znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 330/08-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. októbra 2008 predbežne prerokoval   sťažnosť   Ing.   K.   B.,   S.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   I.   C.,   S., ktorou namietal porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Považská Bystrica v konaní sp. zn. 14 D   310/2007   zo 7. novembra   2007   a uznesením   Krajského   súdu   v Trenčíne   v konaní sp. zn. 5 CoD 3/2008 z 2. februára 2008, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. K. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,ústavný súd“) bola 13. mája 2008   doručená   sťažnosť   Ing.   K.   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ),   ktorou   namietal   porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) v konaní sp. zn. 14 D 310/2007 zo 7. novembra 2007 a uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní sp. zn. 5 CoD 3/2008 z 2. februára 2008.

2. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že okresný súd svojím uznesením zo 7. novembra 2007 pod č. k. 14 D 310/2007-14 zamietol návrh na obnovu konania pôvodne vedeného na okresnom   súde   pod   sp.   zn.   D   25/1995.   Na   základe   podaného   odvolania   krajský   súd uznesením z 8. februára 2008 potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa. Konanie o dedičstve bolo pôvodne vedené pred notárkou JUDr. E. R., ktorá bola okresným súdom poverená, aby ako   súdny   komisár   prerokovala   dedičstvo   po   poručiteľovi   J.   B.   (D.),   narodenom  ... a zomrelom...   Dňa   26. septembra   1995   súdna   komisárka   JUDr.   E.   R.   vydala   uznesenie o dedičstve pod sp. zn. D 25/95, Dnot 56/95, ktoré nadobudlo právoplatnosť 1. decembra 1995. Podľa sťažovateľa predmetné prerokovanie dedičstva súdnou komisárkou JUDr. Z. B. (zrejmý omyl v písaní, pretože tak zo sťažnosti, ako aj z príloh k nej vyplýva, že dedičstvo prerokovala notárka JUDr. E. R., pozn.) nebolo spravodlivým súdnym konaním v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru.

3.   Sťažovateľ   popisujúc   skutkový   stav   v sťažnosti   uviedol,   že   7.   mája   2007   pri nahliadnutí do súdneho spisu sa prvýkrát dozvedel o osvedčení o dedičstve z 26. septembra 1995,   ktoré   nadobudlo   právoplatnosť   1.   decembra   1995,   ktoré   vydala súdna   komisárka JUDr. E. R. a ktorým sa jeho brat Ľ. B. a jeho synovec Ing. Ľ. B. stali jedinými dedičmi po jeho otcovi J. B.

Predmetné   dedičské   konanie   podľa   sťažovateľa   nebolo   spravodlivým   súdnym (dedičským) konaním z toho dôvodu, že jeho bratom M. B. nebola dodržaná preddedičská dohoda a sťažovateľ bol v tomto dedičskom konaní absolútne ukrátený, pretože jeho brat M. B. ako splnomocnený na zastupovanie v tomto konaní nekonal čestne a podľa predošlej dohody, a tak sa stalo, že sťažovateľ absolútne nič nededil (aj napriek tomu, že zo strany jeho nebohého otca nebol vydedený) a celý majetok bol rozdelený medzi jeho synovca a syna M. B., t. j. Ing. Ľ. B. a jeho brata Ľ. B. Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uviedol, že jeho brat M. B., ktorého 10. septembra 1995 splnomocnil na svoje zastupovanie, mu do dňa podania sťažnosti žiadnym spôsobom neoznámil, ako dedičské konanie dopadlo, a taktiež mu nezaslal jeden rovnopis uznesenia o dedičstve z 26. septembra 1995. Podľa názoru sťažovateľa   predmetné   splnomocnenie   z   10.   septembra   1995   nemala   súdna   komisárka vôbec akceptovať, pretože na predmetnom splnomocnení nie je expressis verbis uvedené, pre aké konanie je M. B. splnomocnený, a preto predmetné splnomocnenie nemohlo byť relevantným   a akceptovateľným   splnomocnením   na   konanie   v   tejto   dedičskej   veci   za sťažovateľa.   Ďalej   sťažovateľ   predmetnému   splnomocneniu   vytkol,   že   v ňom   nie   je jednoznačne   určené,   ktorému   M.   B.   bolo   predmetné   splnomocnenie   údajne   určené, a z uvedených   dôvodov   malo   byť   zo   strany   konajúcej   notárky   -   súdneho   komisára, odmietnuté, resp. mala žiadať o úplnú konkretizáciu predmetnej osoby. Ďalej sťažovateľ v sťažnosti uvádza ďalšie údajné procesné pochybenia, ktorých sa mala dopustiť notárka v konaní o dedičstve   (nesprávny   dátum,   ku   ktorému   bol   vyhotovený   znalecký   posudok, nedostatky   splnomocnenia   udeleného   istým   R.   B.   Ľ.   B.,   nedoručovanie   písomností sťažovateľovi, absencia úradne overených podpisov na splnomocneniach).

