znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 333/2012-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. októbra 2012 v senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka a Milana Ľalíka v konaní o sťažnosti J. P. a B. P., obaja bytom Ž., zastúpených advokátkou JUDr. E. H., A., s. r. o, Ž., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 18 Er 1559/2009 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. P. a B. P. podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného   súdu   Žilina   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 18 Er 1559/2009 p o r u š e n é b o l o.

2. J. P.   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom tisíc eur), ktoré j e   Okresný   súd   Žilina p o v i n n ý   zaplatiť   mu   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. B. P. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom tisíc eur) ktoré je Okresný súd Žilina povinný zaplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Okresný   súd   Žilina j e   p o v i n n ý   uhradiť   J.   P.   a B.   P.   trovy   právneho zastúpenia v sume 341,83 € (slovom tristoštyridsaťjeden eur a osemdesiattri centov) na účet ich advokátky JUDr. E. H., A., s. r. o, Ž., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,ústavný súd“) bola 18. júna 2012 doručená sťažnosť J. P. a B. P., obaja bytom Ž. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátkou JUDr. E. H., A., s. r. o, Ž., ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 18 Er 1559/2009.

Sťažovatelia v sťažnosti v podstatnom uviedli: «Na základe návrhu na vykonanie exekúcie oprávnených a exekučného titulu, ktorým je rozsudok č. kon. 4C/6/2003, ktorý vydal Okresný súd Čadca dňa 25. 09. 2008 a ktorý sa stal právoplatným dňa 14. 01. 2009 a vykonateľným dňa 17. 01. 2009 sa začalo exekučné konanie. Poverenie na vykonanie exekúcie vydal Okresný súd Žilina dňa 09. 06. 2009 pod č. 5511*052865...

Súdny   exekútor   Mgr.   B.   J.   po   udelení   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   chcel vykonávať exekúciu proti povinnému v rade 1/, ktorým je M. V..., bytom K., štátny občan SR. Pri vykonávaní exekúcie súdny exekútor zistil, že povinný v rade 1/ sa zdržiava na neznámom mieste, čo zistil na základe doručovania písomností, keď poštový doručovateľ na zásielke uviedol poznámku adresát neznámy. Následným šetrením bolo zistené, že povinný v rade 1/ sa zdržiava v zahraničí na neznámom mieste.

Podľa ust. § 49 ods. 4 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekútorský poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov, exekútor môže požiadať súd o ustanovenie opatrovníka povinnému, ktorého pobyt nie je známy, ktorému sa nepodarilo úspešne doručiť upovedomenie o začatí exekúcie na známu adresu v cudzine, ktorý   je   postihnutý   duševnou   poruchou   alebo   ktorý   nie   je   schopný   zrozumiteľne   sa vyjadrovať.

Nakoľko   upovedomenie   o   začatí   exekučného   konania   je   potrebné   doručiť do vlastných rúk, podal súdny exekútor Mgr. B. J. dňa 22. 10. 2009 návrh, aby konajúci súd ustanovil v exekučnom konaní povinnému v rade 1/ M. V. opatrovníka, a to K. H. P., bytom V., ktorá s ustanovením za opatrovníka písomne vyslovila súhlas...

Dňa 15. 10. 2010 podali sťažovatelia na Okresný súd v Žiline sťažnosť na prieťahy v konaní,   nakoľko   sa   takmer   jeden   rok   od   návrhu   súdneho   exekútora   na   ustanovenie opatrovníka vo veci nekonalo.

Podpredseda Okresného súdu Žilina sa písomne vyjadril k sťažnosti listom zo dňa 27. 10. 2010, v ktorom uviedol,   že podaná sťažnosť je len čiastočne dôvodná, nakoľko nadmerné zaťaženie exekučného oddelenia musí prioritne vybavovať konania, v ktorých hrozí   závažný zásah   do zabezpečovania   základných   potrieb.   Zároveň   však sťažovateľov uistil, že sudca, ktorý riadi exekučné oddelenia a rozhoduje o podaniach vyšších súdnych úradníkov začal vo veci urýchlene konať a vyzval súdneho exekútora na doplnenie svojho podania,   nakoľko   je   potrebné   vyriešiť   a   preukázať   viacero   podmienok   stanovených zákonom, osobitne doplniť informáciu o osobe opatrovníka a jeho vzťahu k povinnému v rade 1/. Súdny exekútor sa k výzve súdu vyjadril listom zo dňa 15. 11. 2010.

