znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

  I. ÚS 333/06-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. januára 2007 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Štefana Ogurčáka prerokoval prijatú sťažnosť M. G., Š., zastúpeného advokátkou JUDr. M. P., Ž., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a porušenia   práva   na   prejednanie   veci v primeranej   lehote   zaručeného   v čl.   6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Žilina   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 18 C 621/91 a takto

r o z h o d o l :

1.   Okresný   súd   Žilina   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   18   C   621/91 p o r u š i l základné právo M. G. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   prejednanie   veci   v primeranej   lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Okresnému súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 621/91 p r i k a z u j e konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3.   M.   G. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   200   000 Sk (slovom   dvestotisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Okresný   súd   Žilina p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný   súd   Žilina je p o v i n n ý   uhradiť M. G. trovy   právneho zastúpenia v sume 10 634 Sk (slovom desaťtisícšesťstotridsaťštyri slovenských korún) na účet jeho právnej   zástupkyne   JUDr.   M.   P.,   Ž.,   do   jedného   mesiaca   od   právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením z 3. novembra 2006 č. k. I. ÚS 333/06-12 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť M. G., Š. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. M. P., Ž., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   zaručeného   v čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) a porušenia   práva   na   prejednanie   veci   v primeranej   lehote   zaručeného   v čl.   6   ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom Okresného   súdu Žilina   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 18 C 621/91.

2. Z prijatej sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľ podal 6. marca 1991 okresnému súdu návrh na začatie konania vo veci „zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva“. Toto súdne konanie, ktoré sa vedie pod sp. zn. 18 C 621/91, nebolo   doteraz   právoplatne   skončené.   Okresný   súd   rozhodol   vo   veci   rozsudkom z 30. septembra 1992, ktorý bol rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) z 8. júna 1993 zrušený a vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie. Podľa tvrdenia sťažovateľa „... bol v danej veci uskutočnený posledný úkon zo strany súdu 27. 02. 1998. Odvtedy, v podstate v období 8 rokov, nebolo vo veci samej vytýčené žiadne pojednávanie“.   Sťažovateľ   podal   predsedovi   okresného   súdu   sťažnosť   na   prieťahy v konaní. Uvedený postup okresného súdu považuje sťažovateľ za porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.  

3.   Sťažovateľ   žiadal   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 621/91, nariadil okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov, priznal mu finančné zadosťučinenie vo výške 200 000 Sk a náhradu trov konania.

4.   Na   základe   žiadosti   ústavného   súdu   sťažovateľ   sťažnosť   doplnil   podaním z 23. novembra 2006 a k veci sa listom z 19. decembra 2006 písomne vyjadril podpredseda okresného súdu (1 Spr 530/06). K uvedenému vyjadreniu zaujala 5. januára 2007 stanovisko právna zástupkyňa sťažovateľa.

5.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práv podľa označených článkov ústavy a dohovoru. Jej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou základného práva – ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórne rozhodnutie vo veci (napr. I. ÚS 157/02, I. ÚS 66/03).

II.

V súvislosti s posudzovaným konaním ústavný súd pripomína, že vzhľadom na to, že zákon   o ústavnom   súde   nadobudol   účinnosť   15.   februára   1993   a že   neobsahuje ustanovenie o spätnej pôsobnosti, relevantné obdobie, v ktorom možno skúmať, či došlo alebo   nedošlo   k tzv.   zbytočným   prieťahom   v zmysle   čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   začalo 15. februára 1993 (napr. I. ÚS 108/02).

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených dokladov, z písomných vyjadrení účastníkov konania a spisu okresného súdu sp. zn. 18 C 621/91 ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav predmetného konania:

Sťažovateľ   podal   okresnému   súdu   28.   januára   1991   proti   28   odporcom   návrh „o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva“.

