znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 333/2011-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. septembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť M. Š., S., zastúpeného advokátom Mgr. R. T., PhD., B., ktorou   namietal   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl.   17   ods.   1,   2   a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 1 To 23/2010 z 22. novembra 2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. Š. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,ústavný súd“) bola 4. februára 2011 doručená sťažnosť M. Š. (ďalej len,,sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 To 23/2010 z 22. novembra 2010 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).

2.   Z obsahu   sťažnosti   a príloh   k nej   pripojených   vyplynulo,   že   sťažovateľ   bol rozsudkom   Špecializovaného   trestného   súdu   sp.   zn.   PK   2   T   16/2008   z   23.   júna   2010 uznaný vinným zo   spáchania zločinu   založenia, zosnovania a   podporovania   zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného zákona a iné, za čo bol odsúdený na úhrnný trest odňatia slobody   v   trvaní   25   rokov.   Proti   rozsudku   podal   sťažovateľ   odvolanie   a   vec   sa   v čase podania sťažnosti nachádzala v štádiu odvolacieho konania na najvyššom súde. Najvyšší súd sťažovateľa 11. novembra 2010 upovedomil   o   konaní   neverejného   zasadnutia 22. novembra 2010 o 10.00 h v súvislosti s rozhodovaním o predĺžení lehoty trvania jeho väzby   podľa   §   76a   Trestného   poriadku.   Podaním   z   22.   novembra   2010   sa   sťažovateľ prostredníctvom obhajcu vyjadril k ďalšiemu trvaniu väzby a na neverejnom zasadnutí 22. novembra 2010 bol pred rozhodnutím najvyššieho súdu v prítomnosti obhajcu vypočutý.

3. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 To 23/2010 z 22. novembra 2010 bolo podľa   §   76a   Trestného   poriadku   rozhodnuté,   že   lehota   trvania   väzby   sťažovateľa   sa predlžuje do 3. apríla 2011.

4. Sťažovateľ namieta porušenie označených práv   v súvislosti s jeho právom na   preskúmateľné   väzobné   rozhodnutie   a   primeranú   súdnu   odpoveď   na   námietky sťažovateľa proti ďalšiemu trvaniu väzby a v súvislosti s jeho právom na osobnú slobodu a zákonné väzobné rozhodnutie. Sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti poukázal na priebeh jeho väzobného stíhania,   od   vzatia   do   väzby   v   prípravnom   konaní,   cez   podanie obžaloby   až   po   opakované   rozhodovanie   o jeho   väzbe   prvostupňovým   súdom a sťažnostným súdom. Pomerne výraznú časť sťažnostnej argumentácie venoval poukázaniu na   ne/činnosť   jeho   zvolených   a náhradných   obhajcov,   tvrdeným   prieťahom   v konaní prvostupňového súdu a relevantnej judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“).   Vo   vzťahu   k najvyššiemu   súdu,   ktorý   sťažovateľ   označil   za   jediného porušovateľa svojich práv, a uzneseniu napadnutému touto sťažnosťou sťažovateľ uviedol: ,,Vo   vyjadrení   z   22.11.2010   som   okrem   iného   namietal   nezákonnosť   uznesenia špecializovaného trestného súdu z 27.05.2010 v spojení s uznesením najvyššieho súdu z 10.06.2010   z   dôvodu   porušenia   môjho   práva   na   obhajobu   v   súvislosti   s   neverejným zasadnutím Špecializovaného trestného súdu dňa 27.05.2010, keď v mojej veci išlo o prípad povinnej obhajoby.

Vo vyjadrení z 22.11.2010 som taktiež namietal neprimeranú dĺžku trvania mojej väzby,   ktorá   v   čase   rozhodovania   najvyššieho   súdu   celkovo   trvala   takmer   4   roky   a   2 mesiace.   V   tejto   súvislosti   som   poukazoval   na   konkrétne   rozsudky   ESĽP   v   obdobných veciach.

