znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 332/2012-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. júna 2012 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti R., a. s., K., zastúpenej spoločnosťou J., advokát, s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. M. T., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva   na   verejné   prerokovanie   veci   v   jej prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd postupom   Krajského   súdu   v   Nitre   v   odvolacom   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   15   CoE 213/2011 a jeho uznesením z 24. augusta 2011 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 11/2012 a jeho uznesením z 27. februára 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti R., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. júna 2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti R., a. s., K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej spoločnosťou J., advokát, s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. M. T., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   základného   práva   na   verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 15 CoE 213/2011 a jeho uznesením z 24. augusta 2011 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len   „najvyšší   súd“)   v   dovolacom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4 Cdo 11/2012   a   jeho uznesením z 27. februára 2012 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka ako subjekt podnikajúci v oblasti   poisťovníctva   uzavrela   s L.   R.   (ďalej   len   „povinná“)   poistnú   zmluvu   č. 4424900006 z 22. januára 2007, v ktorej bola dojednaná tzv. rozhodcovská doložka, podľa ktorej všetky spory súvisiace s touto poistnou zmluvou budú riešené pred rozhodcovským súdom. Sťažovateľka si následne pred rozhodcovským súdom uplatnila svoje nároky voči povinnej a tieto jej boli priznané rozhodcovským rozsudkom (rozsudkom Arbitrážneho súdu Košice   sp.   zn.   2   C   323/2009   z   8.   marca   2010   o   uložení   povinnosti   povinnej   zaplatiť sťažovateľke dlžné poistné 27,55 €, 5 % ročný úrok z omeškania z dlžnej sumy od 23. apríla 2007   do   zaplatenia   a   trovy   rozhodcovského   konania   230   €),   na   základe   ktorého   ako exekučného titulu podala návrh na vykonanie exekúcie voči povinnej.

Okresný súd Topoľčany (ďalej len „okresný súd“) v exekučnej veci sťažovateľky o vymoženie   sumy   27,55   €   s   príslušenstvom   potom,   ako   sťažovateľka   na   jeho   výzvu predložila poistnú zmluvu, poistné podmienky tvoriace súčasť zmluvy a zdôvodnenie trov rozhodcovského konania, svojím uznesením č. k. 4 Er 785/2010-30 z 18. apríla 2011 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“) zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Okresný súd svoje uznesenie odôvodnil «ustanoveniami § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“), § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/20002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov, § 52, § 53 ods. 1, 2, 3, 5, § 53 ods. 4, § 54 ods. 1, 2, § 53 ods. 6 Občianskeho   zákonníka,   čl.   3   ods.   1,   2   Smernice   Rady   č.   93/13/EHS   z   05.   04.   1993 o nekalých   podmienkach   v   spotrebiteľských   zmluvách,   bodom   1   písm.   e),   q)   prílohy Smernice   Rady   Európskej   únie   č.   93/13/EHS   z   05.   04.   1993,   ako   aj   §   3   Občianskeho zákonníka...» a po preskúmaní poistnej zmluvy a všeobecných poistných podmienok dospel k záveru, že v danom prípade ide o spotrebiteľský vzťah. Rozhodcovskú doložku uvedenú vo všeobecných poistných podmienkach, od ktorej rozhodcovský súd odvodzoval svoju právomoc rozhodnúť vo veci, posúdil ako podmienku priečiacu sa dobrým mravom, a teda neprijateľnú podmienku spotrebiteľskej   zmluvy. Okresný   súd k trovám rozhodcovského konania   uviedol: „...   povinný   bol   rozhodcovským   rozsudkom   zaviazaný   nahradiť oprávnenému, trovy rozhodcovského konania vo výške 230,- eur. Súd dospel k záveru, že v časti   náhrady   trov   rozhodcovského   konania   je   rozhodcovský   rozsudok   v   rozpore   s dobrými mravmi. V súvislosti s náhradou trov konania poukázal aj na to, že vo veci ide o drobný spor a trovy rozhodcovského konania sú neprimerané voči výške pohľadávky.“

Sťažovateľka podala odvolanie proti uzneseniu okresného súdu.

Krajský súd sa v odvolacom konaní stotožnil so skutkovými a právnymi závermi okresného súdu a napadnutým uznesením potvrdil uznesenie okresného súdu.

Sťažovateľka   podala   proti   uzneseniu   krajského   súdu   dovolanie.   Prípustnosť dovolania vyvodzovala okrem iného z ustanovenia § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) a namietala, že súdy jej odňali možnosť konať pred súdom.

Odňatie   možnosti   konať pred súdom   videla   sťažovateľka v tom,   že okresný   súd vo veci   vykonal   dokazovanie   listinami   (poistnou   zmluvou   a   poistnými   podmienkami), napriek   tomu   vo   veci   nenariadil   pojednávanie,   a   tak   neoboznámil   sťažovateľku   ako účastníčku   konania   s   vykonanými   dôkazmi   a   neumožnil   jej   vyjadriť   sa   k   nim,   pričom krajský súd takýto postup okresného súdu potvrdzujúcim uznesením odobril.

