znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 332/08-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. októbra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť RNDr. M. K., P., zastúpeného advokátkou Mgr. Z. D., B., ktorou namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 3 Nc 10/2007 z 19. marca 2007, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť RNDr. M. K., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júna 2007 doručená sťažnosť RNDr. M. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Nc 10/2007 z 19. marca 2007. Sťažovateľ uviedol, že bol «... žalovaným v 1. rade v odvolacom konaní vedenom pred Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 6 Co 48/05 vo veci žaloby na ochranu dobrej povesti právnickej osoby. Žalobu podali P., a. s. proti Mestu P. a sťažovateľovi, ktorého článok pod názvom „Otvorený list ministrovi ŽP SR“ bol dňa 29. júna 2001 uverejnený v mesačníku P.  ...   Okresný   súd v Pezinku...   24.   03.   2004   žalobu navrhovateľa v celom rozsahu zamietol... Proti rozsudku sa navrhovateľ odvolal dňa 01. 12. 2004. Od decembra 2004 sa v konaní pred Krajským súdom neuskutočnilo ani jedno pojednávanie vo veci - tri krát však bolo odročené z dôvodu na strane právneho zástupcu P., a. s. Dňa 26. októbra 2006   sa   už   po   tretí   raz   nedostavil   na   vytýčené   pojednávanie   právny   zástupca navrhovateľa.  ...   Za   týchto   okolností   predsedníčka   senátu...   odročila   pojednávanie   pre neprítomnosť   navrhovateľa.   V miestnosti   boli   prítomní   všetci   členovia   senátu...   Právna zástupkyňa odporcu v I. rade... požiadala predsedníčku senátu o možnosť nahliadnutia do písomného ospravedlnenia a následne požiadala o možnosť vyjadriť sa a zaznamenať obsah vyjadrenia   do   zápisnice.   Právna   zástupkyňa   označila   postup   právneho   zástupca navrhovateľa   za   účelový   a šikanózny...   Časť   z   vyjadrenia   právnej   zástupkyne   bola zaznamenaná do zápisnice. Toto vyjadrenie však nebolo plynulé, keďže už pri prvej vete, ktorá označovala postup protistrany za účelový člen senátu JUDr. M. M.... sa... osopil na právnu zástupkyňu so slovami „čo si to dovoľujete“, „pozor na slová“, pričom neprimerane agresívne zvyšoval hlas. Namietal voči použitému výrazu, keď „pán advokát má riadne ospravedlnenie od lekára“.... Aj pri ďalších pokusoch o dokončenie vyjadrenia právnej zástupkyne ju neustále prerušoval... Na základe tejto udalosti podala právna zástupkyňa sťažovateľa... námietku zaujatosti s návrhom, aby bol sudca krajského súdu JUDr. M. M.... vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Najvyšší súd uznesením zo dňa 19. marca 2007 Sp. zn. 3 Nc 10/2007 rozhodol o tom, že sudca Krajského súdu... JUDr. M. M.... nie je vylúčený   z prejednávania   a   rozhodovania   tejto   veci...   Hoci   sťažovateľ   poukazoval   na viaceré aspekty, ktoré je potrebné zohľadniť pri posudzovaní nestrannosti súdu (opierajúc sa aj o judikatúru Európskeho súdu...), Najvyšší súd SR sa týmito aspektmi nezaoberal a nijakým spôsobom ich nevyhodnotil.».

Poukazujúc na rozhodovaciu prax ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva   (ďalej   aj   „ESĽP“)   uviedol,   že „...   Najvyšší   súd...   vo   svojom   uznesení   sp.   zn. 3 Nc 10/2007   z   19.   marca   2007   prakticky   neodpovedal   na   námietky   sťažovateľa spochybňujúce   nezaujatosť   zákonného   sudcu   krajského   súdu.   Takáto   absencia argumentácie vo vzťahu k námietkam sťažovateľa je prejavom arbitrárnosti a v konečnom dôsledku porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru...   Nedostatočnosť   a   arbitrárnosť   odôvodnenia   uznesenia Najvyššieho súdu SR spočíva v tom, že nedal žiadne odpovede na základné skutkové otázky, ktoré podľa jeho názoru spochybňovali nezaujatosť sudcu nielen v jeho očiach ale aj v očiach   verejnosti...   Rozhodnutie   neobsahuje   akceptovanie   alebo   vyvrátenie   verzie sťažovateľa, ktorý spochybnil nezávislosť sudcu krajského súdu...“.

