znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 330/2011-31

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   7.   decembra   2011 v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Milana Ľalíka v konaní o sťažnosti R. B., N., zastúpenej advokátom JUDr. S. J., B., vo veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Skalica v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cb 295/2008 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo R. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 Ústavy   Slovenskej republiky   a právo na prejednanie jej záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Skalica vo veci vedenej pod sp. zn. 3 Cb 295/2008 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Skalica   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3   Cb   295/2008 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. Okresný súd Skalica j e   p o v i n n ý   uhradiť R. B. trovy právneho zastúpenia v sume 314,18 € (slovom tristoštrnásť eur a osemnásť centov) na účet jej právneho zástupcu JUDr. S. J., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. augusta 2011 doručená sťažnosť R. B., N. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. S. J., B., ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného   súdu   Skalica   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 3 Cb 295/2008.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že 28. mája 2001 bola podaná žaloba o zaplatenie sumy   3   740   Sk   s príslušenstvom   (pôvodne   Okresnému   súdu   Senica,   pozn.).   Podľa sťažovateľky „od tohto dátumu súd vo veci nekonal a až v roku 2008 začal žiadosťami na rôzne orgány zisťovať okruh dedičov a ich adresy, keďže pôvodný navrhovateľ, p. R. Č. dňa 28. 05. 2002, zomrel. Na základe týchto zistení súd vytýčil pojednávanie vo veci samej na 17. 08. 2011.

Okresný súd Skalica vo veci samej nekonal takmer 11 rokov a do dnešného dňa nerozhodol. Vec sa stále nachádza vo fáze prvostupňového konania.“.

Sťažovateľka v sťažnosti ďalej poukázala na aktuálnu judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd zohľadňuje 3 kritériá – právnu a faktickú zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka konania počas konania a spôsob, akým súd v konaní postupoval.

K uvedeným kritériám sťažovateľka uviedla:„1. Právna otázka predložená sťažovateľom Okresnému súdu Skalica nepredstavuje právne ani fakticky zložitú problematiku, aby si vyžadovala riešenie po dobu takmer 11 rokov.   Uplatňované   právo   nie   je   zložité   a   tvorí   bežnú   súčasť   rozhodovacej   činnosti všeobecných súdov, pričom rozhodovacia činnosť všeobecných súdov v obdobných veciach sa opiera o ustálenú judikatúru. Ide o bežné vymáhanie pohľadávky z obchodnoprávneho vzťahu založeného kúpnou zmluvou.

2. Správanie sťažovateľa ako účastníka konania možno, počas celej doby konania, hodnotiť ako aktívne a súčinné, v dôsledku čoho nemohlo prispieť k zdĺhavosti konania a nevykazuje znaky, ktoré by mali byť v neprospech sťažovateľa pri posudzovaní zbytočných prieťahov v tomto konaní. Nie sú tu prítomné žiadne relevantné skutočnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že sťažovateľ svojím správaním prispel k doterajšej dĺžke namietaného konania, aj keď sťažovateľ nemal veľa príležitostí aktívne sa zúčastňovať konania, keďže vo veci samej sa konalo za takmer 11 rokov jediné pojednávanie.

3. Pokiaľ ide o postup Okresného súdu Skalica v posudzovanom konaní, z analýzy dosiaľ vykonaných úkonov vyplýva, že súd bol v spore takmer nečinný.“

Podľa   názoru   sťažovateľky   ani „fakt,   že v predmetnej   veci   Okresný   súd Skalica určité úkony vykonal, nemôže sám o sebe vylúčiť existenciu zbytočných prieťahov v konaní. Obdobie poznamenané nečinnosťou všeobecného súdu alebo iného zodpovedného orgánu, keď jeho konaniu nebráni žiadna zákonná prekážka, Ústavný súd posudzuje ako zbytočný prieťah v konaní (napr. II. ÚS 3/00). V predmetnom konaní, navyše súd začal robiť úkony smerujúce k zisteniu okruhu dedičov po pôvodnom navrhovateľovi až v roku 2008, teda po 7 rokoch od podania návrhu na začatie konania.“.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   uviedla,   že   nepodala   sťažnosť   na   prieťahy   v   konaní v zmysle § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) predsedovi okresného súdu,   pretože   vzhľadom   na celkovú   dĺžku   konania   v   danej   veci   by   náprava   už nebola možná, čo odôvodňuje vyslovenie porušenia označených práv sťažovateľky bez vyčerpania tohto prostriedku nápravy.