Odňatie možnosti konať pred súdom videla sťažovateľka ďalej v tom, že uznesenie krajského súdu nie je dostatočne odôvodnené z dôvodu, že krajský súd sa podľa nej náležite nevysporiadal s jej odvolacími dôvodmi uvedenými v odvolaní proti uzneseniu okresného súdu.

Napokon   odňatie   možnosti   konať   pred   súdom   videla   sťažovateľka   aj   v   tom,   že krajský súd odobril uznesenie okresného súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia, hoci pre takéto uznesenie podľa jej názoru neboli splnené zákonom stanovené podmienky a takýmto rozhodnutím sa jej v exekučnom konaní odoprelo právo na výkon vykonateľného rozhodnutia.

Najvyšší súd bol toho názoru, že nie sú splnené podmienky prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f) OSP, a napadnutým uznesením odmietol dovolanie sťažovateľky ako neprípustné.

Sťažovateľka namieta porušenie ňou označených základných a iných práv uznesením krajského súdu a uznesením najvyššieho súdu.

Dôvody, v ktorých vidí sťažovateľka porušenie svojich práv uznesením krajského súdu, sú v podstate totožné ako jej dovolacie dôvody uvádzané v dovolaní smerujúcom proti tomuto uzneseniu.

Vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľka vidí porušenie svojich práv v podľa   nej   nesprávnych   záveroch   najvyššieho   súdu   o   neprípustnosti   dovolania   proti uzneseniu krajského súdu z dôvodu podľa § 237 písm. f) OSP a v jeho nedostatočnom odôvodnení.

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol týmto nálezom:„Základné   právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky,   základné   právo   sťažovateľa   na   verejné   prerokovanie   veci   v   jeho prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo sťažovateľa na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27. 02. 2012 sp. zn. 4Cdo/11/2012 a postupom a uznesením Krajského súdu v Nitre zo dňa 24. 08. 2011 sp. zn. 15CoE/213/2011 porušené boli...

Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   27.   02.   2012   sp.   zn. 4Cdo/11/2012   a   uznesenie   Krajského   súdu   v   Nitre   zo   dňa   24.   08.   2011   sp.   zn. 15CoE/213/2011 sa rušia a vec sa vracia Krajskému súdu v Nitre na ďalšie konanie... Sťažovateľovi   priznáva   náhradu   trov   právneho   zastúpenia,   ktorú   je   Najvyšší   súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť na účet J., advokát, s. r. o...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľky prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

V   súlade   s   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 15 CoE 213/2011 a jeho uznesením a postupom najvyššieho súdu v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 11/2012 a jeho uznesením.

Sťažovateľka   vyčíta   krajskému   súdu   (ktorý   napadnutým   uznesením   potvrdil uznesenie okresného súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie   exekúcie   na   základe   rozhodcovského   rozsudku   ako   exekučného   titulu) nesprávne   skutkové   a   právne   závery   učinené   v   rozpore   so   zákonnými   podmienkami, v rozpore s právom sťažovateľky byť oboznámená s vykonanými dôkazmi a vyjadriť sa k nim a zároveň nedostatočné odôvodnenie napadnutého uznesenia a nevysporiadanie sa s odvolacími dôvodmi sťažovateľky.

Najvyššiemu súdu sťažovateľka vyčíta to, že sa nestotožnil s jej názorom o naplnení dôvodov prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f) OSP (ktoré sťažovateľka vymedzila totožne ako dôvody svojej sťažnosti v časti smerujúcej proti uzneseniu krajského súdu), ako aj nedostatočné odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou   alebo úpravou   v príslušnej medzinárodnej   zmluve. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery   všeobecného súdu   môžu byť predmetom   kontroly zo strany ústavného súdu   len vtedy,   ak   by   ním   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (m.   m.   I.   ÚS   13/00,   I.   ÚS   139/02, III. ÚS 180/02).

Najvyšší   súd   v   napadnutom   uznesení,   ktorým   odmietol   dovolanie   podané sťažovateľkou ako neprípustné podľa § 237 písm. f) OSP, uviedol:

«V   preskúmavanej   veci   dospelo   exekučné   konanie   do   štádia   posudzovania podmienok splnenia tých zákonom stanovených procesných predpokladov, za ktorých súd poverí exekútora vykonaním exekúcie. Dovolaním je napadnuté rozhodnutie vydané v tomto štádiu exekučného konania.

Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul z   hľadiska   ich   súladu   so   zákonom.   Pritom   medziiným   skúma,   či   návrh   na   vykonanie exekúcie má všetky náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený potvrdením (doložkou) o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnený a povinný osobami uvedenými v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné podmienky konania v zmysle § 103 O. s. p. V štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 až§ 124 O. s. p.) – postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené   okolnosťami   vyplývajúcimi   zo   spisu,   vrátane   do   neho   založených   listín. Vzhľadom   na   to   sa   oboznamovanie   s   obsahom   listín,   ktoré   je   zamerané   na   posúdenie splnenia podmienok konania a predpokladov pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o poverenie   na   vykonanie   exekúcie,   nemusí   vykonávať   na   pojednávaní   za   prítomnosti oprávneného a povinného.

