znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 331/2014-18

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   2.   júla   2014 predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s. r. o., Pribinova 25,   Bratislava,   vedené   pod   sp. zn.   Rvp 1156/2014,   Rvp 1158/2014, Rvp 1160/2014,   Rvp 1161/2014,   Rvp 1165/2014,   Rvp 1173/2014,   Rvp 1239/2014, Rvp 1245/2014,   Rvp 1246/2014,   Rvp 1248/2014,   Rvp 1249/2014,   Rvp 1251/2014, Rvp 1252/2014,   Rvp 1254/2014   až   Rvp 1260/2014,   Rvp 1264/2014,   Rvp 1268/2014, Rvp 1270/2014,   Rvp 1273/2014   až   Rvp 1276/2014,   Rvp 1278/2014,   Rvp 1279/2014 a sp. zn. Rvp 1291/2014, zastúpenej advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., Advokátska   kancelária   Fridrich   Paľko,   s. r. o.,   Grösslingová   4,   Bratislava,   vo   veci namietaného   porušenia   základných   práv   podľa   čl.   46   ods.   1   a   čl.   48   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky,   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a práva podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie postupom a uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 2 CoE 144/2012 z 31. augusta 2012, sp. zn. 2 CoE 260/2012 z 31. júla 2012, sp. zn. 17 CoE 160/2012 z 25. júla 2012, sp. zn.   1 CoE 401/2012   z 18.   septembra   2012,   sp. zn.   1 CoE 359/2012   z 12.   júla   2012, sp. zn. 2 CoE 313/2012 z 31. júla 2012, sp. zn. 14 CoE 78/2012 z 29. marca 2012, sp. zn. 43 CoE 156/2012   z 19.   júla 2012,   sp. zn.   2 CoE 406/2012   z 28.   septembra 2012,   sp. zn. 2 CoE 334/2012   z 28.   septembra   2012,   sp. zn.   1 CoE 234/2012   z 30.   mája 2012,   sp. zn. 2 CoE 233/2012 z 5. decembra 2011, sp. zn. 16 CoE 201/2012 z 3. augusta 2012, sp. zn. 41 CoE 160/2012 z 8. augusta 2012, sp. zn. 16 CoE 102/2012 z 18. apríla 2012 a sp. zn. 14 CoE 197/2012 z 18. júna 2012, postupom a uzneseniami Krajského súdu v Nitre sp. zn. 11 CoE 100/2012 z 26. septembra 2012, sp. zn. 26 CoE 39/2012 z 30. apríla 2012, sp. zn. 15 CoE 128/2012 z 27. júla 2012 a sp. zn. 5 CoE 120/2012 z 31. októbra 2012, postupom a uzneseniami Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 2 CoE 164/2012 z 20. septembra 2012 a sp. zn. 2 CoE 221/2012 z 2. augusta 2012, postupom a uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn.   3 CoE 125/2012   z 18.   októbra   2012,   postupom   a   uzneseniami   Krajského   súdu v Prešove sp. zn. 16 CoE 84/2012 z 28. mája 2012, sp. zn. 23 CoE 12/2012 zo 17. decembra 2012, sp. zn. 9 CoE 51/2012 z 25. septembra 2012, sp. zn. 1 CoE 104/2012 z 29. novembra 2012, sp. zn. 20 CoE 140/2012 z 28. júna 2012 a sp. zn. 5 CoE 182/2012 z 22. januára 2013 a postupom a uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 3 CoE 42/2012 z 28. júna 2012, ako   aj   postupom   a   uzneseniami   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn. 1 Oboer 263/2013 z 29. októbra 2013, sp. zn. 3 Cdo 418/2012 z 19. septembra 2013, sp. zn. 3 Cdo 79/2013 zo 7. novembra 2013, sp. zn. 1 Oboer 3/2013 z 29. októbra 2013, sp. zn. 3 Cdo 413/2012 zo 17. októbra 2013, sp. zn. 1 Oboer 26/2013 z 29. októbra 2013, sp. zn. 10 Oboer 21/2013 z 29.   októbra   2013,   sp. zn.   5   Oboer   501/2013   z 29.   