znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 333/08-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. októbra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. J. K., T., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R. K., vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným postupom svojho práva na nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jeho práva na spravodlivé prejednanie jeho veci nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 3 NcC 9/2008 a jeho uznesením z 31. marca 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. J. K.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 16. júna 2008 faxom a 18. júna 2008 poštou doručené podanie MUDr. J. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktoré bolo   označené   ako „Sťažnosť   podľa   článku   127   Ústavy   Slovenskej   republiky“. Z jeho obsahu vyplynulo, že sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé prejednanie veci nestranným   súdom   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 NcC 9/2008 a jeho uznesením z 31. marca 2008.

1. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že vo veci o ochranu vlastníckeho práva vedenej   Okresným   súdom   Vranov   nad   Topľou   (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod   sp. zn. 3 C 237/07,   v ktorej   sťažovateľ   vystupuje na strane   odporcu   (navrhovateľom   je F.   M.), podaním z 30. januára 2008 vzniesol námietku zaujatosti voči všetkým sudcom okresného súdu   a žiadal,   aby   o jeho   námietke   rozhodol   nadriadený   súd   tak,   že   po   vyslovení predpojatosti všetkých sudcov predmetnú vec prikáže inému súdu.

Krajský súd v Prešove uznesením sp. zn. 3 NcC 9/08 z 31. marca 2008 rozhodol tak, že   jedna   zo   sudkýň   okresného   súdu   –   JUDr.   A.   Z.   –   nie   je   vylúčená   z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci.

2.   Sťažovateľ   tvrdí,   že „Je   nesporné,   že   napadnuté   rozhodnutie   Krajského   súdu v Prešove je krajne arbitrárne, porušuje práva sťažovateľa, ktoré sú zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR a v článku 6 ods. 1 Dohovoru...“.

Svoje   tvrdenie   odôvodňuje   tým,   že „návrhom...   podaným   dňa   14. 10.   2004   na Okresnom súde..., ktorý bol vedený pod sp. zn. 9 C 162/04, sa začalo proti Okresnému súdu... konanie, v ktorom sa navrhovateľ - sťažovateľ domáhal ochrany osobnosti proti Okresnému   súdu...   Dôvodom   podania   návrhu   bola   skutočnosť,   že   Okresný   súd...   vo viacerých   konaniach,   v   ktorých   bol   sťažovateľ   navrhovateľom,   prerušil   konanie   až   do právoplatnosti konania vedeného v tom čase na Okresnom súde... pod sp. zn. 7 P 179/2002, ktorá   sa   týkala   návrhu   Okresného   úradu   vo   Vranove   nad   Topľou   na   obmedzenie spôsobilosti sťažovateľa na právne úkony. Predmetná vec bola z dôvodu, že všetci sudcovia Okresného súdu... boli vylúčení z prejednávania tejto veci, prikázaná uznesením Krajského súdu... zo dňa 10. 11. 2004 na konanie Okresnému súdu v Humennom.

Následne boli v ďalších - všetkých konaniach v tom čase vedených na Okresnom súde..., v ktorých bol účastníkom sťažovateľ, vylúčení všetci sudcovia Okresného súdu... z prejednávania týchto vecí:...“.

Ďalej   sťažovateľ   postupne   označil   konania   vedené   okresným   súdom   pod   sp.   zn. 7 p 179/02, sp. zn. 7 E 77/2005, sp. zn. 7 C 42/00, sp. zn. 7 C 81/00, sp. zn. 7 C 303/00, sp. zn. 7 C 1141/99, sp. zn. 3 C 717/00, sp. zn. 6 C 644/97, sp. zn. 2 C 396/99, sp. zn. 7 C 79/2005   a sp.   zn.   6   C   271/05,   v ktorých   krajský   súd   vyhovel   jeho   námietkam predpojatosti sudcov okresného súdu a predmetné veci v sťažnosti uvedenými uzneseniami prikázal na prejednanie a rozhodovanie iným súdom v jeho územnej pôsobnosti.

