znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 330/2014-18

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   2.   júla   2014 predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s. r. o., Pribinova 25,   Bratislava,   vedené   pod   sp. zn.   Rvp 1154/2014,   Rvp 1155/2014, Rvp 1157/2014,   Rvp 1159/2014,   Rvp 1162/2014   až   Rvp 1164/2014,   Rvp 1166/2014 až Rvp 1172/2014,   Rvp 1174/2014,   Rvp 1175/2014,   Rvp 1240/2014,   Rvp 1243/2014, Rvp 1244/2014,   Rvp 1247/2014,   Rvp 1250/2014,   Rvp 1253/2014,   Rvp 1261/2014, Rvp 1263/2014,   Rvp 1265/2014   až   Rvp 1267/2014,   Rvp 1269/2014,   Rvp 1271/2014, Rvp 1272/2014,   Rvp 1277/2014,   Rvp 1290/2014   a sp.   zn.   Rvp 1292/2014,   zastúpenej advokátom   doc.   JUDr.   Branislavom   Fridrichom,   PhD.,   Advokátska   kancelária   Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   práva   podľa   čl.   47   Charty základných   práv   Európskej   únie   postupom   a   uzneseniami   Krajského   súdu   v   Banskej Bystrici sp. zn. 1 CoE 40/2013 z 26. marca 2013, sp. zn. 2 CoE 162/2013 z 26. apríla 2013, sp. zn. 4 CoE 9/2013 zo 7. mája 2013, sp. zn. 14 CoE 60/2013 z 23. apríla 2013, sp. zn. 6 CoE 11/2013   z 22.   apríla   2013,   sp. zn.   17 CoE 49/2013   z 26.   marca   2013,   sp. zn. 2 CoE 43/2013   z 3.   mája   2013,   sp. zn.   1 CoE 421/2012   z 27.   novembra   2012,   sp. zn. 43 CoE 27/2013 z 20. marca 2013 a sp. zn. 1 CoE 366/2012 z 30. októbra 2012, postupom a uzneseniami Krajského súdu v Nitre sp. zn. 9 CoE 122/2012 z 21. decembra 2012, sp. zn. 8 CoE 127/2012   z 30.   novembra   2012,   sp. zn.   15 CoE 187/2012   z 23.   novembra   2012, sp. zn. 7 CoE 118/2012 z 28. decembra 2012, sp. zn. 8 CoE 152/2012 z 31. januára 2013, sp. zn.   9 CoE 140/2012   z 21.   decembra   2012,   sp. zn.   7 CoE 38/2013   z 20.   júna   2013 a sp. zn.   6 CoE 63/2012 z 21.   decembra   2012,   postupom   a uzneseniami Krajského   súdu v Žiline sp. zn. 8 CoE 62/2012 z 30. októbra 2012 a sp. zn. 8 CoE 64/2012 z 30. októbra 2012,   postupom   a   uzneseniami   Krajského   súdu   v   Prešove   sp. zn.   19 CoE 104/2012 z 11. októbra 2012 a sp. zn. 3 CoE 78/2012 z 26. októbra 2012, postupom a uzneseniami Krajského   súdu   v   Trnave   sp. zn.   3 CoE 104/2012   z 18.   decembra   2012   a   sp. zn. 9 CoE 42/2012   z 28.   marca   2013,   postupom   a   uznesením   Krajského   súdu   v   Košiciach sp. zn. 14 CoE 232/2012 z 20. decembra 2012, ako aj postupom a uzneseniami Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 7 ECdo 179/2013, 7 CoE 45/2013 z 21.   októbra 2013, sp. zn. 1 Oboer 262/2013, 1 OboE 99/2013 z 29. októbra 2013, sp. zn. 1 Oboer 266/2013, 1 OboE 103/2013   z 29.   októbra   2013,   sp. zn.   7 ECdo 181/2013,   7 CoE 46/2013 z 21. októbra   2013,   sp. zn.   4 ECdo 48/2013,   4   Co   46/2013   z 24.   októbra   2013,   sp. zn. 4 ECdo 46/2013,   4   Co   44/2013   z 24.   októbra   2013,   sp. zn.   7 ECdo 151/2013, 7 CoE 27/2013 z 21. októbra 2013, sp. zn. 5 ECdo 100/2013 zo 7. novembra 2013, sp. zn. 7 ECdo 151/2013,   7 CoE 27/2013   z 21.   októbra   2013,   sp. zn.   4 ECdo 6/2013, 4 CoE 36/2013   z 24.   októbra   2013,   sp. zn.   1 Oboer   270/2013,   1 OboE 107/2013 z 26. novembra 2013, sp. zn. 1 Oboer   268/2013, 1 OboE 105/2013 z 26. novembra 2013, sp. zn. 1 Oboer 269/2013, 1 OboE 106/2013 z 26. novembra 2013, sp. zn. 4 ECdo 41/2013, 4 Co 42/2013 z 24. októbra 2013, sp. zn. 1 Oboer 257/2013, 1 OboE 95/2013 z 29. októbra 2013,   sp. zn.   1 Oboer   5/2013,   1 OboE 145/2013   z 19.   