Ak teda dovolateľka vyvodzuje existenciu procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. z toho, že súdy vykonali „dokazovanie“ bez nariadenia pojednávania a v jej neprítomnosti   ide   o   námietku   neopodstatnenú.   Namietaným   postupom   súdov   nebola oprávnenej znemožnená realizácia jej procesných oprávnení...

V preskúmavanej veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov zodpovedajú vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré oprávnenou predložené listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver o nesplnení podmienok pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zrozumiteľne a v značnom rozsahu vysvetlil. Odvolací súd sa stotožnil s dôvodmi rozhodnutia   súdu   prvého   stupňa,   sám   na   zdôraznenie   správnosti   dôvodov   súdu   prvého stupňa   uviedol   ďalšie   argumenty   a   tiež   vysvetlil,   prečo   sa   nestotožnil   s   námietkami oprávnenej uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď   na   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany   oprávnenej,   keď v dostatočnom rozsahu zodpovedalo,   prečo   nemohlo   byť vyhovené žiadosti   požadovanej súdnym   exekútorom.   Okolnosť,   že   táto   odpoveď   neúspešnú   oprávnenú   neuspokojuje, neznamená,   že odôvodnenie nespĺňa   parametre zákonného rozhodnutia   v zmysle   §   157 ods. 2   O.   s.   p.;   za   odňatie   možnosti   konať   pred   súdom   v   žiadnom   prípade   nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv či požiadaviek oprávnenej.

Možno   zhrnúť,   že   z   odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   odvolacieho   súdu nevyplýva jednostrannosť ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych   predpisov,   ktorá   by   bola   popretím   ich   účelu,   podstaty   a   zmyslu.   Podľa dovolacieho   súdu skutkové   a právne   závery odvolacieho súdu nie sú   v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky; odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu ako celok požiadavky zákona na odôvodnenie rozhodnutia spĺňa...“

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom uznesenia najvyššieho súdu konštatuje, že najvyšší súd pri posudzovaní prípustnosti dovolania sťažovateľky proti uzneseniu krajského súdu z dôvodu podľa § 237 písm. f) OSP skúmal obdobné námietky sťažovateľky, ktoré sťažovateľka uviedla aj na podporu svojej sťažnosti smerujúcej proti uzneseniu krajského súdu. Závery najvyššieho súdu v danom prípade v plnom rozsahu obstoja aj vo vzťahu k posúdeniu   možnosti   porušenia   označených   základných   a   iných   práv   sťažovateľky uznesením   krajského   súdu,   možnosť   porušenia   označených   základných   a   iných   práv sťažovateľky uznesením krajského súdu z nich nevyplýva a ústavný súd na tieto závery v celom rozsahu odkazuje.

Osvojenie si záverov najvyššieho súdu ústavným súdom vylučuje možnosť porušenia označených základných a iných práv sťažovateľky samotným uznesením najvyššieho súdu, ktorý sa podľa ústavného súdu dostatočne a ústavne konformne vysporiadal s danosťou dôvodov   prípustnosti   dovolania   proti   uzneseniu   krajského   súdu   a   svoje   uznesenie dostatočne a ústavne konformne odôvodnil.

Ústavný súd k napadnutému uzneseniu krajského súdu dodáva, že krajský súd konal v   medziach   svojej   právomoci,   keď   príslušné   ustanovenia   podstatné   pre   posúdenie   veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne, právne akceptovateľné a dostatočne odôvodnené vrátane vysporiadania sa s podstatnými odvolacími dôvodmi sťažovateľky. Vzhľadom na aplikáciu príslušných ustanovení   zákona,   aktuálnej   judikatúry   Súdneho   dvora   Európskej   únie,   ako   aj   obsahu relevantných dôkazov je napadnuté rozhodnutie krajského súdu aj náležite odôvodnené. Krajský   súd   totiž   konštatoval,   že   nebol   splnený   jeden   z   elementárnych   predpokladov vedenia exekučného konania z dôvodu, že neexistoval relevantný exekučný titul, na základe ktorého by bolo možné exekúciu vykonať. Ústavný súd považuje postup krajského súdu pri preskúmavaní rozhodnutia okresného súdu za legitímny s ústavne korešpondujúcou mierou interpretácie na vec použitých zákonných ustanovení a vylučujúci porušenie základného práva   sťažovateľky   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   základného   práva na verejné   prerokovanie   veci   v   jej   prítomnosti   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd zároveň v celom rozsahu poukazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru (pozri I. ÚS 162/2011, I. ÚS 389/2011 a iné).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   z   tohto   dôvodu   nie   je   taká   príčinná   súvislosť   medzi napadnutým   uznesením   krajského   súdu,   napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu a označenými   základnými   a   inými   právami   sťažovateľky,   ktorá   by   zakladala   možnosť vysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto sťažnosť sťažovateľky   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá,   ústavný   súd   o   ďalších   nárokoch   na   ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. júna 2012