novembra 2013, sp. zn. 2 Cdo 77/2013 z 31. októbra 2013, sp. zn. 2 ECdo 3/2013 z 31. októbra 2013, sp. zn. 7 ECdo 48/2013 z 8. novembra 2013, sp. zn. 7 ECdo 99/2013 z 8. novembra 2013, sp. zn. 7 ECdo 36/2013 z 8. novembra 2013, sp. zn. 1 Oboer 6/2013 z 29. októbra 2013, sp. zn. 3 Cdo 443/2012 z 24. októbra 2013, sp. zn. 4 Cdo 438/2012 z 24. októbra 2013, sp. zn. 1 Oboer 2/2013 z 29. októbra 2013, sp. zn. 7 Cdo 48/2013 z 8. novembra 2013, sp. zn. 2 ECdo   6/2013   z 31.   októbra   2013,   sp. zn.   2   Cdo   54/2014   z 31.   októbra   2013,   sp. zn. 2 ECdo 1/2013 z 31. októbra 2013, sp. zn. 2 ECdo 83/2013 z 31. októbra 2013, sp. zn. 2 ECdo 46/2013 z 31. októbra 2013, sp. zn. 8 ECdo 4/2013 z 30. októbra 2013, sp. zn. 7 ECdo   66/2013   z 8.   novembra   2013,   sp. zn.   5   Oboer   256/2013   z 29.   novembra   2013, sp. zn. 7 ECdo 34/2013 z 8. novembra 2013, sp. zn. 5 Cdo 393/2012 z 9. augusta 2013, sp. zn. 4 ECdo 160/2013 z 30. septembra 2013 a sp. zn. 7 ECdo 87/2013 z 8. novembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s. r. o.,   vedené   pod   sp. zn. Rvp 1156/2014,   Rvp 1158/2014,   Rvp 1160/2014,   Rvp 1161/2014,   Rvp 1165/2014, Rvp 1173/2014,   Rvp 1239/2014,   Rvp 1245/2014,   Rvp 1246/2014,   Rvp 1248/2014, Rvp 1249/2014,   Rvp 1251/2014,   Rvp 1252/2014,   Rvp 1254/2014   až   Rvp 1260/2014, Rvp 1264/2014,   Rvp 1268/2014,   Rvp 1270/2014,   Rvp 1273/2014   až   Rvp 1276/2014, Rvp 1278/2014, Rvp 1279/2014 a sp. zn.   Rvp 1291/2014 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 1156/2014.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)   boli 5. februára 2014   (sťažnosti   vedené   pod   sp. zn.   Rvp 1156/2013,   Rvp 1158/2014,   Rvp 1160/2014, Rvp 1161/2014, Rvp 1165/2014, Rvp 1173/2014) a 13. februára 2014 (sťažnosti vedené pod sp. zn. Rvp 1239/2014, Rvp 1245/2014, Rvp 1246/2014, Rvp 1248/2014, Rvp 1249/2014, Rvp 1251/2014,   Rvp 1252/2014,   Rvp 1254/2014   až   Rvp 1260/2014,   Rvp 1264/2014, Rvp 1268/2014,   Rvp 1270/2014,   Rvp 1273/2014   až   Rvp 1276/2014,   Rvp 1278/2014, Rvp 1279/2014,   Rvp 1291/2014)   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti POHOTOVOSŤ,   s. r. o.,   Pribinova 25,   Bratislava   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorými namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) postupom a uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 2 CoE 144/2012 z 31. augusta 2012, sp. zn. 2 CoE 260/2012 z 31. júla 2012, sp. zn. 17 CoE 160/2012 z 25.   júla 2012,   sp. zn. 1 CoE 401/2012 z 18.   septembra   2012, sp. zn.   1 CoE 359/2012   z 12.   júla   2012,   sp. zn.   2 CoE 313/2012   z 31.   júla   2012,   sp. zn. 14 CoE 78/2012   z 29.   marca   2012,   sp. zn.   43 CoE 156/2012   z 19.   júla   2012,   sp. zn. 2 CoE 406/2012   z 28.   septembra   2012,   sp. zn.   2 CoE 334/2012   z 28.   septembra   2012, sp. zn. 1 CoE 234/2012 z 30. mája 2012, sp. zn. 2 CoE 233/2012 z 5. decembra 2011, sp. zn. 16 CoE 201/2012   z 3.   augusta   2012,   sp. zn.   41 CoE 160/2012   z 8.   augusta   2012,   sp. zn. 16 CoE 102/2012 z 18. apríla 2012 a sp. zn. 14 CoE 197/2012 z 18. júna 2012, postupom a uzneseniami Krajského súdu v Nitre sp. zn. 11 CoE 100/2012 z 26. septembra 2012, sp. zn. 26 CoE 39/2012   z 30.   apríla   2012,   sp. zn.   15 CoE 128/2012   z 27.   júla   2012   a sp. zn. 5 CoE 120/2012 z 31. októbra 2012, postupom a uzneseniami Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 2 CoE 164/2012 z 20. septembra 2012 a sp. zn. 2 CoE 221/2012 z 2. augusta 2012, postupom a uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 3 CoE 125/2012 z 18. októbra 2012, postupom   a   uzneseniami   Krajského   súdu   v Prešove   sp. zn.   16 CoE 84/2012   z 28.   