdu vo veci (II. ÚS 37/02, III. ÚS 17/03, III. ÚS 234/04). Text uvedený mimo petitu pokladá za súčasť odôvodnenia sťažnosti, ktorý nemôže doplniť petit (I. ÚS 316/09, I. ÚS 98/2011, II. ÚS 103/08, II. ÚS 154/09, III. ÚS 235/05, IV. ÚS 174/2011, IV. ÚS 481/2011).

14. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd zistil, že sťažovateľ v rámci svojej   argumentácie   poukázal   na   civilnoprávnu   vec   vedenú   pred   Okresným   súdom Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 38 P 167/2013, v rámci ktorej okresný súd   svojím   uznesením   č.   k.   38   P   167/2013-16   zo   7.   augusta   2013   nariadil   predbežné opatrenie, ktorým zakázal styk sťažovateľa s jeho maloletým synom ⬛⬛⬛⬛. Vzhľadom na to, že sťažovateľ v petite podanej sťažnosti nenapáda konanie vedené pred okresným súdom pod sp. zn. 38 P 167/2013 vrátane citovaného rozhodnutia o predbežnom opatrení,   nemohol   sa   ústavný   súd   zaoberať   touto/uvedenou   poručenskou   vecou.   Táto skutočnosť je dôvodom odmietnutia sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí.

15. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať opodstatnenosťou námietok v nej uvedených. Zároveň stratilo opodstatnenie zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa na ochranu ústavnosti, keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy).

16.   Podľa   §   32   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   k rozhodnutiu   pripája   odlišné stanovisko sudca Milan Ľalík.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok. V Košiciach 26. augusta 2015