znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 330/2012-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. júna 2012 predbežne prerokoval sťažnosť O. G., B., R. G., B., G. G., S., a I. G., B., zastúpených advokátom   JUDr.   J.   M.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   čl.   12   Ústavy   Slovenskej republiky, základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sžr 58/2011 zo 14. februára 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť O. G., R. G., G. G., a I. G. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. mája 2012 doručená sťažnosť O. G., B., R. G., B., G. G., S., a I. G., B. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. Jozefom Matkovčíkom, vo veci namietaného porušenia čl. 12 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len „dodatkový   protokol“)   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Sžr 58/2011 zo 14. februára 2012 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia si uplatnili reštitučné nároky podľa   zákona   č.   229/1991   Zb.   o   úprave   vlastníckych   vzťahov   k   pôde   a   inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších zmien (ďalej len „zákon č. 229/1991“ alebo „reštitučný zákon“) na prinavrátenie vlastníctva k poľnohospodárskym pozemkom.

Slovenský   pozemkový   fond   (ďalej   len   „SPF“)   rozhodnutím   č.   1031/92-PÚ-Tr.-6/37196/0PPaLHlTi,   2004IPÚ-Tk   z   27.   decembra   2004   (ďalej   len   „rozhodnutie   SPF“) reštitučným nárokom sťažovateľov nevyhovel z dôvodu nesplnenia podmienok podľa § 4 ods. 1 a 2 reštitučného zákona.

Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) na odvolanie sťažovateľov svojím prvým   rozsudkom   sp.   zn.   3 Sp 21/2005   z 8.   decembra 2005   potvrdil   rozhodnutie SPF a po zrušení tohto rozsudku najvyšším súdom v odvolacom konaní (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sž-o-Ks 24/2006 z 21. februára 2007) aj svojím druhým rozsudkom sp. zn. 3 Sp   21/2005   z   12.   októbra   2010   (ďalej   len   „rozsudok   krajského   súdu“)   potvrdil rozhodnutie SPF.

Na odvolanie sťažovateľov najvyšší súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok krajského súdu.

Sťažovatelia v sťažnosti uviedli:„Sťažovatelia   odvodzujú   svoj   nárok   od   konfiškačného   rozhodnutia   číslo   2059/1- b/I/46 zo dňa 22. 9. 1946. Týmto rozhodnutím bol právnym predchodcom sťažovateľov ako osobám   nemeckej   národnosti   skonfiškovaný   všetok   poľnohospodársky   majetok   podľa nariadenia   104/1945   Sb.   o   konfiškovaní   a   urýchlenom   rozdelení   pôdohospodárskeho majetku   Nemcov,   Maďarov,   ako   aj   zradcov   a   nepriateľov   slovenského   národa skonfiškovaný všetok poľnohospodársky majetok....

Najvyšší súd zastal názor, že sťažovatelia nie sú oprávnenými osobami na vydanie nehnuteľností podľa zákona o úprave vlastníckych vzťahov, nakoľko podľa § 4 odseku (1) tohto zákona je jednou z podmienok, aby ku konfiškácii prišlo v čase od 25. 2. 1948 do 1. 1. 1990.   Uvedený § 4 odsek (1)   sa však vzťahuje na oprávnené osoby,   ktorým sa vydajú nehnuteľnosti uvedené v § 6 odseku (1)...

Sťažovatelia v tejto súvislosti poukazovali na § 6 odsek (2) zákona, podľa ktorého: Obdobne   sa   postupuje   aj   v   prípadoch,   keď   fyzickým   osobám   vznikol   nárok   na   vyňatie poľnohospodárskeho   majetku   z   konfiškácie   podľa   osobitných   predpisov.   9)   Za   osoby, ktorým   vznikol   nárok   na   vyňatie   poľnohospodárskeho   majetku   z   konfiškácie   podľa osobitných predpisov, 9) treba považovať na účely tohto zákona aj štátnych občanov Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, ktorí majú trvalý pobyt na území Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky a ktorým sa skonfiškoval 9a) poľnohospodársky majetok a neboli odsúdené podľa osobitných predpisov, 9b) Pokiaľ tento majetok bol už pred rozhodným obdobím   pridelený   v   rámci   predpisov   o   pozemkových   reformách,   rieši   sa   nárok   týchto oprávnených osôb podľa § 12, ak došlo k odňatiu prídelu postupom uvedeným v odseku 1. Poukazovali pritom na poznámku pod čiarou 9a), ktorá odkazuje na: Nariadenie Slovenskej národnej   rady   č.   104/1945   Sb.   SNR   o   konfiškovaní   a   urýchlenom   rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa v znení neskorších predpisov...