mája 2012, sp. zn. 23 CoE 12/2012 zo 17. decembra 2012, sp. zn. 9 CoE 51/2012 z 25. septembra 2012, sp. zn. 1 CoE 104/2012 z 29. novembra 2012, sp. zn. 20 CoE 140/2012 z 28. júna 2012 a sp. zn. 5 CoE 182/2012 z 22. januára 2013 a postupom a uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 3 CoE 42/2012 z 28. júna 2012 (ďalej len „krajské súdy“ a „napadnuté uznesenia krajských súdov“), ako aj postupom a uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Oboer 263/2013 z 29. októbra 2013, sp. zn. 3 Cdo 418/2012 z 19. septembra 2013, sp. zn. 3 Cdo 79/2013 zo 7. novembra 2013, sp. zn. 1 Oboer 3/2013 z 29. októbra 2013, sp. zn. 3 Cdo 413/2012 zo 17. októbra 2013, sp. zn. 1 Oboer 26/2013 z 29. októbra 2013, sp. zn. 10 Oboer 21/2013 z 29. októbra 2013, sp. zn. 5 Oboer 501/2013 z 29. novembra 2013, sp. zn. 2 Cdo 77/2013 z 31. októbra 2013, sp. zn. 2 ECdo 3/2013 z 31. októbra 2013, sp. zn. 7 ECdo 48/2013 z 8. novembra 2013, sp. zn. 7 ECdo 99/2013 z 8. novembra 2013, sp. zn. 7 ECdo 36/2013 z 8. novembra 2013, sp. zn. 1 Oboer 6/2013 z 29. októbra 2013, sp. zn. 3 Cdo 443/2012 z 24. októbra 2013, sp. zn. 4 Cdo 438/2012 z 24.   októbra 2013, sp. zn. 1 Oboer 2/2013 z 29. októbra 2013, sp. zn. 7 Cdo 48/2013   z 8.   novembra   2013,   sp. zn.   2 ECdo   6/2013   z 31. októbra   2013,   sp. zn.   2   Cdo 54/2014   z 31.   októbra   2013,   sp. zn.   2 ECdo   1/2013   z 31. októbra   2013,   sp. zn.   2   ECdo 83/2013 z 31. októbra 2013, sp. zn. 2 ECdo 46/2013 z 31. októbra 2013, sp. zn. 8 ECdo 4/2013 z 30. októbra 2013, sp. zn. 7 ECdo 66/2013 z 8. novembra 2013, sp. zn. 5 Oboer 256/2013 z 29. novembra 2013, sp. zn. 7 ECdo 34/2013 z 8. novembra 2013, sp. zn. 5 Cdo 393/2012 z 9. augusta 2013, sp. zn. 4 ECdo 160/2013 z 30. septembra 2013 a sp. zn. 7 ECdo 87/2013 z 8. novembra 2013 (ďalej len „uznesenia najvyššieho súdu“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Sťažovateľka poskytla na základe zmlúv o úvere uzavretých s dlžníkmi úvery, ktoré boli títo povinní vrátiť podľa podmienok   dojednaných   v   úverových   zmluvách.   Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   dlžníci dobrovoľne nepristúpili k úhrade svojich záväzkov, ich pohľadávky voči sťažovateľke sa stali splatnými a v nadväznosti na podmienky dojednané v úverových zmluvách obsahujúce vo väčšine prípadov tzv. rozhodcovskú doložku boli sťažovateľkou začaté rozhodcovské konania   pred   ňou   zvoleným   rozhodcovským   súdom.   Následne   boli   na   základe rozhodcovských   rozsudkov   vydaných   v   týchto   konaniach   začaté   exekučné   konania. V ďalších   prípadoch   boli   na   základe   splnomocnenia   udeleného   dlžníkmi   pri   podpise úverovej zmluvy spísané splnomocnencom dlžníkov notárske zápisnice, ktoré sa taktiež stali   exekučnými   titulmi,   na   podklade   ktorých   boli   v   prospech   sťažovateľky   začaté exekučné   konania.   V   priebehu   exekučného   konania   bolo   uzneseniami   okresných   súdov v sťažovateľkou napadnutých konaniach rozhodnuté o zastavení prebiehajúcich exekučných konaní. Krajské súdy na odvolania sťažovateľky svojimi rozhodnutiami potvrdili napadnuté uznesenia   okresných   súdov   ako   vecne   správne.   Najvyšší   súd   dovolania   sťažovateľky odmietol.