Dňa 29. 04. 2011 bola Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) doručená sťažnosť J. P. a B. P., obaja bytom Ž. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústavy“) postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 18Er 1559/09. Ústavný súd sťažnosť zamietol ako   zjavne   neopodstatnenú.   V   odôvodnení uznesenia   ústavného   súdu č.   II   ÚS 275/2011-10 vydaného dňa 16. 06. 2011 ústavný súd konštatoval, že ojedinelá nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama osebe ešte nemusí zakladať porušenie základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 ústavy. Ústavný súd nad rámec uviedol, že pokiaľ by v budúcnosti v postupe okresného súdu dochádzalo k prieťahom v konaní, sťažovateľom nič nebráni v tom, aby opätovne podali sťažnosť pre porušenie základných práv a slobôd podľa čl. 127 ústavy.

Následne   bol   Okresný   súd   v   Žiline   opakovane   písomne   dotazovaný   súdnym exekútorom Mgr. B. J., a to dňa 28. 09. 2011 a 23. 12. 2011, so žiadosťou o vydanie rozhodnutia o ustanovení opatrovníka.

Dňa 13. 01. 2012 doplnil súdny exekútor návrh na ustanovenie opatrovníka o súhlas syna povinného v rade 1./ – T. V. s ustanovením do funkcie opatrovníka. Zároveň požiadal konajúci súd o uvedenie dôvodu, čo mu bráni vydaniu rozhodnutia vo veci samej.

Posledný úkon konajúceho súdu bol zo dňa 24. 01. 2012, kedy dotazoval Register obyvateľstva   SR   a   Mestský   úrad   Kysucké   Nové   Mesto   o   zaslanie   informácii   o   osobe povinného v rade 1./.

Dňa   06.   02.   2012   zasial   Mestský   úrad   Kysucké   Nové   Mesto   konajúcemu   súdu vyjadrenie, v ktorom vyjadril názor, že nesúhlasí s ustanovením za opatrovníka povinnému v rade 1./. Zároveň bolo do súdneho spisu založené podanie od Generálneho riaditeľstva Zboru   väzenskej   a   justičnej   stráže,   že   osoba   povinného   v   rade   2./   nie   je   umiestnená v žiadnom ústave na výkon väzby alebo výkon trestu na území SR.

Dňa 24. 04. 2012 podali sťažovatelia opätovne sťažnosť na postup súdu podľa ust. § 62 a nasl. zák. č. 757/2004 Z. z.. V predmetnej sťažnosti zároveň podotkli, že berú do úvahy, že od posledného úkonu súdu uplynuli „len“ tri mesiace, avšak celkovú dĺžku tohto konania,   kedy   bol   ešte   dňa   22.   10.   2009   podaný   návrh   na   ustanovenie   opatrovníka povinnému v rade 1./, aby mohlo po takmer 3 rokoch od začatia exekučného konania dôjsť k samotnému   výkonu   rozhodnutia,   považujú   s   ohľadom   na   dôležitosť   rozhodnutia   za neprimerane dlhú.

Predseda Okresného súdu Žilina sa k sťažnosti vyjadril listom zo dňa 31. 05. 2012, doručeným právnemu zástupcovi sťažovateľov dňa 08. 06. 2012, v ktorom vyjadrení uvádza, že   po   prešetrení   všetkých   skutočností   konštatuje,   že   sťažnosť   je   dôvodná.   Zdržanie   pri vybavovaní exekučných vecí odôvodnil podobne ako v predošlej odpovedi sťažovateľom, a to   neúmerným   zaťažením   súdneho   oddelenia.   Zároveň   konštatoval,   že   nezistil   žiadne subjektívne   prieťahy   alebo   iné   dôvody   pre   vyvodenie   disciplinárnej   zodpovednosti   voči zamestnancom súdu v súvislosti s rozhodovaním o námietkach povinného.

Vzhľadom na to, že všetky okolnosti a zistenia, ako aj listinné dôkazy podstatné pre rozhodnutie veci sú obsiahnuté v spisovom materiáli konajúceho súdu už dlhšiu dobu, nie je sťažovateľom   zrejmé,   prečo   súd   vo   veci   doposiaľ   nerozhodol   a   len   konštatoval,   že po predložení   sťažnosti   príslušnému   vyššiemu   súdnemu   úradníkovi   na   vyjadrenie   ten uviedol, že o ustanovení opatrovníka povinnému v rade 1/ bude rozhodnuté v termíne do 30. 06. 2012.