Z uvedeného je zrejmé, že dôvodom na vrátenie majetku je aj jeho konfiškácia podľa nariadenia 104/1945 Sb. Najvyšší súd túto skutočnosť nespochybnil. Zastal však stanovisko, že je to možné len za predpokladu, ak podľa tohto nariadenia prišlo ku konfiškácií v období od 25. 2. 1948. Dôvodil najmä tým, že obdobie politickej neslobody možno datovať až od tohto dátumu...

Predmetný názor súdu sťažovatelia   považujú za   porušujúci   ich   vlastnícke právo, vedúci k diskriminácii a nekonformný s Ústavou...

Nariadenie 104/1945 Sb. nadobudlo účinnosť 28. 5. 1946. Z § 1 odseku (1) tohto nariadenia   je   zrejmé,   že   postihovalo   osoby   na   základe   národnostného   princípu.   Toto nepopiera ani vykonané dokazovanie, z ktorého je zrejmé, že predchodcovia sťažovateľov prišli o svoje vlastnícke právo z dôvodu, že boli nemeckej národnosti. Je teda zrejmé, že predchodcovia   sťažovateľov   neprišli   o   svoj   majetok   v   dôsledku   svojho   protiprávneho konania, ale v dôsledku príslušnosti k národnosti...

Skutočnosť, že predmetné nariadenie je v rozpore so súčasným právnym poriadkom a spôsobuje krivdy, zdôrazňuje práve uvedená poznámka pod čiarou 9a) k § 6 odseku (2) zákona o úprave vlastníckych vzťahov. Pokiaľ by zákonodarca nepovažoval toto nariadenie za pôsobiace krivdy, v tomto ustanovení by na neho neodkazoval. Navyše je v tomto odkaze systematicky uvedené ako prvé...

Z dikcie tohto zákona je zrejmé, že jeho cieľom je zmiernenie majetkových krívd. Je však v rozpore so zásadou rovnosti, pokiaľ za tú istú krivdu je skupina osôb odškodnená a iná skupina nie v závislosti na čase. Pokiaľ tvrdíme, že právnym predpisom je spôsobená krivda   a   rozhodneme   sa   zmierniť   následky   tejto   krivdy,   je   v   rozpore   so   základnými princípmi   právneho   štátu,   aby   sa   odškodňovanie   viazalo   len   na   čas   od   25.   2.   1948. Predmetné nariadenie bolo účinné už dva roky pred týmto dátumom a dotknutým osobám spôsobovalo takú istú nespravodlivosť, ako po tomto dátume...

Podľa článku 12 odseku (1) prvej vety Ústavy sú si ľudia rovní v právach. Toto ustanovenie   je   však   napádaným   rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   popreté.   Nie   je   možné hovoriť o rovnosti v právach, ak štát za tú istú skutočnosť jednu osobu odškodní a inú nie. Pokiaľ sa štát rozhodne zmierňovať krivdy, ktoré spôsobilo nariadenie 104/1945 Sb., musí v zmysle   tohto   ustanovenia   rovnako   odškodniť   všetky   osoby.   Nemôže   to   viazať   len na konkrétny časový úsek...

Argumentácia   súdu   týkajúca sa   obdobia,   v ktorom   ku   konfiškácii   prišlo,   nemôže obstáť. Pre dotknuté osoby je absolútne irelevantné, či o svoj majetok prišli v čase pred nástupom tzv. obdobia neslobody alebo až po jeho nástupe. Všetky tieto osoby boli rovnako zasiahnuté a teda ich práva boli rovnakým spôsobom dotknuté a porušené. Za predpokladu akceptácie argumentácie Najvyššieho súdu by sme prišli k záveru, že to isté porušenie zakladá nárok na nápravu len v režime tzv. neslobody. Čiže pokiaľ je osoba zbavená násilne svojho majetku v dôsledku príslušnosti k národnosti v období, ktoré je historikmi hodnotené pozitívne, toto zbavenie majetku nezakladá žiadnu náhradu. A to len z dôvodu,   že štát v tomto prípade stihol do základných ľudských práv osoby zasiahnuť ešte pred nástupom totalitného režimu...