Sťažovateľ ďalej v rámci svojej dôvodovej argumentácie uviedol: „Zo skutočností uvedených v... tejto sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je účastníkom konania v pozícii navrhovateľa a odporcom je Okresný súd..., pričom predmetom konania je ochrana osobnosti, ktorej sa sťažovateľ dožaduje tvrdiac, že do jeho práva na ochranu osobnosti došlo rozhodnutiami Okresného súdu... Táto skutočnosť objektívne tvorí jeden z parametrov,   ktoré charakterizujú   stav   sudcov Okresného   súdu...   k sťažovateľovi.   Táto skutočnosť,   keď   medzi   sťažovateľom   a   Okresným   súdom...   je   v určitom   súdnom   konaní pomer   navrhovateľ   -   odporca   je   taká,   že   so   zreteľom   na   ňu   možno   mať   pochybnosti o nezaujatostí   sudcov   Okresného   súdu...   Sťažovateľ   vo   veciach...,   v   ktorých   boli   všetci sudcovia   Okresného   súdu...   vylúčení   z   prejednávania   veci,   netvrdil   a   ani   to   sudcovia netvrdili, že by v iných veciach ako v konkrétnej veci týkajúcej sa ochrany osobností proti Okresnému súdu... mali k týmto veciam určitý pomer....

Krajský súd... jednoznačne konštatoval, že vzhľadom na prebiehajúce konanie, kde navrhovateľ   a   Okresný   súd...   sú   účastníkmi   s   rozdielnymi   záujmami   na   skončení   veci, možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti. Pritom ako vyplýva z citovaných rozhodnutí Krajského súdu..., pre vylúčenie sudcov z prejednávania vecí postačuje pochybnosť o ich nezaujatosti, netreba dokazovať ich zaujatosť....

Sťažovateľ je v situácii, keď v skutočnosti nie je jasné, prečo v 11 veciach dospel Krajský súd... pri rovnakých skutkových okolnostiach k záveru o vylúčení sudcov Okresného súdu... z prejednávania veci, v ktorých bol účastníkom žalobca a v ďalšej, bez toho, aby sa akýmkoľvek spôsobom zmenili skutkové okolnosti, títo sudcovia vylúčení nie sú...“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„Právo sťažovateľa... na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru... v znení protokolov č. 3, 5 a 8, právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva podľa článku č. 46 ods. 1 Ústavy..., právo na prejednanie veci nestranným súdom zakotveného v článku 46 ods. 1 Ústavy... a v článku 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru...   v znení   protokolov   č.   3,   5   a   8,   bolo   uznesením   Krajského   súdu...   sp.   zn. 3 NcC 9/08 zo dňa 31. 3. 2008 porušené.

Ústavný súd... zrušuje uznesenie Krajského súdu... sp. zn. 3 NcC 9/08 zo dňa 31. 3. 2008 a vracia mu vec na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Ústavný   súd...   zakazuje   Krajskému   súdu...   pokračovať   v porušovaní   namietaných právach sťažovateľa.

Ústavný súd... priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 50.000,- Sk. Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

1.   V rámci   prípravy   predbežného   prerokovania   sťažnosti   ústavný   súd   vyžiadal z okresného súdu k predmetu veci relevantné písomnosti, z ktorých zistil tieto skutočnosti:

a) Okresný súd uznesením sp. zn. 3 C 237/2007 z 30. mája 2008 konanie o návrhu F. M.   z 18.   septembra   2007   proti   sťažovateľovi   o ochranu   vlastníctva   zastavil,   lebo navrhovateľka podaním z 29. mája 2008 vzala svoj návrh v celom rozsahu späť. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť v tejto časti 27. júna 2008. (V ďalších častiach výroku uznesenia bolo rozhodnutie o trovách konania a vrátení súdneho poplatku.)

b)   JUDr.   A.   Z.   [zákonná   sudkyňa   vo   veci   uvedenej   v bode   a)]   bola   dekrétom prezidenta Slovenskej republiky č. 2058-2007-BA-58 zo 4. septembra 2007 vymenovaná za sudkyňu.