Na   základe   uvedených   dôvodov   sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   po prerokovaní sťažnosti takto rozhodol:

„Základné právo R. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a   základných   slobôd   v   konaní   vedenom   na   Okresnom   súde   v Skalici   pod   sp.   zn. 3Cb/295/2008 porušené bolo.

Ústavný súd prikazuje Okresnému súdu Skalica v konaní sp. zn. 3Cb/295/2008 ďalej konať bez zbytočných prieťahov.

Ústavný súd SR priznáva R. B. primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10. 000 EUR (slovom: desaťtisíc EUR), ktoré je Okresný súd Skalica povinný sťažovateľovi zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Ústavný súd priznáva sťažovateľovi R. B. náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 314,18 EUR, ktorú je Okresný súd Skalica povinný zaplatiť do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa JUDr. S. J., vedený vo...“

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval, uznesením č.   k.   I. ÚS   330/2011-11 zo 14. septembra 2011 ju prijal na ďalšie konanie a vyzval právneho zástupcu sťažovateľky a predsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.   Predsedu   okresného   súdu   ústavný   súd   zároveň   vyzval,   aby   sa   vyjadril k sťažnosti. Právny zástupca sťažovateľky a predseda okresného súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, preto ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení sp. zn. Spr. 1537/2011 zo 4. novembra 2011, ktoré bolo doručené ústavnému súdu 9. novembra 2011, chronologicky opísal priebeh napadnutého konania takto: „Vec napadla na bývalom Okresnom súde Skalica dňa 29. 5. 2001, zapísaná bola do 6 Rob 121/01. Návrh podal R. Č., nar. 2. 3. 1966, bytom L., proti odporcovi P. o zaplatenie 3.740,- Sk s úrokom z omeškania...

- dňa 8. 8. 2001 bol daný pokyn na prevedenie veci do reg. C,

- dňa   28.   1.   2002   dala   iná   sudkyňa   pokyn   na   prevedenie   veci   do   reg.   Ro   ako neodôvodnene prevedené, bez bližšieho zdôvodnenia

- dňa 19. 12. 2007 bol daný pokyn na založenie spisu na lehotu 2. 1. 2008 v súvislosti so sťahovaním súdu, na OS Skalica bola veci vygenerovaná spisová zn. 2Ro/576/2008

- dňa 20. 3. 2008 bol spísaný úradný záznam, podľa ktorého bolo zo spisu OS Skalica sp. zn. 3Cb 224/2008 zistené, že navrhovateľ zomrel

- dňa 20. 3. 2008 (správne 31. marca 2008, pozn.) bol urobený dopyt na MsÚ L., či im je známe, že navrhovateľ zomrel, v tomto prípade bola žiadaná aj správa, či je MsÚ známy   okruh   dedičov   po   zomrelom   a   takýto   istý   dopyt   robený   aj   MsÚ   N.,   nakoľko navrhovateľ sa mal zdržiavať aj na adrese v Nitre

- podľa správy z MsÚ N., ktorú zistil z Registra obyvateľov MV Banská Bystrica navrhovateľ zomrel dňa 24. 11. 2002, miesto úmrtia oznámené nebolo

- dňa   25.   4.   2008   súd   urgoval   Obec   L.   o   podanie   správy,   týkajúcej   sa   úmrtia navrhovateľa

- správa od Obce L. súdu bolo doručená 9. 5. 2008, navrhovateľ zomrel 24. 11. 2002 v N., zanechal nebohú manželku R. B., rod. B., trvalé bytom L., bývajúcu prechodne N., v súčasnosti znova vydatá a dve deti, mal. N. B., nar. 14. 4. 1994 a I. B., nar. 10. 4. 1995

- dňa   15.   5.   2008   vec   prevedená   do   reg.   Cb   ako   obchodná   vec,   bez   vydania platobného rozkazu z dôvodu straty spôsobilosti účastníka byť účastníkom konania, veci pridelená sp. zn. 3Cb 295/2008

