znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 332/2015-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. augusta 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpených   advokátkou   JUDr.   Emíliou   Korčekovou,   Novomeského   2631/25,   Pezinok,vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veciv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 439/2013a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, a

o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. júla 2015doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,a ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovatelia“) vo veci namietaného porušenia ichzákladného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehotepodľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len„dohovor“)   postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konanívedenom pod sp. zn. 4 Co 439/2013.

2.   Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovatelia   v   právnom   postavenínavrhovateľov   [v   konaní   vedenom   Okresným   súdom   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresnýsúd“) pod   sp.   zn.   19   C   223/2009   proti   Slovenskej   republike,   v   zastúpení   Generálnouprokuratúrou Slovenskej republiky] odvolaním z 27. júna 2013 žiadali rozsudok okresnéhosúdu   č.   k.   19   C   223/2009-248   z   12.   apríla   2013   o zamietnutí   žaloby   o zaplateniespravodlivého zadosťučinenia zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie. Akoďalej   sťažovatelia   uvádzajú,   odvolacie   konanie   v právnej   veci,   ktorá   má   pre   nichmimoriadny význam, je na krajskom súde vedené od 14. augusta 2013, pričom „... stav ich právnej neistoty o výsledok konania ako celku trvá extrémne dlho už takmer 6 rokov, z toho o odvolaní viac ako 2 roky...

Lustráciou   v   infokancelárii   Krajského   súdu   v   Bratislave   sťažovateľa   zistili,   že odvolanie sťažovateľov proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č. k. 19 C 223/2009-248 zo dňa 12.04.2013 napadlo na Krajský súd v Bratislave dňa 14.08.2013.

Dňa 16.07.2015 bolo sťažovateľmi ustálené, že Krajský súd v Bratislave doposiaľ nevykonal žiaden úkon vo veci samej smerujúci k prejednaniu odvolania a meritórnemu rozhodnutiu vo veci samej o odvolaní sťažovateľov, teda žiaden relevantný úkon za takmer 2 roky, čo nie je prípustné a je z ústavnoprávneho hľadiska neakceptovateľné...

Bolo spoľahlivo ustálené, že ku dňu podania tejto ústavnej sťažnosti porušovateľ nekoná efektívne, sústredene, nekoná v súlade s ustanovením § 6 OSP, § 100 OSP, § 114 ods.   1   OSP,   čo   má   a   malo   za   následok,   že   ochrana   práv   sťažovateľov   v   dôsledku neefektívneho konania, hrubej nečinnosti zo strany porušovateľa nedosiahla požadovanej kvality   a   rýchlosti   rozhodnutia   vo   veci   samej   v   súlade   s   konštantnou   judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva.

Ergo ochrana práv sťažovateľov v odvolacom konaní nie je rýchla a účinná, od 14.08.2013   porušovateľ   je   pasívny,   vo   veci   nevytýčil   termín   pojednávania,   nerozhodol, napriek tomu, že vec je po právnej a skutkovej stránke jednoduchá a nezložitá.“.

3. Ústavnému súdu zo sťažnosti rovnako vyplynulo, že hoci sťažovatelia sťažnosť naprieťahy adresovanú predsedovi krajského súdu podali osobne na krajskom súde 14. júla2015, „...   majú   za   to,   že   vzhľadom   na   skutkový   stav   veci   už   nemusia   porušovateľovi poskytovať primeraný čas na odstránenie prieťahov, a teda podávajú túto sťažnosť priamo ústavnému súdu“.

4.   V   nadväznosti   na   uvedené   sťažovatelia   navrhujú,   aby   ústavný   súd   po   prijatísťažnosti na ďalšie konanie nálezom rozhodol takto:

„1.   Základné   právo a ⬛⬛⬛⬛ na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu v Bratislave v konaní sp. zn. 4 Co 439/2013 porušené boli.

2. Krajskému súdu v Bratislave sa prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 439/2013 konal.

3. ⬛⬛⬛⬛ priznáva   finančné zadosťučinenie v sume 4 000 eur, ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu.

4. ⬛⬛⬛⬛ priznáva finančné zadosťučinenie v sume 4 000 eur, ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu.