Sťažovateľka   v   predostretej   argumentácii   atakuje   právne   závery   vyplývajúce z rozhodovacej   činnosti   krajských   súdov   a   najvyššieho   súdu,   ktorým   vytýka   ich nesprávnosť   z hľadiska   právneho   posúdenia   relevantných   hmotnoprávnych   ustanovení príslušných právnych predpisov na predmetnú právnu vec.

Sťažovateľka za relevantné pochybenie v postupe a rozhodovaní krajských súdov ako aj   najvyššieho   súdu   považuje   predovšetkým   skutočnosť,   že   o   zastavení   uvedených exekučných   konaní   bolo   rozhodnuté   bez toho,   aby   boli   predtým   účastníci   exekučných konaní upozornení na neprijateľnú podmienku konania a mali možnosť sa k nej vyjadriť, čím   bola   sťažovateľka   ukrátená   o   reálnu   možnosť   domáhať   sa,   aby   všeobecné   súdy konajúce   v   jej   právnych   veciach   zohľadnili   jej   nesúhlas   s   touto   neprijateľnosťou podmienky.   Uvedeným   postupom   krajských   súdov   a   najvyššieho   súdu   došlo   podľa sťažovateľky   k   porušeniu   čl.   47   charty,   teda   k   porušeniu   práva   na   účinný   prostriedok nápravy   ako aj práva   na spravodlivý   proces vrátane porušenia   zásady   kontradiktórnosti konania.

Najvyšší súd sa podľa sťažovateľky tiež dopustil porušenia jej základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, pretože sa „neobrátil na Súdny dvor Európskej únie s otázkou, ktorú paradoxne v čase jeho konania už Súdny dvor Európskej únie riešil ani nevyčkal na rozhodnutie Európskeho súdneho dvora...“. V tejto súvislosti sťažovateľka poukazuje na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) vo veci Banif   Plus   Bank   Zrt   proti   Csaba   Cipani   a   spol.   sp. zn.   C-472/11   z 21.   februára   2013, z ktorého má vyplývať, že čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby mohol vyvodiť dôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojich   právach   navrhne,   aby   uvedená   podmienka   bola   zrušená,   avšak   zásada kontradiktórnosti   vo   všeobecnosti   zaväzuje vnútroštátny   súd,   ktorý   konštatoval   v   rámci preskúmavania   ex   offo   nekalú   povahu   zmluvnej   podmienky,   informovať   účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel stanovujú vnútroštátne procesnoprávne predpisy.

