znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 331/09-23

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   11.   novembra   2010 v senáte   zloženom   z predsedu   Milana   Ľalíka   a zo   sudcov   Petra   Brňáka   a   Marianny Mochnáčovej prerokoval sťažnosť Ing. J. O., B., zastúpeného advokátom Ľ. S., Advokátska kancelária, B., ktorou namieta porušenie čl. 7 ods. 5 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Žiline sp. zn. 8 Co 135/2009 z 30. júna 2009, a takto

r o z h o d o l :

1. Právo Ing. J. O. na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd rozsudkom Krajského súdu   v   Žiline sp. zn. 8 Co 135/2009 z 30. júna 2009   p o r u š e n é   b o l o.

2. Rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 8 Co 135/2009 z 30. júna 2009   z r u š u j e   a vec mu   v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Žiline   j e   p o v i n n ý   uhradiť Ing. J. O. trovy konania v sume 120,88 € na účet jeho právneho zástupcu advokáta Ľ. S. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti Ing. J. O. n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“) uznesením č. k. I. ÚS 331/089-9 z 28. októbra 2009 prijal na ďalšie konanie sťažnosť Ing. J. O. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie čl. 7 ods. 5 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len   „ústava“)   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu v   Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“) sp. zn. 8 Co 135/2009 z 30. júna 2009 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“).

2.   Krajský   súd   napadnutým   rozsudkom   potvrdil   rozsudok   súdu   prvého   stupňa, ktorým   bola   zamietnutá   žaloba   sťažovateľa   o náhradu   škody   na   motorovom   vozidle z dôvodu premlčania nároku, a zaviazal sťažovateľa na náhradu trov konania. Stotožnil sa so záverom Okresného súdu Liptovský Mikuláš (ďalej len „okresný súd“), že sťažovateľ podal žalobný návrh proti škodcovi (20. decembra 2000) po uplynutí trojročnej premlčacej lehoty počítanej od škodovej udalosti z 12. októbra 1997.  

3.   Sťažovateľ   považoval   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   za   ústavne nekonformný, keď sa domnieval,   že   rozhodnutím odvolacieho súdu bol porušený zákon v jeho   neprospech,   v dôsledku   čoho   boli   porušené   jeho   základné   ľudské   práva   a slobody;   touto   sťažnosťou sa domáhal ich ochrany, pretože nápravu už nebolo možné dosiahnuť   inými   právnymi   prostriedkami.   Dodal,   že „dňa   12.10.1997   mal   s uvedeným motorovým vozidlom dopravnú nehodu 5 km pred R., kde mu nedal prednosť v jazde P. M... so   svojim   motorovým   vozidlom...   K uvedenej   dopravnej   nehode   boli   ihneď   privolaní policajti, ktorí spísali o tejto dopravnej nehode záznam so záverom, že za vinníka tejto dopravnej nehody bol určený P. M., ktorý mu vošiel do jazdnej dráhy z vedľajšej cesty. Ďalej uviedol, že na motorovom vozidle, podľa jeho zistení, vznikla škoda v rozsahu asi 900 000 Sk...,   ktorú mu spôsobil P. M...,   ktorú mal podľa dohody ešte presne zistiť zamestnanec poisťovne, ale do podania žaloby tak neurobil.“  

Z týchto dôvodov potom nebolo namieste, aby odvolací súd posudzoval jeho nárok za premlčaný, najmä keď sa sťažovateľ o výške škody dozvedel postupne tak, ako sa táto objavovala po odstraňovaní jednotlivých poškodených dielov, čo sa ustálilo až zaplatením faktúry z   23. marca 1999 za celkovú opravu motorového vozidla. Rozsudkom krajského súdu preto došlo k porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý zaručuje spravodlivé súdne konanie a podľa ktorého, každý má pravo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo prejednaná pred nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

4.   Sťažovateľ   v ďalšej   časti   svojej   sťažnosti   poukazoval   na   to,   že   napadnutým rozsudkom krajského súdu došlo aj k porušeniu čl. 7 ods. 5 a čl. 144 ods. 1 ústavy. Bližšie dôvody porušenia označených článkov ústavy však neuvádzal.  

5. V petite sťažnosti sťažovateľ žiadal vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených práv podľa dohovoru a ústavy rozsudkom krajského súdu s tým, aby bol   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   zrušený   a vec   bola   vrátená   na   nové   konanie a rozhodnutie. Sťažovateľ zároveň žiadal priznať náhradu trov konania.

6. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci vyjadril 19. januára 2010 krajský súd v zastúpení predsedníčkou senátu, ktorá uviedla, že «sťažovateľ nesprávne vymedzil okruh   účastníkov   na   strane   žalovaného,   tento   nedostatok   odstránil   až   v priebehu prvostupňového konania, pričom medzičasom však uplynula premlčacia lehota voči tomu subjektu, s ktorým mal byť žalobca v hmotno-právnom vzťahu. To, že z opísania skutku, tak ako bol uvedený v žalobe vyplývalo, že zodpovedným má byť P. M., nemohlo viesť k záveru, že súd musí konať voči tomuto subjektu ako k hlavnému účastníkovi. Pokiaľ aj sťažovateľ zdôraznil, že sa „nachádzal v konaní“ (P. M.), nie je podľa názoru krajského súdu právne významné, majúce za následok prerušenie plynutia premlčacej lehoty. Toto by mohlo nastať jedine   v tom   prípade,   ak   by   bol   v označení   hlavného   účastníka.» Z týchto   dôvodov považovala sťažnosť sťažovateľa za neopodstatnenú.

7.   Predsedníčka   senátu   krajského   súdu   v   podaní   z   19.   januára   2010   a právny zástupca sťažovateľa v podaní z 15. januára 2010 uviedli, že netrvajú na verejnom ústnom pojednávaní.   V súlade   so   súhlasom   účastníkov   konania ústavný súd podľa   §   30   ods.   2 zákona   o   ústavnom   súde   upustil   v   danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.  

8.   Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9.   Podľa   čl. 6 ods.   1 dohovoru   každý   má právo na to,   aby jeho záležitosť bola spravodlivo   verejne a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

10. Právo na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru obsahuje dve zložky, a to jednak právo na prístup k súdu, t. j. právo obrátiť sa na súd na vymoženie či ochranu subjektívneho práva, a jednak právo na určitú kvalitu procesu, ktorá je zabezpečená celou radou inštitucionálnych a procesných záruk. Právo na spravodlivý proces je tak samostatné subjektívne verejné právo voči štátu na poskytnutie právnej ochrany v takom procese, ktorý maximálne garantuje spravodlivý výsledok.

11. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 77/02, III. ÚS 63/06) každý má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

12. Z pohľadu ústavnoprávneho treba určiť povahu prípadov, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom má za následok porušenie základných práv a slobôd. V konaní o ústavnej sťažnosti možno za také považovať prípady, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto práva,   prípadne   s   konkurenciou   rôznych   interpretačných   alternatív,   v ktorých   sa   odráža kolízia ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady svojvoľnej aplikácie jednoduchého práva.

13. Pojem svojvôle možno interpretovať na prípady, keď všeobecný súd urobí taký výklad použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s princípom spravodlivosti alebo ho urobí v inom, než v zákonom ustanovenom a právnom myslení, či konsenzuálne akceptovanom význame alebo bez bližších nerozpoznateľných kritérií.

14. Označené porušenie niektorej z noriem jednoduchého práva v dôsledku svojvôle alebo v dôsledku interpretácie, ktorá je v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti, mohlo byť spôsobilé zasiahnuť do označených základných práv sťažovateľa.

15.   V danej   veci   k takej   situácii   došlo,   pretože   právny   záver   krajského   súdu o premlčaní nároku na náhradu škody sťažovateľa voči škodcovi, ktorý zavinil dopravnú nehodu,   z ktorej   predmetná   škoda   vznikla,   je   totiž   v extrémnom   nesúlade   s princípom spravodlivosti,   ale   aj   v rozpore   so   zaužívanou   interpretáciou   príslušných   ustanovení Občianskeho zákonníka týkajúcich sa náhrady škody (§ 420 a nasl. Občianskeho zákonníka) vzniku a premlčania tohto nároku (§ 106 Občianskeho zákonníka).

