SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 330/2015-6
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. augusta 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivésúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdpostupom Krajského súdu v Prešove a jeho rozsudkom sp. zn. 2 Co 98/2014 a sp. zn.2 Co 99/2014 z 20. apríla 2015 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júla 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietanéhoporušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“), základného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) a jeho rozsudkomsp. zn. 2 Co 98/2014 a sp. zn. 2 Co 99/2014 z 20. apríla 2015 (ďalej aj „napadnutýrozsudok“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka v právnom postavenížalobkyne v konaní o neplatnosť schváleného dodatku k zmluve žalobou doručenouOkresnému súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) 1. júla 2013 žiadala vyslovenieneplatnosti uznesenia č. 6 - dodatku zmluvy o Spoločenstve vlastníkov bytov v bode 7 zápisnice zo schôdze vlastníkov bytov a nebytových priestorov bytového domu zo 14. júna 2013. Ako ďalej sťažovateľka s poukazom na skutkové okolnosti veciuvádza, „... rozsudkom Okresného súdu v Poprade bola dňa 12. 03. 2014 moja žaloba zamietnutá... Proti rozsudku Okresného súdu v Poprade som podala opravný prostriedok zo dňa 24. 03. 2014... Podaním zo dňa 14. 03. 2014 som Okresnému súdu v Poprade navrhla doplnenie rozsudku zo dňa 12. 03. 2015... Okresný súd v Poprade zamietol uznesením návrh na doplnenie rozsudku dňa 03. 04. 2014... Podaním zo dňa 15. 04. 2014 som sa odvolala proti uzneseniu Okresného súdu v Poprade zo dňa 03. 04. 2015... Krajský súd v Prešove rozsudkom zo dňa 20. 04. 2015 potvrdil rozsudok Okresného súdu v Poprade zo dňa 12. 03. 2014, 2Co/98/2014 a uznesenie Okresného súdu v Poprade zo dňa 03. 04. 2014, 2Co/99/2014... Krajský súd v Prešove zákonne neposúdil vo svojom rozhodnutí vady konania a vady rozhodnutí Okresného súdu Poprad, nesprávne právne posúdenie veci a právne irelevantné dôvody rozhodnutí Okresného súdu v Poprade.“.
3. Namietajúc neprimeranú dĺžku konania krajského súdu a porušenie jej základnéhopráva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sťažovateľka zdôrazňuje, že„... sťažnosťou zo dňa 10. 11. 2014... sa obrátila na Krajský súd v Prešove, z dôvodu prieťahov v konaní Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 13C/74/2013... sťažnosť vybavil Krajský súd v Prešove dňa 08. 12. 2014 ako nedôvodnú.“.
4. S ohľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnostina ďalšie konanie nálezom rozhodol takto:
„1. Základné právo sťažovateľky ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, bytom ⬛⬛⬛⬛, občana SR, na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, Krajským súdom v Prešove porušené bolo.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 20. 04. 2015 vo výrokovej časti, v ktorej potvrdil rozsudok Okresného súdu Poprad zo dňa 12. 03. 2014 a uznesenie Okresného súdu Poprad zo dňa 03. 04. 2014 a vec vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľke priznáva finančné zadosťučinenie 1 000 eur, ktoré je Krajský súd v Prešove povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
5. Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach,na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitostipredpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatkyupozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
7. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovalabez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkýmvykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
8. V úvode ústavný súd poznamenáva, že v konaní pred ústavným súdom bolasťažovateľka viackrát poučená o právomoci ústavného súdu, ako i o náležitostiach podaníadresovaných ústavnému súdu predpísaných zákonom o ústavnom súde (rovnakoi o povinnosti byť zastúpená advokátom vyplývajúcej z ustanovenia § 20 ods. 2 zákonao ústavnom súde, čo v danej veci nesplnila; pozri Rvp 16925/2014, Rvp 1085/2015,Rvp 5138/2015). V niektorých prípadoch navyše sťažovateľka sama predložilasplnomocnenie na jej zastupovanie v konaniach pred ústavným súdom - naposledypre advokáta ⬛⬛⬛⬛ (napr. Rvp 5857/2015, II. ÚS 15/2015, I. ÚS 379/2014,Rvp 11262/2014).
9. Vzhľadom na uvedené ústavný súd nepovažoval za potrebné vyzvať sťažovateľkuna odstránenie zisteného nedostatku (sťažovateľka celkovo podala na ústavnom súdeuž 11 návrhov, resp. sťažností, v rámci ktorých bola opakovane niekoľkokrátkvalifikovaným spôsobom oboznámená o zákonných náležitostiach návrhov podávanýchústavnému súdu).
10. Tieto skutočnosti viedli ústavný súd k záveru, že sťažnosť sťažovateľky nespĺňazákonom predpísané náležitosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, keďžeustanovenie § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde neumožňuje upustiť v konanípred ústavným súdom od splnenia procesnej podmienky povinného právneho zastúpeniaadvokátom.
11. Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhomna začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosťústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanostipetitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy),v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods.1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdomz hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môžeústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojejsťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv(m. m. IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).
12. Ústavný súd v kontexte uvedeného (bod 11) konštatuje, že hoci sťažovateľkoupredložená sťažnosť neobsahuje návrh rozhodnutia vo veci samej (petit), ktorého vydania sasťažovateľka od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde), vymedzenýpresne a určito a zrozumiteľne, ústavný súd z obsahu sťažnosti a jej príloh považovalza preukázané, že sťažovateľka namieta porušenie v petite označených základných právpodľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovorupostupom krajského súdu a jeho rozsudkom sp. zn. 2 Co 98/2014 a sp. zn. 2 Co 99/2014z 20. apríla 2015.