Hoci podstatné námietky obsiahnuté vo vyjadrení z 22.11.2010 najvyšší súd uviedol v uznesení najvyššieho súdu z 22.11.2010, v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia sa s nimi vôbec nevyporiadal, keď iba všeobecne konštatoval, že v doterajšom konaní nebolo zistené, že by postupom orgánov činných v trestnom konaní, či súdu po podaní obžaloby boli   porušené   práva   obžalovaného,   ako   ich   tento   namieta.   Z   tohto   dôvodu   považujem uznesenie najvyššieho súdu z 22.11.2010 za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, v dôsledku čoho najvyšší súd zlyhal v poskytnutí súdneho prieskumu zákonnosti pozbavenia slobody vyžadovaným čl. 5 ods. 4 Dohovoru. Z identického dôvodu boli porušené moje práva zaručené čl. 17 ods. 1, čl. 17 ods. 2 a čl. 17 ods. 5 Ústavy SR.“

Sťažovateľ k dĺžke trvania svojej väzby okrem rozsiahlej citácie záverov štrasburskej judikatúry uviedol:

,,Moja väzba v prípravnom konaní trestnom trvala od 03.10.2006 do 13.06.2008, čo je 1 rok a 8 mesiacov a v konaní pred súdom trvá od 13.06.2008, čo ku dňu 22.11.2010 bolo 2 roky a 5 mesiacov, celkovo teda takmer 4 roky a 2 mesiace...

Odhliadnuc od záverov uvedených v citovaných rozsudkoch ESĽP v porovnateľných veciach je navyše potrebné dodať, že už od môjho pozbavenia osobnej slobody väzbou orgány činné v prípravnom konaní trestnom nekonali s osobitným urýchlením a vznikali zbytočné   prieťahy   v   priebehu   vyšetrovania.   Rovnako   v   konaní   pred   súdom   súd   prvého stupňa   nekonal   urýchlene,   predovšetkým   ničím   nemožno   odôvodniť   zbytočný   prieťah trvajúci   takmer   5   mesiacov   od   podania   obžaloby   dňa   13.06.2008   do   začatia   hlavného pojednávania dňa 11.11.2008 a následné nedostatočne urýchlené konanie v obdobiach od 15.12.2008-20.01.2009,   08.04.2009-12.05.2009,   15.05.2009-17.06.2009,   30.06.2009- 09.09.2009,   16.10.2009-25.11.2009   a   v   roku   2010,   kedy   do   27.05.2010   sa   hlavné pojednávanie uskutočnilo len počas 8 dní.

I vzhľadom   na   vyššie   uvedené   mám   za   to,   že   uznesením najvyššieho súdu z 22.11.2010 bolo porušené moje právo na osobnú slobodu a zákonné väzobné rozhodnutie vyplývajúce z čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy SR a čl. 5 ods. 4 Dohovoru.“

5. V petite sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že najvyšší súd porušil   jeho   označené   práva, zrušil   uznesenie   najvyššieho   súdu   a prikázal   mu,   aby   ho neodkladne   prepustil   z väzby   na   slobodu.   Žiadal   priznať   aj   primerané   finančné zadosťučinenie v sume 10 000 € a náhradu trov konania.

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. Podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy osobná sloboda sa zaručuje. Nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok. Do   väzby   možno   vziať   iba   z   dôvodov   a   na   čas   ustanovený   zákonom   a   na   základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

9. Ústavný súd pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo všeobecnosti platí, že ústavný súd je zdržanlivý, pokiaľ ide o zásahy do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. Pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu   do   rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov,   ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre konštantne   zdôrazňuje,   že   mu   neprislúcha   hodnotiť   správnosť   skutkových   záverov   či právneho   posúdenia   veci   všeobecnými   súdmi,   pretože   nie   je   prieskumným   súdom, nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti. Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu   ochrany   ústavnosti   nemôže   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým prislúcha   interpretácia   a aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   pri   rozhodovaní o sťažnosti   smerujúcej   proti   rozhodnutiu   všeobecného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   interpretácie   a aplikácie   zákonov   (vrátane   Trestného   poriadku) s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom   smere,   či   závery   všeobecných   súdov   sú   dostatočne   odôvodnené,   resp.   či   nie   sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).