- dňa 8. 8. 2008 bol urobený úradný záznam – zo spisu SI-4C 134/01 bolo zistené, že po nebohom navrhovateľovi sa vedie naďalej dedičské konanie pre OS Trenčín sp. zn. 26D 874/05, vyhotovené fotokópie z tohto spisu a to uznesenie č. k. 26D/874/2005-426 zo dňa 5. 3. 2006, ktorým súd konanie zastavil, uznesenie je právoplatné 15. 4. 2008 a uzn. OS Trenčín č. k. 23D 6787/04-195, dedičské konanie po neb. bolo zastavené, uznesenie je právoplatné 17. 1. 2006. Poručiteľ zomrel ako ženatý, zákonnými dedičmi sú pozostalá manželka R. B. a deti poručiteľa L. Č., bytom J. a maloleté deti N. B. a I. B.. Poručiteľ nezanechal žiadny hnuteľný ani nehnuteľný majetok, preto bolo konanie zastavené. Súdu bol doručený úmrtný list navrhovateľa do spisu OS Skalica SI-4C 134/01 8. 9. 2008.

- dňa 19. 11. 2009 bolo konštatované, kto sú dedičia po neb. navrhovateľovi, žiadaná bola od R. Č. správa, či trvá na návrhu ako dedička po neb. navrhovateľovi, súd žiadal podať správu aj za maloleté deti, správa žiadaná aj od dediča L. Č.

- dňa 22. 12. 2009 sa vrátila súdu nedoručená zásielka pre R. Č. ako neprevzatá v odbernej lehote z adresy z Nitry, zásielka bola uložená na pošte od 30. 11. 2009

- dňa   6.   5.   2010   opätovne   žiadaná   rovnaká   správa,   zásielka   sa   vrátila   ako nedoručená od sťažovateľky súdu 4. 8. 2010, uložená bola od 15. 7. 2010

- 4. 8. 2010 daná úprava na doručenie zásielky R. Č. prostredníctvom OO PZ Nitra

- dňa 30. 8. 2010 podaná OO PZ Nitra správa o výsledku doručenia zásielky R. Č., na adrese polícia vykonalo previerku, menovanú osobu sa nepodarilo vypátrať, zásielka vrátená ako nedoručená

- dňa 30. 8. 2010 úprava justičnej čakateľky – robený dopyt na REO SR B. Bystrica za účelom zistenia adresy R. Č., zistený trvalý pobyt na adrese L.,

- 29. 9. 2010 robený bol dopyt na Obec L., súd zistil že R. Č. je vydaná od 27. 5. 2004 za J. B., podľa výpisu zo živnostenského oprávnenia zo dňa 4. 1. 2011 menovaná podnikala do 12. 11. 2004 pod obchodným meno R., miesto podnikania L.

- dňa 4. 1. 2011 bol urobený dopyt na Obec J., či jej je známe, na akej adrese sa zdržiava dedič L. Č.

- dňa 4. 3. 2011 bola súdu doručená správa od Obce J. na dediča L. Č., z ktorej súd zistil, že menovaný bol v obci prihlásený iba na prechodný pobyt do roku 2008, v obci sa nezdržiava, trvalý pobyt mal hlásený na adrese T., zistené, že matkou menovaného je V. Š., J.,   Pošta   J.   oznámila,   že   L.   Č.   splnomocnil   na   preberanie   zásielok   od   pošty   podľa pripojeného splnomocnenia J. Š., adresa v splnomocnení uvedená nie je

- dňa 18. 3. 2011 bola žiadaná správa od matky L. Č. ohľadom adresy, miesta, na ktorom sa L. Č. zdržiava, žiadosť súdu doručená matke 30. 3. 2011

- podľa správy REO zistené, že R. B. má trvalý pobyt na adrese N., na túto adresu bola   doručovaná   žiadosť   zo   dňa   18.   4.   2011,   či   R.   Č.   navrhuje   ako   dedička   po   neb. navrhovateľovi v konaní pokračovať, alebo berie návrh späť, súd žiadal vyjadrenie tejto zákonnej zástupkyne aj za maloleté deti B., žiadosť prevzala sťažovateľka 26. 4. 2011 a nereagovala na ňu v lehote 10 dní

- odpoveď bola urgovaná súdom dňa 18. 4. 2011 (správne 1. júna 2011, pozn.), urgenciu prevzala 3. 6. 2011

- dňa 8. 6. 2011 bolo súdu doručené oznámenie JUDr. S. J. o prevzatí právneho zastúpenia   sťažovateľky   a   mal.   detí   B.,   v   konaní   žiadajú   pokračovať,   doručené plnomocenstvo na zastupovanie zo dňa 2. 5. 2011