novembra   2013,   sp. zn. 7 ECdo 58/2013, 7 Co 39/2013 z 8. novembra 2013, sp. zn. 7 ECdo 38/2013, 7 Co 26/2013 z 8. novembra 2013, sp. zn. 7 ECdo 68/2013, 7 Co 42/2013 z 8. novembra 2013, sp. zn. 7 ECdo 86/2013, 7 CoE 3/2013 z 8. novembra 2013, sp. zn. 7 ECdo 64/2013, 7 Co 40/2013 z 8.   novembra   2013,   sp. zn.   1 Oboer   305/2013,   1 OboE 125/2013   z 29.   októbra   2013, sp. zn.   7 ECdo 44/2013,   7   Co   28/2013   z 8.   novembra   2013,   sp. zn.   2 ECdo 126/2013, 2 CoE 14/2013 z 31. októbra 2013, sp. zn. 5 Oboer 159/2013 z 30. októbra 2013 a sp. zn. 3 ECdo 110/2013, 3 CoE 12/2013 z 18. novembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s. r. o.,   vedené   pod   sp. zn. Rvp 1154/2014,   Rvp 1155/2014,   Rvp 1157/2014,   Rvp 1159/2014,   Rvp 1162/2014   až Rvp 1164/2014,   Rvp 1166/2014   až   Rvp 1172/2014,   Rvp 1174/2014,   Rvp 1175/2014, Rvp 1240/2014,   Rvp 1243/2014,   Rvp 1244/2014,   Rvp 1247/2014,   Rvp 1250/2014, Rvp 1253/2014,   Rvp 1261/2014,   Rvp 1263/2014,   Rvp 1265/2014   až   Rvp 1267/2014, Rvp 1269/2014, Rvp 1271/2014, Rvp 1272/2014, Rvp 1277/2014, Rvp 1290/2014 a sp. zn. Rvp 1292/2014 s p á j a   na   spoločné   konanie,   ktoré   bude   ďalej   vedené   pod   sp. zn. Rvp 1154/2014.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)   boli 5. februára 2014   (sťažnosti   vedené   pod   sp. zn.   Rvp 1154/2014,   Rvp 1155/2014,   Rvp 1157/2014, Rvp 1159/2014,   Rvp 1162/2014   až   Rvp 1164/2014,   Rvp 1166/2014   až   Rvp 1172/2014, Rvp 1174/2014,   Rvp 1175/2014)   a   13.   februára   2014   (sťažnosti   vedené   pod   sp. zn. Rvp 1240/2014,   Rvp 1243/2014,   Rvp 1244/2014,   Rvp 1247/2014,   Rvp 1250/2014, Rvp 1253/2014,   Rvp 1261/2014,   Rvp 1263/2014,   Rvp 1265/2014   až   Rvp 1267/2014, Rvp 1269/2014,   Rvp 1271/2014,   Rvp 1272/2014,   Rvp 1277/2014,   Rvp 1290/2014, Rvp 1292/2014)   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s. r. o., Pribinova 25, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) postupom   a   uzneseniami   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   sp. zn.   1 CoE 40/2013 z 26. marca 2013, sp. zn. 2 CoE 162/2013 z 26. apríla 2013, sp. zn. 4 CoE 9/2013 zo 7. mája 2013, sp. zn. 14 CoE 60/2013 z 23. apríla 2013, sp. zn. 6 CoE 11/2013 z 22. apríla 2013, sp. zn. 17 CoE 49/2013 z 26. marca 2013, sp. zn. 2 CoE 43/2013 z 3. mája 2013, sp. zn. 1 CoE 421/2012 z 27. novembra 2012, sp. zn. 43 CoE 27/2013 z 20. marca 2013 a sp. zn. 1 CoE 366/2012   z 30.   októbra   2012,   postupom   a uzneseniami   Krajského   súdu   v   Nitre sp. zn. 9 CoE 122/2012 z 21. decembra 2012, sp. zn. 8 CoE 127/2012 z 30. novembra 2012, sp. zn.   15 CoE 187/2012   z 23.   novembra   2012,   sp. zn.   7 CoE 118/2012   z 28.   decembra 2012, sp. zn. 8 CoE 152/2012 z 31. januára 2013, sp. zn. 9 CoE 140/2012 z 21. decembra 2012, sp. zn. 7 CoE 38/2013 z 20. júna 2013 a sp. zn. 6 CoE 63/2012 z 21. decembra 2012, postupom a uzneseniami Krajského súdu v Žiline sp. zn. 8 CoE 62/2012 z 30. októbra 2012 a   sp. zn.   8 CoE 64/2012   z 30.   októbra   2012,   postupom   a   uzneseniami   Krajského   súdu v Prešove   sp. zn.   19 CoE 104/2012   z 11. októbra   2012   a   sp. zn.   3 CoE 78/2012 z 26. októbra   2012,   postupom   a   uzneseniami   Krajského   súdu   v   Trnave   sp. zn. 3 CoE 104/2012 z 18. decembra 2012 a sp. zn. 9 CoE 42/2012 z 28. marca 2013, postupom a uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 14 CoE 232/2012 z 20. decembra 2012 (ďalej   len   „krajské   súdy“   a   „napadnuté   uznesenia   krajských   súdov“),   ako   aj   postupom a uzneseniami Najvyššieho súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 ECdo 179/2013,   7 CoE 45/2013   z 21.   