Okresný súd 19. júla 1991 zaslal opis návrhu okresným súdom: Trnava, Bánovce nad Bebravou, Karviná, Topoľčany, Trenčín, Martin, Kežmarok, Spišská Nová Ves a Dunajská Streda so žiadosťou o výsluch odporcov.

Okresný   súd   Topoľčany   30.   augusta   1991   podal   okresnému   súdu   negatívnu informáciu (odporca J. G. dlhodobo pracuje v ZSSR).

Okresný súd Martin a Okresný súd Trnava 6. augusta 1991 doručili okresnému súdu požadované informácie.

Okresný   súd   Karviná   13.   augusta   1991   doručil   okresnému   súdu   požadované informácie.

Okresný   súd   Spišská   Nová   Ves   11.   októbra   1991   doručil   okresnému   súdu požadované informácie.

Okresný   súd   Trenčín   25.   októbra   1991   doručil   okresnému   súdu   požadované informácie.

Právna   zástupkyňa   sťažovateľa   31.   októbra   1991   žiadala   nariadenie   termínu pojednávania.

Okresný súd 22. januára 1992 stanovil termín pojednávania na 19. február 1992.Na pojednávaní konanom 19. februára 1992 boli vypočutí prítomní účastníci č. 11, 15, 17, 21 a sťažovateľ. Okresný súd súhlasil so späťvzatím návrhu proti odporcom č. 14, 16,   17,   18,   19,   20   a 22,   voči   ktorým   konanie   zastavil.   Pojednávanie   bolo   odročené na neurčito.

Okresný   súd   24.   februára   1992   požiadal   Obecný   úrad   Š.   o podanie   informácie (informácia bola doručená okresnému súdu 20. marca 1992).

Okresný súd 9. apríla 1992 stanovil termín pojednávania na 29. apríl 1992. Na tomto pojednávaní boli vypočutí prítomní odporcovia v 15. a 26. rade. Časť odporcov písomne ospravedlnila svoju neúčasť pre vysoký vek, zlý zdravotný stav, resp. poukázali na svoje písomné vyjadrenie k návrhu. Pojednávanie bolo odročené na neurčito.

Okresný   súd   14.   júla   1992   stanovil   termín   pojednávania   na   12.   august   1992. Na tomto   pojednávaní   boli   vypočutí   prítomní   odporcovia   v 7.   a 9.   rade.   Okresný   súd rozsudkom   zrušil   podielové   spoluvlastníctvo,   nehnuteľnosti   prikázal   v celosti sťažovateľovi,   ktorému   uložil   povinnosť   vyplatiť   odstupujúcich   spoluvlastníkov.   Voči odporcom v 14., 16., 17., 18., 19., 20. a 22. rade konanie zastavil.

Rozsudok napadol 18. augusta 1992 odvolaním odporca J. G., ktorého 3. novembra 1992   okresný   súd   vyzval   na   zaplatenie   súdneho   poplatku   (podľa   oznámenia   pošty z 9. novembra 1992 „adresát neprevzal zásielku“).

Okresný súd 24. novembra 1992 predložil právnej zástupkyni sťažovateľa odvolanie na vyjadrenie.

Okresný súd 14. januára 1993 predložil súdny spis krajskému súdu.Krajský súd 15. januára 1993 stanovil termín pojednávania na 28. január 1993.Právna   zástupkyňa   sťažovateľa   4.   februára   1993   oznámila   krajskému   súdu, že odporcom v odvolaní označená parcela „nie je predmetom sporu“.

Na pojednávaní konanom 28. januára 1993 bol vypočutý prítomný odporca v 7. rade (ktorý   podal   odvolanie).   Pojednávanie   bolo   odročené   na   neurčito   za   účelom   doplnenia dokazovania.