- pokynom   zo   dňa   27.   6.   2011   vytýčený   termín   pojednávania   na   17.   8.   2011, predvolaní riadne a včas R. Č., aj ako zákonná zástupkyňa za mal. deti, ich právny zástupca dedič L. Č. a odporca

- na pojednávaní dňa 17. 8. 2011 prítomní R. Č., za JUDr. S. J. jeho koncipientka, účastník L. Č. neprítomný, bez ospravedlnenia, za odporcu prítomní predseda družstva a podpredsedníčka družstva...

- účastníkom bola na ich žiadosť poskytnutá lehota 15 dní na mimosúdnu pokonávku, pojednávanie bolo odročené na neurčito

- dňa 17. 8. 2011 nahliadla sťažovateľka do spisu

- odporca   dňa   9.   9.   2011   súdu   oznámil,   že   k   mimosúdnej   pokonávke   neprišlo, nakoľko ho navrhovateľ nekontaktoval na urovnanie sporu

- dňa 23. 9. 2011 súd žiadal od JUDr. S. J., advokáta oznámiť meno, priezvisko, bydlisko,   prípadne   zamestnávateľa   osoby,   ktorá   za   odporcu   podpísala   dohodu s odôvodnením, že údaje sú nutné za účelom výsluchu – predvolania osoby na výsluch, podpísanej na dohode za spoluorganizátora, z hľadiska procesného postavenia účastníka za odporcu – lehota na podanie správy bola daná 30 dní

- JUDr. S. J. prevzal písomnosť zhora dňa 29. 9. 2011, ku dnešnému dňu žiadané neoznámil. Odpoveď na žiadosť bude urgovaná.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   vec   mala   napadnúť   pôvodne   OS   Senica,   čo   zo   spisu nevyplýva a nie je ani pravdou, že by súd začal zisťovať okruh dedičov až v roku 2008, zisťoval ho skôr, a to v iných spisoch, v ktorých navrhovateľ bol R. Č. a majetkové právo prípadne svedčilo dedičom po ňom.

Podľa nášho názoru nemožno hodnotiť konanie navrhovateľky v súdnom konaní ako aktívne   a   súčinné.   Od   roku   2006,   keď   bolo   už   zrejmé   aj   z   dedičského   konania,   že   je dedičkou a že sú dedičmi aj jej deti po nebohom navrhovateľovi, sa o vec nezaujímala, zrejme z dôvodu, že nevedela o tom, že je konanie od roku 2001 vedené. Súd má povinnosť podľa O. s. p. pokračovať v majetkovej veci s dedičmi po nebohom účastníkovi konania. Keďže sama sťažovateľka ako manželka nebohého navrhovateľa po jeho smrti v roku 2002 neoznámila okruh dedičov, pripadajúcich do úvahy ako možných účastníkov konania, súd preto vykonával z úradnej povinnosti úkony na zistenie s kým má v konaní pokračovať na strane navrhovateľa a po zistení osôb dedičov podľa právoplatného uznesenia z roku 2006, do kedy prebiehalo dedičské konanie po nebohom navrhovateľovi smeroval k postup súdu tak, ako je opísané vyššie a to k tomu, aby bolo možné vytýčiť termín pojednávania a vec prejednať.

Súd mohol využiť procesné ustanovenie o prerušení konania a prerušiť konanie vo veci do vyriešenia otázky okruhu dedičov v dedičskom konaní, čím by neplynuli procesné lehoty v prejednávanej veci.

Pri úkonoch súdu – prípisoch nebolo možné sťažovateľku a dediča L. Č. zastihnúť pri doručovaní súdnych písomností na známych adresách, zastihnutí boli až v roku 2011 a aj keď sa navrhovateľka od súdu dozvedela o konaní o veci 26. 4. 2011, nebola sama aktívna, súdu   neodpovedala   na   žiadosť   v   súvislosti   s   pokračovaním   konania,   reagovala   až   na urgenciu súdu podaním doručeným prostredníctvom jej právneho zástupcu z 8. 6. 2011, pričom nie je známe, aká dôležitá prekážka jej bránila žiadané súdu oznámiť už po 26. 4. 2011. Na deň 17. 8. 2011 bol vytýčený termín pojednávania ako v najskôr možný termín pojednávania vzhľadom na množstvo vecí, ktoré zákonnej sudkyni JUDr. B. napadajú podľa rozvrhu práce dlhodobo, a to nielen vecí z registra Cb, ale aj C a do 31. 8. 2011 aj v registri P a tiež v bočných agendách.“

