znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 332/06-21Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. novembra 2006 predbežne prerokoval sťažnosť J. M., M., M. J., P. a D. H., P., zastúpených advokátom JUDr. P. K., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na spravodlivý proces, na prístup   k súdu   a na   rozhodnutie   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva pokojne užívať a vlastniť majetok   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   a podľa   čl.   20   Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva na súdnu ochranu a na súdne konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a základného   práva   na   účinný   prostriedok   nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, to všetko v súvislosti s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom Krajským súdom v Prešove pod sp. zn. 2 Co 421/2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. M., M. J. a D. H. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Podaním z 29. júna 2006 doručeným Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len   „ústavný súd“)   toho istého   dňa   označeným   ako „Ústavná sťažnosť“,   s doplneniami z 12. júla 2006 a zo 17. júla 2006 J. M., M., M. J., P. a D. H., P. (ďalej len „sťažovateľky“, resp. „sťažovateľka č. 1“, „sťažovateľka č. 2“, „sťažovateľka č. 3“), zastúpené advokátom JUDr. P. K., K., namietajú porušenie základného práva na spravodlivý proces, na prístup k súdu   a na rozhodnutie   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva pokojne užívať a vlastniť majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu a na súdne konanie bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   46   ods.   1   a čl.   48   ods.   2   ústavy   a základného   práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru, to všetko v súvislosti s čl. 1 ods. 1 ústavy   v konaní   vedenom   Krajským   súdom   v Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“) pod sp. zn. 2 Co 421/2005.