2. Dopytom na Okresnom súde Humenné ústavný súd zistil, že konanie vo veci ochrany osobnosti   (sťažovateľ   c/a   okresný   súd)   rozhodol   tento   okresný   súd   rozsudkom sp. zn. 11 C 286/2004 z 28. augusta 2008 tak, že žalobu sťažovateľa zamietol.

3. Na požiadanie ústavného súdu k predmetu sťažnosti zaujal písomné stanovisko 8. septembra 2008 krajský súd, v ktorom k skutkovým okolnostiam uviedol:

„... Zákonná sudkyňa JUDr. A. Z. vo vyjadrení k námietke zaujatosti uviedla, že po preštudovaní spisu a vznesenej námietky zaujatosti žalovaným zistila, že osobne žalovaného vôbec nepozná, nie je s ním v žiadnom vzťahu a doposiaľ z prejednávania a rozhodovania v jednotlivých právnych veciach,   kde vystupoval žalovaný,   na čo aj poukazoval,   nebola vylúčená. Vzhľadom na vyššie uvedené sa preto necíti byť vo veci zaujatá....

Z obsahu spisu nadriadený súd zistil a ustálil, že tu nie sú také okolnosti, ktoré by svedčili o tom, že sudkyňa JUDr. A. Z. je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci. Vo vyjadrení k vznesenej námietke zaujatosti zákonná sudkyňa uviedla, že sa necíti byť zaujatá, žalovaného   osobne   nepozná,   nie   je   s   ním   v   žiadnom   vzťahu   a   doposiaľ   nebola z prejednávania a rozhodovania v jednotlivých veciach, uvádzaných žalovaným, vylúčená.“

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa názoru sťažovateľa krajský súd porušil ním označené práva tým, že aj napriek tomu,   že „v   11   veciach   dospel   krajský   súd...   pri   rovnakých   skutkových   okolnostiach k záveru   o vylúčení   sudcov   okresného   súdu...   z prejednávania   veci,   v ktorých   bol účastníkom žalobca a v ďalšej, bez toho, aby sa akýmkoľvek spôsobom zmenili skutkové okolnosti, títo sudcovia vylúčení nie sú. Medzi posledným z rozhodnutí o vylúčení sudcov okresného súdu... a napadnutým rozhodnutím o ich nevylúčení, nedošlo k žiadnej zmene, ktorá   by   vysvetľovala   alebo   odôvodňovala   rozhodnutie   súdu.“.   (Pozri   bod   2   I.   časti odôvodnenia.)

K   predmetnému   tvrdeniu   sťažovateľa   ústavný   súd   poznamenáva,   že   uznesením krajského súdu z 31. marca 2008 nebola vylúčená jedine sudkyňa JUDr. A. Z. (pozri tiež bod 3 II. časti odôvodnenia).

Ústavný   súd   ďalej   poznamenáva,   že   z odôvodnení   k sťažnosti   pripojených rozhodnutí krajského súdu (sp. zn. 3 NcC 52/04 z 19. novembra 2004, sp. zn. 3 NcC 57/04 z 25. novembra 2004, sp. zn. 6 NcC 27/2005 z 23. augusta 2005, sp. zn. 2 NcC 58/04 z 10. novembra   2004)   vyplýva,   že   sudcovia   okresného   súdu   k námietkam   sťažovateľa   buď uviedli, „že vzhľadom na obsah námietky možno mať pochybnosti o nezaujatosti sudcov..., že už v niektorých   veciach   boli   vylúčení   z konania...“,   alebo že „aj   keď sa necítia byť zaujatými, nemajú námietky, aby uvedenú právnu vec prejednal iný sudca, resp. súd...“.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nestrannom súde.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa § 15a ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) účastníci majú právo z dôvodov podľa § 14 ods. 1 uplatniť námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť.

