znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 330/2015-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. augusta 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivésúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdpostupom Krajského súdu v Prešove a jeho rozsudkom sp. zn. 2 Co 98/2014 a sp. zn.2 Co 99/2014 z 20. apríla 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júla 2015doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „sťažovateľka“)   vo   veci   namietanéhoporušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky   (ďalej len „ústava“), základného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)postupom   Krajského   súdu   v Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“)   a jeho   rozsudkomsp. zn. 2 Co   98/2014   a sp.   zn.   2   Co   99/2014   z 20.   apríla   2015   (ďalej   aj   „napadnutýrozsudok“).

2. Z obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   v právnom   postavenížalobkyne   v konaní   o neplatnosť   schváleného   dodatku   k zmluve   žalobou   doručenouOkresnému   súdu   Poprad   (ďalej   len   „okresný   súd“)   1.   júla   2013   žiadala   vyslovenieneplatnosti uznesenia č. 6 - dodatku zmluvy o Spoločenstve vlastníkov bytov v bode 7 zápisnice zo schôdze vlastníkov bytov a nebytových priestorov bytového domu zo 14. júna 2013. Ako ďalej sťažovateľka s poukazom na skutkové okolnosti veciuvádza, „... rozsudkom Okresného súdu v Poprade bola dňa 12. 03. 2014 moja žaloba zamietnutá... Proti rozsudku Okresného súdu v Poprade som podala opravný prostriedok zo dňa 24. 03. 2014... Podaním zo dňa 14. 03. 2014 som Okresnému súdu v Poprade navrhla   doplnenie   rozsudku   zo   dňa   12.   03.   2015...   Okresný   súd   v   Poprade   zamietol uznesením návrh na doplnenie rozsudku dňa 03. 04. 2014... Podaním zo dňa 15. 04. 2014 som   sa   odvolala   proti   uzneseniu   Okresného   súdu   v Poprade   zo   dňa   03.   04.   2015... Krajský súd v Prešove rozsudkom zo dňa 20. 04. 2015 potvrdil rozsudok Okresného súdu v Poprade zo dňa 12. 03. 2014, 2Co/98/2014 a uznesenie Okresného súdu v Poprade zo dňa 03.   04.   2014,   2Co/99/2014...   Krajský   súd   v Prešove   zákonne   neposúdil   vo   svojom rozhodnutí vady konania a vady rozhodnutí Okresného súdu Poprad, nesprávne právne posúdenie veci a právne irelevantné dôvody rozhodnutí Okresného súdu v Poprade.“.

3. Namietajúc neprimeranú dĺžku konania krajského súdu a porušenie jej základnéhopráva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   sťažovateľka   zdôrazňuje,   že„... sťažnosťou zo dňa 10. 11. 2014... sa obrátila   na Krajský súd v Prešove, z dôvodu prieťahov   v   konaní   Krajského   súdu   v Prešove,   sp.   zn.   13C/74/2013...   sťažnosť   vybavil Krajský súd v Prešove dňa 08. 12. 2014 ako nedôvodnú.“.

4. S ohľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnostina ďalšie konanie nálezom rozhodol takto:

„1.   Základné   právo   sťažovateľky ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, bytom ⬛⬛⬛⬛, občana SR, na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, Krajským súdom v Prešove porušené bolo.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 20. 04. 2015 vo výrokovej časti, v ktorej potvrdil rozsudok Okresného súdu Poprad zo dňa 12. 03. 2014 a uznesenie Okresného súdu Poprad zo dňa 03. 04. 2014 a vec vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľke priznáva finančné zadosťučinenie 1 000 eur, ktoré je Krajský súd v Prešove povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

5. Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach,na ktorých prerokovanie   nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitostipredpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavneneoprávneným,   ako aj návrhy   podané   oneskorene,   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatkyupozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

7.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovalabez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkýmvykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

8.   V   úvode   ústavný   súd   poznamenáva,   že   v   konaní   pred   ústavným   súdom   bolasťažovateľka viackrát poučená o právomoci ústavného súdu, ako i o náležitostiach podaníadresovaných   ústavnému   súdu   predpísaných   zákonom   o ústavnom   súde   (rovnakoi o povinnosti byť zastúpená advokátom vyplývajúcej z ustanovenia § 20 ods. 2 zákonao ústavnom   súde,   čo   v danej   veci   nesplnila;   pozri   Rvp   16925/2014,   Rvp   1085/2015,Rvp 5138/2015).   V   niektorých   prípadoch   navyše   sťažovateľka   sama   predložilasplnomocnenie   na   jej   zastupovanie   v konaniach   pred   ústavným   súdom   -   naposledypre advokáta ⬛⬛⬛⬛ (napr. Rvp 5857/2015, II. ÚS 15/2015, I. ÚS 379/2014,Rvp 11262/2014).