Sťažovateľky   požadujú   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie uvedených   ustanovení   dohovoru,   dodatkového   protokolu   a ústavy   rozsudkom   krajského súdu sp. zn. 2 Co 421/2005 z 24. februára 2006 s tým, aby bol rozsudok zrušený a vec vrátená krajskému súdu na ďalšie konanie. V súvislosti s porušením práva na súdne konanie bez zbytočných prieťahov, resp. na rozhodnutie v primeranej lehote požadujú tiež primerané finančné zadosťučinenie vo výške 200 000 Sk pre každú zo sťažovateliek, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia advokátom.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľky   sú   ako   dedičky   právnymi   nástupkyňami podielových spoluvlastníkov pozemku zapísaného v pozemkovej knihe ako parc. č. 2066/2 vo   výmere   5,1492   ha   ležiaceho   v katastrálnom   území   P.,   a to   na   základe   viacerých dedičských   rozhodnutí.   Išlo   o pôvodných   vlastníkov   Š.   L.   a A.   L.,   ktorá   zomrela   (...) Rozhodnutím   bývalého   Mestského   národného   výboru   P.   (ďalej   len   „MsNV“) sp. zn. Výst. 6344/86-Pv   z 22.   septembra   1986   bol   tento   pozemok   na   návrh   finančného odboru vyvlastnený v prospech štátu pre účely individuálnej bytovej výstavby. V rozpore s vtedy platným právnym poriadkom bol už nebohej A. L. ustanovený opatrovník, ktorému bolo rozhodnutie o vyvlastnení doručené a v rozpore so skutočnosťou bola na rozhodnutí vyznačená doložka o jeho právoplatnosti dňom 5. februára 1988. Náhrada za vyvlastnený majetok   nebola   sťažovateľkám,   ale ani právnym   predchodcom   vyplatená.   Na   základe podnetu sťažovateľky č. 2 a v intenciách písomného stanoviska Krajskej prokuratúry v K. sp. zn. Kd 316/92, z ktorého vyplývalo, že vyvlastňovacie rozhodnutie nebolo sťažovateľke č. 2 doručené a nemohlo sa preto ani stať právoplatným, rozhodnutím bývalého Okresného úradu   životného   prostredia   P.   sp.   zn.   OÚŽP   617/92/ŠSS   zo   16.   novembra   1992   bolo vyvlastňovacie rozhodnutie ohľadom 1/3-inového podielu sťažovateľky č. 2 zrušené a návrh na   vyvlastnenie   bol   v tejto   časti   zamietnutý.   Rozhodnutie   nadobudlo   právoplatnosť 4. januára   1993.   Na   základe   vyvlastňovacieho   rozhodnutia   bol   pôvodný   pozemok rozparcelovaný   na   viacero   menších   pozemkov,   pričom   viacerými   rozhodnutiami   MsNV vydanými   1.   marca   1989   došlo   k prideleniu   jednotlivých   novovytvorených   parciel do osobného užívania viacerých fyzických osôb (ďalej len „žalovaní“) podľa § 198 a nasl. Občianskeho zákonníka v znení účinnom v tom čase. Nadväzne v mesiaci apríl 1989 MsNV so všetkými týmito osobami uzavrel dohody o zriadení práva osobného užívania pozemku podľa § 205 ods. 2 Občianskeho zákonníka. S účinnosťou od. 1. januára 1992 sa právo osobného užívania ex lege transformovalo u týchto osôb na právo vlastnícke. Keďže v čase vydania   rozhodnutí   MsNV   o pridelení   pozemkov   do   osobného   užívania   neboli   tieto pozemky   vo   vlastníctve   štátu   (vyvlastňovacie   rozhodnutie   nemohlo   nadobudnúť právoplatnosť,   keďže   nebolo   doručené   sťažovateľkám),   rozhodovanie   o ich   prideľovaní do osobného užívania sa dotýkalo bezprostredne vlastníckych práv sťažovateliek. Napriek tomu neboli tieto rozhodnutia sťažovateľkám doručené, pričom správny orgán s nimi ako s účastníčkami konania ani nepočítal. Z tohto dôvodu tak vyvlastňovacie rozhodnutie, ako aj následné   rozhodnutia   o pridelení   pozemkov   do   osobného   užívania   treba   považovať za nulitné   právne   akty.   Na   základe   uvedeného   skutkového   stavu   podali   sťažovateľky Okresnému   súdu   Prešov   (ďalej   len   „okresný   súd“)   žalobu,   ktorou   sa   domáhali   voči žalovaným   určenia,   že   s nimi   uzatvorené   dohody   o zriadení   práva   osobného   užívania sú neplatné,   že   tieto   osoby   sú   povinné   sťažovateľkám   pozemky   vydať,   ako   aj   určenia, že sťažovateľky   sú   podielovými   spoluvlastníčkami   týchto   pozemkov.   Rozsudkom okresného súdu č. k. 7 C 118/91-129 z 30. decembra 1999 bola táto žaloba zamietnutá s poukazom na to, že sťažovateľky nepreukázali existenciu naliehavého právneho záujmu na požadovaných   určujúcich   výrokoch.   Uznesením   Krajského   súdu   v Košiciach č. k. 17 Co 200/97-158 z 8.   