októbra   2013,   sp. zn.   1 Oboer   262/2013, 1 OboE 99/2013   z 29.   októbra   2013,   sp. zn.   1 Oboer   266/2013,   1 OboE 103/2013 z 29. októbra   2013,   sp. zn.   7 ECdo 181/2013,   7 CoE 46/2013   z 21. októbra   2013,   sp. zn. 4 ECdo 48/2013, 4 Co 46/2013 z 24. októbra 2013, sp. zn. 4 ECdo 46/2013, 4 Co 44/2013 z 24. októbra 2013, sp. zn. 7 ECdo 151/2013, 7 CoE 27/2013 z 21. októbra 2013, sp. zn. 5 ECdo 100/2013   zo 7.   novembra   2013,   sp. zn.   7 ECdo 151/2013,   7 CoE 27/2013 z 21. októbra   2013,   sp. zn.   4 ECdo 6/2013,   4 CoE 36/2013   z 24.   októbra   2013,   sp. zn. 1 Oboer   270/2013,   1 OboE 107/2013   z 26. novembra   2013,   sp. zn.   1 Oboer 268/2013, 1 OboE 105/2013   z 26.   novembra   2013,   sp. zn.   1 Oboer   269/2013,   1 OboE 106/2013 z 26. novembra 2013, sp. zn. 4 ECdo 41/2013, 4 Co 42/2013 z 24. októbra 2013, sp. zn. 1 Oboer 257/2013,   1 OboE 95/2013   z 29.   októbra   2013,   sp. zn.   1 Oboer 5/2013, 1 OboE 145/2013   z 19.   novembra   2013,   sp. zn.   7 ECdo 58/2013,   7   Co   39/2013 z 8. novembra 2013, sp. zn. 7 ECdo 38/2013, 7 Co 26/2013 z 8. novembra 2013, sp. zn. 7 ECdo 68/2013, 7 Co 42/2013 z 8. novembra 2013, sp. zn. 7 ECdo 86/2013, 7 CoE 3/2013 z 8. novembra 2013, sp. zn. 7 ECdo 64/2013, 7 Co 40/2013 z 8. novembra 2013, sp. zn. 1 Oboer 305/2013,   1 OboE 125/2013   z 29.   októbra   2013,   sp. zn.   7 ECdo 44/2013, 7 Co 28/2013 z 8. novembra 2013, sp. zn. 2 ECdo 126/2013, 2 CoE 14/2013 z 31. októbra 2013,   sp. zn.   5 Oboer 159/2013   z 30.   októbra   2013   a   sp. zn.   3 ECdo 110/2013, 3 CoE 12/2013 z 18. novembra 2013 (ďalej len „uznesenia najvyššieho súdu“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Sťažovateľka poskytla na základe zmlúv o úvere uzavretých s dlžníkmi úvery, ktoré boli títo povinní vrátiť podľa podmienok   dojednaných   v   úverových   zmluvách.   Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   dlžníci dobrovoľne nepristúpili k úhrade svojich záväzkov, ich pohľadávky voči sťažovateľke sa stali splatnými a v nadväznosti na podmienky dojednané v úverových zmluvách obsahujúce vo väčšine prípadov tzv. rozhodcovskú doložku boli sťažovateľkou začaté rozhodcovské konania   pred   ňou   zvoleným   rozhodcovským   súdom.   Následne   boli   na   základe rozhodcovských   rozsudkov   vydaných   v   týchto   konaniach   začaté   exekučné   konania. V ďalších   prípadoch   boli   na   základe   splnomocnenia   udeleného   dlžníkmi   pri   podpise úverovej zmluvy spísané splnomocnencom dlžníkov notárske zápisnice, ktoré sa taktiež stali   exekučnými   titulmi,   na   podklade   ktorých   boli   v   prospech   sťažovateľky   začaté exekučné   konania.   V   priebehu   exekučného   konania   bolo   uzneseniami   okresných   súdov v sťažovateľkou napadnutých konaniach rozhodnuté o zastavení prebiehajúcich exekučných konaní. Krajský súd na odvolania sťažovateľky svojimi rozhodnutiami potvrdil napadnuté uznesenia okresných súdov ako vecne správne. Najvyšší súd dovolania sťažovateľky proti uzneseniam   krajských   súdov   odmietol,   jej   návrhy   na   prerušenie   dovolacieho   konania zamietol a konania o odvolaniach proti uzneseniam krajských súdov zastavil.