Sťažovateľ na základe uvedených skutočností navrhol, aby ústavný súd vyslovil tento nález:„Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením Sp. zn. 3 Nc 10/2007 z 19. marca 2007 porušil základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je...   povinný...   nahradiť   sťažovateľovi   trovy konania na účet jeho právnej zástupkyne.“.

2. Z obsahu vyžiadaného spisu Okresného súdu Pezinok (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.   5   C   596/2001   ústavný   súd   inter   alia   zistil,   že   v predmetnej   veci   Krajský   súd v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v dôsledku   späťvzatia   odvolania   navrhovateľom odvolacie   konanie   zastavil,   a to   uznesením   sp.   zn.   6   Co   48/05   z 22.   novembra   2007. V konečnom dôsledku bol teda súdny návrh vedený okresným súdom (aj) proti sťažovateľovi zamietnutý.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom.

Z obsahu   sťažnosti   je   zrejmé,   že   sťažovateľ   namietal   porušenie   označených základných práv uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Nc 10/2007 z 19. marca 2007. Týmto uznesením, ako už bolo uvedené, rozhodol najvyšší súd o námietke zaujatosti vznesenej sťažovateľom vo veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 5 C 596/2001 o nevylúčení zákonného sudcu (člena odvolacieho senátu) z jej prerokúvania a rozhodovania.