novembra   1995   bol rozsudok   okresného   súdu   zrušený   a vec vrátená na ďalšie konanie s poukazom na to, že okresný súd nevzal do úvahy ustanovenia Občianskeho   zákonníka   upravujúce   vznik   osobného   užívania   pozemkov,   neprihliadol na to, že neb. A. L. nemohla byť účastníčkou vyvlastňovacieho konania, pretože už v čase jeho začiatku bola nebohá a tiež, že zmena vyvlastňovacieho rozhodnutia, ku ktorej došlo v roku   1992,   znamenala,   že   sťažovateľka   č.   2   je   nepochybne   stále   podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľností v 1/3-ine a že pre rozhodnutie vo veci je podstatné, či v čase prideľovania pozemkov do osobného užívania bolo možné považovať štát za výlučného vlastníka prideľovaných nehnuteľností,   lebo táto okolnosť môže mať vplyv na platnosť dohôd   o vzniku   práva   osobného   užívania   pozemkov.   Následným   rozsudkom   okresného súdu   č.   k.   7   C   118/91-270   z 20.   novembra   2000   bolo   žalobe   sťažovateliek   vyhovené v intenciách   právneho   názoru   vysloveného   v odvolacom   konaní.   Tento   rozsudok   bol napokon potvrdený rozsudkom krajského súdu č. k. 2 Co 119/01-288 z 22. marca 2002. Podľa   názoru   krajského   súdu   správny   orgán   rozhodujúci   o vyvlastnení   nebol   orgánom, ktorý by bol oprávnený rozhodovať o prejednaní dedičstva po neb. A. L., nemohol preto toto dedičstvo vyporiadať a jednotliví dedičia po neb. A. L. požívali dňom smrti neb. A. L. ochranu   ako   podieloví   spoluvlastníci   vyvlastňovaných   nehnuteľností.   Vzhľadom   na   to vyvlastňovacie rozhodnutie nemohlo ani nadobudnúť právoplatnosť, keďže sťažovateľkám nebolo vôbec doručené, resp. sťažovateľke č. 2 bolo doručené až v roku 1992. To znamená, že   rozsudok   okresného   súdu č.   k.   7   C   118/91-270   z 20.   novembra   2000   v spojení s rozsudkom krajského súdu č. k. 2 Co 119/01-288 z 22. marca 2002 sa stal právoplatným, čím   bolo   nesporne   deklarované,   že   právna   predchodkyňa   sťažovateliek   nikdy   nestratila svoje   vlastnícke   právo   k sporným   pozemkom   a po   jej   smrti   nadobudli   toto   právo sťažovateľky.   Po   uplynutí   dva   a pol   roka   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   č. k.   5   Cdo   103/03-323   z 29.   septembra   2004   bol v dovolacom   konaní   rozsudok   krajského   súdu   v spojení   s rozsudkom   okresného   súdu zrušený a vec vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie.   Najvyšší súd zistil formálne pochybenia   spočívajúce   jednak   v tom,   že účastníkom   konania   nebol   právny   nástupca MsNV, ako aj v tom, že sťažovateľky v petite žaloby nežiadali výslovne o určenie, že sú podielovými spoluvlastníčkami, ale sa domáhali iba určenia neplatnosti zmlúv o zriadení práva   osobného   užívania   pozemkov   a vydania   týchto   pozemkov.   Najvyšší   súd   ďalej konštatoval,   že vyvlastňovacie   konanie bolo nepochybne nesprávne vedené   voči   mŕtvej osobe, v dôsledku čoho sa štát nikdy nestal vlastníkom sporných pozemkov. Zároveň však vyslovil aj právny názor, podľa ktorého rozhodujúca je skutočnosť, že žalovaní nadobudli právo osobného užívania k pozemkom na základe rozhodnutí o ich pridelení do osobného užívania, teda na základe rozhodnutí štátneho orgánu, ktoré nie je možné zrušiť. Podľa názoru najvyššieho súdu skutočnosť, že pozemky neboli v čase vydania rozhodnutí o ich pridelení do osobného užívania žalovaným a teda ani v čase uzatvorenia dohôd o vzniku práva osobného užívania so žalovanými vo výlučnom socialistickom vlastníctve štátu, nie je pre rozhodnutie vo veci významná, keďže všeobecné súdy sa nemôžu zaoberať platnosťou, resp. neplatnosťou dohôd o zriadení práva osobného užívania pozemku, lebo podstatný je iba obsah rozhodnutí o pridelení pozemkov do osobného užívania, pričom tieto rozhodnutia sú   možno   chybnými,   nie   však   nulitnými   aktmi.   V ďalšom   konaní   potom   rozsudkom okresného súdu č. k. 7 C 118/91-352 zo 7. júna 2005 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom krajského   súdu   sp.   zn.   2   Co   421/2005   z 24.   februára   2006   bola   žaloba   sťažovateliek právoplatne zamietnutá, a to v intenciách právneho názoru vysloveného najvyšším súdom. Konečný   rozsudok   krajského   súdu   bol   doručený   vtedajšiemu   právnemu   zástupcovi sťažovateliek JUDr. I. Š. 4. mája 2006. Dovolanie proti tomuto rozsudku nie je prípustné.