Sťažovateľka   v   predostretej   argumentácii   atakuje   právne   závery   vyplývajúce z rozhodovacej   činnosti   krajských   súdov   a   najvyššieho   súdu,   ktorým   vytýka   ich nesprávnosť   z hľadiska   právneho   posúdenia   relevantných   hmotnoprávnych   ustanovení príslušných právnych predpisov na predmetnú právnu vec.

Sťažovateľka za relevantné pochybenie v postupe a rozhodovaní krajských súdov ako aj   najvyššieho   súdu   považuje   predovšetkým   skutočnosť,   že   o   zastavení   uvedených exekučných   konaní   bolo   rozhodnuté   bez toho,   aby   boli   predtým   účastníci   exekučných konaní upozornení na neprijateľnú podmienku konania a mali možnosť sa k nej vyjadriť, čím   bola   sťažovateľka   ukrátená   o   reálnu   možnosť   domáhať   sa,   aby   všeobecné   súdy konajúce   v   jej   právnych   veciach   zohľadnili   jej   nesúhlas   s   touto   neprijateľnosťou podmienky.   Uvedeným   postupom   krajských   súdov   a   najvyššieho   súdu   došlo   podľa sťažovateľky   k   porušeniu   čl.   47   charty,   teda   k   porušeniu   práva   na   účinný   prostriedok nápravy   ako aj práva   na spravodlivý   proces vrátane porušenia   zásady   kontradiktórnosti konania.

Najvyšší súd sa podľa   sťažovateľky tiež dopustil   porušenia jej základného práva na zákonného   sudcu   podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy,   pretože   sa „neobrátil   na   Súdny   dvor Európskej únie s otázkou, ktorú paradoxne v čase jeho konania už Súdny dvor Európskej únie riešil ani nevyčkal na rozhodnutie Európskeho súdneho dvora...“. V tejto súvislosti sťažovateľka   poukazuje na   rozsudok   Súdneho   dvora   Európskej   únie   (ďalej   len   „Súdny dvor“)   vo   veci   Banif   Plus   Bank   Zrt   proti   Csaba   Cipani   a   spol.   sp. zn.   C-472/11 z 21. februára 2013, z ktorého má vyplývať, že čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať   v   tom   zmysle,   že   vnútroštátny   súd,   ktorý   konštatoval   ex   offo   nekalú   povahu zmluvnej   podmienky,   nemusí   na   to,   aby   mohol   vyvodiť   dôsledky   tohto   konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojich právach navrhne, aby uvedená podmienka bola zrušená, avšak zásada kontradiktórnosti vo všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval   v   rámci   preskúmavania   ex   offo   nekalú   povahu   zmluvnej   podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel stanovujú vnútroštátne procesnoprávne predpisy.

Sťažovateľka je tiež toho názoru, že najvyšší súd „sa mal obrátiť na Súdny dvor Európskej   únie   vo   veci   výkladu   čl.   3   ods.   1   smernice   93/13/ES   v   tom   zmysle,   či rozhodcovská doložka, podľa ktorej musí spotrebiteľ riešiť spory s dodávateľom, ak tak navrhne   dodávateľ,   v   rozhodcovskom   konaní,   je   podľa   §   53   ods.   1   a   ods.   4   písm.   r) Občianskeho zákonníka neprijateľnou podmienkou, pretože pri prihliadnutí na relevantnú judikatúru Spolkového súdneho dvora v Nemecku a Ústavného súdu českej republiky by nemohol dodržať jednu z podmienok acte clair, že výklad a správna aplikácia čl. 3 ods. 1 smernice 93/13/ES musia byť úplne zjavné, čo vyžaduje zohľadniť okrem jazykových verzií textu, používania terminológie a právnych pojmov komunitárneho práva, vzatie na zreteľ odlišnosti interpretácie komunitárneho práva ak ubezpečenie sal, že výklad vnútroštátneho súdu je rovnako zjavný ostatným súdom členských štátov. Najvyšší súd Slovenskej republiky si túto povinnosť nesplnil.“. V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala na viacero rozhodnutí Spolkového súdneho dvora a Ústavného súdu Českej republiky.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal rozhodnutie, ktorým vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj práva podľa čl. 47 charty postupom a uzneseniami krajských súdov a postupom a uzneseniami najvyššieho súdu v uvedených konaniach, zruší uznesenia   krajských   súdov   a   uznesenia   najvyššieho   súdu,   veci   vráti   na   ďalšie   konanie a sťažovateľke prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