Okresnému   súdu   bolo   21.   mája   1993   doručené   uznesenie   krajského   súdu č. k. 14 Co 142/93-91,   ktorým   bol   rozsudok   okresného   súdu   č.   k.   18   C   621/91-69 z 12. augusta 1992 zrušený vo výroku o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva a vo   výroku   o trovách   konania.   Dôvodom   rozhodnutia   krajského   súdu   bola   najmä skutočnosť, že: „Prvostupňový súd nezistil v dostatočnom rozsahu skutkový stav a dopustil sa   aj   procesných   pochybení,   keď   si   nevyriešil   najmä   okruh   pasívne   legitimovaných účastníkov.“

Okresný súd 23. augusta 1993 oznámil právnej zástupkyni sťažovateľa úmrtie dvoch odporcov a uložil jej upraviť návrh podľa výsledku dedičských konaní (požadované bolo predložené súdu 23. mája 1994).

Okresný súd 13. júna 1994 nariadil znalecké dokazovanie znalcom Ing. J. M. zo Ž., ktorému uložil „zidentifikovať predmet sporu“, posúdiť možnosť reálnej deľby a vyhotoviť geometrický plán v lehote 30 dní. Uznesenie bolo zaslané znalcovi 16. marca 1995.Sťažovateľ 29. júna 1994 zložil zálohu na znalecké dokazovanie.Okresný súd 16. marca 1995 požiadal sťažovateľa o oznámenie, či trvá na návrhu a odporkyni   v 13.   rade   ustanovil   opatrovníčku.   Sťažovateľ   22.   marca   1995   oznámil,   že naďalej trvá na svojom návrhu.

Okresný   súd   23.   januára   1996   a 31.   mája   1996   urgoval   predloženie   znaleckého posudku.

Znalecký posudok bol 4. novembra 1996 predložený okresnému súdu a doručený účastníkom 14., resp. 15. januára 1997.

Okresný súd 17. februára 1998 stanovil termín pojednávania na 27. február 1998. Na tomto pojednávaní právna zástupkyňa sťažovateľa vzala návrh voči odporcom v 11. až 13., 22., 24. a 25. rade späť a oznámila úmrtie odporcov E. M. a P. G. Pojednávanie bolo odročené na neurčito.

Okresný   súd   10.   novembra   1998   vyzval   právnu   zástupkyňu   sťažovateľa,   aby predložila písomne späťvzatie návrhu prednesené na pojednávaní 27. februára 1998 (pre jeho   nejasnosť).   Požadované   bolo   predložené   23.   novembra   1998   spolu   s upraveným petitom návrhu.

Návrh z 23. novembra 1998 bol 25. novembra 1998 zaslaný odporcom v 6. až 10. a 26.   rade   na   vyjadrenie.   Okresný   súd   súčasne   vyzval   právnu   zástupkyňu   sťažovateľa o podanie informácie týkajúcej sa účastníkov konania na strane odporcov.

Okresný súd 2. decembra 1998 požiadal Katastrálny úrad v Ž. o predloženie výpisu z pozemkovej knihy.

Sťažovateľ 3. decembra 1998 rozšíril okruh odporcov.Predmetná vec bola 1. septembra 1999 pridelená do senátu JUDr. J. R.Právna   zástupkyňa   sťažovateľa   8.   apríla   2002   oznámila   okresnému   súdu   úmrtie odporkyne v 29. rade (H. G.).

Predmetná vec bola 2. marca 2006 pridelená sudcovi JUDr. J. M.Predmetná vec bola 1. júna 2006 pridelená sudkyni Mgr. K. B.

Okresný súd 10. augusta 2006 vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľa, aby oznámila či sťažovateľ trvá na návrhu. Kladná odpoveď bola doručená 16. augusta 2006.

Okresný súd 9. októbra 2006 vyzval odporcov, aby sa v lehote 7 dní vyjadrili, či súhlasia s čiastočným späťvzatím návrhu z 23. novembra 1998. Súčasne vyzval sťažovateľa na predloženie geometrického plánu z 1. augusta 2001 (geometrický plán bol predložený 16. októbra 2006).