13. V nadväznosti na sťažovateľkou namietané porušenie jej základného právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súdkonštatuje, že v čase podania sťažnosti ústavnému súdu na prieťahy v konaní postupomkrajského súdu v konaniach vedených pod sp. zn. 2 Co 98/2014 a sp. zn. 2 Co 99/2014,ktorá bola ústavnému súdu doručená 13. júla 2015 (bod 1), sťažovateľka mala vedomosť,že krajský súd už v jej právnej veci meritórne rozhodol a nemohol už žiadnym ústavnerelevantným spôsobom ovplyvňovať plynulosť priebehu namietaných konaní, respektíveani v nich spôsobovať prieťahy (krajský súd v konaniach meritórne rozhodol rozsudkomsp. zn. 2 Co 98/2014 a sp. zn. 2 Co 99/2014 z 20. apríla 2015).
14. Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to,že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej mocido základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosťzohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlozásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchtopráv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).
15. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti konštantne vychádza z názoru, že účelomzákladného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavuprávnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu(napr. II. ÚS 26/95). Nadväzne na to ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti(napr. IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 26/07, III. ÚS 41/07, II. ÚS 46/07, I. ÚS 96/07, II. ÚS 214/08)prezentuje už ustálený záver, že základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje ochranu len vtedy, ak bola sťažnosťústavnému súdu predložená v čase, keď k namietanému porušeniu označeného základnéhopráva došlo alebo porušenie v tomto čase ešte trvalo. Preto ak je zrejmé, že v čase, keď bolasťažnosť ústavnému súdu doručená, už k prieťahom v konaní nemôže dochádzať, je danýdôvod na odmietnutie takejto sťažnosti v tejto časti i pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
16. Sťažnosť sťažovateľky obsahujúca námietku porušenia základného právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupomkrajského súdu v namietaných konaniach bola ústavnému súdu doručená až 13. júla 2015,teda po prijatí meritórneho rozhodnutia zo strany krajského súdu v danej veci (bod 1 a 13),prijatím ktorého boli tieto konania právoplatne skončené.
17. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, vychádzajúc z podstaty a účelu základnéhopráva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd aj uvedenú časť sťažnosti posúdil akozjavne neopodstatnenú a ako takú ju v zmysle ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde po jej predbežnom prerokovaní odmietol (obdobne napr. II. ÚS 24/06, IV. ÚS 26/07,III. ÚS 300/08, III. ÚS 190/2011).
18. V závere s poukazom na sťažovateľkou namietané porušenie čl. 46 ods. 1 ústavya čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu ústavný súd poukazujena svoje ústavné postavenie, z ktorého vyplýva, že vo veciach, ktoré patria do právomocivšeobecných súdov, nie je alternatívnou alebo mimoriadnou opravnou inštitúciou. Ústavnýsúd preto v súlade so svojou doterajšou judikatúrou uvádza, že nie je zásadne oprávnenýpreskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výkladea uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred nimi bolalebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkovéhostavu vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejtointerpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právacha základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavaťrozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebosamotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkovéa právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavnéhosúdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a takz ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následokporušenie základného práva alebo slobody (podobne I. ÚS 20/03, IV. ÚS 252/04,IV. ÚS 80/05, III. ÚS 122/2010).
19. Sťažovateľka však v podanej sťažnosti neuviedla žiadnu ústavne významnúargumentáciu a v závere sťažnosti len pomerne stroho všeobecne konštatovala porušeniezákladného práva na súdnu ochranu, ako i práva na spravodlivé súdne konanie krajskýmsúdom, ktorý „... zákonne neposúdil vo svojom rozhodnutí vady konania a vady rozhodnutí Okresného súdu v Poprade, nesprávne právne posúdenie veci a právne irelevantné dôvody rozhodnutí Okresného súdu v Poprade“. Predložené podanie sťažovateľky sa podľa názoruústavného súdu vyznačuje nedostatkom odôvodnenia námietky porušenia jej práv podľačl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
20. I napriek uvedenému však ústavný súd poznamenáva, že napadnutý rozsudokkrajského súdu (sp. zn. 2 Co 98/2014 a sp. zn. 2 Co 99/2014 z 20. apríla 2015) obsahujedostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklada závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikáciapríslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretímich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdunestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti aleboarbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu(II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranustotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať vsúlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodova námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárnetie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémnenelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,I. ÚS 301/06).
21. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku krajského súdu presvedčil, žekrajský súd sa námietkami sťažovateľky zaoberal v rozsahu, ktorý postačujena konštatovanie, že sťažovateľka v tomto konaní dostala odpoveď na všetky podstatnéokolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí daťodpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vecpodstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkovýa právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plnerealizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05,I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby saspochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majúoporu vo vykonanom dokazovaní.
22. Ústavný súd v závere poznamenáva, že odôvodnenie napadnutého rozsudku jezrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových okolností prípadua relevantných právnych noriem. Toto rozhodnutie nevykazuje znaky svojvôle,nevyhodnocuje nové právne závery, konštatuje dostatočne zistený skutkový stav, k čomukrajský súd dospel na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoréústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98,IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnouinštanciou v systéme všeobecného súdnictva.
23. Vychádzajúc z uvedeného, je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitostimedzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základnéhopráva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozsudku krajského súdu, ako aj s poukazomna to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdnekonanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdnehokonania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07,II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietolpodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
24. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesnýchnávrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súduž nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. augusta 2015