Podľa   §   112   ods.   1   OSP   môže   súd   v   záujme   hospodárnosti   konania   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp. zn. Rvp 1156/2014,   Rvp 1158/2014,   Rvp 1160/2014,   Rvp 1161/2014,   Rvp 1165/2014, Rvp 1173/2014,   Rvp 1239/2014,   Rvp 1245/2014,   Rvp 1246/2014,   Rvp 1248/2014, Rvp 1249/2014,   Rvp 1251/2014,   Rvp 1252/2014,   Rvp 1254/2014   až   Rvp 1260/2014, Rvp 1264/2014,   Rvp 1268/2014,   Rvp 1270/2014,   Rvp 1273/2014   až   Rvp 1276/2014, Rvp 1278/2014, Rvp 1279/2014 a sp.   zn.   Rvp 1291/2014 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností, ako aj vzhľadom na totožnosť v osobe sťažovateľky a najvyššieho súdu, proti ktorým sťažnosti smerujú, ústavný súd rozhodol o ich spojení na spoločné konanie tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

2.1 K neprípustnosti sťažností vedených pod sp. zn. Rvp 1168/2014 až sp. zn. Rvp 1172/2014, Rvp 1174/2014 a sp. zn. Rvp 1175/2014

Podľa § 24 písm. b) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak ústavný súd v tej istej veci koná.

Prekážka prv začatého konania (litispendencia) bráni tomu, aby na ústavnom súde prebiehali dve konania, prípadne viac konaní v tej istej veci. Totožnosť veci je daná pri zhode predmetu konania, skutkových okolností, z ktorých sa uplatnené právo vyvodzuje, a identitou účastníkov konania. O prekážku litispendencie nejde, ak chýba čo len jeden z uvedených znakov totožnosti veci.

Porovnaním sťažnosti vedenej pod sp. zn. Rvp 1167/2014 a sťažností vedených pod sp. zn. Rvp 1168/2014 až sp. zn. Rvp 1172/2014, Rvp 1174/2014 a sp. zn. Rvp 1175/2014 ústavný   súd   zistil,   že   nimi   sťažovateľka   namieta   postup   Krajského   súdu   v   Žiline a najvyššieho súdu v totožných súdnych (exekučných) konaniach a žiada v nich vysloviť porušenie tých istých základných práv, priznať rovnakú výšku finančného zadosťučinenia a priznať úhradu trov konania.

Ústavný súd konštatuje, že začatie konania pod sp. zn. Rvp 1167/2014 bráni tomu, aby   vo   veci   prebiehali   ďalšie   konania   vedené   pod   sp. zn.   Rvp 1168/2014   až   sp. zn. Rvp 1172/2014,   Rvp 1174/2014   a sp.   zn.   Rvp 1175/2014.   Uvedené   zistenie   odôvodňuje odmietnutie   sťažností   vedených   pod   sp. zn.   Rvp 1168/2014   až   sp. zn.   Rvp 1172/2014, Rvp 1174/2014   a sp.   zn.   Rvp 1175/2014   ako   neprípustných   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde, keďže tým došlo k naplneniu dôvodu neprípustnosti zakotvenému v § 24 písm. b) zákona o ústavnom súde.

2.2 K   namietanému   porušeniu   označených   práv   ostatnými   napadnutými postupmi a uzneseniami krajských súdov

Ústavný   súd   pokiaľ   ide   o   splnenie   procesných   podmienok   prípustnosti   sťažnosti smerujúcej proti postupu a uzneseniam krajského súdu ako súdu odvolacieho bral do úvahy neskoršie napadnuté uznesenia najvyššieho súdu v dovolacom konaní, ktorými dovolania sťažovateľky odmietol, a preto v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   sťažnosť   v   tejto   časti   nepovažoval   za   oneskorenú,   keďže   lehota na podanie sťažnosti vo vzťahu k napadnutým rozsudkom krajského súdu je v prípadoch procesného rozhodnutia dovolacieho súdu považovaná za zachovanú (pozri rozsudok ESĽP z 12.   novembra   2002   vo   veci   Zvolský   a   Zvolská   verzus   Česká   republika,   sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54). V takýchto prípadoch sa potom lehota určená v § 53 ods. 3 zákona   o   ústavnom   súde   počíta   od   právoplatnosti   procesného   rozhodnutia   dovolacieho súdu.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré sťažovateľ označil, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   namietal,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011).