1. K namietanému porušeniu základného práva na prejednanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru

Pre potreby predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd predovšetkým ustálil obsah základného práva na prejednanie veci nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a následne zisťoval, či namietaným postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3NcC 9/2008 mohlo vôbec dôjsť k jeho porušeniu v dôsledku existencie priamej príčinnej súvislosti medzi takýmto postupom súdu a základným právom sťažovateľa. Základné právo na   prejednanie   a rozhodnutie   veci   nestranným   súdom   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   je v občianskom   súdnom   konaní   zabezpečené   inštitútom   vylúčenia   sudcu   z jej   ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre zaujatosť (§ 12 až § 16 OSP). Z uvedeného dôvodu možno sudcu vylúčiť buď na návrh účastníka súdneho konania alebo na základe návrhu samotného sudcu. O návrhoch oprávnených subjektov na vylúčenie sudcov rozhodujú nadriadené súdy v senátoch a v prípade sudcu najvyššieho súdu iný senát tohoto súdu (§ 16 ods. 1 OSP). Okolnosť, že o veci napriek tomu rozhodoval sudca, ktorý bol, či mal byť z ďalšej účasti na jej   rozhodovaní   vylúčený,   je   dôvodom   uplatnenia   riadnych   a mimoriadnych   opravných prostriedkov podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.

Obsahom základného práva na prejednanie veci pred nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (a aj čl. 6 ods. 1 dohovoru) nie je však povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených   osôb   (t. j.   samotného   sudcu,   ktorý   podal   takýto   návrh   podľa   §   15,   resp. účastníka súdneho konania, ktorý podal návrh podľa § 15a OSP) a vylúčiť nimi označeného sudcu(ov)   z   ďalšieho   prejednávania   a   rozhodovania   veci   pre   zaujatosť.   Obsahom základného   práva   na   prejednanie   veci   nestranným   súdom   je   povinnosť   súdu   prejednať každý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom. (napr. I. ÚS 73/97, I. ÚS 4/98, I. ÚS 27/98).

Vychádzajúc   z uvedeného,   ako   aj   zo   skutočností   už uvedených   v bodoch   1   a)   – v súvislosti s priebehom konania vo veci sp. zn. 3 C 237/07, 1 b) – v súvislosti s termínom ustanovenia zákonnej sudkyne a termínom nápadu veci na okresný súd, 3 b) – v súvislosti s vyjadrením   zákonnej sudkyne k námietke   zaujatosti   II.   časti   odôvodnenia ústavný súd konštatuje, že nezistil existenciu   priamej príčinnej súvislosti medzi postupom   krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 NcC 9/2008 a základným právom sťažovateľa podľa čl.   46   ods.   1   ústavy   na   prejednanie veci   nestranným   súdom   Z uvedeného   dôvodu   bola sťažnosť v tejto časti odmietnutá ako zjavne neopodstatnená.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť   po   jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie   (I. ÚS 66/98,   I. ÚS 27/04,   I. ÚS 25/05, I. ÚS 74/05, I. ÚS 158/05, I. ÚS 213/05).

Ústavný   súd   v súvislosti   so   svojou   rozhodovacou   činnosťou   opakovane   vyslovil, že ak sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal také porušenie základného práva alebo slobody, ktoré podľa okolností prípadu nemohlo nastať, ústavný súd návrh odmietne ako zjavne neopodstatnený (napr. II. ÚS 70/99, III. ÚS 45/03).

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že z ústavného hľadiska je podstatné, že v posudzovanom prípade sa krajský súd vecou riadne zaoberal a vybavil ju v súlade so zákonnými a ústavnými limitmi, nezasahujúc tým do základných práv sťažovateľa. Právo na nestranného sudcu nemohlo byť z tohto dôvodu porušené tak, ako to namieta sťažovateľ.

