SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 332/2015-14
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. augusta 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpených advokátkou JUDr. Emíliou Korčekovou, Novomeského 2631/25, Pezinok,vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veciv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 439/2013a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, a
o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. júla 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,a ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovatelia“) vo veci namietaného porušenia ichzákladného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehotepodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konanívedenom pod sp. zn. 4 Co 439/2013.
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia v právnom postavenínavrhovateľov [v konaní vedenom Okresným súdom Bratislava I (ďalej len „okresnýsúd“) pod sp. zn. 19 C 223/2009 proti Slovenskej republike, v zastúpení Generálnouprokuratúrou Slovenskej republiky] odvolaním z 27. júna 2013 žiadali rozsudok okresnéhosúdu č. k. 19 C 223/2009-248 z 12. apríla 2013 o zamietnutí žaloby o zaplateniespravodlivého zadosťučinenia zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie. Akoďalej sťažovatelia uvádzajú, odvolacie konanie v právnej veci, ktorá má pre nichmimoriadny význam, je na krajskom súde vedené od 14. augusta 2013, pričom „... stav ich právnej neistoty o výsledok konania ako celku trvá extrémne dlho už takmer 6 rokov, z toho o odvolaní viac ako 2 roky...
Lustráciou v infokancelárii Krajského súdu v Bratislave sťažovateľa zistili, že odvolanie sťažovateľov proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č. k. 19 C 223/2009-248 zo dňa 12.04.2013 napadlo na Krajský súd v Bratislave dňa 14.08.2013.
Dňa 16.07.2015 bolo sťažovateľmi ustálené, že Krajský súd v Bratislave doposiaľ nevykonal žiaden úkon vo veci samej smerujúci k prejednaniu odvolania a meritórnemu rozhodnutiu vo veci samej o odvolaní sťažovateľov, teda žiaden relevantný úkon za takmer 2 roky, čo nie je prípustné a je z ústavnoprávneho hľadiska neakceptovateľné...
Bolo spoľahlivo ustálené, že ku dňu podania tejto ústavnej sťažnosti porušovateľ nekoná efektívne, sústredene, nekoná v súlade s ustanovením § 6 OSP, § 100 OSP, § 114 ods. 1 OSP, čo má a malo za následok, že ochrana práv sťažovateľov v dôsledku neefektívneho konania, hrubej nečinnosti zo strany porušovateľa nedosiahla požadovanej kvality a rýchlosti rozhodnutia vo veci samej v súlade s konštantnou judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva.
Ergo ochrana práv sťažovateľov v odvolacom konaní nie je rýchla a účinná, od 14.08.2013 porušovateľ je pasívny, vo veci nevytýčil termín pojednávania, nerozhodol, napriek tomu, že vec je po právnej a skutkovej stránke jednoduchá a nezložitá.“.
3. Ústavnému súdu zo sťažnosti rovnako vyplynulo, že hoci sťažovatelia sťažnosť naprieťahy adresovanú predsedovi krajského súdu podali osobne na krajskom súde 14. júla2015, „... majú za to, že vzhľadom na skutkový stav veci už nemusia porušovateľovi poskytovať primeraný čas na odstránenie prieťahov, a teda podávajú túto sťažnosť priamo ústavnému súdu“.
4. V nadväznosti na uvedené sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatísťažnosti na ďalšie konanie nálezom rozhodol takto:
„1. Základné právo a ⬛⬛⬛⬛ na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní sp. zn. 4 Co 439/2013 porušené boli.
2. Krajskému súdu v Bratislave sa prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 439/2013 konal.
3. ⬛⬛⬛⬛ priznáva finančné zadosťučinenie v sume 4 000 eur, ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu.
4. ⬛⬛⬛⬛ priznáva finančné zadosťučinenie v sume 4 000 eur, ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu.
5. ⬛⬛⬛⬛ priznáva úhradu trov konania v sume 294,08 eur, ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný zaplatiť na účet jej právnej zástupkyne - advokátky JUDr. Emílie Korčekovej do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu.
6. ⬛⬛⬛⬛ priznáva úhradu trov konania v sume 294,08 eur, ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný zaplatiť na účet jej právnej zástupkyne - advokátky JUDr. Emílie Korčekovej do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu.“
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavnéhosúdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje naneverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietanýmpostupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva aleboslobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislostimedzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušeniektorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh pretomožno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnumožnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by moholposúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcejporušenie základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavymôže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konanípred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalovôbec uvažovať o zbytočných prieťahoch (m. m. II. ÚS 93/03, II. ÚS 177/04).
8. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovalabez zbytočných prieťahov.
9. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
10. Podstatou sťažnosti a predmetom konania pred ústavným súdom je nároksťažovateľov na ochranu pred postupom krajského súdu, ktorým malo byť porušené ichzákladné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavya právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
11. Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovpodľa čl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudsképráva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranejlehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98,I. ÚS 280/08).
12. Ústavný súd sa osobitne zameral na preskúmanie opodstatnenosti sťažnostisťažovateľov, keďže pri sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48ods. 2 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru odmieta sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú, ak„vzhľadom na skutočnosť, že celková doba konania pred súdom, ako aj postup zákonnéhosudcu nesignalizovali reálnu možnosť zbytočných prieťahov, a tým ani porušeniezákladného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy“ (II. ÚS 109/03), resp. ak „argumentyv sťažnosti sťažovateľa nepreukázali v čase podania sťažnosti takú intenzitu porušeniaoznačeného základného práva, aby bola sťažnosť prijatá na ďalšie konanie“ (II. ÚS 93/03,II. ÚS 177/04).
Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnomkonaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bezzbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 66/02, I. ÚS 154/03, I. ÚS 38/04, III.ÚS 199/02, IV. ÚS 147/04, IV. ÚS 221/05).
13. Vychádzajúc z doterajšej stabilnej judikatúry ústavného súdu, je potrebnépoukázať na to, že v prípade, keď ústavný súd zistil, že charakter postupu všeobecného súdusa nevyznačoval takými výraznými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako„zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (čl. 6 ods. 1 dohovoru), nevyslovilporušenie základného práva zaručeného týmto článkom ústavy (napr. II. ÚS 57/01),prípadne návrhu buď nevyhovel (napr. I. ÚS 11/00), alebo ho odmietol ako zjavneneopodstatnený (napr. III. ÚS 59/05, IV. ÚS 221/05).
14. Podľa názoru ústavného súdu nemožno na základe skutočností uvedenýchv sťažnosti považovať postup krajského súdu za taký, ktorý by bolo možné kvalifikovať ako„zbytočné prieťahy v konaní“ v zmysle citovaného článku ústavy.
15. Podľa zistení ústavného súdu napriek nie celkom optimálnemu vedeniu konaniav posudzovanej veci treba zároveň uviesť, že zákonná sudkyňa v rámci konania vedeného nakrajskom súde pod sp. zn. 4 C 439/2013 dňa 10. augusta 2015 nariadila termín verejnéhovyhlásenia rozhodnutia vo veci na 23. september 2015.
16. Na základe uvedeného a vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania vedenéhopod sp. zn. 4 C 439/2013 (do času podania ústavnej sťažnosti necelé 2 roky) ústavný súdsťažnosť sťažovateľov odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Doterajší priebeh konania predoznačeným súdom bol – napriek možnosti efektívnejšieho a koncentrovanejšieho konaniazo strany krajského súdu – bez významnejších prieťahov, a preto nezakladá reálnu možnosťvyslovenia porušenia základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Až pokračujúcanečinnosť krajského súdu v pre sťažovateľov existenčne významnej veci by eventuálnemohla spôsobiť porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čl. 6 ods. 1 dohovoru), čo však ústavný súdv súčasnom období nemôže posúdiť.
17. Ústavný súd, vychádzajúc z obsahu sťažnosti, vyhodnotil, že v konaní vedenomna krajskom súde vo veci sp. zn. 4 C 439/2013 zatiaľ nedošlo k takej intenzite zásahudo práv sťažovateľov, ktorá by zodpovedala ústavno-relevantnému porušeniu základnéhopráva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čl. 6 ods. 1dohovoru). Z uvedených dôvodov ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietolsťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
18. V závere ústavný súd s poukazom na svoju rozhodovaciu prax (m. m.I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05) poznamenáva, že účelom práva účastníka konaniapred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní je poskytnutie príležitostitomuto súdu, aby sám odstránil protiprávny stav zapríčinený porušením základného právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou jenamietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označené právneprostriedky, ktoré má podľa zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplneníniektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“), alebo ak sapreukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Pozornosti ústavného súdu s ohľadom na uvedené neušlo, že sťažovatelia v súvislostis prebiehajúcim súdnym konaním vedeným na krajskom súde pod sp. zn. 4 C 439/2013podali osobne 14. júla 2015 predsedovi krajského súdu sťažnosť na prieťahy, pričomvzhľadom na to, že od podania sťažnosti na prieťahy v súdnom konaní (14. júla 2015) dopodania ústavnej sťažnosti (17. júla 2015) uplynuli len „tri dni“ na zjednanie nápravyzo strany krajského súdu, posúdil ústavný súd podanie sťažnosti na prieťahy podľa zákonao súdoch zo strany sťažovateľov iba ako formálny a účelový úkon, ktorému nemožnopripísať účinky, ktoré by inak takáto sťažnosť mohla mať, ak by predseda krajského súdudostal primeranú (rozumnú) lehotu na uskutočnenie opatrení proti zbytočným prieťahomvo veci samej (podobne II. ÚS 376/06, IV. ÚS 48/06, II. ÚS 390/06).
19. Ústavný súd v závere taktiež upriamuje pozornosť sťažovateľov na skutočnosť, žev zmysle ustanovenia § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde sa k návrhu na začatie konaniamusí pripojiť splnomocnenie na zastupovanie sťažovateľa advokátom, ak tento zákonneustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovaniepred ústavným súdom. Ústavný súd v zhode so svojou skoršou judikatúrou považujeza potrebné zdôrazniť, že zmyslom inštitútu splnomocnenia je, že sa udeľuje inej osobev rozsahu vymedzenom splnomocniteľom, pričom splnomocniteľ uvedeným úkonom dávatretím osobám najavo, v akom rozsahu ho splnomocnená osoba zastupuje.
V naznačenom rozsahu splnomocnenie doručené sťažovateľmi spolu s ústavnousťažnosťou vykazovalo vadu neurčitosti, pretože v ňom nebolo vymedzené, akej veci sa(v konaní pred ústavným súdom) týka.
20. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesnýchnávrhoch sťažovateľov v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súduž nezaoberal.
21. Ústavný súd v okolnostiach posudzovanej veci v závere zdôrazňuje, že totorozhodnutie nezakladá prekážku veci rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákonao ústavnom súde, a preto nebráni tomu, aby po splnení všetkých zákonom predpísanýchnáležitostí sťažovatelia v tejto veci v prípade zotrvania na stanovisku, že postupomkrajského súdu v nej dochádza k zbytočným prieťahom, predložili ústavnému súdu novúsťažnosť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. augusta 2015