Ústavný súd v danom prípade považoval za významné vyriešiť zásadný problém sťažovateľky, a to či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti prvostupňovému   rozhodnutiu,   ktorým   bola   exekúcia   zastavená,   mal   právomoc   skúmať prípustnosť   exekúcie   z hľadiska   relevantnosti   exekučných   titulov,   ktorými   boli rozhodcovské rozsudky rozhodcovského súdu, resp. notárske zápisnice obsahujúce právny záväzok.

Ústavný súd po preskúmaní sťažností zistil, že argumenty sťažovateľky sú v obdobné argumentom, ktoré použila v stovkách iných sťažností, ktoré už riešil ústavný súd tak, že ich vo   vzťahu   k   uzneseniam   krajského   súdu   potvrdzujúcim   rozhodnutia   okresných   súdov o zastavení exekúcie odmietol ako zjavne neopodstatnené. Sťažovateľka označila len iné konania krajského súdu, postupom ktorého malo dôjsť k porušeniu ňou označených práv. Zo skoro totožnej argumentácie sťažovateľky uvedenej v jej sťažnostiach možno vyvodiť, že   odôvodnenie   napadnutých   rozhodnutí   krajského   súdu   obsahovalo   čo   do   skutkových zistení a právneho posúdenia veci krajským súdom obdobné závery, ako vo veciach, ktoré už boli ústavným súdom preskúmané a rozhodnuté.

Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach podrobne analyzoval dôvody zjavnej neopodstatnenosti sťažností sťažovateľky, v ktorých vyslovil, že okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu   už   začatého   exekučného   konania   a   nielen   v   súvislosti   s   vydaním   poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku. V tejto   súvislosti   na   podporu   svojej   argumentácie   poukázal   na   ustálenú   judikatúru najvyššieho súdu, ktorá je sťažovateľke známa aj z napádaných rozhodnutí krajského súdu v obdobných   právnych   veciach   (napr.   R   56/1995,   R   58/1997,   R   70/1998   a   R   72/1998 publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky).

Pri predbežnom prerokovaní týchto sťažností sa teda ústavný súd plne stotožňuje s dôvodmi uvedenými vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, napr. uzneseniach sp. zn. III. ÚS 242/2011 z 31. mája 2011, sp. zn. III. ÚS 397/2011 z 27. septembra 2011, sp. zn. II. ÚS 473/2011   z 20.   októbra   2011,   sp. zn.   I. ÚS 227/2012   zo 16.   mája   2012,   sp. zn. III. ÚS 397/2011 z 27. septembra 2011, sp. zn. I. ÚS 227/2012 zo 16. mája 2012, sp. zn. IV. ÚS 299/2012-16   zo 7.   júna   2012   sp. zn.   I. ÚS 382/2012   z 22.   augusta   2012,   sp. zn. II. ÚS 303/2012   z 5.   septembra   2012,   sp. zn.   III. ÚS 7/2013   z 15.   januára   2013,   sp. zn. II. ÚS 377/2013   z 26.   júna   2013   a   sp. zn.   III. ÚS 386/2013   z 28.   augusta   2013,   ako   aj ďalších rozhodnutiach, ktoré skončili odmietnutím rovnakých a opakujúcich sa sťažností sťažovateľky   z dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti,   pri   akceptovaní   právnych   záverov rozhodnutí   všeobecných   súdov   o   vyhlásení   exekúcií   za   neprípustné   a   jej   zastavení v stovkách prípadov, pretože rozhodcovské rozsudky alebo notárske zápisnice, na podklade ktorých   boli   exekúcie   vedené   (resp.   navrhnuté),   neboli   z rôznych   dôvodov   spôsobilými exekučnými titulmi na vedenie exekúcií.