4. Z dôvodov uvedených v sťažnosti sa sťažovateľ podľa svojho vyjadrenia domáhal nápravy podľa čl. 13 dohovoru, ktorý mu zaručuje právo na účinný prostriedok nápravy. Sťažovateľ ako navrhovateľ v 1. rade (spolu so sťažovateľom podala návrh na obnovu konania aj M. B.) podal návrh na obnovu konania v zmysle § 228 ods. 1 písm. a) a b) Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)   a žiadal,   aby   okresný   súd   obnovu dedičského konania povolil, pretože sú tu skutočnosti a dôkazy, ktoré ako účastník bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní, a môžu sa   vykonať dôkazy, ktoré sa nevykonali   v   pôvodnom   konaní   a   jednoznačne   môžu   pre   neho   privodiť   priaznivejšie rozhodnutie vo veci samej.

5. Okresný súd uznesením zo 7. novembra 2007 pod č. k. 14 D 310/2007-14 zamietol návrh   na   obnovu   konania,   ktorý   bol   súdu   doručený   8.   augusta   2007.   V odôvodnení uznesenia uviedol, že zo spisu sp. zn. D 25/95 zistil, že prerokovanie dedičstva po J. B., zomr...., bolo skončené vydaním uznesenia o dedičstve č. k. D 25/95-48 z 26. septembra 1995, ktoré nadobudlo právoplatnosť 1. decembra 1995. Zo splnomocnenia z 10. septembra 1995 okresný súd zistil, že Ing. K. B. splnomocnil M. B. na zastupovanie v predmetnej dedičskej   veci,   aby   v   jeho   mene   dedičstvo   prijal   alebo   odmietol,   navrhol   a   uzatvoril dedičskú dohodu a podpísal zápisnicu z pojednávania. Zároveň splnomocnil M. B. i na preberanie zásielok s následkami doručenia. Navrhovateľ v 1. rade (pred ústavným súdom sťažovateľ, pozn.) zároveň uviedol, že je s M. B. o predmete dedičstva a jeho vyporiadaní dohodnutý a že medzi nimi niet žiadnych sporov. Podľa § 230 ods. 2 OSP po troch rokoch od právoplatnosti rozsudku možno návrh podať len z dôvodov uvedených v § 230 ods. 2 písm. a), b) a c). Podľa § 234 ods. 2 OSP ak súd zamieta návrh na obnovu konania preto, že nie je prípustný, alebo preto, že ho podal niekto, kto naň nebol oprávnený, alebo preto, že je zrejme   oneskorený,   nemusí   nariaďovať   pojednávanie.   Z   citovaných   ustanovení   pritom vyplýva, že návrh na obnovu konania možno v zásade podať iba do uplynutia troch rokov od právoplatnosti rozhodnutia, a súd preto návrh zamietol ako zrejme oneskorený, pretože bol podaný po viac ako jedenástich rokoch od právoplatného skončenia dedičského konania. Prvostupňový   súd pritom   prihliadol   aj na to,   že v danom   prípade   nie je žiaden   dôvod uvedený v § 230 ods. 2 písm. a), b), c) OSP, ktorý by umožňoval podať návrh na obnovu konania aj po tejto objektívnej lehote. Ďalej súd považoval za vhodné poukázať na to, že vzhľadom na obsah plnej moci (kde je okrem iného vyhlásenie o neexistencii sporov) je zrejmé, že M. B. bol spôsobilý účinne zastupovať navrhovateľa v 1. rade (sťažovateľa), a tak   jeho   nespokojnosť   s   postupom   zástupcu   nemôže   byť   skutočnosťou,   ktorá   by odôvodnila obnovu konania. Navrhovateľ v 1. rade si napokon zástupcu zvolil dobrovoľne, čo je zrejmé z toho, že vo svojom návrhu (ale ani vo svojej reakcii na výzvu na doplnenie podania č. k. D 25/95-75 ) nepopieral, že podpis na plnej moci z 10. septembra 1995 je jeho.