Na výzvu   okresného   súdu   16.   októbra   2006   odpovedali odporcovia   J. G., M.   G. a 17. októbra 2006 odporca A. K.

III.

1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň... zakázať pokračovať v porušovaní základných práv...

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   18   C   621/91   došlo   k porušeniu   základného   práva sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl. 48   ods.   2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov   (...)“,   resp.   práva   na prejednanie   veci   v primeranej   lehote   zaručeného   v čl.   6 ods. 1   dohovoru,   podľa   ktorého   „Každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola   (...) v primeranej lehote prejednaná (...) súdom (...), ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...)“.

2.   Podpredseda   okresného   súdu   sa   k predmetu   veci   nevyjadril   a   podaním z 19. decembra   2006   predložil   „stanovisko   zákonnej   sudkyne,   prehľad   úkonov   vo   veci a spis 18 C 621/91“. Zákonná sudkyňa vo svojom vyjadrení z 12. decembra 2006 mimo iného uviedla:   «Na objasnenie situácie uvádzam, že do funkcie sudkyne som bola zvolená dňa 27. 10. 2000 a bola som pridelená na Okresný súd v Žiline. Na tomto súde bola v tom čase kritická situácia, čo do počtu nerozhodnutých vecí a nedostatočného personálneho a materiálneho vybavenia. Prevzala som agendu C – 239 vecí z rokov 1990 až 1998, 144 vecí   z roku   1999,   agendu   E   –   148   vecí   z rokov   1990   až   1996.   Išlo   o spisy,   ktoré   boli prideľované postupne viacerým sudcom, ktorí v nich nekonali, alebo konali iba sporadicky. Po   začatí   vykonávania   funkcie   sudcu   som   sa   zamerala   najmä   na   tieto   staršie   veci. Vzhľadom   na   ich   zložitosť   a potrebu   vynaloženia   dlhšieho   času   ich   štúdia   som nedosahovala „tabuľkové hodnoty stanovené MS SR pre sudcov“, za čo som bola aj MS SR postihovaná. Týmto spôsobom bol vlastne vytváraný nátlak, aby som dosahovala tabuľkové hodnoty,   čím   som   nútená   konať   najmä   v novších   veciach   a nemám   dostatok   času na študovanie starších vecí.

Okrem toho, v roku 2000 bolo na OS v Žiline prijaté opatrenie, podľa ktorého sa všetky nové civilné veci zapisovali do reg. Nc a do reg. C sa zapisovali veci, ktoré nezniesli odklad (o osobnom stave, predbežné opatrenia a pod.). Od roku 2001 sa popri bežnom nápade začali prevádzať všetky tieto veci z reg. Nc do reg. C, čím sa zvýšil celkový nápad a malo to aj vplyv na skladbu vecí, ktoré boli prideľované.»

3.   Sťažovateľ   prostredníctvom   svojej   právnej   zástupkyne   k vyjadreniu   okresného súdu v podaní z 5. januára 2007 uviedol: „K vyjadreniu Okresného súdu v Žiline uvádzam, že   z chronológie   úkonov   vykonaných   vo   veci   vedenej   na   Okresnom   súde   v Žiline 18 C 621/91 vyplýva, že od 02. 12. 1998 do 08. 08. 2006 Okresný súd nevykonal po dobu skoro 8 rokov žiadne úkony pričom úkon z 08. 08. 2006 nie je možné považovať za úkon pretože išlo len o výzvu na navrhovateľa či trvá na návrhu.

Od posledného pojednávania od 27. 02. 1998 do dnešného dňa Okresný súd v Žiline vo veci meritórne nekonal.“

4. Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na   prejednanie   veci v primeranej   lehote“,   preto   v obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Judikatúra ESĽP a ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. právo na prejednanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého   prípadu,   a to   najmä   podľa   týchto   troch   základných   kritérií:   zložitosť   veci, správanie   účastníka   konania   a postup   okresného   súdu   (napr.   I.   ÚS   41/02).   V súlade s judikatúrou   ESĽP   ústavný   súd   prihliada   aj   na   predmet   sporu   (povahu   veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.