V označených uzneseniach ústavný súd odpovedal aj na argumentáciu sťažovateľky o   pochybení   v   postupe   okresného   súdu   a   krajského   súdu   spočívajúcom   v   zastavení uvedených   exekučných   konaní   bez toho,   aby   bolo   predtým   rozhodnuté   o   jej   návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP z dôvodu potreby podania žiadosti Súdnemu dvoru na rozhodnutie o predbežnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej   únie,   ako   aj   na   argumentáciu   sťažovateľky   o   porušení   práva   na   účinný prostriedok   nápravy   a   zásady   kontradiktórnosti   konania   tým,   že   konajúce   súdy   pred rozhodnutím   o   posúdení   zmluvnej   podmienky   (rozhodcovskej   doložky)   ako   nekalej, resp. pred posúdením splnomocnenia udeleného povinným ako absolútne neplatného, nedali účastníkom   konania   príležitosť   vyjadriť   sa   k týmto   dôvodom,   tak   ako   to   sťažovateľka odvodzuje   z rozsudku   Súdneho   dvora   vo   veci   Banif   Plus Bank Zrt   proti   Csaba   Cipani a spol. sp. zn. C-472/11 z 21. februára 2013.

Keďže sťažovateľke sú už z predchádzajúcej rozhodovacej činnosti ústavného súdu notoricky známe dôvody, pre ktoré ústavný súd iné jej obdobné sťažnosti odmietol ako zjavne neopodstatnené, nepovažuje za účelné uvádzať podrobnejšie argumenty, pre ktoré dospel k rozhodnutiu vyplývajúcemu z bodu 2 výroku tohto uznesenia, a v tejto súvislosti odkazuje na odôvodnenie označených rozhodnutí ústavného súdu vydaných v obdobných sťažovateľkiných veciach.

Vzhľadom   na   postavenie   ústavného   súdu   vo   vzťahu   k   rozhodovacej   činnosti všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na   rozhodnutie   v   súlade   s   právnym   názorom   účastníka   súdneho   konania,   resp.   právo na úspech   v   konaní   (obdobne   napr.   II. ÚS 218/02,   III. ÚS 198/07,   I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosti v časti smerujúcej proti postupu krajských súdov a jeho uzneseniam odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti.

2.3 K   namietanému   porušeniu   označených   práv   napadnutými   postupmi a uzneseniami najvyššieho súdu

Sťažovateľka   vo   vzťahu   k   postupu   najvyššieho   súdu   a jeho uzneseniam namieta predovšetkým skutočnosť, že najvyšší súd bol povinný sa obrátiť na Súdny dvor s otázkou týkajúcou sa aplikácie čl. 47 charty a ubezpečiť sa, či vnútroštátne súdy iných členských štátov vykladajú otázku rozhodcovskej doložky rovnako ako súdy Slovenskej republiky, a v konečnom   dôsledku,   že   najvyšší   súd   nevykonal   účinnú   nápravu   porušenia   zásad kontradiktórnosti, ktorej sa mali nižšie súdy dopustiť.

Ústavný súd po preskúmaní obsahu označených uznesení najvyššieho súdu zistil, že najvyšší   súd   po   rekapitulácii   dovtedajšieho   konania   a   uvedení   dovolacích   dôvodov uplatnených   sťažovateľkou   podrobne   odpovedal   na   sťažovateľkou   uplatnené   námietky, ktoré mali poukazovať na naplnenie existencie dovolacích dôvodov, ktoré pripúšťa § 237 OSP,   a   svoje   závery   o   neprípustnosti   dovolaní   odôvodnil   ústavne   akceptovateľným (určitým   a   zrozumiteľným)   spôsobom,   spravidla   na   niekoľkých   stranách   odôvodnenia napadnutých   uznesení.   Tieto   závery   preto   nie   sú   ani   z ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, čo by malo za následok porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, respektíve práva podľa čl. 47 charty. V zmysle svojej judikatúry ústavný súd považuje za protiústavné a arbitrárne iba tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj   extrémne   nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06), čo však nie je tento prípad.