Práve   takáto   argumentácia   súdu   popiera   aj   zákaz   diskriminácie,   ktorý   je garantovaný   článkom   12   odsekom   (2)   Ústavy   a   článkom   14   Dohovoru.   Sťažovatelia zastavajú názor, že ide o úplne rovnaké porušenie práva a zásah do práv, ak je v dôsledku príslušnosti   k   národnosti   skonfiškovaná   pôda   v   čase   historicky   hodnotenom   ako demokratický a v čase nazývanom obdobím neslobody...

Sťažovatelia poukazovali tiež na nezákonný priebeh reštitúcie a správanie sa tretích subjektov   po   uplatnení   reštitučného   nároku   (prevody   týchto   nehnuteľností).   Týmito skutočnosťami sa súd tiež nezaoberal...

Podľa článku 152 Ústavy je povinnosťou Najvyššieho súdu vykladať právne predpisy v   súlade   s   Ústavou.   Výklad   poskytnutý   súdom   však   vytvára   nerovnosť   medzi   osobami a negatívne zasahuje do vlastníckeho práva sťažovateľov. Takýto výklad teda zasahuje do základných ľudských práv a slobôd sťažovateľov...

Sťažovatelia   tiež   poukázali   na   Stanovisko   číslo   45/1998   správneho   kolégia Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   na   zjednotenie   výkladu   §   6   odseku   (2)   zákona o úprave vlastníckych vzťahov, ktoré bolo uverejnené v Zbierke súdnych rozhodnutí zošit číslo 4-5, strana 152, ročník, 1998: V § 6 ods. 1 sú pritom v písm. a) až u) vymedzené aj skutočnosti, v dôsledku ktorých museli prejsť nehnuteľnosti na štát, aby vznikol nárok na ich vydanie.   V   súlade   s   ustanovením   4   ods.   1   ide   o   skutočnosti,   ktoré   nastali   v   dobe   od 25. februára 1948 do 1. januára 1990, resp. nehnuteľnosti prešli na štát v uvedenej dobe. Naproti tomu ustanovenie § 6 ods. 2 rieši prípad, kedy sa obdobne ako podľa § 6 ods. 1 postupuje (teda vydajú sa nehnuteľnosti) aj ďalším osobám, ktorých nehnuteľnosti prešli na štát   už   pred   25.   februárom   1948   podľa   predpisov   o   konfiškácii   podľa   osobitných predpisov z roku 1945 (Nariadenie SNR č. 104/1945 Zb. SNR, Dekrét prezidenta republiky č. 108/1945 Zb.) s tým, že pre vydanie nehnuteľností (teda aj lesnej pôdy) musia byť splnené ďalšie tam stanovené podmienky týkajúce sa oprávnenej doby...

Z uvedeného stanoviska je zrejmé, že Najvyšší súd negoval právny názor, ktorý bol už prijatý vo forme stanoviska. Navyše sa Najvyšší súd k tomuto ani nevyjadril, čo je tiež nesporne   porušením   práva   na   spravodlivý   súdny   proces,   ktoré   garantuje   aj   náležité odôvodnenie rozhodnutia...“

Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd takto rozhodol: „...   základné   práva   sťažovateľov   (na   rovnosť,   vlastnícke   právo,   právo   na spravodlivý súdny proces) podľa článku 12, článku 20, článku 46 Ústavy a článku 6 odseku (1), článku 14 Dohovoru a článku 1 Protokolu číslo 1 boli rozhodnutím Najvyššieho súdu vydaným dňa 14. 2. 2012 v konaní 1Sžr/58/2011 porušené,

- zrušil   rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   zo   dňa   14.   2.   2012   vydané   v   konaní 1Sžr/58/2011,

- priznal   sťažovateľovi   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   3 000,-   € a zaviazal súd ho sťažovateľovi vyplatiť do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia,

- uložil súdu nahradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške 1239,11 €, a to do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľov prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

V   súlade   s   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľov podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovatelia   namietali   porušenie   svojich   základných   a   iných   práv   rozsudkom najvyššieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok krajského súdu v konaní o preskúmanie rozhodnutia   SPF   o   reštitučných   nárokoch   sťažovateľov.   Podstatou   argumentácie sťažovateľov   je nesúhlas s právnym názorom   najvyššieho   súdu   o nesplnení podmienok na vyhovenie   reštitučným   nárokom   sťažovateľov   na   prinavrátenie   vlastníctva k poľnohospodárskym pozemkom.