2.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   domáhať   sa   zákonom ustanoveným postupom svojho práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že ako pri základnom práve na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), tak aj pri práve na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods.   1   dohovoru)   je   ich   obsahom   umožniť   každému   reálny   prístup   k súdu,   pričom tomuto základnému   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať   a   rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Konkrétne čl. 6 ods.   1   dohovoru   zahŕňa   „právo   na   súd“,   to   znamená   právo   začať   konanie   na   súde v „občianskoprávnych   veciach“   ako   jeden   z jeho   aspektov.   K nemu   pristupujú   záruky ustanovené   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o organizáciu,   zloženie   súdu   a vedenie procesu. Kvalita procesu zahrnutá v práve na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1   dohovoru   je   zabezpečená   zárukami   procesného   a   inštitucionálneho   charakteru (III. ÚS 136/03).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje   o sťažnostiach   týkajúcich   sa   porušenia   základných   práv   a slobôd   vtedy,   ak o ochrane   týchto   práv   a slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci ústavný   súd   nie   je   v zásade   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc   všeobecných   súdov,   alebo   v prípade,   že   účinky   výkonu   tejto   právomoci všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03).

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným uznesením krajského súdu, ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   v danej   veci   nebola   vylúčená   právomoc všeobecných súdov.

V právomoci   ústavného   súdu   zostalo   následne   iba   posúdenie,   či   účinky   výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím sp. zn. 3 NcC 9/2008 z 31. marca 2008   o nevylúčení   zákonnej   sudkyne   z prejednávania   a rozhodovanie   jeho   veci   vedenej okresným súdom pod sp. zn. 3 C 237/2007 sú zlúčiteľné s označeným článkom ústavy a dohovoru.

Po oboznámení sa s obsahom uznesenia krajského súdu (s prihliadnutím na obsah skutočností uvedených v bodoch 1 až 3 II. časti odôvodnenia) ústavný súd dospel k záveru, že   najvyšší   súd   svoje   rozhodnutie   náležite   odôvodnil,   čo   vyplýva   aj   z týchto   častí odôvodnenia napadnutého uznesenia:

„Predmetná vec bola pridelená na prejednanie a rozhodnutie sudkyni Okresného súdu Vranov nad Topľou JUDr. A. Z....

Zákonná sudkyňa JUDr. A. Z. vo vyjadrení k námietke zaujatosti uviedla, že... osobne žalovaného   vôbec nepozná,   nie   je s ním   v žiadnom   vzťahu   a doposiaľ   z prejednávania a rozhodovania   v   jednotlivých   právnych   veciach,   kde   vystupoval   žalovaný,   na   čo   aj poukazoval,   nebola   vylúčená.   Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   sa   preto   necíti   byť   vo   veci zaujatá.“

Po citovaní ustanovení § 14 ods. 1 a 3 a § 15a OSP krajský súd uviedol, že:„... v záujme zabezpečenia nezávislosti a nestrannosti súdnictva, vec patriacu do právomoci súdov prejednáva zákonný sudca, ktorým je sudca, ktorému bola vec pridelená na vybavenie v súlade s platným rozvrhom práce príslušného súdu. Tak, ako sudca nemá právo vyberať si vec, ktorú bude rozhodovať, nemajú ani účastníci právo vyberať si sudcu zodpovedajúceho ich predstavám.   Sudca,   ktorému bola   vec pridelená,   je povinný v nej konať   až   do   jej   právoplatného   skončenia.   Vec   mu   môže   byť   odňatá   len   výnimočne nadriadeným súdom za splnenia zákonných podmienok.

Vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania vo veci predpokladá takú situáciu, že možno mať pochybnosti o tom, že sudca i pri vynaložení úsilia o objektívne posúdenie veci nemôže byť nestranný vo vzťahu k účastníkom, ich zástupcom alebo bude mať záujem na určitom meritórnom ukončení konania. Takúto situáciu predpokladá najmä príbuzenský vzťah   k   účastníkom   alebo   ich   zástupcom   priateľský   alebo   nepriateľský   pomer   k   týmto osobám, osobný alebo ekonomický záujem na určitom ukončení veci a podobne. Musí však ísť o okolnosti vyvolávajúce dôvodnú obavu, že by sudca nemohol objektívne a spravodlivo vec posúdiť.“

Krajský súd následne citoval čl. 48 ods. 1 ústavy s poukázaním na výnimočnosť nerealizovania tohto základného práva (na zákonného sudcu), a to za „splnenia podmienok uvedených v ustanoveniach § 14 ods. 1, § 15a, § 16 ods. 1 O. s. p., alebo s jeho súhlasom predseda súdu podľa § 15 O. s. p.“

Krajský súd konštatoval, že „z obsahu spisu nadriadený súd zistil a ustálil, že tu nie sú   také   okolnosti,   ktoré   by   svedčili   o   tom,   že   sudkyňa   JUDr.   A.   Z.   je   vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci. Vo vyjadrení k vznesenej námietke zaujatosti zákonná sudkyňa   uviedla,   že   sa   necíti   byť   zaujatá,   žalovaného   osobne   nepozná,,   nie   je   s   ním v žiadnom   vzťahu   a   doposiaľ   nebola   z   prejednávania   a   rozhodovania   v   jednotlivých veciach,   uvádzaných   žalovaným,   vylúčená.“ a s ohľadom   na   vyššie   uvedené „ako nadriadený   súd   v súlade   s ust.   §   16   ods.   1   O.   s.   p.   nevylúčil   sudkyňu   JUDr.   A.   Z. z prejednávania   a rozhodovania   veci   Okresného   súdu   Vranov   nad   Topľou   sp.   zn. 3 C 237/2007.“.

Predmetné   rozhodnutie   krajského   súdu   obsahuje   podľa   názoru   ústavného   súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia,   ktorých   odôvodnenie   je   úplne   odchylné   od   veci   samej   alebo   aj   extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

Ústavný   súd   sa   z obsahu   napadnutého   uznesenia   presvedčil,   že   krajský   súd   sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a jasne   objasní   skutkový   a právny   základ rozhodnutia, postačuje   na   záver   o tom,   že   z tohto   aspektu   je   plne   realizované   právo   účastníka   na spravodlivé   súdne   konanie   (m.   m.   IV.   ÚS   112/05,   I.   ÚS   117/05).   Z ústavnoprávneho hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery   napadnutého rozhodnutia,   ktoré   sú   dostatočne   odôvodnené   a majú   oporu   vo vykonanom   dokazovaní. Pretože namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.

Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

Podľa právneho názoru ústavného súdu rozhodovanie všeobecných súdov, ktoré je v súlade s platnou právnou úpravou, nezakladá porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Je vecou všeobecného súdu, ktorú normu z právneho poriadku v danom prípade aplikuje a ako ju interpretuje. Všeobecné súdy vchádzajú pri rozhodovaní   o veci   samej   zo   zákonnej,   a nie   ústavnej   úpravy.   Ústavný   súd   je   však oprávnený   posúdiť   len   neústavnosť   konania   (rozhodovania)   všeobecných   súdov   (napr. I. ÚS 75/97, III. ÚS 64/00, II. ÚS 811/00).

Vychádzajúc   z uvedeného   je   ústavný   súd   toho   názoru,   že   niet   žiadnej   spojitosti medzi   odôvodnením   rozhodnutia   krajského   súdu   a namietaným   porušením   základného práva   sťažovateľa   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru (m. m. IV. ÚS 112/05).

Pretože ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci krajského súdu v danom prípade   sú   zlučiteľné   so   sťažovateľom   označenými   právami,   sťažnosť   aj   v tejto   časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. októbra 2008