Podľa   názoru   sťažovateliek   konečným   rozsudkom   krajského   súdu   došlo predovšetkým k porušeniu základných práv sťažovateliek na spravodlivý proces, na prístup k súdu a na primeranú lehotu pre rozhodnutie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru. Okrem toho došlo aj k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva na súdne konanie bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy.   Zároveň   došlo   aj   k porušeniu základného práva pokojne užívať a vlastniť majetok, a to tak v zmysle čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj v zmysle čl. 20 ústavy. Vzhľadom na tieto porušenia základných práv bol porušený aj čl. 1 ods. 1 ústavy.

Právo sťažovateliek na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj právo na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   bolo   porušené   tým,   že   krajský   súd konečným rozsudkom   nedodržal   požiadavku   správnej   aplikácie   právnych   noriem.   Došlo k nesprávnemu   právnemu   posúdeniu   veci   v tom,   že   príslušné   ustanovenia   zákona   boli nesprávne vyložené, pričom posudzované akty správnych orgánov boli vyhodnotené ako chybné, hoci v skutočnosti boli nulitné. Právny názor, podľa ktorého nemožno konštatovať neplatnosť dohody o zriadení práva osobného užívania pozemku pre existenciu prvšieho rozhodnutia   MsNV   o zriadení   tohto   práva,   ktoré   nemožno   vecne   preskúmať,   je   jednak nesprávny, ale je aj v rozpore s dlhodobou rozhodovacou praxou najvyššieho súdu. Podľa § 205 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v rozhodnom čase rozhodnutím o pridelení pozemku   do   osobného   užívania   právo   osobného   užívania   nevzniklo,   vzniklo   iba   právo na uzatvorenie dohody   o osobnom užívaní pozemku. Právo osobného užívania pozemku vzniklo   až   po   uzatvorení   dohody   o zriadení   práva   osobného   užívania,   a to   momentom registrácie dohody na bývalom štátnom notárstve. To znamená, že vznik práva osobného užívania pozemku bol viazaný na tzv. zloženú právnu skutočnosť, ktorej účinky nastali až po tom, keď sa realizovali všetky jednotlivé právne skutočnosti, ktoré ju tvorili. Preto ak chýbala   čo   len   jedna   z požadovaných   skutočností,   právne   účinky   zloženej   právnej skutočnosti   nenastali.   Ani   rozhodnutie   bývalého   štátneho   notárstva   o registrácii   dohody o zriadení   práva   osobného   užívania   pozemku   nevylučovalo,   aby   platnosť   registrovanej dohody mohla byť v súdnom konaní napadnutá a preskúmaná. Ak súd zistil, že uzatvorená dohoda   o zriadení   práva   osobného   užívania   pozemku   sa   priečila   zákonu,   bol   povinný bez ohľadu na rozhodnutie správneho orgánu (v danom prípade MsNV) a štátneho notárstva rozhodnúť podľa § 39 Občianskeho zákonníka, že dohoda je neplatná. Z právneho názoru vyjadreného v stanovisku občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn. Cpj 52/80 z 9.   decembra   1980   zaoberajúceho   sa   výkladom   ustanovení   Občianskeho   zákonníka o osobnom   užívaní   pozemkov   vyplýva,   že   na   základe   žaloby   o neplatnosť   dohody o osobnom užívaní pozemkov „súd je povinný skúmať platnosť dohody nielen po formálnej stránke, ale aj po materiálnej stránke, najmä, či sú pozemky uvedené v dohode totožné s pozemkami   uvedenými   v rozhodnutí   ONV,   či   sú   tieto   vo   vlastníctve   štátu,   prípadne organizácie, ktorá uzatvára dohodu“. Od týchto právnych názorov a ustálenej rozhodovacej praxe   sa   krajský   súd   odchýlil   bez   akéhokoľvek   predvídateľného   a rozumného   dôvodu a bez toho, aby takýto svoj postup akokoľvek odôvodnil, či vysvetlil a vo veci zaujal úplne odlišný právny názor. Jednou z požiadaviek právneho štátu je pritom nepochybne i stabilita rozhodovania súdov, predvídateľnosť ich rozhodnutí a vylúčenie zmeny dlhodobo stabilnej rozhodovacej praxe bez dostatočného a rozumného odôvodnenia. Pri výklade zastávanom krajským súdom by bolo možné vydať rozhodnutie o zriadení práva osobného užívania pozemku   k akémukoľvek   pozemku   a bez   splnenia   akýchkoľvek   podmienok,   teda aj k takému pozemku, ktorý bol v súkromnom vlastníctve a tento stav by už nebolo možné žiadnym spôsobom zmeniť. Nezodpovedalo by to zásade spravodlivosti ani podstate práva, ktorého   nepochybným   účelom   je   záväzne   regulovať   spoločenské   vzťahy.   Bližšie neodôvodnený   názor   krajského   súdu,   podľa   ktorého   rozhodnutia   o pridelení   pozemkov do osobného užívania nie sú nulitnými aktmi, ignoruje skutočnosť, že tieto neboli doručené sťažovateľkám a dosiaľ nenadobudli právoplatnosť.   Okrem toho nie sú vydané v súlade so zákonom   a sú   svojvoľné.   Pokiaľ   krajský   súd   založil   svoje   rozhodnutie na zásadnej a rozsiahlo nesprávnej aplikácii právnych predpisov, porušil tým požiadavku na spravodlivosť súdneho konania.