Právny zástupca sťažovateľky vo svojom vyjadrení zo 16. novembra 2011, ktorým reagoval na vyjadrenie predsedu okresného súdu, uviedol: „Nesúhlasíme s tvrdením, že konanie navrhovateľky nemožno hodnotiť ako súčinné. Súd uvádza, že od roku 2006, keď bolo zrejmé, že je dedičkou sa o vec nezaujímala, keďže sama neoznámila okruh dedičov v roku 2002, preto súd vykonával z úradnej povinnosti úkony na zistenie s kým sa má v konaní   pokračovať,   až   do   právoplatného   uznesenia   z   roku   2006.   Súd   podľa   svojho vyjadrenia   mohol   využiť   procesné   ustanovenie   o   prerušení   konania,   čím   by   neplynuli procesné lehoty v prejednávanej veci.

Súd   však   uvedené   procesné   ustanovenia   nevyužil   a   konanie   neprerušil,   v   takom prípade mal súd povinnosť konať a mohol tiež postupovať v zmysle ustanovenia § 107 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku: Konanie súd preruší najmä vtedy, ak ide o majetkovú vec a navrhovateľ alebo odporca zomrel; v konaní pokračuje s dedičmi účastníka, prípadne s tými, ktorí podľa výsledku dedičského konania prevzali právo alebo povinnosť, o ktorú v konaní ide, a to len čo sa skončí konanie o dedičstve, ak povaha veci nepripúšťa, aby sa v konaní pokračovalo skôr. Máme za to, že v danom prípade povaha veci pripúšťala, aby súd v konaní pokračoval s pravdepodobnými dedičmi predchádzajúceho účastníka, ktorých si súd mohol zistiť v prebiehajúcom dedičskom konaní. Zároveň žiadame, aby súd predložil Ústavnému súdu SR dôkazy o svojom tvrdení, že zisťoval okruhu dedičov po roku 2002, keďže zo spisu, do ktorého navrhovateľka nahliadla dňa 17. 08. 2011 žiadne takéto úkony nevyplývajú.

Čo sa týka tvrdenia, že navrhovatelia nebola aktívna a neodpovedala súdu na dopyt zo dňa 26. 04. 2011, až na urgenciu súdu zo dňa z 8. 6. 2011 si dovoľujeme uviesť, že navrhovatelia nemá právnické vzdelanie a nerozumela žiadosti súdu, preto sa skontaktovala s právnym zástupcom a na následnú urgenciu už odpovedala v stanovenej lehote.

Čo sa týka tvrdenia súdu, že do dňa zaslania predmetného vyjadrenia 4. 11. 2011 nedostal odpoveď na žiadosť o oznámenie údajov, toto je zavádzajúce a nepravdivé. Dňa 31.   10.   2011   zaslala   navrhovateľka   prostredníctvom   právneho   zástupcu   odpoveď prostredníctvom elektronickej podateľne a zároveň bola v ten istý deň odpoveď podaná na poštovú   prepravu,   ocom   ako   dôkaz   prikladám   e-mail   zo   dňa   31.   10.   2011   a   poštovú doručenku z rovnakého dňa. To znamená, že dňa 4. 11. 2011 súd už musel mať k dispozícii predmetnú odpoveď aj v papierovej podobe.

Odhliadnuc   od   vyššie   uvedených   tvrdení,   prieťahy   v   tomto   konaní   sú neospravedlniteľné.   Napríklad   v   období   od   28.   01.   2002,   kedy   bol   daný   pokyn   na prevedenie veci do registra Ro sa vo veci bez žiadneho dôvodu nekonalo až do 19. 12. 2007, kedy   bol   daný   pokyn   na   založenie   spisu   so   sp.   zn.   2Ro/576/2008.   Minimálne   takmer šesťročné obdobie prieťahov v predmetnom konaní je zanedbateľné v porovnaní s tým, že navrhovateľka odpovedala na žiadosť súdu s dvojmesačným oneskorením.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľka zároveň namietala aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným   zákonom.   Ústavný   súd   si   pri výklade   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   osvojil   judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu   vyplýva   z   §   119   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   sa   pojednávanie môže   odročiť   len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou ESĽP v rámci prvého kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.