10. Právo na osobnú slobodu garantované tak ústavou, ako aj dohovorom zaujíma v hierarchii   základných   práv   a slobôd   (ľudských   práv   a základných   slobôd)   popredné miesto. Pod   osobnou slobodou sa rozumie voľný, ničím neobmedzený pohyb človeka, ktorý   sa   môže   podľa   vlastného   rozhodnutia   zdržiavať   na   určitom   mieste alebo slobodne z tohto miesta odísť (III. ÚS 204/02). Každé pozbavenie osobnej slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho   každé   opatrenie,   ktorým   je   jednotlivec   pozbavený   osobnej   slobody,   musí   byť zlučiteľné   s   účelom   čl.   17   ústavy,   ktorým   je   ochrana   jednotlivca   proti svojvôli (I. ÚS 165/02, ale aj II. ÚS 55/98, I. ÚS 177/03, III. ÚS 7/00, I. ÚS 115/07). Z uvedenej zásady vyplýva, že porušenie zákona v prípade rozhodovania o väzbe zakladá zároveň aj porušenie čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ako aj čl. 5 dohovoru.

11. Väzba je najzávažnejším zásahom do osobnej slobody a do práv obvineného. Keďže   ide   o najzávažnejší   zásah,   vyžaduje   po   celý   čas   súdnu   kontrolu   jej   ústavnosti a zákonnosti (m. m. III. ÚS 26/01). Je výsostným právom, ale aj povinnosťou všeobecného súdu dbať o to, aby doba väzby obvineného neprekročila nevyhnutnú hranicu. Na tento účel patrí   všeobecnému   súdu   skúmať   všetky   okolnosti   spôsobilé   vyvrátiť   alebo   potvrdiť existenciu   skutočného   verejného   záujmu   odôvodňujúceho   so   zreteľom   na   prezumpciu neviny výnimku z pravidla rešpektovania osobnej slobody a uviesť ich v rozhodnutiach o väzbe. Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach zdôraznil, že jeho právomoc na rozhodovanie vo väzobných veciach predpokladá výlučne skúmanie toho, či sa v konaní pred   väzobnými   súdmi   dodržali   ústavno-procesné   princípy   takého   obmedzenia   osobnej slobody,   akým   je   väzba   obvineného   (II.   ÚS   76/02,   IV.   ÚS   83/03,   IV.   ÚS   171/03). Vychádzajúc z týchto základných princípov ústavný súd posúdil sťažnosť sťažovateľa.

12. Najvyšší súd na vlastné odôvodnenie uznesenia v podstatnom uviedol:

„Špecializovaný trestný súd v Pezinku predložil na vec sa vzťahujúci trestný spis Najvyššieho súdu SR k odvolaciemu konaniu dňa 28. septembra 2010.

Menovaný bol vzatý do väzby uznesením sudcu pre prípravné konanie Okresného súdu v Senici, sp. zn. Tp 40/2006, zo dňa 6. októbra 2006, v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 4 Tpo 47/2006, z dôvodu uvedeného v ustanovení § 71 ods. 1 písm. b/ Tr. por. s tým, že táto začala plynúť dňa 3. októbra 2006.

Od toho času bola lehota väzby obžalovaného M. Š. opakovane predĺžená, naposledy uznesením Špecializovaného trestného súdu v Pezinku zo dňa 27. mája 2010, sp. zn. PK 2 T 16/2008,   v   spojení   s   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   sp.   zn.   1   Tost 23/2010, zo dňa 10. júna 2010 do 13. decembra 2010, kedy súčasne došlo k zmene dôvodov väzby u menovaného tak, že ho prvostupňový i sťažnostný súd ponechali vo väzbe, z dôvodu uvedeného v § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por. pri súčasnom závere, že dôvody kolúznej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b/ Tr. por. pominuli.

Keďže   je   zrejmé,   že   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   ako   súd   odvolací   do   13. decembra   2010,   kedy   uplynie   lehota   väzby   obžalovaného,   nebude   môcť   o   odvolaniach obžalovaných   a   prokurátora   Úradu   Špeciálnej   prokuratúry   GP   SR   rozhodnúť,   senát najvyššieho súdu pristúpil k preskúmaniu, či sú splnené zákonom stanovené podmienky pre prípadné ďalšie predĺženie lehoty väzby obžalovaného M. Š. alebo tieto splnené nie sú, v ktorom prípade by prichádzalo do úvahy jeho prepustenie z väzby na slobodu.