Sťažovateľka je tiež toho názoru, že najvyšší súd „sa mal obrátiť na Súdny dvor Európskej   únie   vo   veci   výkladu   čl.   3   ods.   1   smernice   93/13/ES   v   tom   zmysle,   či rozhodcovská doložka, podľa ktorej musí spotrebiteľ riešiť spory s dodávateľom, ak tak navrhne   dodávateľ,   v   rozhodcovskom   konaní,   je   podľa   §   53   ods.   1   a   ods.   4   písm.   r) Občianskeho zákonníka neprijateľnou podmienkou, pretože pri prihliadnutí na relevantnú judikatúru Spolkového súdneho dvora v Nemecku a Ústavného súdu českej republiky by nemohol dodržať jednu z podmienok acte clair, že výklad a správna aplikácia čl. 3 ods. 1 smernice 93/13/ES musia byť úplne zjavné, čo vyžaduje zohľadniť okrem jazykových verzií textu, používania terminológie a právnych pojmov komunitárneho práva, vzatie na zreteľ odlišnosti interpretácie komunitárneho práva ak ubezpečenie sal, že výklad vnútroštátneho súdu je rovnako zjavný ostatným súdom členských štátov. Najvyšší súd Slovenskej republiky si túto povinnosť nesplnil.“. V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala na viacero rozhodnutí Spolkového súdneho dvora a Ústavného súdu Českej republiky.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal rozhodnutie, ktorým vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj práva podľa čl. 47 charty postupom a uzneseniami krajských súdov a postupom a uzneseniami najvyššieho súdu v uvedených konaniach, zruší uznesenia krajských súdov a najvyššieho súdu, veci vráti na ďalšie konanie a sťažovateľke prizná primerané finančné zadosťučinenie ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

Podľa   §   112   ods.   1   OSP   môže   súd   v   záujme   hospodárnosti   konania   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp. zn. Rvp 1156/2014,   Rvp 1158/2014,   Rvp 1160/2014,   Rvp 1161/2014,   Rvp 1165/2014, Rvp 1173/2014,   Rvp 1239/2014,   Rvp 1245/2014,   Rvp 1246/2014,   Rvp 1248/2014, Rvp 1249/2014,   Rvp 1251/2014,   Rvp 1252/2014,   Rvp 1254/2014   až   Rvp 1260/2014, Rvp 1264/2014,   Rvp 1268/2014,   Rvp 1270/2014,   Rvp 1273/2014   až   Rvp 1276/2014, Rvp 1278/2014,   Rvp 1279/2014   a sp.   zn.   Rvp 1291/2014   a   z tohto   obsahu   vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností, ako aj vzhľadom na totožnosť v osobe sťažovateľky a najvyššieho súdu, proti ktorým sťažnosti smerujú, ústavný súd rozhodol o ich spojení na spoločné konanie tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

2.1 K   namietanému   porušeniu   označených   práv   napadnutými   postupmi a uzneseniami krajského súdu

Ústavný   súd   pokiaľ   ide   o   splnenie   procesných   podmienok   prípustnosti   sťažnosti smerujúcej proti postupu a uzneseniam krajského súdu ako súdu odvolacieho bral do úvahy neskoršie napadnuté uznesenia najvyššieho súdu v dovolacom konaní, ktorými dovolania sťažovateľky odmietol, a preto v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) sťažnosť v tejto časti nepovažoval za oneskorenú, keďže lehota na podanie   sťažnosti   vo   vzťahu   k   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   je   v   prípadoch procesného rozhodnutia dovolacieho súdu považovaná za zachovanú (pozri rozsudok ESĽP z 12.   novembra   2002   vo   veci   Zvolský   a   Zvolská   verzus   Česká   republika,   sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54). V takýchto prípadoch sa potom lehota určená v § 53 ods. 3 zákona   o   ústavnom   súde   počíta   od   právoplatnosti   procesného   rozhodnutia   dovolacieho súdu.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré sťažovateľ označil, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   namietal,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011).