1. Pokiaľ   ide   o   kritérium   právna   a   faktická   zložitosť   veci,   predmetom   konania vedeného okresným súdom je rozhodovanie o návrhu podanom pôvodným navrhovateľom R. Č. na zaplatenie sumy 3 740 Sk s príslušenstvom z titulu kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi jeho manželkou R. Č. (v súčasnosti B., pozn.), teda sťažovateľkou a P. na základe zmluvy   o   postúpení   pohľadávky   z   10.   mája   2000,   ktorou   po   zrušení   bezpodielového spoluvlastníctva   manželov   túto   pohľadávku   postúpila   na   svojho   manžela   (pôvodného navrhovateľa). Predmet tohto súdneho konania nemožno považovať po vecnej stránke za zložitý, taktiež po právnej stránke je nutné konštatovať, že žiadne skutočnosti nenasvedčujú zložitosti veci a obdobná agenda tvorí bežnú rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov.

2. Správanie   účastníkov   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o   tom,   či v konaní   pred   okresným   súdom   došlo   k   zbytočným   prieťahom,   a   tým   aj   k   porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V   danej   súvislosti   ústavný   súd   konštatuje,   že   v   prípade   sťažovateľky   došlo k procesnoprávnemu nástupníctvu (sukcesii), teda k zmene doterajšieho účastníka konania na strane navrhovateľa, a to na základe univerzálnej sukcesie (z titulu dedenia). Keďže univerzálna sukcesia vyvoláva automaticky aj procesnoprávne nástupníctvo, konajúci súd nemusel   uplatňovanú   zmenu   uznesením   pripustiť.   Sťažovateľka   totiž   vstúpila do predmetného   konania   v   tom   štádiu,   v   akom   sa   nachádzalo   pred   zmenou   účastníkov konania.   Uvedená   skutočnosť   má   podľa   názoru   ústavného   súdu   zásadný   význam   pre vymedzenie   obdobia,   ktoré   podlieha   posúdeniu   namietanej   protiústavnosti   postupu okresného súdu, pretože v uvedenom prípade nedošlo ku vzniku nového procesnoprávneho vzťahu, ale k procesnoprávnemu nástupníctvu do už existujúceho procesnoprávneho vzťahu (m. m. II. ÚS 211/2010, III. ÚS 319/2011). Aj s prihliadnutím na tento záver ústavný súd nemal pochybnosť, že sťažovateľka môže uplatňovať právo na konanie bez zbytočných prieťahov aj pre štádium konania, ktoré predchádzalo tejto zmene.

Ústavný súd pri preskúmaní predloženého súdneho spisu zistil niekoľko okolností, ktorými   sťažovateľka   čiastočne   prispela   k   prieťahom   v   konaní   okresného   súdu,   a   to neoznámením   úmrtia   pôvodného   navrhovateľa   a   právneho   predchodcu   sťažovateľky okresnému súdu, ako aj neoznámením okruhu jeho právnych nástupcov v konaní. V tejto súvislosti však ústavný súd tiež zohľadnil, že skutočnosť, či sťažovateľka mala vedomosť o vedení   posudzovaného   konania,   nie   je   možné   objektívne   zistiť,   čo   vyplynulo   aj z vyjadrenia predsedu okresného súdu zo 4. novembra 2011.

Ďalšou okolnosťou v správaní sťažovateľky, ktorou čiastočne prispela k predĺženiu prerokovania veci, je nereagovanie na výzvu okresného súdu z 18. apríla 2011 (či trvá na pôvodnom   návrhu,   pozn.).   Túto   výzvu   učinil   okresný   súd   po   zistení   okruhu   dedičov a právnych   nástupcov   pôvodného   navrhovateľa   a   súčasného   zistenia   trvalého   pobytu sťažovateľky.   Išlo   o   úkon   okresného   súdu,   z   ktorého   sa   sťažovateľka   prvýkrát   mohla dozvedieť   o   vedení   posudzovaného   konania,   ak   o   ňom   do   tohto   času   nevedela. Nereagovanie na túto výzvu svedčí o pasivite sťažovateľky vo vzťahu k posudzovanému konaniu. Sťažovateľka sa na opakovanú výzvu okresného súdu vyjadrila až 8. júna 2011, v tom čase už kvalifikovane právne zastúpená.