O   zámere   preskúmať   zákonnosť   prípadnej   ďalšej   väzby   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky upovedomil obžalovaného M. Š., ktorého pred samotným rozhodnutím osobne vypočul a informoval aj jeho obhajcu, ktorý bol tiež pri predmetnom výsluchu prítomný. Najvyšší súd vyhodnotiac všetky relevantné skutočnosti dospel k zisteniu, že aj v súčasnom štádiu trestného konania sú napriek vzneseným námietkam obžalovaným dané dôvody jeho väzby   podľa   § 71   ods.   1   písm.   c/ Tr.   Por.   a súčasne sú splnené   zákonné podmienky pre ďalšie predĺženie lehoty jeho väzby podľa ustanovenia § 76a Tr. Por. Podľa   neprávoplatného   rozsudku   súdu   prvého   stupňa   obžalovaný   M.   Š.,   ako vodcovská postava, mal postupne od roku 2001 vytvárať a štrukturálne formovať zločineckú skupinu zloženú z jeho spoluobžalovaných s cieľom na území Trnavského a Bratislavského kraja koordinovane získavať finančný a majetkový prospech vydieraním, zastrašovaním, podvodmi   a   vyhrážkami   poškodených   fyzických   osôb.   Činnosť   celej   skupiny   vrátane plánovania síl a prostriedkov určoval výhradne obžalovaný M. Š.,   ktorý pod neustálou kontrolou poveroval priamo jednotlivých členov zločineckej skupiny jednotlivými úlohami a takto   mali   jednotliví   členovia   skupiny   najmenej   12   protiprávnych   skutkov   majúcich charakter   vydierania,   hrubého   nátlaku   podvodu.   Takto   mala   táto   zločinecká   skupina pôsobiť až do 29. septembra 2007.

Sám obžalovaný M. Š. sa mal priamo podieľať na spáchaní 8 skutkov, konkrétne na vydieraní poškodených Ing. K. K. (skutok č. 3), Z. J. (skutok č. 4), Ing. J. H., ďalej na páchaní hrubého nátlaku voči poškodeným R. M., S. H., O. P. a P. L. (skutky č. 5, 6, 7, 8) napadnutého rozsudku a podvodu voči poškodenému P. P. (skutok č. 11).

Povaha, charakter, rozsah a doba približne šesť rokov, po ktorú táto skupina pod priamym   vedením   M.   Š.   takto   pôsobila   je   dostatočne   odôvodnenou   skutočnosťou zakladajúcou obavu z toho, že ak by bol prepustený na slobodu, mohol by pokračovať v takejto trestnej činnosti.

Dôležitým faktom totiž je, že aj keď obžalovaný M. Š. sa nachádza vo väzbe, takmer všetci ostatní členovia jeho skupiny sú na slobode, voľne žijú a pôsobia v tej lokalite, v ktorej páchali predmetnú trestnú činnosť a majú s týmto prostredím nepretržitý kontakt. Ak   by   bol   obžalovaný   z   väzby   prepustený,   nič   nebráni   tomu,   aby   táto   skupina obnovila svoju zločineckú činnosť, ako to robila pred jeho vzatím do väzby. Títo členovia nachádzajúci sa toho času na slobode a podľa doterajších výsledkov boli priamo odkázaní pri svojej činnosti na plánovacie a organizátorské schopnosti obžalovaného M. Š. a jeho dominantné postavenie v skupine, do ktorého sa postupne prepracoval. Uvedené okolnosti plne   odôvodňujú   záver,   že   v   danom   prípade   sú   u   obžalovaného   M.   Š.   dané   dôvody ďalšieho trvania väzby podľa § 7 1 ods. 1 písm. c/ Tr. por.

Prípadným prepustením obžalovaného M. Š. na slobodu, by mohlo dôjsť k zmareniu alebo podstatnému sťaženiu dosiahnutia účelu trestného konania.

Najvyšší   súd   taktiež   konštatuje,   že   súdne   konanie   doteraz   prebiehalo   bez subjektívnych prieťahov, prvostupňový súd veci venoval patričnú pozornosť a to tak po podaní obžaloby, ako aj v terajšej pokročilej fáze súdneho konania.