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou   alebo úpravou   v príslušnej medzinárodnej   zmluve. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery   všeobecného súdu   môžu byť predmetom   kontroly zo strany ústavného súdu   len vtedy,   ak   by   ním   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (m.   m.   I.   ÚS   13/00,   I.   ÚS   139/02, III. ÚS 180/02).

Najvyšší   súd   v   napadnutom   rozsudku   uviedol: «podstatou   odvolania   ako   aj opravného   prostriedku,   ktorým   sa   navrhovatelia   domáhajú   preskúmania   rozhodnutia odporcu, je právna otázka, či je možné vykladať ustanovenie § 6 ods. 2 zák. č. 229/1991 Zb. ako osobitné ustanovenie,   ktoré   rozširuje časovú   pôsobnosť   citovaného zákona aj   pred rozhodné obdobie...

Z   obsahu   odvolania   navrhovateľov   vyplýva,   že   na   prvom   mieste   broja   proti argumentácii odporcu a výkladu krajského súdu, že právo na priznanie vlastníctva v zmysle zák. č. 229/1991 Zb. je možné priznať iba vtedy, ak k pozbaveniu vlastníckeho práva došlo v rozhodnom   období,   a   na   podporu   tohto   názoru   poukazujú   na   stanoviska   č.   45/1998 Správneho   kolégia   publikovaného   v   Zbierke   rozhodnutí   a   stanovísk   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky.   K   tejto   argumentácii   zaujal   konajúci   senát   Najvyššieho   súdu nasledujúcu argumentáciu.

Je   nepochybné,   že   uvedené   stanovisko   č.   45/1998   Správneho   kolégia   vychádza z premisy preukázania statusu oprávnenej osoby osobou uplatňujúcou si reštitučný nárok, a následkom tohto právneho postavenia sú ďalej vyslovené právne názory:

„Podľa § 6 ods. 2 po preukázaní, že osoba uplatňujúca nárok je oprávnenou osobou podľa tohto ustanovenia, je potrebné vydať jej nehnuteľnosti uvedené v § 1 ods. 1 písm. a/ až c/ zákona, teda vrátane pôdy, ktorá tvorí lesný fond, avšak s obmedzením obsiahnutým v § 6 ods. 3, t. j. každej oprávnenej osobe vo výmere najviac 250 ha poľnohospodárskej pôdy alebo 250 ha všetkej pôdy (vrátane lesnej).“

Správne   preto   krajský   súd   analyzoval   cieľ   sledovaný   týmto   stanoviskom konštatovaním, že predmetné stanovisko sa nezaoberá otázkou rozhodujúceho obdobia, ani tým,   či   je   pri   posudzovaní   reštitučného   titulu   možné   ísť   aj   pred   zákonom   ohraničené rozhodujúce obdobie, ale naopak rieši otázku rozsahu poľnohospodárskeho majetku... Preto základnou a stále nezodpovedanou otázkou je tá, pri splnení akých podmienok získava osoba zákonodarcom uvedená   v §   6 ods.   2 zák.   č.   229/1991   Zb.   a súčasne si uplatňujúca   reštitučný   nárok   právne   postavenie   (status)   oprávnenej   osoby.   Na   základe uvedeného v stanovisku Správneho kolégia je preto nutné chápať argumentáciu vyslovenú prostredníctvom rozsudku Najvyššieho súdu sp. zn. M-Sždov 3/03 ako spresňujúcu. Z tohto rozsudku vyplýva, že teleologickým výkladom, tzn. sledovaním účelu reštitučného zákona (tu je najmä dôraz na odstránenie krívd v čase neslobody), nie je možné dospieť k záveru, že by všetky akty konfiškácie mali podliehať zámeru zákonodarcu vyslovenom v ustanovení § 6 ods.   2   zák.   č.   229/1991   Zb.,   ale   naopak   iba   tie   akty,   ktoré   boli   osobitnými   zákonmi, napríklad   prostredníctvom   §   38   zákona   č.   330/1991   Zb.   o   pozemkových   úpravách, usporiadaní   pozemkového   vlastníctva,   okresných   úradoch,   pozemkovom   fonde a o pozemkových spoločenstvách, vyňaté spod konfiškácie...