5. ⬛⬛⬛⬛ priznáva úhradu trov konania v sume 294,08 eur, ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný zaplatiť na účet jej právnej zástupkyne - advokátky JUDr. Emílie Korčekovej do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu.

6. ⬛⬛⬛⬛ priznáva úhradu trov konania v sume 294,08 eur, ktoré je Krajský   súd   v   Bratislave   povinný   zaplatiť   na   účet   jej   právnej   zástupkyne   -   advokátky JUDr. Emílie Korčekovej do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavnéhosúdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   naneverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietanýmpostupom   orgánu štátu nemohlo   vôbec   dôjsť k   porušeniu toho   základného práva   aleboslobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislostimedzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušeniektorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh pretomožno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnumožnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by moholposúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcejporušenie základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavymôže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konanípred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalovôbec uvažovať o zbytočných prieťahoch (m. m. II. ÚS 93/03, II. ÚS 177/04).

8. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovalabez zbytočných prieťahov.

9.   Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

10.   Podstatou   sťažnosti   a   predmetom   konania   pred   ústavným   súdom   je   nároksťažovateľov na ochranu pred postupom krajského súdu, ktorým malo byť porušené ichzákladné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavya právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

11. Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovpodľa čl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudsképráva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranejlehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98,I. ÚS 280/08).

12.   Ústavný   súd   sa   osobitne   zameral   na   preskúmanie   opodstatnenosti   sťažnostisťažovateľov, keďže pri sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48ods. 2 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru odmieta sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú, ak„vzhľadom na skutočnosť, že celková doba konania pred súdom, ako aj postup zákonnéhosudcu   nesignalizovali   reálnu   možnosť   zbytočných   prieťahov,   a tým   ani   porušeniezákladného   práva   podľa   čl.   48   ods. 2   ústavy“   (II. ÚS 109/03),   resp.   ak   „argumentyv sťažnosti   sťažovateľa   nepreukázali   v čase   podania   sťažnosti   takú   intenzitu   porušeniaoznačeného základného práva, aby bola sťažnosť prijatá na ďalšie konanie“ (II. ÚS 93/03,II. ÚS 177/04).

Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnomkonaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bezzbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 66/02, I. ÚS 154/03, I. ÚS 38/04, III.ÚS 199/02, IV. ÚS 147/04, IV. ÚS 221/05).

13.   Vychádzajúc   z doterajšej   stabilnej   judikatúry   ústavného   súdu,   je   potrebnépoukázať na to, že v prípade, keď ústavný súd zistil, že charakter postupu všeobecného súdusa   nevyznačoval   takými   výraznými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať   ako„zbytočné   prieťahy“   v zmysle   čl. 48   ods. 2   ústavy   (čl.   6   ods.   1   dohovoru),   nevyslovilporušenie   základného   práva   zaručeného   týmto   článkom   ústavy   (napr.   II. ÚS 57/01),prípadne   návrhu   buď   nevyhovel   (napr. I. ÚS 11/00),   alebo   ho   odmietol   ako   zjavneneopodstatnený (napr. III. ÚS 59/05, IV. ÚS 221/05).

14.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   nemožno   na   základe   skutočností   uvedenýchv sťažnosti považovať postup krajského súdu za taký, ktorý by bolo možné kvalifikovať ako„zbytočné prieťahy v konaní“ v zmysle citovaného článku ústavy.

15. Podľa zistení ústavného súdu napriek nie celkom optimálnemu vedeniu konaniav posudzovanej veci treba zároveň uviesť, že zákonná sudkyňa v rámci konania vedeného nakrajskom súde pod sp. zn. 4 C 439/2013 dňa 10. augusta 2015 nariadila termín verejnéhovyhlásenia rozhodnutia vo veci na 23. september 2015.

