znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 332/2014-19

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   2.   júla   2014 predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., Advokátska   kancelária   Fridrich   Paľko,   s. r. o.,   Grösslingová   4,   Bratislava,   vedené   pod sp. zn. Rvp 1262/2014 a sp. zn. Rvp 1293/2014 vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   práva   podľa   čl.   47   Charty základných práv Európskej únie postupom Krajského súdu v Košiciach a jeho uznesením sp. zn.   13 CoE 58/2013   z 25.   júna   2013,   postupom   Krajského   súdu   v   Žiline   a   jeho uznesením   sp. zn.   1 CoE 143/2012   z 15.   januára   2013   a   postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   a   jeho   uzneseniami   sp. zn.   7 CoE 96/2013   z 8.   novembra   2013 a sp. zn. 2 CoE 10/2013 z 31. októbra 2013 a takto

r o z h o d o l :

1.   Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s. r. o.,   vedené   pod   sp. zn. Rvp 1262/2014 a sp. zn. Rvp 1293/2014 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 1262/2014.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 13. februára 2014   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s. r. o.,   Pribinova 25, Bratislava   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namieta   porušenie   základných   práv   podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) postupom Krajského súdu v Košiciach a jeho uznesením sp. zn. 13 CoE 58/2013 z 25. júna 2013, postupom Krajského súdu v Žiline a jeho uznesením sp. zn. 1 CoE 143/2012 z 15. januára 2013 (ďalej len „krajské súdy a „uznesenia krajského súdu“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) a jeho uzneseniami sp. zn. 7 CoE 96/2013 z 8.   novembra   2013   a   sp. zn.   2 CoE 10/2013   z 31.   októbra   2013   (ďalej   aj   „uznesenia najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   mala   v   exekučnom   konaní   vedenom   na podklade rozhodcovského rozsudku Okresným súdom Spišská Nová Ves a v exekučnom konaní   vedenom   na   podklade   notárskej   zápisnice   Okresným   súdom   Liptovský   Mikuláš (ďalej len „okresné súdy“) postavenie oprávnenej. V priebehu exekučného konania bolo uzneseniami   okresných   súdov   v   sťažovateľkou   napadnutých   konaniach   rozhodnuté o zastavení prebiehajúceho exekučného konania. Krajské súdy na odvolanie sťažovateľky svojimi   uzneseniami   návrh   sťažovateľky   na   prerušenie   odvolacieho   konania   zamietli a uznesenia okresných súdov vo výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a o zastavení exekúcie   potvrdili.   Najvyšší   súd   konania   o   odvolaní   sťažovateľky   proti   uzneseniam krajských súdov vo výroku o zamietnutí návrhu na prerušenie konania zastavil.

Sťažovateľka   v   predostretej   argumentácii   atakuje   právne   závery   vyplývajúce z rozhodovacej   činnosti   označených   súdov,   ktorým   vytýka   ich   nesprávnosť   z hľadiska právneho   posúdenia   relevantných   hmotnoprávnych   ustanovení   príslušných   právnych predpisov na predmetnú právnu vec sa vzťahujúcich a zároveň poskytuje ústavnému súdu vlastnú interpretáciu právnych predpisov vzťahujúcu sa na uvedené konania. Za relevantné pochybenie v postupe označených súdov považuje predovšetkým skutočnosť, že o zastavení uvedených   exekučných   konaní   bolo   rozhodnuté   bez toho,   aby   bolo   predtým   prerušené konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej aj „OSP“) z dôvodu potreby podania žiadosti Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) na rozhodnutie o predbežnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Zároveň poukazuje na rozsudok Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. sp. zn. C-472/11 z 21. februára 2013, z ktorého má vyplývať, že čl.   6   ods.   1   a   čl.   7   ods.   1   smernice   Rady   93/13/EHS   z 5.   apríla   1993   o   nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd,   ktorý   konštatoval ex offo   nekalú povahu zmluvnej podmienky,   nemusí   na to,   aby mohol vyvodiť dôsledky tohto konštatovania čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojich právach   navrhne,   aby uvedená   podmienka   bola   zrušená,   avšak zásada   kontradiktórnosti vo všeobecnosti   zaväzuje   vnútroštátny   súd,   ktorý   konštatoval   v   rámci   preskúmavania ex offo   nekalú   povahu   zmluvnej   podmienky,   informovať účastníkov   konania   v   spore   a vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel stanovujú vnútroštátne   procesnoprávne   predpisy.   Rovnako   rozsiahlo   poukazuje   na   ďalšiu rozhodovaciu činnosť Súdneho dvora, ústavného súdu a Ústavného súdu Českej republiky.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal rozhodnutie, ktorým vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj práva podľa čl. 47 charty postupom a uzneseniami krajských súdov a postupom a uzneseniami najvyššieho súdu v uvedených konaniach, zruší označené uznesenia krajského súdu a najvyššieho súdu, vec vráti krajským súdom na ďalšie konanie   a   sťažovateľke   prizná   primerané   finančné   zadosťučinenie,   ako   aj   úhradu   trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku.