16. Začiatok plynutia objektívnej premlčacej doby podľa § 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka je viazaný v prvom rade na udalosť, z ktorej škoda vznikla. Pojem „udalosť, z ktorej   škoda   vznikla“,   však   zahŕňa   nielen   protiprávny   úkon   či   právne   kvalifikovanú udalosť, ktoré viedli ku vzniku škody, ale najmä vznik škody samej. Z hľadiska ustanovenia §   106   ods.   2   Občianskeho   zákonníka   totiž   nemožno   udalosť,   z ktorej   škoda   vznikla, stotožňovať len so škodnou udalosťou, keďže v takom prípade by objektívna premlčacia doba mohla začať plynúť skôr, ako ku škode na majetku vôbec došlo, prípadne škoda by mohla vzniknúť až po uplynutí objektívnej premlčacej doby alebo by nemusela vzniknúť vôbec.

17. Pri úvahe o tom, kedy sa poškodený dozvedel o škode (§ 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka),   treba   vychádzať   z preukázanej   vedomosti   poškodeného   o vzniknutej   škode a nielen z jeho predpokladanej vedomosti o tejto škode. Ak nárok na náhradu škody tvorí neoddeliteľný celok, premlčacia doba začína plynúť až vtedy, keď sa poškodený dozvie o celej   škode   (porovnaj   R   38/1975,   R   9/1986).   Ďalšou   podmienkou   bola   vedomosť poškodeného   o tom,   kto   (konkrétny   subjekt)   za   škodu   zodpovedá.   Obe   podmienky   sú súčasne podmienkami, aby si poškodený mohol uplatniť právo na náhradu škody na súde (actio nata). Až od tohto momentu môže začať plynúť 2-ročná, tzv. subjektívna premlčacia doba.

18.   Z uvedených   záverov   vyplýva,   že   sťažovateľ   ako   poškodený   sa   nemohol dozvedieť (ani sa nedozvedel) o zodpovednom subjekte (okrem vodiča ním mohol byť aj prevádzkovateľ motorového vozidla, teda osoba odlišná od vodiča - škodcu) ani o tom, že mu vznikla majetková ujma určitého druhu a rozsahu, ktorú bolo možné objektívne vyjadriť v peniazoch, v deň protiprávneho úkonu (t. j. 12. októbra 1997), ale až následne po tejto „škodnej udalosti“.  

19. Z obsahu spisu okresného súdu sp. zn. 11 C 123/01 bolo zistiteľné, že sťažovateľ sa   o celkovej   výške   škody   na   poškodenom   motorovom   vozidle   dozvedel   najskôr   až z faktúry č.... vystavenej 23. marca 1999 príslušnou autoopravovňou.

20.   Ústavný   súd   preto   uzatvára,   že   iným spôsobom   vedený   postup   pri   zisťovaní podmienok na uplatnenie náhrady škody na súde krajským súdom možno hodnotiť ako svojvoľný, opomínajúci skutočný účel relevantnej právnej normy. Ústavne nekonformným rozsudkom potom krajský súd sťažovateľovi odňal právo domáhať sa spravodlivej súdnej ochrany   zaručenej   v   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   tak   ako   to   opísal   (síce   nekonzistentne) sťažovateľ v podanej sťažnosti, ktorej ústavný súd v podstatnej časti vyhovel.  

21.   Podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy   ak   ústavný   súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v   porušovaní   základných   práv   a   slobôd   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

22. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší. Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

23. Vzhľadom na to, že napadnutým rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd zrušil rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).

24. Ústavný súd sa zaoberal aj namietaným porušením čl. 7 ods. 5 a čl. 144 ods. 1 ústavy. Ústavný súd k tomu konštatuje, že namietané články ústavy neupravujú základné práva a slobody, majú všeobecný, deklaratórny charakter, a nie charakter základného práva, a preto nemôžu   byť predmetom   konania o sťažnosti   podľa   čl.   127 ústavy. Ústavný súd sťažnosti v tejto časti nevyhovel.

25. Napokon ústavný súd rozhodol o náhrade trov konania úspešného sťažovateľa (bod 3 výroku nálezu). S poukazom na § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde a vyhlášku Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   ústavný   súd priznal sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia v sume 120,88 € (2 úkony právnej pomoci   v roku   2009   po 53,49   €,   t.   j.   prevzatie   a príprava   zastúpenia,   spísanie   ústavnej sťažnosti, 2 x paušálna náhrada hotových výdavkov po 6,95 €, spolu 120,88 €). Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa   (§ 31a   zákona   o ústavnom   súde   v spojení   s   § 149   Občianskeho   súdneho poriadku).

26. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je   prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. novembra 2010