Právo sťažovateliek na rozhodnutie v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. na súdne konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy bolo porušené v tom, že súdy nerozhodli o ich žalobe v primeranej lehote, keďže súdne konanie trvalo viac než 15 rokov, čo nemožno ospravedlniť ani právnou   či skutkovou zložitosťou   prípadu. Takýto   postup   súdov   vyvolal   u   sťažovateliek   bez   ohľadu   na   výsledok   konania   traumu z jeho dĺžky, pocity neistoty a stratu viery v účinnú ochranu ich práv, teda nemateriálnu ujmu   významnej   intenzity.   Sťažovateľky   pritom   nezdieľajú   názor,   že   porušenie   tohto ich základného práva možno uplatniť iba do času, kým konanie, v ktorom k porušeniu tohto práva malo dôjsť, nebolo právoplatne skončené.

Právo sťažovateliek na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru a s tým súvisiace právo na prístup k súdu podľa čl. 6 ods. 1dohovoru, resp. čl. 46 ods. 1 ústavy bolo porušené tým, že rozhodnutia o zriadení práva osobného užívania pozemku sú v zmysle právneho   názoru   najvyššieho   súdu   a krajského   súdu   ako   akty   štátneho   orgánu nepreskúmateľné   iným   orgánom   a z hľadiska   ich   vecnej   správnosti   ich   nemožno všeobecným   súdom   v občianskoprávnom   konaní   preskúmavať,   a to   aj   napriek   tomu, že ide o svojvoľné rozhodnutia ignorujúce platné právne predpisy. Je v rozpore s právom na účinný prostriedok nápravy bez racionálneho dôvodu vyňať z prieskumu všeobecných súdov aj dohody o zriadení práva osobného užívania v týchto prípadoch, a to z hľadiska ich platnosti.

Právo   sťažovateliek   pokojne   užívať   a   vlastniť   majetok   podľa   čl.   1   dodatkového protokolu, resp. podľa čl. 20 ústavy bolo krajským súdom porušené tým, že hoci vlastnícke právo sťažovateliek k sporným pozemkom bolo jednoznačné, čo bolo deklarované skoršími právoplatnými   rozsudkami,   v konečnom   dôsledku   sťažovateľky   o tento   majetok   prišli, a to na základe neskoršieho právoplatného rozsudku krajského súdu.