16.   Na   základe   uvedeného   a   vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   vedenéhopod sp. zn. 4 C 439/2013 (do času podania ústavnej sťažnosti necelé 2 roky) ústavný súdsťažnosť sťažovateľov odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Doterajší priebeh konania predoznačeným súdom bol – napriek možnosti efektívnejšieho a koncentrovanejšieho konaniazo strany krajského súdu – bez významnejších prieťahov, a preto nezakladá reálnu možnosťvyslovenia porušenia základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Až pokračujúcanečinnosť   krajského   súdu   v pre   sťažovateľov   existenčne   významnej   veci   by   eventuálnemohla   spôsobiť   porušenie   ich   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočnýchprieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy (čl.   6   ods.   1   dohovoru),   čo   však   ústavný   súdv súčasnom období nemôže posúdiť.

17. Ústavný súd, vychádzajúc z obsahu sťažnosti, vyhodnotil, že v konaní vedenomna krajskom súde vo veci sp. zn. 4 C 439/2013 zatiaľ nedošlo k takej intenzite zásahudo práv sťažovateľov, ktorá by zodpovedala ústavno-relevantnému porušeniu základnéhopráva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čl. 6 ods. 1dohovoru).   Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   odmietolsťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

18.   V   závere   ústavný   súd   s poukazom   na   svoju   rozhodovaciu   prax   (m.   m.I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05) poznamenáva, že účelom práva účastníka konaniapred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní je poskytnutie príležitostitomuto súdu, aby sám odstránil protiprávny stav zapríčinený porušením základného právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou jenamietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označené právneprostriedky, ktoré má podľa zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplneníniektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“), alebo ak sapreukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Pozornosti ústavného súdu s ohľadom na uvedené neušlo, že sťažovatelia v súvislostis prebiehajúcim súdnym konaním vedeným na krajskom súde pod sp. zn. 4 C 439/2013podali   osobne   14.   júla   2015   predsedovi   krajského   súdu   sťažnosť   na   prieťahy,   pričomvzhľadom na to, že od podania sťažnosti na prieťahy v súdnom konaní (14. júla 2015) dopodania   ústavnej   sťažnosti   (17.   júla   2015)   uplynuli len   „tri   dni“   na   zjednanie   nápravyzo strany krajského súdu, posúdil ústavný súd podanie sťažnosti na prieťahy podľa zákonao súdoch   zo   strany   sťažovateľov   iba   ako   formálny   a účelový   úkon,   ktorému   nemožnopripísať účinky, ktoré by inak takáto sťažnosť mohla mať, ak by predseda krajského súdudostal primeranú (rozumnú) lehotu na uskutočnenie opatrení proti zbytočným prieťahomvo veci samej (podobne II. ÚS 376/06, IV. ÚS 48/06, II. ÚS 390/06).

19. Ústavný súd v závere taktiež upriamuje pozornosť sťažovateľov na skutočnosť, žev zmysle ustanovenia § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde sa k návrhu na začatie konaniamusí   pripojiť   splnomocnenie   na zastupovanie   sťažovateľa   advokátom,   ak   tento   zákonneustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovaniepred   ústavným   súdom.   Ústavný   súd   v zhode   so   svojou   skoršou   judikatúrou   považujeza potrebné zdôrazniť, že zmyslom inštitútu splnomocnenia je, že sa udeľuje inej osobev rozsahu vymedzenom splnomocniteľom, pričom splnomocniteľ uvedeným úkonom dávatretím osobám najavo, v akom rozsahu ho splnomocnená osoba zastupuje.

V naznačenom   rozsahu   splnomocnenie   doručené   sťažovateľmi   spolu   s   ústavnousťažnosťou vykazovalo vadu neurčitosti, pretože v ňom nebolo vymedzené, akej veci sa(v konaní pred ústavným súdom) týka.

20. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesnýchnávrhoch sťažovateľov v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súduž nezaoberal.

21.   Ústavný   súd   v okolnostiach   posudzovanej   veci   v   závere   zdôrazňuje,   že   totorozhodnutie   nezakladá   prekážku   veci   rozhodnutej   v   zmysle   §   24   písm.   a)   zákonao ústavnom súde, a preto nebráni tomu, aby po splnení všetkých zákonom predpísanýchnáležitostí   sťažovatelia   v   tejto   veci   v   prípade   zotrvania   na   stanovisku,   že   postupomkrajského súdu v nej dochádza k zbytočným prieťahom, predložili ústavnému súdu novúsťažnosť.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. augusta 2015