Sťažovatelia majú za to, že i keby konajúci súd splnil tento termín a do 30. 06. 2012 o ustanovení   opatrovníka   rozhodol,   nekonaním   príslušného   súdu   došlo   k   prieťahom v konaní vedenom pod sp. zn. 18Er/1559/09.»

Na   základe   uvedeného   sťažovatelia   žiadajú   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd vyslovil porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy s tým, aby sa zároveň okresnému súdu prikázalo v označenej veci konať bez zbytočných prieťahov. Sťažovatelia žiadajú priznať primerané zadosťučinenie každému v sume po 5 000 € a domáhajú sa náhrady trov právneho zastúpenia.

Ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľov   prijal   na   ďalšie   konanie   uznesením č. k. I. ÚS 333/2012-11 z 27. júna 2012.

Ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyzval predsedu okresného súdu, aby sa vyjadril k prijatej sťažnosti.

Predseda   okresného   súdu   na   výzvu   ústavného   súdu   reagoval   podaním č. 1SprS/541/2012 z 27. augusta 2012, v ktorom uviedol: „... je možné konštatovať, že síce ustanovenie opatrovníka povinnému M. V.   trvalo relatívne dlho, bolo však podmienené vykonaním predchádzajúcich úkonov súdu. Bolo potrebné hodnoverne preukázať neznámy pobyt   povinného,   preto   súd   urobil   rozsiahle   šetrenia   na   preukázanie   tejto   skutočnosti, pričom posledná správa od dopytovaného úradu došla súdu dňa 21. 6. 2012, následne bolo o návrhu na ustanovenie opatrovníka povinnému v 1 / rade rozhodnuté uznesením č. k. 18Er 1559/209-48 zo dňa 28. 6. 2012. Sťažnosť sťažovateľov na prieťahy v konaní vyhodnotil predseda Okresného súdu Žilina listom zo dňa 31. 5. 2012 ako dôvodnú, táto sa ukázala ako účinný prostriedok nápravy a 28. 6. 2012 bol opatrovník ustanovený. Za zmienku stojí, že   pôvodne   exekútorom   navrhovaný   opatrovník   bol   jeho   pracovníkom,   nakoniec   bol ustanovený ako opatrovník syn povinného.

Hoci by frekvencia úkonov súdu vo veci mohla byť častejšia, daný stav je objektívne spôsobený obrovským nárastom nápadu v exekučnej agende, na čo som reagoval zvýšením počtu vyšších súdnych úradníkov pridelených na vybavovanie agendy.   Je mi známe,   že Ústavný súd SR vo svojej judikatúre neakceptuje zaťaženosť súdu ako ospravedlniteľný dôvod   prieťahov   v   konaní,   v   danej   veci   však   súd   objektívne   vykonal   viacero   úkonov smerujúcich   k   ustanoveniu   opatrovníka   a   po   podaní   sťažnosti   účastníkom   táto predstavovala   účinný   spôsob   nápravy   stavu.   Žiadam   preto,   aby   sťažnosti   sťažovateľov nebolo vyhovené.“

Sťažovatelia   sa   v   liste   doručenom   ústavnému   súdu   12.   septembra   2012 prostredníctvom   svojej   advokátky   vyjadrili   k   podaniu   predsedu   okresného   súdu z 27. augusta   2012   takto: „Argumentácia   porušovateľa   je   nedôvodná,   nakoľko   je povinnosťou súdu organizovať procesný postup v súdnom konaní tak, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň osoby obrátili.