Z rozsudku najvyššieho súdu č. k. 5 Cdo 103/03-323 z 29. septembra 2004 vyplýva, že došlo ku zrušeniu rozsudkov krajského súdu   sp. zn. 2 Co 119/01 z 22. marca 2002 a okresného súdu č.   k. 7 C 118/91-270 z 20. novembra 2000, pričom   vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie. Podľa právneho názoru najvyššieho súdu krajský súd predovšetkým nesprávne posúdil otázku okruhu účastníkov konania na strane žalovaných, lebo nevyvodil žiaden právny dôsledok zo skutočnosti, že predmetom konania bola žaloba o určenie neplatnosti dohôd o zriadení práva osobného užívania pozemku, pričom v takomto prípade musia byť na strane žalovaných účastníkmi konania všetci účastníci týchto dohôd. Dohody o zriadení práva osobného užívania pozemku uzatváral so žalovanými MsNV ako mocenský orgán štátu, ktorý však bol medzičasom zrušený. Preto účastníkom konania mal byť aj   štát.   Ďalej krajský   súd   nesprávne   riešil   aj   otázku   naliehavého   právneho   záujmu sťažovateliek na určení neplatnosti dohôd o zriadení práva osobného užívania pozemku. Totiž prípadným určením neplatnosti týchto dohôd by nebola vyriešená otázka vlastníckeho práva k pozemku, a preto by takýmto určením nebolo možné ani dosiahnuť zosúladenie zápisu   vlastníckych   práv   v katastri   nehnuteľností   so   skutočným   stavom.   Okrem   toho, ak právna   otázka   –   platnosť   dohody,   o ktorej   má   byť   rozhodnuté   na   základe   žaloby o určenie,   má   povahu   otázky   predbežnej   vo   vzťahu   k inej   právnej   otázke,   nie   je   daný naliehavý právny záujem na určení neplatnosti dohody, pokiaľ možno žalovať o určenie samotného práva – vlastníctva sťažovateliek. Aj keď samotné nesprávne právne posúdenie uvedených dvoch otázok je postačujúce pre zrušenie rozsudku odvolacieho súdu, najvyšší súd považoval za vhodné zaujať stanovisko aj k samotnej existencii dôvodu neplatnosti dohôd o zriadení práva osobného užívania pozemku, za ktorý okresný súd a krajský súd považovali nedostatok výlučného vlastníckeho práva štátu k pozemku, ktorý bol predmetom týchto dohôd. Na základe právnej úpravy účinnej do 31. decembra 1991 vznikalo právo osobného   užívania   pozemku   na   základe   dvoch   právnych   skutočností:   rozhodnutia o pridelení pozemku a dohody o zriadení práva osobného užívania pozemku, ku ktorej bola nevyhnutná   registrácia   štátnym   notárstvom   (právo   osobného   užívania   vzniklo   až registráciou dohody). Na rozdiel od zmluvných prevodov, kde sa až na zákonom stanovené minimálne   výnimky   uplatňuje   jednoznačná   zásada   nemo   plus   iuris   ad   alium   transferre potest, quam ipse habet (nikto nemôže previesť na iného viac práv, než má sám), bol pri vzniku práva osobného užívania zvolený prideľovací princíp, ktorý vyžadoval právoplatné a vykonateľné rozhodnutie správneho orgánu o pridelení pozemku. Z tohto hľadiska je preto nevyhnutné zaoberať sa   povahou   uvedeného rozhodnutia, najmä so   zameraním na jeho účinky   v prípade,   že   štát   nebol   vlastníkom   pozemku,   ktorý   bol   rozhodnutím   pridelený. Povaha   účinkov   rozhodnutia   je   závislá   na   rozlišovaní   chybných   a nulitných   správnych aktov. Najvyšší súd vychádzal zo záveru, že pokiaľ by išlo o nulitný (ničotný) akt (paakt), nevznikli   by   z neho   žiadne   právne   následky,   na   rozdiel   od   chybného   aktu,   pri   ktorom sa uplatní prezumpcia jeho správnosti (do doby zrušenia jeho účinkov). V danej veci bolo zistené, že dohodám o zriadení práva osobného užívania pozemku uzavretým medzi MsNV a žalovanými predchádzali rozhodnutia MsNV o pridelení pozemkov do osobného užívania, ktoré   sa   stali   právoplatnými.   Ak   hodnotíme   uvedené   rozhodnutia   o pridelení   pozemkov do osobného užívania ako nulitné či chybné, treba konštatovať, že okolnosť neexistencie vlastníckeho práva štátu k prideľovaným pozemkom (čomu nasvedčuje zistený skutkový stav, keď vyvlastňovacie konanie o vyvlastnení pozemku bolo nesprávne vedené voči osobe mŕtvej a nie voči jeho skutočným vlastníkom) nemohla mať vplyv na neúčinnosť týchto rozhodnutí. Rozhodnutia o pridelení pozemkov boli rozhodnutiami orgánu štátnej správy (prejavom   štátnej   moci   a nie   prejavom   vôle   štátu   ako   vlastníka)   vydanými   v správnom konaní. Napriek uvedenej právnej chybe nebolo a nie je možné zrušiť tieto rozhodnutia ani v rámci ich preskúmania mimo odvolacieho konania predovšetkým preto, že podľa § 67 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok) v znení neskorších predpisov rozhodnutie, ktorým sa účastníkovi konania dal súhlas na občianskoprávny alebo pracovnoprávny   úkon,   nemožno   mimo   odvolacieho   konania   zrušiť   alebo   zmeniť, ak účastník konania nadobudol práva dobromyseľne. Dobromyseľnosť žalovaných nebola spochybnená   (na   základe   rozhodnutia   im   vzniklo   právo,   aby   s nimi   boli   uzavreté občianskoprávne dohody). Pre rozhodnutia o pridelení pozemku do osobného užívania preto platí predpoklad ich správnosti, dokiaľ nebudú zrušené alebo zmenené, k čomu v danej veci nemôže   už   vzhľadom   na   zákonné   lehoty   dôjsť.   Právoplatnosťou   rozhodnutí   o pridelení pozemkov do osobného užívania vzniklo žalovaným právo na uzavretie dohôd o zriadení práva   osobného   užívania   pozemkov   a na   druhej   strane   štátu   vznikla   povinnosť   takéto dohody   uzavrieť   (túto   povinnosť   mu   ukladali   právoplatné   rozhodnutia   orgánu   štátnej správy, ktoré neboli zrušené a ktoré už ani nie je možné zrušiť). Preto žalovaným platne vzniklo   právo   osobného   užívania   pozemku.   Ak   im   právo   osobného   užívania   pozemku svedčilo ku dňu 31. decembra 1991, potom dňom 1. januára 1992 sa premenilo priamo zo zákona   na   právo   vlastnícke.   Týmto   okamihom   zaniklo   zároveň   vlastnícke   právo pôvodných vlastníkov. Právny záver krajského súdu o neplatnosti dohôd o zriadení práva osobného užívania pozemku preto nebol správny.