3. Ďalším kritériom, podľa   ktorého ústavný súd hodnotil, či   v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnej veci.

V   konaní   okresného   súdu   možno   ustáliť   neprimerane   dlhé   obdobie   nečinnosti trvajúce   takmer   7   rokov   v   čase   medzi   podaním   návrhu   29.   mája   2001   pôvodným navrhovateľom a zistením okresného súdu zaznamenaným v spise úradným záznamom 20. marca 2008, že pôvodný navrhovateľ zomrel (dátum úmrtia – 24. november 2002). V tomto období okresný súd opakovane prevádzal spis z registra „Rob“ do registra „C“ a následne bezdôvodne do registra „Ro“ bez vykonania akéhokoľvek procesného úkonu.

Ústavný   súd   ďalej   vyhodnotil   ako   neprimerane   dlhý   postup   okresného   súdu   od zistenia   výsledku   dedičského   konania   po   pôvodnom   navrhovateľovi   8.   augusta   2008 (úradný   záznam   o   právoplatnom   skončení   dedičských   konaní   vedených   po   pôvodnom navrhovateľovi) do 19. novembra 2009, keď bola zaslaná výzva sťažovateľke a ďalšiemu dedičovi L. Č., či trvajú na pôvodnom návrhu (obdobie nečinnosti v trvaní 14 mesiacov). Opakovaná správa bola od sťažovateľky žiadaná až s odstupom ďalších 4 mesiacov od neúspešného doručenia predchádzajúcej výzvy, t. j. 6. mája 2010.

Ústavný súd konštatuje, že okresný súd v posudzovanom konaní tiež postupoval neefektívne a nesústredene, keď neaplikoval postup podľa § 107 ods. 3 OSP a konanie neprerušil   na čas potrebný pre   zistenie   okruhu   dedičov,   resp.   na   čas   do   právoplatného prejednania   dedičstva.   Následne   mal   okresný   súd   pokračovať   v   konaní   s   právnymi nástupcami zomrelého navrhovateľa, medzi ktorých patrí aj sťažovateľka. Vzhľadom na uvedené ústavný súd neakceptoval obranu okresného súdu založenú na procesnom postupe, ktorý nebol okresným súdom v napadnutom konaní aplikovaný.

Ako   neefektívny a   nesústredený   postup okresného   súdu   v posudzovanom   konaní ústavný   súd   považuje aj opakované zisťovanie   dátumu   úmrtia   pôvodného   navrhovateľa a okruhu jeho dedičov výzvou z 29. septembra 2010 adresovanou Obecnému úradu Ladce, a to vzhľadom na skutočnosť, že identické informácie boli zisťované už výzvou z 31. marca 2008 a odpoveď bola okresnému súdu doručená 9. mája 2008.

Charakter neefektívnej a nesústredenej činnosti   má aj postup okresného súdu pri zisťovaní adresy, na ktorej sa zdržiava ďalší dedič – syn pôvodného navrhovateľa L. Č. V tejto súvislosti treba poukázať najmä na to, že okresný súd až 4. januára 2011, t. j. po 13 mesiacoch od neúspešného pokusu doručiť zásielku menovanému, zaslal Obecnému úradu Jelenec žiadosť o oznámenie jeho adresy, hoci mu žiadne okolnosti nebránili urobiť tak súčasne so zisťovaním pobytu sťažovateľky.

Konanie   okresného   súdu   v   ďalšom   období   bolo   plynulé   a   nevyznačovalo   sa prieťahmi (žiadosť adresovaná matke L. Č. o oznámenie miesta jeho pobytu z 18. marca 2011, žiadosť sťažovateľke, či navrhuje pokračovať v konaní z 18. apríla 2011, urgovaná 1. júna 2011, nariadenie pojednávania 27. júna 2011 na 17. august 2011, ktoré bolo odročené z dôvodu   možného   uzatvorenia   mimosúdnej   dohody,   výzva   právnemu   zástupcovi sťažovateľky z 23. septembra 2011).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že postupom okresného súdu v   priebehu   posudzovaného   konania   došlo   k   zbytočným   prieťahom   spôsobeným   jednak nečinnosťou   okresného   súdu   v   trvaní   viac   ako   8   rokov,   ako   aj   jeho   neefektívnou a nesústredenou činnosťou pri zisťovaní právnych nástupcov pôvodného navrhovateľa.