pre Najvyšší súd je z ustanovenia § 38 ods. 3 zák. č. 330/1991 Zb. nepochybné, že: Z konfiškácie podľa osobitných predpisov [odkaz na § 1 ods. 1 písm. a), b) a c) nariadenia SNR č. 104/1945 Zb. SNR v znení neskorších predpisov] sa vynímajú, ak nejde o prípady uvedené v odsekoch 1 a 2, a vydajú sa [odkaz na § 6 zákona č. 229/1991 Zb.] v rozsahu podľa odseku I nehnuteľnosti, ktoré boli skonfiškované na základe rozhodnutia konfiškačnej komisie alebo Zboru povereníkov vydaného vo 25. februári 1948 s výnimkou prípadov,   ak   by   išlo   o   osoby   súdne   postihnuté   podľa   osobitných   predpisov   [odkaz   na nariadenie SNR č. 33/1945 Zb. SNR o potrestaní fašistických zločincov, okupantov, zradcov a kolaborantov a o zriadení ľudového súdnictva], O vyňatí rozhodujú obvodné pozemkové úrady...

Je   celkom   jednoznačné   nielen   vzhľadom   k   historickému   ale   aj   k   právnemu hodnoteniu minulosti (najmä vzhľadom k zákonu č. 125/1996 Z. z. a zákonu č. 553/2002 Z. z.), že v období od 25. februára 1948 až do konca roku 1989 dochádzalo k vedomému alebo   hrubému   porušovaniu   základných   princípov   demokratického   právneho   štátu, medzinárodných zmlúv ako aj zákonnosti na viacerých úsekoch aplikácie práva, k výskytu neprimeranej tvrdosti v používaní represie proti nositeľom iných názorov, k cieľavedomému ničeniu tradičných hodnôt európskej civilizácie, národných a náboženských práv, k zničeniu tradičných   princípov   vlastníckeho   práva,   a   to   prostredníctvom   prenasledovania   alebo hrozbou   perzekúcie   voči   nim   samotným   i   rodinám   a   blízkym.   Uvedená   charakteristika obdobia od 25. februára 1948 až do konca roku 1989 je súhrne označované ako obdobie neslobody...

Naopak obdobie od konca druhej svetovej vojny až po 25. február 1948 takéto znaky negatívne poňatého výkonu štátnej moci a politickej perzekúcie vtedajšieho štátneho režimu proti jednotlivcovi nenesie, resp. mu ani historické analýzy neprisudzujú. Je síce pravdou, že v tomto období boli prijaté prezidentské dekréty, ktoré mimoriadnou právnou formou zasiahli do právnych vzťahov určitých skupín jednotlivcov. Avšak právny názor, že dekréty č. 12/1945 Zb. a č. 108/1945 Zb. sa mohli stáť prostriedkom politickej perzekúcie a vyvolať krivdy v zmysle zák. č. 229/1991 Zb. s je možné zaujať iba pre tie právno-aplikačné akty z nich vychádzajúce až po dátume 25. februára 1948, tzn. vo forme konfiškačných výmerov vydávaných príslušnými konfiškačnými komisiami alebo Zborom povereníkov...

Vo   svetle   uvedených   argumentov   je   potom   správny   záver   odporcu   potvrdený krajským súdom, že rozhodnutie Konfiškačnej komisie v Bratislave č. 2051/a-b/I/46 z 22. 09. 1946 nespĺňa zákonnom stanovené podmienky na vyňatie nárokovanej nehnuteľnosti z konfiškácie podľa osobitných predpisov. Rovnako je správny výklad ustanovenia § 6 ods. 2 zák. č. 229/1991 Zb., lebo toto ustanovenie, ako správne poukazovali niektorí účastníci, nerieši posun rozhodujúceho obdobia pred dátum 25. február 1948, ale rozširuje len okruh oprávnených   osôb,   ktorým   za   predpokladu   splnenia   ďalších   podmienok   možno   priznať status oprávnenej osoby...»

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom rozsudku najvyššieho súdu konštatuje, že najvyšší súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické,   a   preto   aj   celkom   legitímne,   právne   akceptovateľné   a   dostatočne   odôvodnené vrátane vysporiadania sa s podstatnými odvolacími dôvodmi sťažovateľov. Ústavný súd považuje závery najvyššieho súdu pri preskúmavaní rozsudku krajského súdu za legitímne a ním   aplikovanú   interpretáciu   použitých   zákonných   ustanovení   za   ústavne   konformnú a vylučujúcu namietané porušenie základných a iných práv sťažovateľov.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   z   tohto   dôvodu   nie   je   taká   príčinná   súvislosť   medzi napadnutým   rozsudkom   najvyššieho   súdu   a namietaným   porušením   základných   a   iných práv sťažovateľov, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá,   ústavný   súd   o   ďalších   nárokoch   na   ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. júna 2012