Z rozsudku krajského súdu sp. zn. 2 Co 421/2005 z 24. februára 2006 vyplýva, že bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 7 C 118/1991-352 zo 7. júna 2005. Uvedeným rozsudkom okresného súdu bola zamietnutá žaloba sťažovateliek o určenie ich vlastníctva k pozemkom   vedeným   v katastri   nehnuteľností   ako   vlastníctvo   žalovaných.   Krajský   súd vychádzal z právneho názoru najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Podľa § 25 ods. 3 zákona   o   ústavnom   súde   ak   sa   návrh   neodložil   alebo   neodmietol,   prijme   sa   na   ďalšie konanie v rozsahu, ktorý sa vymedzí vo výroku uznesenia o prijatí návrhu.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody,   reálnosť   ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05, I. ÚS 74/05, I. ÚS 158/05, I. ÚS 213/05).

Pri namietanom porušení ústavou zaručeného práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods. 2   ústavy   sa   skúma,   či   vec   bola   právoplatne skončená   skôr,   ako   sa   sťažovateľ   domáhal   ochrany   svojho   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, pretože ústavný súd poskytuje ochranu základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď k porušeniu namietaného   práva   došlo   alebo   porušenie   v tomto   čase   ešte   trvalo   (napr.   I.   ÚS   34/99, II. ÚS 32/00),   pretože   účelom   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Odstránenie   stavu   právnej   neistoty   sa   dosiahne   až   právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu (napr. II. ÚS 26/95, I. ÚS 10/98, II. ÚS 32/00, I. ÚS 123/06).Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