Najvyšší súd odôvodnil namietané uznesenie, ktorým nevylúčil sudcu JUDr. M. M. z prerokúvania a rozhodovania vo veci vedenej krajským súdom pod sp. zn. 6 Co 48/2005, okrem   iného   tým,   že „... v konaní...   vzniesol   žalovaný   1/ (sťažovateľ,   pozn.) prostredníctvom   svojej   zástupkyne   námietku   zaujatosti   voči   sudcovi...   JUDr.   M.   M...., vzhľadom na to, že má vážne pochybnosti o jeho nezaujatosti a objektivite pri rozhodovaní v predmetnej   vecí.   Tieto   pochybnosti   žalovaný   1/   vyvodzoval   zo   skutočnosti,   že   postup menovaného   sudcu   voči   jeho   zástupkyni...   na   pojednávaní   26. októbra   2006,   ktorá   po oznámení žiadosti zástupcu žalobcu o odročenie pojednávania z dôvodu jeho hospitalizácie poukázala   na   doterajší   stav   konania   a   predkladanie   žiadosti   o odročenie   pojednávania zástupcom žalobcu krátko pred pojednávaním, čo považovala za účelové a šikanózne voči súdu ako aj žalovanému a dala na úvahu   zvážiť   možnosť doručovania predvolania na pojednávanie   aj   samotného   žalobcovi,   bol   neprimeraný   spôsobu   komunikácie   jeho zástupkyne,... keďže zástupkyňu neustále prerušoval, neumožnil jej vyjadrenie dokončiť, svojimi reakciami vytváral nepríjemnú a zastrašujúcu atmosféru v pojednávacej miestnosti. Týmto správaním menovaný sudca vzbudil uňho legitímne obavy zo zaujatosti voči jeho osobe ako i k jeho zástupkyni. JUDr. M. M...., namietaný člen senátu Krajského súdu... vo svojom   vyjadrení   z   11.   decembra   2006   uviedol,   že   sa   necíti   byť   zaujatý   a   účastníkov konania nepozná. Tvrdenia žalovaného 1/ uvedené v námietke zaujatosti nepovažoval za pravdivé. Poprel, že by jeho postup na pojednávaní 26. októbra 2006 po tom, čo bola oboznámená   žiadosť   zástupcu   žalobcu   o   odročenie   pojednávania   z dôvodu   jeho hospitalizácie a vysvetlení, že za tohto stavu, veci nie je možné vec meritórne prejednať a pojednávanie   musí   byť   odročené,   čo   muselo   byť   vzhľadom   na   opakované   námietky zástupkyne žalovaného 1/ znovu vysvetľované, bol agresívny a žeby sa voči žalovanému 1/ ako i jeho zástupkyni správal zaujato. Najvyšší súd... posudzoval opodstatnenosť námietky zaujatosti JUDr. M. M.... z aspektu existencie dôvodov, pre ktoré je sudca vylúčený z prejednávania   a rozhodovania   veci.   Vychádzal   pritom   z   §   14   ods. 1   O.   s.   p.   v zmysle ktorého... Účelom citovaného ustanovenia je prispieť k nestrannému prejednaniu veci, k nezaujatému prístupu súdu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tiež predísť možnosti neobjektívneho rozhodovania. Cieľu, sledovanému uvedeným ustanovením, zodpovedá aj právna úprava skutočnosti,   ktorá   je   z hľadiska   vylúčenia   sudcu   považovaná   za právne relevantnú. Je ňou určitý právne významný vzťah sudcu, a to buď k veci (o takýto vzťah ide vtedy,   ak   sudca   má   svoj   konkrétny   záujem   na   určitom   spôsobe   skončenia   konania   a rozhodnutia o veci), alebo k účastníkom konania (o taký vzťah ide napríklad vtedy, ak sudca má k nemu osobný, priateľský alebo iný vzťah so zreteľom na ktorý možno mať pochybnosti o   jeho   nezaujatosti)   a   napokon   k   zástupcom   účastníkov   konania.   Subjektívne   hľadisko účastníka (jeho osobný názor, domnienka, úvaha) je predmetom posúdenia otázky prípadnej zaujatosti   namietaného   sudcu   nadriadeným   súdom,   rozhodovanie   o   tejto   otázke   je   ale viazané výlučne na objektívne hľadisko.   Nemožno preto bez ďalšieho vychádzať len zo samotných   pochybností   účastníka,   o vzťahu   sudcu   k prejednávanej   veci,   k   účastníkom konania alebo k ich zástupcom, ale vždy treba posúdiť skutočnosti, ktoré viedli k týmto pochybám   účastníka.   Nadriadený   súd   môže   vylúčiť   namietaného   sudcu   z   prejednania a rozhodovania veci až vtedy, keď je evidentné, že tvrdený vzťah sudcu existuje a svojou povahou a intenzitou vykazuje znaky relevantné v zmysle § 14 ods. 1 O. s. p. Súčasťou základného práva na prejednanie veci pred nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... nie je preto povinnosť súdu vyhovieť návrhu účastníka súdneho konania, ktorý podal takýto návrh   podľa   §   15   O.   s.   p.   a   vylúčiť   označeného   sudcu   z ďalšieho   prejednávania a rozhodovania   veci   pre   zaujatosť.   Obsahom   základného   práva   na   prejednanie   veci nestranným   súdom   je   iba   povinnosť   súdu   prejednať   každý   návrh   oprávnenej   osoby   na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom...   I   keď   zákon   v   §   14   ods.   1   O.   s.   p.   spája   vylúčenie   sudcov   z prejednania a rozhodovania vo veci nielen so skutočne preukázanou zaujatosťou, ale aj vtedy, ak možno mať čo i len pochybnosť o ich nezaujatosti..., nemožno prehliadať, že rozhodnutie o vylúčení sudcu podľa § 14 ods. 1 O. s. p. predstavuje výnimku z významnej ústavnej zásady, že nikto nesmie   byť   odňatý   svojmu   zákonnému   sudcovi...   Vzhľadom   na   to   možno   vylúčiť   sudcu z prejednávania   a   rozhodovania   pridelenej   veci   len   celkom   výnimočne   a zo   skutočne závažných dôvodov, ktoré mu zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom, objektívne, nezaujato a spravodlivo. Existencia okolnosti relevantnej z hľadiska ustanovenia § 14 ods. 1 O. s. p. nebola v danej veci u namietaného sudcu Krajského súdu... zistená. Žalovaným 1/ namietaný   sudca   sa   k   návrhu   na   jeho   vylúčenie   z   prejednávania   a rozhodovania   veci vyjadril   tak,   že   účastníkov   konania   nepozná   a   že   k nim   ani   k   ich   zástupcom a k prejednávanej   veci   nemá   žiadny   vzťah.   Nakoľko   zo   spisu   nevyplývajú   žiadne   také skutočnosti, ktoré by preukazovali opak a spochybňovali správnosť jeho vyjadrenia, dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že v prípade sudcu JUDr. M. M.... nie sú dané zákonné dôvody, ktoré by ho vylučovali z prejednávania a rozhodovania danej veci. Pre hodnotenie objektivity sudcu, nemôže byť rozhodujúcim meradlom iba subjektívny pocit účastníka konania, že sudca je voči nemu zaujatý. Pochybnosti o nezaujatosti sudcu musia vyplývať,   z   objektívne   existujúcich   skutočností,   svedčiacich   o vzťahu   sudcu   k   veci, k účastníkom konania alebo k ich zástupcom, aký predpokladá ustanovenie § 14 ods. 1 O. s. p. Žalovaným 1/ prezentované pochybnosti o nezaujatosti namietaného sudcu z obsahu spisu nevyplývajú. Z vyššie uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky nevyhovel vznesenej námietke zaujatosti...“.

