znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 332/2011-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. septembra 2011   predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   G.,   K.,   prechodne   bytom   K.,   zastúpeného advokátkou   JUDr.   A.   K.,   Advokátska   kancelária,   K.,   ktorou   namieta   porušenie   svojich základných práv podľa čl. 21 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3 Co/114/2009 z 23. februára 2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. G. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. júna 2010 doručená   sťažnosť   M.   G.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného   práva   na   nedotknuteľnosť   obydlia   podľa   čl.   21   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé prejednanie svojej záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Co/114/2009 z 23. februára 2010 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že krajský súd rozsudkom sp. zn. 3   Co/114/2009   z   23.   februára   2010   (v celej   sťažnosti   sa   nesprávne   uvádza,   že   ide o rozsudok   z   27. októbra 208, pozn.)   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu   sp. zn. 24 C/14/2007 z 27. októbra 2008, ktorým tento rozhodol o zamietnutí návrhu na určenie nájomného vzťahu.

Sťažovateľ namieta, že „... vec bola rozhodnutá arbitrárne a porušovateľ bez opory v zákone, v rozpore s vykonaným dokazovaním, ako aj nevykonaním časti navrhovaných dôkazov, porušil moje práva, a to podľa čl. 21 ods. 1 Ústavy SR, čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd na spravodlivé a verejné prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom“.  

3. Sťažovateľ okrem základných skutočností z rozhodnutia Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) a krajského súdu neuviedol žiadnu ďalšiu argumentáciu, ktorou odôvodňuje porušenie svojich práv. Od ústavného súdu požaduje, aby vyslovil porušenie ním označených práv, zrušil napadnutý rozsudok krajského súdu, zakázal mu pokračovať v porušovaní   označených   práv,   priznal   mu   finančné   zadosťučinenie   a   nahradil   trovy právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.

II.

4.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

5. Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho pojednávania.

6.   Krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn.   3   Co/114/2009   z 23.   februára   2010   potvrdil rozsudok   okresného   súdu,   ktorým   rozhodol   o zamietnutí   návrhu   na   určenie   nájomného vzťahu a povinnosti nahradiť trovy konania.

Sťažovateľ tvrdí, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu je arbitrárne a nemajúce oporu v zákone, bolo vydané v rozpore s vykonaným dokazovaním a opomenuté ostali ním navrhnuté dôkazy v konaní.

Uvedené   argumenty   týkajúce   sa   nevykonania   všetkých   potrebných   dôkazov a nesprávneho   posúdenia   existencie   nájomného   vzťahu   k bytu   považuje   ústavný   súd   za zjavne neopodstatnené.

7. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní   tejto   právomoci   ústavný   súd   zásadne   nie   je   oprávnený   preskúmavať a posudzovať skutkové zistenia ani právne názory všeobecného súdu. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

8. Ústavný súd preskúmal odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorý po preskúmaní konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že odvolanie sťažovateľa nie je dôvodné.

Ústavný súd vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ vo svojej sťažnosti neuviedol žiadnu obsiahlejšiu argumentáciu pre porušenie jeho práv, skúmal, ako sa so skutočnosťami uvedenými sťažovateľom v odvolaní proti rozsudku okresného súdu vysporiadal krajský súd.

K námietkam sťažovateľa, že bol nesprávne zistený skutkový stav a právne závery súdu nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, krajský súd okrem iného uviedol:

„... Odvolacie námietky žalobcu sú založené predovšetkým na tom, že súd prvého stupňa riadnym spôsobom nezistil žalobcom tvrdenú skutočnosť, že byt žalobcu nezanikol, ale došlo len k stavebným úpravám, ktoré je možné spätne napraviť a tým by opäť vznikol žalobcov byt.

Toto   tvrdenie   žalobcu,   na   ktorom   je   založené   jeho   odvolanie,   nebolo   v konaní preukázané   žiadnymi   dôkaznými   prostriedkami.   Zo   žiadnych   vykonaných   dôkazov nevyplýva,   že   pôvodné   ubytovacie   jednotky   zanikli   v dôsledku   stavebných   úprav.   To konštatuje stavebný úrad, ako aj znalec Doc. Ing. K., CSc.

Odvolanie   žalobcu   je   postavené   na   jeho   tvrdení,   že   bol   nájomcom   bytu,   nie ubytovacej jednotky. Žalobca však odvolaním nespochybňuje skutkové a právne závery súdu prvého stupňa v tom, že bytová jednotka v ktorej žalobca býval, nemala povahu a charakter bytu ale jednalo sa o obytnú miestnosť v zariadeniach určených na trvalé bývanie. Odvolací súd   poukazuje   na   podrobné   odôvodnenie   v rozsudku   súdu   prvého   stupňa,   pokiaľ   ide o ukončenie nájmu tejto obytnej miestnosti, stotožňuje sa so záverom súdu prvého stupňa, pokiaľ   ide   o ukončenie   nájmu   tejto   obytnej   miestnosti,   stotožňuje   sa   so   záverom   súdu prvého stupňa v tom, že žalobcovi bola daná výpoveď z nájmu tejto obytnej miestnosti, ktorej neplatnosť žalobca v zákonom stanovenej lehote na súde nenapadol. Odvolací súd teda   konštatuje,   že   nielen   neexistencia   predmetu   nájmu   bola   dôvodom   na   zamietnutie žaloby,   ale   aj   tá   skutočnosť,   že   nájomný   vzťah   následne   zničenej   veci   bol   ukončený a žalobca sa ukončeniu tohto nájomného vzťahu žiadnym spôsobom nebránil.“

Podľa   názoru   ústavného   súdu   nemožno   argumentáciu   krajského   súdu   aj s prihliadnutím na rozsiahle dokazovanie vykonané pred súdom prvého stupňa (tak ako to vyplýva z príslušnej časti odôvodnenia rozsudku okresného súdu sp. zn. 24 C/14/2007 z 27. októbra 2008) považovať za arbitrárnu ani za zjavne neodôvodnenú. Záver krajského súdu o tom, že bolo náležite odôvodnené zamietnutie návrhu na určenie nájomného vzťahu, nemožno považovať za ústavne neakceptovateľný.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorou namietal porušenie svojho práva priznaného čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru za zjavne neopodstatnenú, a preto ju odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní.

9. Podľa čl. 21 ods. 1 ústavy obydlie je nedotknuteľné. Nie je dovolené doň vstúpiť bez súhlasu toho, kto v ňom býva.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   zo   skutočností,   ktoré   sťažovateľ   uviedol   vo   svojej sťažnosti, nevyplýva žiadna možnosť porušenia jeho základného práva podľa označeného článku ústavy, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a navyše, sťažovateľ neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali záver o porušení tohto základného práva. Ústavný súd preto sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

10.   Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá, ďalšími   procesnými   nárokmi   sťažovateľa v uvedenej   veci   (zrušenie   rozhodnutia   súdu,   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia a náhrady trov konania) sa už ústavný súd nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. septembra 2011