V súvislosti   s namietaným   porušením   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ako aj obdobného práva na rozhodnutie v primeranej lehote podľa čl. 6 ods.   1 dohovoru v konaní vedenom krajským súde pod sp. zn. 2 Co 421/2005 treba uviesť, že podľa argumentácie sťažovateliek podaná sťažnosť smeruje   voči   krajskému   súdu.   V skutočnosti   však   sťažovateľky   nevytýkajú   porušenie základného práva na rozhodnutie v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a na súdne konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v konaní vedenom krajským súdom, pretože sú toho názoru, že celková dĺžka konania od podania žaloby až po konečné rozhodnutie krajského súdu bola neprimerane dlhá. Zároveň sú toho názoru, že nemožno akceptovať doterajšiu judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej tieto základné práva musia byť na ústavnom súde uplatnené ešte pred skončením súdneho konania.

Ústavný   súd   nemá   dôvod   odchýliť   sa   od   svojej   doterajšej   judikatúry.   I naďalej je toho názoru, že právoplatným rozhodnutím vo veci samej sa končí stav právnej neistoty účastníkov konania pred všeobecným súdom, a preto v tomto štádiu už nie je daná možnosť porušenia   označených   základných   práv.   Okrem   toho   treba   zdôrazniť   aj   skutočnosť, že sťažovateľky   zbytočné   prieťahy   v konaní   pred   krajským   súdom   ani   nenamietali. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti treba túto časť sťažnosti považovať za zjavne neopodstatnenú.

Odlišná je situácia vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľky namietajú porušenie práva na spravodlivý proces a na prístup k súdu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva   pokojne   užívať   a   vlastniť   majetok   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   a čl.   20 ústavy, práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru, to všetko v súvislosti s čl. 1 ods. 1 ústavy v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 2 Co 421/2005.

Ústavný súd konštatuje, že tak z obsahu sťažnosti ako aj z pripojených relevantných listinných   dôkazov   (dovolacieho   rozsudku   najvyššieho   súdu   č.   k.   5   Cdo   103/03-323 z 29. septembra   2004   a právoplatného   odvolacieho   rozsudku   krajského   súdu sp. zn. 2 Co 421/2005   z 24.   februára   2006)   je   nepochybné,   že   pôvodný   právoplatný rozsudok   krajského   súdu,   ktorý   priznal   sťažovateľkám   vlastnícke   právo,   bol   najvyšším súdom   v dovolacom   konaní   zrušený.   Najvyšší   súd   ako   dovolací   súd   vyslovil   záväzný právny   názor   nepriaznivý   pre   sťažovateľky,   podľa   ktorého   hoci   sťažovateľky   svoje vlastnícke právo nestratili, napriek tomu nie je v právomoci všeobecných súdov preskúmať správnosť rozhodnutia správneho orgánu o pridelení pozemkov sťažovateliek do osobného užívania žalovaných. Vyplýva to zo skutočnosti, že rozhodnutie správneho orgánu je podľa všetkého chybné, nie však nulitné.

Ďalej treba vziať na zreteľ, že v ďalšom konaní sa všeobecné súdy riadili uvedeným záväzným právnym názorom najvyššieho súdu a rozhodli plne v jeho intenciách.

Na základe uvedeného stavu zastáva ústavný súd názor, že neexistuje potrebná miera príčinnej   súvislosti   medzi   právoplatným rozsudkom   krajského   súdu,   ktorý   sťažovateľky napádajú,   a tým   porušením   ich   základných   práv,   ktoré   v sťažnosti   namietajú.   Inak povedané, pokiaľ právny názor najvyššieho súdu vyslovený v dovolacom konaní považovali sťažovateľky za porušenie ich základných práv, potom bolo namieste podať na ústavnom súde sťažnosť proti dovolaciemu rozsudku najvyššieho súdu. Tu by bola príčinná súvislosť jednoznačná. Z obsahu predmetnej ústavnej sťažnosti však nevyplýva, že by sťažovateľky proti dovolaciemu rozsudku najvyššieho súdu č. k. 5 Cdo 103/03-323 z 29. septembra 2004 podali   sťažnosť   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy.   Napokon   v tejto   sťažnosti   ani   neoznačili priamo za porušovateľa označených základných práv aj najvyšší súd.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok. V Košiciach 3. novembra 2006