9. Vzhľadom na uvedené ústavný súd nepovažoval za potrebné vyzvať sťažovateľkuna   odstránenie   zisteného   nedostatku   (sťažovateľka   celkovo   podala   na   ústavnom   súdeuž 11 návrhov,   resp.   sťažností,   v rámci   ktorých   bola   opakovane   niekoľkokrátkvalifikovaným spôsobom oboznámená o zákonných náležitostiach návrhov podávanýchústavnému súdu).

10. Tieto skutočnosti viedli ústavný súd k záveru, že sťažnosť sťažovateľky nespĺňazákonom   predpísané   náležitosti   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde,   keďžeustanovenie   §   20   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   neumožňuje   upustiť   v konanípred ústavným súdom od splnenia procesnej podmienky povinného právneho zastúpeniaadvokátom.

11. Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhomna začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone.   Viazanosťústavného   súdu   návrhom   na   začatie   konania   sa   prejavuje   predovšetkým   vo   viazanostipetitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy),v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods.1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdomz hľadiska   požiadavky   na   poskytnutie   ústavnej   ochrany.   Vzhľadom   na uvedené   môžeústavný   súd   rozhodnúť   len   o   tom,   čoho   sa   sťažovateľ   domáha   v   petite   svojejsťažnosti, a vo vzťahu   k   tomu   subjektu,   ktorý   označil   za   porušovateľa   svojich   práv(m. m. IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

12. Ústavný súd v kontexte uvedeného (bod 11) konštatuje, že hoci sťažovateľkoupredložená sťažnosť neobsahuje návrh rozhodnutia vo veci samej (petit), ktorého vydania sasťažovateľka od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde), vymedzenýpresne   a   určito   a zrozumiteľne,   ústavný   súd   z   obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   považovalza preukázané,   že   sťažovateľka   namieta   porušenie   v petite   označených   základných   právpodľa   čl.   46   ods.   1   a čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovorupostupom krajského súdu a jeho rozsudkom sp. zn. 2 Co 98/2014 a sp. zn. 2 Co 99/2014z 20. apríla 2015.

13.   V nadväznosti   na   sťažovateľkou   namietané   porušenie   jej   základného   právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súdkonštatuje, že v čase podania sťažnosti ústavnému súdu na prieťahy v konaní postupomkrajského súdu v konaniach vedených pod sp. zn. 2 Co 98/2014 a sp. zn. 2 Co 99/2014,ktorá bola ústavnému súdu doručená 13. júla 2015 (bod 1), sťažovateľka mala vedomosť,že krajský súd už v jej právnej veci meritórne rozhodol a nemohol už žiadnym ústavnerelevantným   spôsobom   ovplyvňovať   plynulosť   priebehu   namietaných   konaní,   respektíveani v nich spôsobovať prieťahy (krajský súd v konaniach meritórne rozhodol rozsudkomsp. zn. 2 Co 98/2014 a sp. zn. 2 Co 99/2014 z 20. apríla 2015).

14. Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to,že   musí   smerovať   proti   aktuálnemu   a   trvajúcemu   zásahu   orgánov   verejnej   mocido základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosťzohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlozásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchtopráv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).

15. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti konštantne vychádza z názoru, že účelomzákladného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavuprávnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu(napr. II. ÚS 26/95). Nadväzne na to ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti(napr. IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 26/07, III. ÚS 41/07, II. ÚS 46/07, I. ÚS 96/07, II. ÚS 214/08)prezentuje už ustálený záver, že základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   poskytuje   ochranu   len   vtedy,   ak   bola   sťažnosťústavnému súdu predložená v čase, keď k namietanému porušeniu označeného základnéhopráva došlo alebo porušenie v tomto čase ešte trvalo. Preto ak je zrejmé, že v čase, keď bolasťažnosť ústavnému súdu doručená, už k prieťahom v konaní nemôže dochádzať, je danýdôvod na odmietnutie takejto sťažnosti v tejto časti i pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

16.   Sťažnosť   sťažovateľky   obsahujúca   námietku   porušenia   základného   právana prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupomkrajského súdu v namietaných konaniach bola ústavnému súdu doručená až 13. júla 2015,teda po prijatí meritórneho rozhodnutia zo strany krajského súdu v danej veci (bod 1 a 13),prijatím ktorého boli tieto konania právoplatne skončené.

17. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, vychádzajúc z podstaty a účelu základnéhopráva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd aj uvedenú časť sťažnosti posúdil akozjavne neopodstatnenú a ako takú ju v zmysle ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde po jej predbežnom prerokovaní odmietol (obdobne napr. II. ÚS 24/06, IV. ÚS 26/07,III. ÚS 300/08, III. ÚS 190/2011).

18. V závere s poukazom na sťažovateľkou namietané porušenie čl. 46 ods. 1 ústavya čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu ústavný súd poukazujena svoje ústavné postavenie, z ktorého vyplýva, že vo veciach, ktoré patria do právomocivšeobecných súdov, nie je alternatívnou alebo mimoriadnou opravnou inštitúciou. Ústavnýsúd preto v súlade so svojou doterajšou judikatúrou uvádza, že nie je zásadne oprávnenýpreskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výkladea uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred nimi bolalebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkovéhostavu vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejtointerpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právacha základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavaťrozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebosamotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkovéa právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavnéhosúdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   takz ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následokporušenie   základného   práva   alebo   slobody   (podobne   I.   ÚS   20/03,   IV. ÚS 252/04,IV. ÚS 80/05, III. ÚS 122/2010).

19.   Sťažovateľka   však   v podanej   sťažnosti   neuviedla   žiadnu   ústavne   významnúargumentáciu a v závere sťažnosti len pomerne stroho všeobecne konštatovala porušeniezákladného práva na súdnu ochranu, ako i práva na spravodlivé súdne konanie krajskýmsúdom, ktorý „... zákonne neposúdil vo svojom rozhodnutí vady konania a vady rozhodnutí Okresného súdu v Poprade, nesprávne právne posúdenie veci a právne irelevantné dôvody rozhodnutí Okresného súdu v Poprade“. Predložené podanie sťažovateľky sa podľa názoruústavného súdu vyznačuje nedostatkom odôvodnenia námietky porušenia jej práv podľačl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

20. I napriek uvedenému však ústavný súd poznamenáva, že napadnutý rozsudokkrajského súdu (sp. zn. 2 Co 98/2014 a sp. zn. 2 Co 99/2014 z 20. apríla 2015) obsahujedostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklada závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikáciapríslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretímich   podstaty   a   zmyslu.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s   názorom   krajského   súdunestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti aleboarbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu(II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranustotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať vsúlade   so skutkovým   a právnym   názorom   účastníkov   konania   vrátane   ich   dôvodova námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárnetie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémnenelogické   so   zreteľom   na preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03,I. ÚS 301/06).

21. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku krajského súdu presvedčil, žekrajský   súd   sa   námietkami   sťažovateľky   zaoberal   v   rozsahu,   ktorý   postačujena konštatovanie, že sťažovateľka v tomto konaní dostala odpoveď na všetky podstatnéokolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí daťodpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vecpodstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkovýa právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plnerealizované   právo   účastníka   na spravodlivé   súdne   konanie   (m.   m.   IV.   ÚS   112/05,I. ÚS 117/05).   Z   ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   saspochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majúoporu vo vykonanom dokazovaní.

22. Ústavný súd v závere poznamenáva, že odôvodnenie napadnutého rozsudku jezrozumiteľné   a   dostatočne   logické,   vychádzajúce   zo   skutkových   okolností   prípadua relevantných   právnych   noriem.   Toto   rozhodnutie   nevykazuje   znaky   svojvôle,nevyhodnocuje nové právne závery, konštatuje dostatočne zistený skutkový stav, k čomukrajský   súd   dospel   na   základe   vlastných   myšlienkových   postupov   a   hodnotení,   ktoréústavný   súd   nie   je   oprávnený   ani   povinný   nahrádzať   (podobne   aj   I.   ÚS   21/98,IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnouinštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

23. Vychádzajúc z uvedeného, je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitostimedzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základnéhopráva   sťažovateľa   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozsudku krajského súdu, ako aj s poukazomna to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdnekonanie) nie   je   právo   na   rozhodnutie   v   súlade   s   právnym   názorom   účastníka   súdnehokonania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07,II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietolpodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

24. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesnýchnávrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súduž nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. augusta 2015