4.1   Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   občianskoprávne   konanie   (vo   veci návrhu   o zrušenie   a vyporiadanie   podielového   spoluvlastníctva)   síce   začalo   28.   januára 1991,   teda   pred   viac   ako   16 rokmi,   a ku dnešnému   dňu   nie   je   právoplatne   rozhodnuté, ústavný súd je však oprávnený posudzovať vec len v období po 15. februári 1993 (pozri prvý odsek II. časti nálezu).

Obdobie, ktoré v dôsledku toho bude ústavný súd brať do úvahy, prekročilo teda 14 rokov. K tomu však ústavný súd považuje za potrebné upresniť, že aj keď nie je v zásade oprávnený   skúmať   a rozhodnúť   o porušení   základných   práv   pred   15.   februárom   1993, neznamená   to,   že   pri   celkovom   hodnotení,   či   za   obdobie,   ktoré   od   15.   februára   1993 uplynulo,   došlo   alebo   nedošlo   k porušeniu   sťažovateľom   označených   základných   práv, nemôže zohľadniť aj stav konania k uvedenému dátumu (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 39/00).

4.2   Ústavný   súd   konštatuje,   že   uvedená   dĺžka   posudzovaného   konania   bola   síce čiastočne   ovplyvnená   zložitosťou   občianskoprávneho   sporu   vedeného   v konaní   pred okresným   súdom   (vzhľadom   na   predmet   sporu,   zmeny   účastníkov   konania   a znalecké dokazovanie), no táto faktická zložitosť nebola hlavnou príčinou doterajšej dĺžky konania, ktorého trvanie bolo spôsobené najmä postupom okresného súdu v období po vrátení veci z krajského súdu.

4.3   Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateľa v preskúmavanej   veci,   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   takú   okolnosť,   ktorá   by   mala   byť osobitne zohľadnená pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom.

4.4 Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci, pričom   toto   konanie   posudzoval   ako   celok   s prihliadnutím   na   všetky   okolnosti   prípadu vrátane akcentovania významu predmetného konania pre jeho účastníkov.

Podľa   názoru   ústavného súdu   občianske súdne konanie,   ktoré trvá   tak dlho,   ako je to v danej   veci,   možno   už   len   na   základe   jeho   posúdenia   v globále   považovať za nezlučiteľné s imperatívom   ustanoveným v čl. 48 ods.   2 ústavy a najmä čl. 6 ods.   1 dohovoru.   Takáto   zdĺhavosť   konania   totiž   v princípe   predlžuje   stav   právnej   neistoty dotknutých osôb do takej miery, že sa ich právo na súdnu ochranu stáva iluzórnym, a teda ho ohrozuje vo svojej podstate (napr. I. ÚS 66/03).

Na   základe   posúdenia   postupu   okresného   súdu   vyplývajúceho   zo   súdneho   spisu sp. zn. 18 C 621/91 ústavný súd konštatuje, že okresný súd bol:

- od 23. augusta 1993 (výzva sťažovateľovi) do 13. júna 1994 (nariadenie znaleckého dokazovania), t. j. viac ako deväť mesiacov,

-   od   13.   júna   1994   do   16.   marca   1995   (zaslanie   uznesenia   znalcovi,   výzva sťažovateľovi, ustanovenie opatrovníčky), t. j. viac ako deväť mesiacov,

- od   22.   marca   1995   (odpoveď   sťažovateľa)   do   4.   novembra   1996   (predloženie znaleckého posudku okresnému súdu), t. j. viac ako 19 mesiacov,

- od   15.   januára   1997   (doručovanie   znaleckého   posudku)   do   17.   februára   1998 (stanovenie termínu pojednávania), t. j. viac ako 13 mesiacov,