Ústavný súd v danom prípade považoval za významné vyriešiť zásadný problém sťažovateľky, a to či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti prvostupňovému   rozhodnutiu,   ktorým   bola   exekúcia   zastavená,   mal   právomoc   skúmať prípustnosť   exekúcie   z hľadiska   relevantnosti   exekučných   titulov,   ktorými   boli rozhodcovské rozsudky rozhodcovského súdu, resp. notárske zápisnice obsahujúce právny záväzok.

Ústavný súd po preskúmaní sťažností zistil, že argumenty sťažovateľky sú obdobné argumentom, ktoré použila v stovkách iných sťažností, ktoré už riešil ústavný súd tak, že ich vo   vzťahu   k   uzneseniam   krajského   súdu   potvrdzujúcim   rozhodnutia   okresných   súdov o zastavení exekúcie odmietol ako zjavne neopodstatnené. Sťažovateľka označila len iné konania krajského súdu, postupom ktorých malo dôjsť k porušeniu ňou označených práv. Zo skoro totožnej argumentácie sťažovateľky uvedenej v jej sťažnostiach možno vyvodiť, že odôvodnenie napadnutých rozhodnutí krajského súdu obsahovalo, čo sa týka skutkových zistení a právneho posúdenia veci krajským súdom, obdobné závery, ako vo veci, ktoré už boli ústavným súdom preskúmané a rozhodnuté.

Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach podrobne analyzoval dôvody zjavnej neopodstatnenosti sťažností sťažovateľky, v ktorých vyslovil, že okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu   už   začatého   exekučného   konania   a   nielen   v   súvislosti   s   vydaním   poverenia   na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku. V tejto   súvislosti   na   podporu   svojej   argumentácie   poukázal   na   ustálenú   judikatúru najvyššieho súdu, ktorá je sťažovateľke známa aj z napádaných rozhodnutí krajského súdu v obdobných   právnych   veciach   (napr.   R   56/1995,   R   58/1997,   R   70/1998   a   R   72/1998 publikované   v   Zbierke   stanovísk   najvyššieho   súdu   a   rozhodnutí   súdov   Slovenskej republiky).

Pri predbežnom prerokovaní týchto sťažností sa teda ústavný súd plne stotožňuje s dôvodmi uvedenými vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, napr. uzneseniach sp. zn. III. ÚS 242/2011 z 31. mája 2011, sp. zn. III. ÚS 397/2011 z 27. septembra 2011, sp. zn. II. ÚS 473/2011   z 20.   októbra   2011,   sp. zn.   I. ÚS 227/2012   zo 16.   mája   2012,   sp. zn. III. ÚS 397/2011 z 27. septembra 2011, sp. zn. I. ÚS 227/2012 zo 16. mája 2012, sp. zn. IV. ÚS 299/2012-16   zo 7.   júna   2012   sp. zn.   I. ÚS 382/2012   z 22.   augusta   2012,   sp. zn. II. ÚS 303/2012   z 5.   septembra   2012,   sp. zn.   III. ÚS 7/2013   z 15.   januára   2013,   sp. zn. II. ÚS 377/2013   z 26.   júna   2013   a   sp. zn.   III. ÚS 386/2013   z 28.   augusta   2013   ako   aj ďalších rozhodnutiach, ktoré skončili odmietnutím rovnakých a opakujúcich sa sťažností sťažovateľky   z dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti,   pri   akceptovaní   právnych   záverov rozhodnutí   všeobecných   súdov   o   vyhlásení   exekúcií   za   neprípustné   a   jej   zastavení v stovkách prípadov, pretože rozhodcovské rozsudky alebo notárske zápisnice, na podklade ktorých   boli   exekúcie   vedené   (resp.   navrhnuté),   neboli   z rôznych   dôvodov   spôsobilými exekučnými titulmi na vedenie exekúcií.