Okresný   súd   vo   veci   konal   vždy   až   po   urgencii   sťažovateľov   alebo   súdneho exekútora. Niektoré úkony boli vykonané neúčelne, bez výpovednej hodnoty a relevantnosti. Lehotu troch rokov na hodnoverné preukázanie neznámeho pobytu povinného a ustanovenie opatrovníka považujú za neprimerane dlhú a to i s ohľadom na nárast počtu nápadov v exekučnej agende porušovateľa.“

Ústavný súd upustil so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) od ústneho pojednávania v danej veci, pretože po oboznámení sa   s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a   postup   samotného   súdu   (3).   V   súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) v rámci prvého kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

Pokiaľ   ide   o   kritérium   zložitosti   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že   rozhodovanie o ustanovení   opatrovníka   nie   je   po   právnej   stránke   zložité   a   patrí   ku   štandardnej rozhodovacej agende všeobecných súdov. Čo sa týka skutkovej stránky veci a faktickej zložitosti, ani túto nemožno hodnotiť ako zložitú. Predseda okresného súdu uviedol, že vo veci bolo vykonané rozsiahle šetrenie pre účely preukázania neznámeho pobytu osoby, ktorej mal byť ustanovený opatrovník, čo viedlo v konečnom dôsledku k tomu, že konanie trvalo relatívne dlho. Zo spisu okresného súdu sp. zn. 18 Er 1559/2009 ústavný súd zistil, že okresný súd si 24. januára 2012 vyžiadal správy od Ústrednej evidencie väzňov Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky, Mestského úradu Kysucké Nové Mesto, Registra   obyvateľov   Slovenskej   republiky   a   Sociálnej   poisťovne.   Všetky   požadované doklady boli doručené, resp. zabezpečené najneskôr 6. februára 2012. Následne až 12. júna 2012 okresný súd požiadal Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Kysucké Nové Mesto, aby mu oznámil, či povinný, ktorému má byť ustanovený opatrovník, je vedený v zozname uchádzačov o zamestnanie. Na túto výzvu okresného súdu reagoval Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny obratom, keď požadované vyjadrenie doručil okresnému súdu už 19. júna 2012. Ústavný súd nezistil žiadny relevantný dôvod, prečo si okresný súd nevyžiadal aj vyjadrenie od Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Kysucké Nové Mesto už v januári 2012.

Z uvedeného je zrejmé, že okresný súd nepotreboval na zabezpečenie potrebných podkladov viac ako dva týždne. S poukazom na lehotu, v ktorej bol okresný súd schopný zabezpečiť všetky potrebné podklady a ich množstvo, nemožno hodnotiť postup súdu pri zabezpečovaní potrebných podkladov ako „rozsiahle šetrenie“, ktoré by mohlo zásadným spôsobom   zasiahnuť do   dĺžky   rozhodovania   o   ustanovení   opatrovníka,   tak ako to   tvrdí predseda okresného súdu.

Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred   súdom   došlo   k   zbytočným   prieťahom,   a   tým   aj   k   porušeniu   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd pri preskúmaní spisu nezistil žiadnu okolnosť, ktorou by sťažovatelia prispeli ku zbytočným prieťahom v konaní.

Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu   práva   sťažovateľov   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bol postup samotného okresného súdu.

Ústavný súd zo spisu okresného súdu sp. zn. 18 Er 1559/2009 zistil, že v konaní okresného   súdu   sa   pri   rozhodovaní   súdneho   exekútora   o   ustanovenie   opatrovníka v exekučnom   konaní,   kde   sťažovatelia   sú   oprávnenými,   vyskytli   opakované   obdobia krátkodobej, resp. dlhodobej nečinnosti.

Súdny   exekútor   doručil   okresnému   súdu   22.   októbra   2009   návrh   na   ustanovenie opatrovníka povinnému v exekučnom konaní. Prvý úkon vo veci urobil okresný súd až 18. októbra   2010,   teda   rok   po   doručení   návrhu,   a   to   výzvu   súdnemu   exekútorovi,   aby oznámil, v akom pomere k povinnému je osoba, ktorú navrhol ako opatrovníka. Ďalší úkon urobil   okresný   súd   až   18.   januára   2012   –   požiadal   príslušné   orgány   o   zaslanie   správ od príslušných orgánov, ktoré boli nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci, teda viac ako 14 mesiacov   od   uskutočnenia   posledného   úkonu,   a   to   bez   toho,   aby   mu   v   tom   bránila akákoľvek   prekážka.   Napriek   tomu,   že   správy   boli   okresnému   súdu   zaslané   najneskôr 6. februára 2012, okresný súd opätovne vo veci bezdôvodne nekonal až do 19. júna 2012, teda viac ako 4 mesiace. O ustanovení opatrovníka rozhodol až 28. júna 2012, teda 2 roky a 8 mesiacov od doručenia návrhu súdneho exekútora, aj keď, ako to už bolo uvedené, na zabezpečenie potrebných podkladov nepotreboval viac ako 2 týždne.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel   k názoru, že doterajším   postupom okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   18   Er   1559/2009   došlo   k   zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Obranu okresného súdu spočívajúcu v argumentácii o obrovskom náraste nápadu v exekučnej agende ústavný súd neakceptoval. Námietka pretrvávajúceho vysokého nápadu vecí či námietka častých zmien zákonných sudcov, neprimeraného zaťaženia sudcov pri vybavovaní agendy, či dokonca technická nefunkčnosť súdu nemá povahu okolnosti, ktorá by vylučovala alebo znižovala zodpovednosť súdu za rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň   obrátil.   Tieto   okolnosti   ústavný   súd   nezohľadňuje   v   súvislosti   s   pozitívnym záväzkom   štátu   zabezpečiť   právo   občana   na   súdne   konanie   bez   zbytočných   prieťahov (obdobne napr. III. ÚS 140/07).