Keďže   v   doterajšom   konaní   nebolo   zistené,   že   by   postupom   orgánov   činných   v prípravnom   konaní,   či   súdu   po   podaní   obžaloby   boli   porušené   procesné   práva obžalovaného, ako ich tento namieta, najvyšší súd rozhodol o predĺžení lehoty jeho väzby do   3.   apríla 2 0 1 1,   pretože   dôvody   väzby   v   zmysle   § 7 1   ods.   1   písm.   c/   Tr.   por. u obžalovaného Š. aj v súčasnosti naďalej trvajú a predĺženie lehoty väzby je v danom prípade v súlade s ustanovením § 76a Tr. por.“

13. Pred predbežným prerokovaním sťažnosti ústavný súd túto zaslal na vyjadrenie najvyššiemu   súdu,   ktorý   vo vyjadrení   z 21.   júna 2011 zotrval   na použitej   argumentácii v napadnutom uznesení, zvýraznil, že išlo o výnimočne rozsiahlu a obťažnú trestnú vec, keď členovia   tejto   zločineckej   skupiny pod vedením   sťažovateľa   pôsobili na určitom teritóriu dlhšiu dobu a páchaním trestnej činnosti bola táto skupina (známa pod názvom „chlapi od Š.“) postrachom pre ostatných občanov. Práve tieto okolnosti boli dôvodom rozhodnutia najvyššieho súdu o predĺžení ďalšieho trvania väzby, pričom toto rozhodnutie bolo   vydané   v súlade   s   platnou   zákonnou   úpravou   (§   76a   Trestného   poriadku) a zodpovedalo konkrétnemu stavu a povahe veci. V závere vyjadrenia najvyšší súd navrhol sťažnosť sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenú odmietnuť.

14.   Vychádzajúc   z   uvedených   mantinelov   posudzovania   väzobných   rozhodnutí všeobecných súdov vrátane najvyššieho súdu ústavný súd uvádza:

Najvyšší   súd   v prípade   sťažovateľa   rozhodoval   o predĺžení   lehoty   trvania   väzby v štádiu   súdneho   odvolacieho   konania,   ktorému   predchádzalo   neprávoplatné   odsúdenie sťažovateľa za obzvlášť závažný zločin vydierania a iné na trest odňatia slobody v trvaní 25   rokov.   Právomoc   najvyššieho   súdu   v danej   veci   predĺžiť   väzbu   sťažovateľa   mala zákonnú oporu v § 76a Trestného poriadku, v zmysle ktorého ak sa vedie trestné stíhanie pre obzvlášť závažný zločin, za ktorý možno uložiť trest odňatia slobody na 25 rokov alebo trest odňatia slobody na doživotie, ktoré nebolo možné pre obťažnosť veci alebo z iných závažných dôvodov skončiť do uplynutia celkovej lehoty   väzby   v   trestnom   konaní a prepustením obvineného na slobodu, hrozí, že bude zmarené alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania, môže súd rozhodnúť o predĺžení celkovej lehoty väzby v trestnom konaní na nevyhnutnú dobu, a to aj opakovane. Celková lehota väzby v trestnom konaní spolu s jej predĺžením podľa predchádzajúcej vety však nesmie presiahnuť šesťdesiat mesiacov.

15. Ústavnému súdu takto prislúchalo posúdiť, či najvyšší súd uznesením o predĺžení väzby sťažovateľa do   3. apríla 2011 mohol zasiahnuť do jeho označených práv. Podľa názoru   ústavného   súdu   najvyšší   súd   v odôvodnení   napadnutého   uznesenia   jasne a presvedčivo odôvodnil danosť väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku   aj v štádiu   odvolacieho   súdneho   konania   a primerane odôvodnil   aj   naplnenie hypotézy   §   76a   Trestného   poriadku,   ktorý   mu   in   concreto   umožňoval   predĺžiť   väzbu sťažovateľa   až   do   3.   októbra   2011.   Najvyšší   súd   reagoval   aj   na   dôvody   a námietky prezentované   sťažovateľom   a jeho   obhajcom   tak   osobne   na   neverejnom   zasadnutí najvyššieho súdu, ako aj v písomnom vyjadrení doručenom najvyššiemu súdu v deň konania neverejného zasadnutia. Rozhodnutím najvyššieho súdu nedošlo k predĺženiu lehoty trvania väzby sťažovateľa nad rámec zákonného limitu   a   aj napriek tomu, že najvyšší súd sa pomerne stručne venoval obťažnosti uvedenej trestnej veci z hľadiska jej vplyvu na dĺžku trestného   konania,   ešte   stále   ide   o ústavne   konformné   a akceptovateľné   odôvodnenie uznesenia.  