V označených uzneseniach ústavný súd odpovedal aj na argumentáciu sťažovateľky o   pochybení   v   postupe   okresného   súdu   a   krajského   súdu   spočívajúcom   v   zastavení uvedených   exekučných   konaní bez toho,   aby   bolo   predtým   rozhodnuté   o   jej   návrhu   na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP z dôvodu potreby podania žiadosti Súdnemu dvoru na rozhodnutie o predbežnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej   únie,   ako   aj   na   argumentáciu   sťažovateľky   o   porušení   práva   na   účinný prostriedok   nápravy   a   zásady   kontradiktórnosti   konania   tým,   že   konajúce   súdy   pred rozhodnutím o posúdení zmluvnej podmienky (rozhodcovskej doložky) ako nekalej, resp. pred   posúdením   splnomocnenia   udeleného   povinným   ako   absolútne   neplatného,   nedali účastníkom   konania   príležitosť   vyjadriť   sa   k   týmto   dôvodom,   tak   ako   to   sťažovateľka odvodzuje   z rozsudku   Súdneho   dvora   vo   veci   Banif   Plus Bank Zrt   proti   Csaba   Cipani a spol. sp. zn. C-472/11 z 21. februára 2013.

Keďže sťažovateľke sú už z predchádzajúcej rozhodovacej činnosti ústavného súdu notoricky známe dôvody, pre ktoré ústavný súd iné jej obdobné sťažnosti odmietol ako zjavne neopodstatnené, nepovažuje za účelné uvádzať podrobnejšie argumenty, pre ktoré dospel k rozhodnutiu vyplývajúcemu z bodu 2 výroku tohto uznesenia, a v tejto súvislosti odkazuje na odôvodnenie označených rozhodnutí ústavného súdu vydaných v obdobných sťažovateľkiných veciach.

Vzhľadom   na   postavenie   ústavného   súdu   vo   vzťahu   k   rozhodovacej   činnosti všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na   rozhodnutie   v   súlade   s   právnym   názorom   účastníka   súdneho   konania,   resp.   právo na úspech   v   konaní   (obdobne   napr.   II. ÚS 218/02,   III. ÚS 198/07,   I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08),   ústavný   súd   sťažnosti   v   časti   smerujúcej   proti   postupu   krajského   súdu a jeho uzneseniam odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti.

2.2 K   namietanému   porušeniu   označených   práv   napadnutými   postupmi a uzneseniami najvyššieho súdu

Sťažovateľka   vo   vzťahu   k   postupu   najvyššieho   súdu   a jeho uzneseniam namieta predovšetkým skutočnosť, že najvyšší súd bol povinný sa obrátiť na súdny dvor s otázkou týkajúcou sa aplikácie čl. 47 charty a ubezpečiť sa, či vnútroštátne súdy iných členských štátov vykladajú otázku rozhodcovskej doložky rovnako ako súdy Slovenskej republiky, a v konečnom   dôsledku,   že   najvyšší   súd   nevykonal   účinnú   nápravu   porušenia   zásad kontradiktórnosti, ktorej sa mali nižšie súdy dopustiť.

Ústavný súd po preskúmaní obsahu označených uznesení najvyššieho súdu zistil, že najvyšší   súd   po   rekapitulácii   dovtedajšieho   konania   a   uvedení   dovolacích   dôvodov uplatnených   sťažovateľkou   podrobne   odpovedal   na   sťažovateľkou   uplatnené   námietky, ktoré mali poukazovať na naplnenie existencie dovolacích dôvodov, ktoré pripúšťa § 237 OSP, a svoje závery o neprípustnosti dovolaní odôvodnil ústavne akceptovateľným (určitým a zrozumiteľným) spôsobom, spravidla na niekoľkých stranách odôvodnenia napadnutých uznesení.   Tieto   závery   preto   nie   sú   ani   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, čo by malo za následok porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, respektíve práva podľa čl. 47 charty. V zmysle svojej judikatúry ústavný súd považuje za protiústavné a arbitrárne iba tie rozhodnutia,   ktorých   odôvodnenie   je   úplne   odchylné   od   veci   samej   alebo   aj   extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06), čo však nie je tento prípad.