- od   27.   februára   1998   (pojednávanie)   do   25.   novembra   1998   (zaslanie   návrhu odporcom), t. j. viac ako osem mesiacov,

- od   2.   decembra   1998   (výzva   katastrálnemu   úradu)   do   10.   augusta   2006   (výzva právnej zástupkyni sťažovateľa), t. j. viac ako sedem rokov a osem mesiacov,t. j. spolu viac ako 142 mesiacov (viac ako 11 rokov) bez akýchkoľvek zákonných dôvodov nečinný, resp. nevykonal vo veci žiadne úkony smerujúce k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ počas súdneho konania nachádza. Vzhľadom na uvedenú dlhodobú nečinnosť   okresného   súdu   ústavný   súd   konštatuje,   že   v posudzovanom   konaní   došlo k prieťahom, ktoré neboli v rozhodujúcej miere spôsobené zložitosťou veci ani správaním účastníkov   konania,   ale   najmä   postupom   okresného   súdu.   Obranu   okresného   súdu spočívajúcu v uvádzaní dôvodov, ktoré mali ako objektívne príčiny spôsobiť tieto prieťahy, nemožno   akceptovať.   Personálne   problémy   a vysoká   zaťaženosť   sudcov   nemôžu   byť na ťarchu účastníka konania a nemajú povahu okolnosti, ktorá by vylučovala zodpovednosť súdu, ktorý je vecne a miestne príslušný na rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil (pozri napr. I. ÚS 156/02).

4.5 Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

5.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľovi ústavný súd v bode 2 výroku tohto rozhodnutia prikázal okresnému súdu podľa   §   56   ods.   3   písm.   a)   zákona   o ústavnom   súde   konať   vo   veci   vedenej   pod sp. zn. 18 C 621/91 bez zbytočných prieťahov.

6. Ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie (čl. 127 ods. 3 ústavy, § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

6.1 Sťažovateľ žiadal z dôvodu   neúnosnosti   dĺžky   konania na jeho právnu istotu priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške 200 000 Sk.

6.2   Vzhľadom   na   okolnosti   danej   veci   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   len konštatovanie porušenia označených základných práv nie je pre sťažovateľa dostatočným zadosťučinením.   Ústavný   súd   preto   uznal   za   odôvodnené   priznať   mu   aj   finančné zadosťučinenie,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   s prihliadnutím   na   všetky   okolnosti zisteného   porušenia   práv   sťažovateľa   (pozri   body   4.1   až   4.5   tejto   časti),   ako aj s prihliadnutím na celkovú   dĺžku doterajšieho konania považuje za primerané v sume 200 000 Sk.

6.3 Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 3.

7. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľovi   vznikli   trovy   konania   z dôvodu   právneho   zastúpenia   advokátkou. Advokátka   vykonala   tri   úkony   právnych   služieb   (z   toho   dva   úkony   v roku   2006), a to prevzatie a prípravu zastupovania, písomné podanie (sťažnosť) z 10. septembra 2006 a vyjadrenie   z 5.   januára   2007.   Podľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) prislúcha ako základná tarifa podľa ustanovení § 11 ods. 2 vyhlášky 1/6 z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky, t. j. zo sumy 16 381 Sk, resp. zo sumy 17 822 Sk), čo predstavuje odmenu za jeden úkon 2 730 Sk, resp. 2 970 Sk a spolu s režijným paušálom 164 Sk, resp. 178 Sk sumu 2 894 Sk, resp.   sumu   3   148   Sk   za   jeden   úkon   právnych   služieb.   Náhrada   trov   konania   za   tri úkony právnych   služieb   v danom   prípade   predstavuje   spolu   sumu   8   936 Sk.   Keďže právna zástupkyňa   sťažovateľa   je   platcom   DPH,   zvyšuje   sa   predmetná   suma   o 19   %, t. j. o 1 698 Sk. Náhrada trov konania predstavuje teda celkovú sumu 10 634 Sk.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 4.

8. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. januára 2007