16.   V tejto   súvislosti   však   nemohlo   uniknúť   pozornosti   ústavného   súdu   to,   že sťažovateľ napriek vedomosti   o   konaní   neverejného   zasadnutia   najvyššieho súdu 22. novembra 2010 o 10.00 h., ktorú mal podľa vlastných tvrdení už 11. novembra 2010, doručil   prostredníctvom   obhajcu   vyjadrenie   do   podateľne   najvyššieho   súdu   až   v deň konania   neverejného   zasadnutia   o 8.50   h.   Napriek   tomu,   že   po   formálnej   stránke   bolo predmetné   vyjadrenie   doručené   včas,   z materiálneho   hľadiska   oneskorenou   realizáciou predmetného podania sa sám sťažovateľ do istej miery obmedzil v realizácii svojho práva na obhajobu. Najvyšší súd mu však poskytol primeranú možnosť realizácie jeho práva na obhajobu konkretizované v jeho práve predložiť argumenty a námietky proti predĺženiu lehoty   jeho   väzby   a   v   prospech jeho prepustenia na slobodu tým, že ho osobne na neverejnom zasadnutí senátu v prítomnosti obhajcu vypočul.

17. S ohľadom na uvedené ústavný súd považoval sťažnostnú argumentáciu týkajúcu sa napadnutého uznesenia najvyššieho súdu za zjavne neopodstatnenú a bez ústavnoprávnej relevancie. Keďže v napadnutom uznesení najvyššieho súdu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní   sťažnosti   nezistil,   nič   čo   by   indikovalo   porušenie   zákona   pri   rozhodovaní o predĺžení   lehoty   väzby   sťažovateľa,   nezistil   ani   potenciálnu   možnosť   porušenia označených práv sťažovateľa, ktorej reálnosť by mohol preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie   konanie,   sťažnosť   odmietol   už   pri   jej   predbežnom   prerokovaní   ako   zjavne neopodstatnenú. Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s právnym   názorom   najvyššieho   súdu nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným (m. m. II. ÚS 134/09). Aj preto ústavný súd nepovažoval za potrebné dopĺňať či rozvíjať právne názory najvyššieho súdu.

18. Keďže ústavný súd je sťažnosťou viazaný (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde), nemohol nad rámec sťažnosti a jej petitu (III. ÚS 166/02) rozhodovať o prípadnom porušení označených   práv   sťažovateľa   skorším   postupom   a skoršími   rozhodnutiami   o väzbe prvostupňového či najvyššieho súdu. V tejto súvislosti ústavný súd dodáva, že prípadné porušenie práv sťažovateľa predchádzajúcim uznesením najvyššieho súdu z 10. júna 2010 sp.   zn.   1   Tost   23/2010,   ktorým   bola   zamietnutá   jeho   sťažnosť   proti   uzneseniu Špecializovaného trestného súdu sp. zn. PK 2 T 16/2008 z 27. mája 2010, ktorým bola jeho väzba predĺžená do 13. decembra 2010, nemohlo byť predmetom rozhodovania ústavného súdu v rámci konania o tejto sťažnosti, pretože o tom už ústavný súd koná v inom konaní vedenom pod sp. zn. II. ÚS 452/2010.  

19. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd   nemohol   rozhodovať   o ďalších   návrhoch   sťažovateľa,   ktoré   sú   viazané   na   to,   že sťažnosti by bolo vyhovené (zrušenie uznesenia najvyššieho súdu, príkaz najvyššiemu súdu prepustiť sťažovateľa z väzby na slobodu, primerané finančné zadosťučinenie, náhrada trov konania).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. septembra 2011