Vzhľadom na doteraz uvedené a v súvislosti so nosnou argumentáciou sťažovateľky ústavný   súd   tiež   zdôrazňuje,   že   sťažovateľka   mala   z pohľadu   „materiálneho“   možnosť vyjadriť sa k vykonávanému dokazovaniu zo strany okresného súdu, čo aj využila v rámci ňou podaného opravného prostriedku (odvolania) a v rozsahu veci primeranom sa s touto jej obranou   krajský   súd   v   rámci   odvolacieho   konania   aj   zaoberal.   Zároveň   ústavný   súd poukazuje aj na obsah uznesenia ústavného súdu č. k. PLz. ÚS 1/2014-27 zo 7. mája 2014, ktorým došlo k zjednoteniu odchylných právnych názorov senátov ústavného súdu vo veci zabezpečenia záruk kontradiktórnosti konania pri preskúmavaní žiadosti súdneho exekútora o   udelenie   poverenia   na   vykonanie   stanoviskom,   podľa   ktorého   sa   pri   preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie „môžu primerane uplatniť ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku vzťahujúce sa na dokazovanie. Ak exekučný súd   pri   preskúmavaní   žiadosti   exekútora   o   udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie vychádza aj z iných listín (či iných dôkazov) než tých, ktoré sú výslovne uvedené v § 44 ods. 2   Exekučného   poriadku   (exekučný   titul,   návrh   na   vykonanie   exekúcie   a   žiadosť   o vydanie poverenia), a na tomto základe posúdi exekučný titul v neprospech oprávneného, je povinný dať mu možnosť vyjadriť sa k podkladom svojho preskúmania; ak tak exekučný súd neurobí,   zakladá   jeho   rozhodnutie   dôvod   na   vyslovenie   porušenia   základného   práva oprávneného vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky.   Pre   ústavnú   konformnosť   konania   ako   celku   postačuje,   ak   je oprávnenému táto možnosť reálne poskytnutá v odvolacom konaní.“. Z uvedeného dôvodu potom je udržateľný právny názor najvyššieho súdu, že v posudzovaných veciach nemohlo dôjsť   k   tvrdenej   vade   konania   zakladajúcej   prípustnosť   dovolania   z dôvodu   odňatia možnosti konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP].

Pokiaľ   ide   o   námietku   sťažovateľky,   v   zmysle   ktorej   pochybenie   v   postupe najvyššieho súdu, a teda porušenie základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy spočíva najmä v tom, že tento rozhodol o dovolaniach sťažovateľky bez toho, aby   predtým   podal   žiadosť   Súdnemu   dvoru   na   rozhodnutie   o   predbežnej   otázke   podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej   únie, ústavný súd poukazuje aj na odôvodnenie uznesenia ústavného súdu č. k. IV. ÚS 299/2012-16 zo 7. júna 2012 vo veci inej sťažnosti podanej   sťažovateľkou,   v ktorom   ústavný súd   sťažovateľke   podrobne   vysvetlil, že „nie každé nepredloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom Európskej únie, musí mať automaticky za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (m. m. II. ÚS 129/2010)“, a svoj právny názor zároveň oprel aj o uznesenie Spolkového ústavného súdu sp. zn. 2 BvR 2419/06 zo 6. mája 2008   a   rozhodnutie   ESĽP   vo   veci   Ullens   de   Schooten   a Rezabek   proti   Belgicku z 20. septembra 2011, sťažnosti č. 3989/07 a č. 38353/07.

Najvyšší súd napadnutými uzneseniami tiež konanie o odvolaní sťažovateľky proti uzneseniam krajských súdov vo výroku o zamietnutí návrhu na prerušenie konania zastavil, pretože dospel k záveru o existencii takého nedostatku podmienok konania, ktorý nemožno odstrániť. Vychádzal pritom z názoru, že uznesenia krajských súdov o nevyhovení návrhu sťažovateľky ako oprávnenej na prerušenie konania vydané v priebehu odvolacieho konania nie   sú   rozhodnutiami   krajského   súdu   ako   súdu   prvého   stupňa,   ale   ide   o   rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým nie je odvolanie prípustné. Odvolací súd sa pri takomto rozhodovaní nestáva súdom prvého stupňa, ale zostáva súdom odvolacím. V zmysle § 202 ods. 3 písm. o) OSP odvolanie nie je prípustné proti uzneseniu, ktorým sa zamietol návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c), a teda aj keby o návrhu rozhodol súd prvého stupňa, proti jeho rozhodnutiu by v takomto prípade odvolanie prípustné nebolo. S poukazom   na   uvedené   najvyšší   súd   dospel   k   záveru   o nedostatku   svojej   funkčnej príslušnosti na rozhodovanie o odvolaní sťažovateľky.

Ústavný súd po preskúmaní obsahu napadnutých uznesení najvyššieho v danej časti zistil,   že   najvyšší   súd   svoje   závery   o   neodstrániteľnom   nedostatku   podmienok   konania o odvolaní sťažovateľky odôvodnil ústavne akceptovateľným (určitým a zrozumiteľným) spôsobom.   Žiada   sa   tiež   zdôrazniť,   že   sťažovateľka   v   sťažnostiach   ani   nepredkladala argumentáciu vyvracajúcu správnosť a zákonnosť tohto postupu najvyššieho súdu. Záver, ku   ktorému   najvyšší   súd   dospel,   nie   je   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľný   ani neudržateľný a nemá za následok porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, respektíve práva podľa čl. 47 charty.

Na základe uvedených dôvodov boli preto sťažnosti ako celok odmietnuté podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti, pričom ústavný súd už o ďalších návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júla 2014