Podľa   §   112   ods.   1   OSP   môže   súd   v   záujme   hospodárnosti   konania   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp. zn. Rvp 1262/2014 a sp. zn. Rvp 1293/2014 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť   uvedených   sťažností,   ako   aj   vzhľadom   na   totožnosť   v   osobe   sťažovateľky a najvyššieho súdu, proti ktorým sťažnosti smerujú, ústavný súd rozhodol o ich spojení na spoločné konanie tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

2.1 K   namietanému   porušeniu   označených   práv   napadnutým   postupom a uzneseniami krajských súdov

Pokiaľ ide o splnenie procesných podmienok prípustnosti sťažnosti smerujúcej proti postupu   a   uzneseniam   krajských   súdov   ako   súdov   odvolacích,   ústavný   súd   zistil,   že uznesenia krajských súdov neboli napadnuté dovolaním, ale len odvolaním, a to len pokiaľ ide o výrok o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Vo vzťahu k ostatným výrokom uznesení krajských súdov, ktorým boli uznesenia okresných súdov o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej zastavení potvrdené, sťažovateľka nepodala žiaden opravný prostriedok.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

V   posudzovaných   prípadoch   ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľkou   napadnuté uznesenia krajských súdov nadobudli právoplatnosť 31. júla 2013 (uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 13 CoE 58/2013 z 25. júna 2013) a 6. februára 2013 (uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 1 CoE 143/2012 z 15. januára 2013).

Ústavnému súdu však boli sťažnosti proti napadnutým uzneseniam krajských súdov doručené až 13. februára 2014, teda zjavne po uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej v § 53   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   na   podanie   sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy. Nedodržanie   tejto   lehoty   je   pritom   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej oneskorene (III. ÚS 480/2012, III. ÚS 549/2013, I. ÚS 52/2014).

Keďže sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je časovo obmedzený právny prostriedok ochrany ústavnosti, možno konštatovať, že lehota utanovená pre tento druh konania pred ústavným súdom sťažovateľke bez akýchkoľvek pochybností uplynula skôr, než podala túto sťažnosť. Pri ustálení tohto záveru ústavný súd dospel k záveru, že na vec nemôže aplikovať judikatúru o zachovaní lehoty na podanie sťažnosti vo vzťahu k napadnutým rozsudkom (uzneseniam) krajského súdu v prípadoch procesného rozhodnutia dovolacieho súdu (napr. I. ÚS 358/09,   III. ÚS 114/2010),   keďže   proti   uzneseniam   krajských   súdov   sťažovateľka dovolanie   nepodala,   ale   bez splnenia   podmienok   konania   napadla   uznesenia   krajských súdov odvolaniami (ako neprípustným opravným prostriedkom), a len pokiaľ ide o výrok o zamietnutí jej návrhu na prerušenie konania.

Vo vzťahu k uzneseniam krajských súdov preto ústavný súd považoval jej sťažnosti za oneskorené, na základe čoho ich podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

2.2 K   namietanému   porušeniu   označených   práv   napadnutým   postupom a uzneseniami najvyššieho súdu

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré sťažovateľ označil, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   namietal,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011).