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   (čl. 124   ústavy)   nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov,   a že   jeho   úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

Vzhľadom na to ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže   preskúmavať   rozhodnutie   všeobecného   súdu   v prípade,   ak   v konaní,   ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   namietané   uznesenie   najvyššieho   súdu   nevykazuje znaky arbitrárnosti,   a   zároveň   považuje   právny   názor   najvyššieho   súdu   za   legitímny a akceptovateľný.   Ústavný   súd   nezistil,   že   by   uzneseniu   najvyššieho   súdu   sp. zn. 3 Nc 10/2007 z 19.   marca   2007 bolo   možné vyčítať jednostrannosť,   ktorá   by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu zákonných ustanovení, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty   a zmyslu. Ústavný súd vzhľadom   na uvedené   skutočnosti   uzavrel,   že skutkové alebo právne závery krajského súdu nemožno kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné s označenými článkami ústavy a dohovoru.

Takto   koncipované   odôvodnenie   dalo   odpoveď   na   skutkovú   a právnu   podstatu sťažovateľom   podaného   návrhu   na   vylúčenie   sudcu   krajského   súdu,   a preto   jeho obsah neosvedčuje   okolnosti   naznačujúce   príčinnú   súvislosť   s možným,   sťažovateľom namietaným porušením jeho označených práv.

Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je v občianskom súdnom konaní   garantované   prostredníctvom   vylúčenia   sudcu   z jej   ďalšieho   prejednávania pre zaujatosť v zmysle ustanovení § 14 až § 16 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). Obsahom základného práva na prerokovanie veci pred nestranným súdom nie je však povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb (t. j. samotného sudcu, ktorý podal takýto návrh podľa § 15 OSP, resp. účastníka súdneho konania, ktorý podal návrh podľa § 15a   ods. 1   OSP)   a vylúčiť   nimi   označeného   sudcu   z ďalšieho   prejednávania a rozhodovania   veci   pre   zaujatosť.   Obsahom   základného   práva   na prejednanie   veci nestranným súdom je len povinnosť súdu prerokovať každý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu   z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia   veci   pre   zaujatosť a rozhodnúť o ňom (napr. I. ÚS 27/98, II. ÚS 121/03).

Podľa   čl. 141   ods. 1   ústavy   vykonávajú   súdnictvo   nezávislé   a nestranné   súdy. Základom nezávislosti a nestrannosti súdu je docieliť právnu istotu, že práve súdy sú tými orgánmi štátu, ktoré poskytnú účinnú a nespochybniteľnú ochranu práva. Európsky súd pre ľudské   práva   pri   riešení   otázky   nestrannosti   sudcu   vychádza   z toho,   že   okrem   jeho nezávislosti   je   potrebné   brať   zreteľ   aj   na   ďalšie   aspekty   subjektívneho   a objektívneho charakteru.   Podľa   názoru   ESĽP   sa   subjektívna   stránka   nestrannosti   sudcu   týka   jeho osobných prejavov vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu a k účastníkom konania, prípadne ich zástupcom. Objektívny aspekt nestrannosti je založený na vonkajších inštitucionálnych, organizačných   a procesných   prejavoch   sudcu   a   jeho   vzťahu   k prerokúvanej   veci a k účastníkom konania. Rozhodujúcim prvkom rozhodovania o zaujatosti zákonného sudcu je to, či obava účastníka konania (jeho právneho zástupcu) je objektívne oprávnená. Treba rozhodnúť v každom jednotlivom prípade, či povaha a stupeň vzťahu sú také, že naznačujú nedostatok nestrannosti súdu (Pullar v. Spojené kráľovstvo). Za objektívne však nemožno považovať to, ako sa nestrannosť sudcu len subjektívne javí vonkajšiemu pozorovateľovi (účastníkovi   konania),   ale   to,   či reálne   neexistujú   objektívne   okolnosti,   ktoré   by   mohli objektívne viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca   určitým, nie nezaujatým vzťahom k veci disponuje.

V namietanom prípade sudca JUDr. M. M. uviedol, že sa necíti byť zaujatý, keďže je bez   vzťahu   k prerokúvanej veci,   účastníkom   konania,   ako   aj   k zástupcovi   sťažovateľa. Vnútorné pocity sudcu o svojej nestrannosti a nezávislosti treba akceptovať a predpokladať, pokiaľ sa nepreukáže opak, že nezakladajú dôvod jeho zaujatosti. Z objektívneho hľadiska sa však sťažovateľ snažil spochybniť nestrannosť uvedeného sudcu, avšak ústavný súd je toho   názoru,   že   aj   keď   jeho   argumenty   nie   sú   nezávažné,   nie sú ani   zásadné   pre   jeho rozhodnutie. Skutočnosť, že po odročení pojednávania (teda dokonca ani nie počas jeho priebehu) došlo k verbálnemu „stretu“ medzi právnou zástupkyňou sťažovateľa a členom odvolacieho   senátu,   nemôže   postačovať   podľa   názoru   ústavného   súdu   na   založenie pochybnosti o nezaujatosti zákonného sudcu k prerokúvanej veci, účastníkom konania ani k ich zástupcom.