Vzhľadom na doteraz uvedené a v súvislosti s nosnou argumentáciou sťažovateľky ústavný   súd   tiež   zdôrazňuje,   že   sťažovateľka   mala   z pohľadu   „materiálneho“   možnosť vyjadriť sa k vykonávanému dokazovaniu zo strany okresného súdu, čo aj využila v rámci ňou podaného opravného prostriedku (odvolania) a v rozsahu veci primeranom sa s touto jej obranou   krajský   súd   v   rámci   odvolacieho   konania   aj   zaoberal.   Zároveň   ústavný   súd poukazuje aj na obsah uznesenia ústavného súdu č. k. PLz. ÚS 1/2014-27 zo 7. mája 2014, ktorým došlo k zjednoteniu odchylných právnych názorov senátov ústavného súdu vo veci zabezpečenia záruk kontradiktórnosti konania pri preskúmavaní žiadosti súdneho exekútora o   udelenie   poverenia   na   vykonanie   stanoviskom,   podľa   ktorého   sa   pri   preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie „môžu primerane uplatniť ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku vzťahujúce sa na dokazovanie. Ak exekučný súd   pri   preskúmavaní   žiadosti   exekútora   o   udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie vychádza aj z iných listín (či iných dôkazov) než tých, ktoré sú výslovne uvedené v § 44 ods.   2   Exekučného   poriadku   (exekučný   titul,   návrh   na   vykonanie   exekúcie   a   žiadosť o vydanie poverenia), a na tomto základe posúdi exekučný titul v neprospech oprávneného, je povinný dať mu možnosť vyjadriť sa k podkladom svojho preskúmania; ak tak exekučný súd neurobí, zakladá jeho rozhodnutie dôvod na vyslovenie porušenia základného práva oprávneného vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky.   Pre   ústavnú   konformnosť   konania   ako   celku   postačuje,   ak   je oprávnenému táto možnosť reálne poskytnutá v odvolacom konaní.“ Z uvedeného dôvodu potom je udržateľný právny názor najvyššieho súdu, že v posudzovaných veciach nemohlo dôjsť   k   tvrdenej   vade   konania   zakladajúcej   prípustnosť   dovolania   z dôvodu   odňatia možnosti konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP].

Pokiaľ   ide   o   námietku   sťažovateľky,   v   zmysle   ktorej   pochybenie   v   postupe najvyššieho súdu, a teda porušenie základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy spočíva najmä v tom, že tento rozhodol o dovolaniach sťažovateľky bez toho, aby   predtým   podal   žiadosť   Súdnemu   dvoru   na   rozhodnutie   o   predbežnej   otázke   podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej   únie, ústavný súd poukazuje aj na odôvodnenie uznesenia ústavného súdu č. k. IV. ÚS 299/2012-16 zo 7. júna 2012 vo veci inej sťažnosti podanej   sťažovateľkou,   v ktorom   ústavný súd   sťažovateľke   podrobne   vysvetlil, že „nie každé nepredloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom Európskej únie, musí mať automaticky za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (m. m. II. ÚS 129/2010)“, a svoj právny názor zároveň oprel aj o uznesenie Spolkového ústavného súdu sp. zn. 2 BvR 2419/06 zo 6. mája 2008   a   rozhodnutie   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   vo   veci   Ullens   de   Schooten a Rezabek proti Belgicku z 20. septembra 2011, sťažnosti č. 3989/07 a č. 38353/07. Na základe uvedených dôvodov boli preto sťažnosti ako celok odmietnuté podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, pričom ústavný súd už o ďalších návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júla 2014