Najvyšší   súd   napadnutými   uzneseniami   konanie   o   odvolaní   sťažovateľky   proti uzneseniam krajských súdov vo výroku o zamietnutí návrhu na prerušenie konania zastavil, pretože dospel k záveru o existencii takého nedostatku podmienok konania, ktorý nemožno odstrániť. Vychádzal pritom z názoru, že uznesenia krajských súdov o nevyhovení návrhu sťažovateľky ako oprávnenej na prerušenie konania vydané v priebehu odvolacieho konania nie   sú   rozhodnutiami   krajského   súdu   ako   súdu   prvého   stupňa,   ale   ide   o   rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým nie je odvolanie prípustné. Odvolací súd sa pri takomto rozhodovaní nestáva súdom prvého stupňa, ale zostáva súdom odvolacím. V zmysle § 202 ods. 3 písm. o) OSP odvolanie nie je prípustné proti uzneseniu, ktorým sa zamietol návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c), a teda aj keby o návrhu rozhodol súd prvého stupňa, proti jeho rozhodnutiu by v takomto prípade odvolanie prípustné nebolo. Vzhľadom   na   uvedené   je   zrejmé,   že   napadnuté   uznesenia   krajských   súdov   ako   súdov odvolacích   chybné   poučenie   o   neprípustnosti   odvolania   proti   týmto   rozhodnutiam neobsahujú. S poukazom na uvedené najvyšší súd dospel   k záveru o nedostatku svojej funkčnej príslušnosti na rozhodovanie o odvolaní sťažovateľky.

Ústavný súd po preskúmaní obsahu napadnutých uznesení najvyššieho súdu zistil, že najvyšší súd svoje závery o neodstrániteľnom nedostatku podmienok konania o odvolaní sťažovateľky odôvodnil ústavne akceptovateľným (určitým a zrozumiteľným) spôsobom. Žiada sa tiež zdôrazniť, že sťažovateľka v sťažnostiach ani nepredkladala argumentáciu vyvracajúcu   správnosť   a   zákonnosť   tohto   postupu   najvyššieho   súdu,   sústredila   sa   len na formuláciu   svojich   názorov   spochybňujúcich   postup   označených   súdov   vo   vzťahu k návrhu   na prerušenie   konania pre   účely predloženia   predbežnej   otázky   podľa   čl.   267 Zmluvy   o   fungovaní   Európskej   únie.   V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   poukazuje na odôvodnenie uznesenia ústavného súdu č. k. IV. ÚS 299/2012-16 zo 7. júna 2012 vo veci inej   sťažnosti   podanej   sťažovateľkou,   v   ktorom   ústavný   súd   sťažovateľke   podrobne vysvetlil,   že   „nie   každé   nepredloženie   prejudiciálnej   otázky   Súdnemu   dvoru,   ktoré   by mohlo   byť   v   rozpore   s   právom   Európskej   únie,   musí   mať   automaticky   za   následok porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   (m.   m. II. ÚS 129/2010)“,   pričom   svoj   právny   názor   zároveň   oprel   aj   o   uznesenie   Spolkového ústavného súdu sp. zn. 2 BvR 2419/06 zo 6. mája 2008 a rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Ullens de Schooten a Rezabek proti Belgicku z 20. septembra 2011, sťažnosti č. 3989/07 a č. 38353/07.

Záver,   ku   ktorému   najvyšší   súd   dospel,   nie   je   z ústavného   hľadiska neospravedlniteľný ani neudržateľný a nemá za následok porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, respektíve práva podľa   čl.   47   charty.   V   zmysle   svojej   judikatúry   ústavný   súd   považuje   za   protiústavné a arbitrárne iba tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj   extrémne   nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06), čo však nie je tento prípad.

Vzhľadom na uvedené považuje ústavný súd sťažnosti proti uzneseniam najvyššieho súdu za zjavne neopodstatnené, na základe čoho ich podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol, pričom o ďalších návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených už ústavný súd vzhľadom na odmietnutie sťažností nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júla 2014