Je potrebné poukázať na skutočnosť, že spoločenské vzťahy v najširšom slova zmysle sú vzťahmi vzájomného pôsobenia, kontaktu a interakcie medzi členmi spoločnosti. Týka sa to tiež (podľa názoru ústavného súdu - nie nevyhnutných) emočne ladených stretov osôb, sledujúcich   vlastné   profesionálne   záujmy,   ktoré   pokiaľ   nepresiahnú   únosnú   mieru,   je pomerne   komplikovane   následne   ich   objektivizovať   a vyvodiť   z nich   primerané   závery. V namietanom prípade bol (zrejme) súčasťou takéhoto verbálneho stretu zákonný sudca a právna   zástupkyňa   sťažovateľa   aj   to   po   skončení   (odročení)   pojednávania,   pričom prikladať tomuto exesu intenzitu a závažnosť, ktorá by založila pochybnosť o nezaujatosti zákonného   sudcu,   považuje   ústavný   súd   v okolnostiach   danej   veci   za   nedôvodné. K vylúčeniu   sudcu   z prerokúvania a rozhodovania   veci   môže   dôjsť   aj   pri zohľadnení sťažovateľom akcentovanej tzv. teórie zdania uplatňovanej v judikatúre ESĽP iba v prípade, keď je celkom zjavné, že jeho vzťah k danej veci, účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj napriek zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať „sine ira et studio“, teda nezávisle a nestranne. Analýza skutočností uvádzaných sťažovateľom   v námietke   zaujatosti   vznesenej   proti   zákonnému   sudcovi   v označenej právnej veci vedenej krajským súdom a v sťažnosti podľa čl. 127 ústavy však podľa názoru ústavného súdu v danom prípade prijatie takéhoto záveru neumožňuje.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí   na   ďalšie   konanie   (I. ÚS 66/98,   I. ÚS 27/04,   I. ÚS 25/05,   I. ÚS 74/05, I. ÚS 158/05, I. ÚS 213/05).

Ústavný   súd   v   súvislosti   so   svojou   rozhodovacou   činnosťou   opakovane   vyslovil, že ak sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal také porušenie základného práva alebo slobody, ktoré podľa okolností prípadu nemohlo nastať, ústavný súd návrh odmietne ako zjavne neopodstatnený (napr. II. ÚS 70/99, III. ÚS 45/03).

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že nezistil príčinnú súvislosť medzi označeným   rozhodnutím   najvyššieho   súdu   a namietaným   porušením   základného   práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   a   práva   podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Ako obiter dictum ústavný súd dodáva, že aj keby sťažovateľom namietané dôvody boli preukázané, rozhodovanie ústavného súdu by v danej veci bolo akademické, pretože následne v dôsledku späťvzatia odvolania bolo odvolacie konanie zastavené a v konečnom dôsledku bola žaloba (aj) proti sťažovateľovi zamietnutá. Sťažovateľ bol teda v súdnom spore úspešný.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   by   posudzovanie   sťažovateľom   namietaných skutočností   mohlo   dať odpoveď vzhľadom   na   osud   hlavnej   veci len   abstraktnú,   bez zohľadnenia, aké záujmy sú v hre, povahy sporu a jeho súvislosť s prerokúvaným prípadom, a to časovú i vecnú.

Z rozhodovacej činnosti ESĽP v spojitosti s čl. 6 ods. 1 dohovoru tiež vyplýva, že súd, ktorý prejednáva námietku účastníka konania o zaujatosti sudcu, nerozhoduje o merite veci (sťažnosť č. 19231/91, rozhodnutie z 9. januára 1995). Jeho rozhodnutie sa týka len zloženia súdu, ktoré nie je „občianskoprávneho charakteru“ v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože   ide   o právo   procesné.   Pokiaľ   by   malo   zloženie   súdu   vplyv   na   hlavné   konanie a rozhodnutie   na   ňom   prijímané,   je   potrebné   pripomenúť,   že   podstata   konania   sa   musí priamo týkať práv a záväzkov súkromného charakteru (Ringeisen vs. Rakúsko, rozsudok zo 16.   júla 1971,   Séria   A č.   13),   čo   v konaní o námietke   zaujatosti   sudcu   nemožno tvrdiť (sťažnosť č. 58751/00, rozhodnutie z 11. decembra 2003).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. októbra 2008