Ústavný   pri   svojom   rozhodovaní   prihliadol   aj   na   celkovú   dĺžku   posudzovaného súdneho   konania,   ktoré   ku   dňu   jeho   rozhodovania   trvá   viac   ako   desať   rokov   bez meritórneho prvostupňového rozhodnutia.

Ústavný súd preto vyslovil porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jej práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy okresným súdom, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorom sa nachádza sťažovateľka domáhajúca sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   žiadala   aj   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia   v   sume   10   000   €   argumentujúc   neospravedlniteľnými   a   neprimeranými prieťahmi, v dôsledku ktorých jej nie je umožnené dosiahnuť účinnú nápravu zásahu do jej základných práv.

Fakultatívna právomoc ústavného súdu priznať primerané finančné zadosťučinenie podľa   čl. 127 ods.   3 ústavy   v žiadnom   rozsahu a nijakým spôsobom   nemodifikuje ani nerozširuje účel ochrany, ktorú ústavný súd poskytuje v konaní o namietanom porušení práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. V súvislosti s uvedeným považuje ústavný   súd   za   dôležité   zdôrazniť,   že   jeho   právomoc   priznať   primerané   finančné zadosťučinenie   podľa   čl.   127   ods.   3   ústavy   sťažovateľovi,   ktorého   sťažnosti   vyhovie v merite veci, nie je samostatným nárokom sťažovateľa na akési odškodnenie za prípadné prieťahy v konaní príslušného štátneho orgánu, ale má len akcesorickú povahu. Satisfakčný potenciál rozhodnutia ústavného súdu teda nie je autonómnym prvkom ním poskytovanej ochrany   ani   akýmsi   paralelným   dôvodom   na   domáhanie   sa   tejto   ochrany.   Takýmto dôvodom   je   len   a   výlučne   potreba   chrániť   konkrétne   základné   právo   sťažovateľa a prostredníctvom tohto práva aj princíp právnej istoty (I. ÚS 235/03).

Ústavný súd pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení prihliadol na to, že sťažovateľka sa žiadnym spôsobom aktívne nepričinila o to, aby s ňou okresný súd ako s účastníčkou mohol ďalej konať po úmrtí pôvodného navrhovateľa. Vzhľadom na správanie sťažovateľky a jej pasivitu vo vzťahu k prerokovaniu návrhu podaného ešte jej právnym predchodcom,   ako aj vzhľadom   na skutočnosť,   že v   čase   doručenia sťažnosti ústavnému   súdu,   ako   aj   v   následnom   období   okresný   súd   vo   veci   plynule   konal,   za súčasného zohľadnenia predmetu konania, ktorým je uplatnenie pohľadávky v sume 3 740 Sk   s príslušenstvom,   ústavný   súd považuje   za   dostatočné   konštatovanie   porušenie označených práv sťažovateľky, tak ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu, a preto jej primerané finančné zadosťučinenie nepriznal.

Podľa   § 36   ods.   2 zákona o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľka bola vo veci úspešná, a preto bolo potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania okresným súdom. Ústavný súd   priznal   sťažovateľke   trovy   konania   z   dôvodu   právneho   zastúpenia   advokátom pozostávajúce z odmeny advokáta za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2011 (prevzatie a príprava zastupovania, písomné podanie sťažnosti ústavnému súdu). Vychádzal pritom   z   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   655/2004   Z.   z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2011 1/6 z výpočtového základu zo sumy 741 €, čo predstavuje za jeden úkon právnej služby odmenu v sume 123,50 € a 7,41 € režijný paušál, teda za dva úkony právnej služby sumu 261,82 €. Odmena advokátovi za poskytnuté právne služby v konaní pred ústavným súdom zvýšená o daň z pridanej hodnoty (keďže advokát je jej platcom) tak predstavuje celkovú sumu 314,18 €.

Podanie právneho zástupcu sťažovateľky doručené ústavnému súdu 21. novembra 2011 ústavný súd nevyhodnotil vzhľadom na absenciu ústavnoprávneho rozmeru v jeho obsahu ako podanie relevantné na rozhodnutie vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal. Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. decembra 2011