Tiež   obrana   okresného   súdu   o   tom,   že   sťažnosť   predsedovi   súdu   predstavovala účinný   spôsob   nápravy,   je   neakceptovateľná.   Sťažovatelia   podali   sťažnosť   na   prieťahy v konaní už 15. októbra 2010, pričom už túto sťažnosť predseda okresného súdu vo svojej odpovedi z 27. októbra 2010 vyhodnotil ako čiastočne dôvodnú. K náprave viedla až druhá sťažnosť   sťažovateľov   na   prieťahy   v   konaní   z   24.   apríla   2012   adresovaná   predsedovi okresného súdu.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Okresný súd vo veci rozhodol uznesením z 28. júna 2012, preto už nebolo potrebné, aby ústavný súd v súlade s § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde okresnému súdu prikázal,   aby   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   18   Er   1559/2009   konal   bez   zbytočných prieťahov.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovatelia žiadali o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia každému z nich po 5 000 € z týchto dôvodov: „Táto suma zohľadňuje dĺžku zbytočných prieťahov v konaní, ako aj s nimi spojenú nemajetkovú ujmu, ktorá sťažovateľom vznikla. Tento nárok a   rozsah   požadovaného   finančného   zadosťučinenia   sťažovateľ   odôvodňuje,   v súlade s ustanovením § 50 ods. 3 zák. č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v platnom znení tým, že v predmetnej veci   z dôvodu nečinnosti   súdu   a súdom spôsobených prieťahov   v konaní nemôže   dôjsť k úspešnému vykonaniu exekúcie. Nakoľko súd v danej veci nekoná od januára roku 2012, sťažovatelia   majú   za   to,   že   nimi   požadované   finančné   zadosťučinenie   je primerané, prihliadnuc aj na stratu času a prostriedkov vynaložených v dlhoročnom súdnom konaní, ktoré mu predchádzalo.“

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného   finančného   zadosťučinenia,   pričom   pri   jeho   určení   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti   aplikovaných   ESĽP,   ktorý   spravodlivé   finančné   zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na okolnosti   danej   veci   zakladajúce   namietané porušenie základného práva (doterajšiu dĺžku súdneho konania, dobu prieťahov okresného súdu v konaní) ústavný súd považoval za odôvodnené priznať každému zo sťažovateľov finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € eur, ktoré je okresný súd povinný zaplatiť sťažovateľom v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   aj o úhrade trov konania, ktoré vznikli v súvislosti s právnym zastupovaním sťažovateľov advokátom   v   konaní pred   ústavným súdom.   Vychádzal pritom   z   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych   služieb   v   znení neskorších   predpisov   (ďalej len   „vyhláška“). Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa) v konaní   pred   ústavným   súdom,   čo   predstavuje   za   jeden   úkon   právnej   služby   odmenu v sume 127,17 € a 7,63 € režijný paušál.

Podľa   §   13   ods.   2   uvedenej   vyhlášky   sa   základná   sadzba   tarifnej   odmeny   zníži o 50 %, ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb. V predmetnej veci   teda   odmena   za dva   úkony   právnej   služby   vykonané pre   dve   osoby   v   roku   2012 zvýšená o daň z pridanej hodnoty predstavuje sumu 341,83 € (50 % z 127,17   +   7,63 = 71,215 x 4 x 1,2 = 341,83 €).

Trovy   konania   je   okresný   súd   povinný   uhradiť   na   účet   advokátky   sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. októbra 2012