6.   Krajský   súd   na   základe   odvolania   podaného   sťažovateľom   uznesenie prvostupňového súdu potvrdil uznesením sp. zn. 5 CoD 3/2008 z 8. februára 2008. Odvolací súd sa v podstate stotožnil so závermi prvostupňového súdu a rovnako dospel k záveru, že v danej veci neboli splnené podmienky pre pripustenie obnovy konania pôvodne vedeného pod sp. zn. D 25/95. Odvolací súd rovnako nezistil žiadny dôvod, ktorý by odôvodňoval postup podľa § 230 ods. 2 OSP, keď obnovu konania možno navrhnúť aj po troch rokoch od právoplatnosti   rozhodnutia.   Dôvody   uvedené   v   návrhu   na   obnovu   konania   nemožno považovať za skutočnosti, ktoré bez svojej viny navrhovatelia nemohli použiť v pôvodnom konaní, pretože v dedičskom konaní nebolo priznané právo na základe trestného rozsudku, ktorý   bol   neskôr   zrušený,   rovnako   nebolo   preukázané,   že   v   pôvodnom   konaní   bolo rozhodnuté   v   neprospech   navrhovateľov   z   dôvodu   trestného   činu   sudcu.   Námietka navrhovateľa v 1. rade, že v pôvodnom konaní boli porušené jeho základné práva a slobody, rovnako neobstojí, pretože na konštatovanie o porušení základných ľudských práv a slobôd je   potrebné   rozhodnutie   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva.   Keďže   teda   v   danej   veci navrhovatelia nepreukázali dôvodnosť návrhu na obnovu konania v zmysle § 230 ods. 2 OSP, potom prichádza do úvahy postup podľa § 230 ods. 1 OSP, keď návrh na obnovu konania   možno   podať   do   troch   mesiacov   od   času,   keď   ten,   kto   obnovu   navrhuje,   sa dozvedel o dôvode obnovy, alebo od času, keď ho mohol uplatniť, najneskôr do troch rokov od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Pôvodné konanie sp. zn. D 25/95, ktorého obnovu   navrhovatelia   navrhovali,   bolo   právoplatne   skončené   1.   decembra   1995. Navrhovatelia podali návrh na obnovu konania až 8. augusta 2007, teda po viac ako 11 rokoch od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej v pôvodnom konaní. S ohľadom na už uvedené odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 OSP potvrdil.

7.   Sťažovateľ   v sťažnosti   uviedol,   že   vzhľadom   na   to,   že   základné   práva   sú nepremlčateľné,   podľa   jeho názoru   zo strany   okresného   súdu   a krajského súdu   tým,   že nebola povolená obnova pôvodného dedičského konania, bol hrubým spôsobom porušený zákon Slovenskej republiky a tiež medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách   v   zmysle čl.   7 ods.   2   a 5 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) (Listina   základných   práv   a   slobôd   v čl.   1,   dohovor   v čl.   6   ods.   1,   §   39   Občianskeho zákonníka,   Dodatkový   protokol   k   dohovoru   v čl.   1).   Uvedené   medzinárodné   normy   sú podstatne vyššej právnej sily ako vnútroštátny zákon Slovenskej republiky, konkrétne § 230 OSP. Na základe uvedených skutočností a dôvodov sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť prijal na ďalšie konanie a aby v konaní vo veci samej vyhovel jeho sťažnosti a nálezom rozhodol, že základné právo sťažovateľa upravené čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenom na okresnom súde uznesením č. k. 14 D 310/2007-14 zo 7.   novembra   2007   a v konaní   na   krajskom   súde   uznesením   č.   k.   5   CoD   3/2008-39 z 8. februára 2008 bolo porušené. Sťažovateľ v petite svojej sťažnosti žiadal, aby ústavný súd obidve tieto uznesenia zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Zároveň žiadal priznať náhradu trov konania.

8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii ústavného súdu, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov (ďalej len,,zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne   neopodstatnený.   Ústavný   súd   predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa na neverejnom zasadnutí senátu, a keďže pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistil, že táto je zjavne neopodstatnená, rozhodol o jej odmietnutí.

9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným   zákonom,   ktorý   rozhodne   o jeho   občianskych   právach   a záväzkoch   alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

10. Ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Pod ústavnosťou v najužšom zmysle treba rozumieť dodržiavanie ústavy všetkými orgánmi verejnej   moci,   ale   aj   právnickými   osobami   a fyzickými   osobami.   Ústavný   súd   v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   nemôže   zastupovať   všeobecné   súdy, ktorým   predovšetkým prislúcha interpretácia   a aplikácia zákonov. Sú to   teda   všeobecné súdy, ktorým ako,,pánom zákonov“ prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej   úrovni.   Táto   ochrana   sa   prejavuje   aj   v tom,   že   všeobecný   súd   odpovedá   na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.

11.   Úloha   ústavného   súdu   pri   rozhodovaní   o sťažnosti   pre   porušenie   práva   na spravodlivý   proces   rozhodnutím   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských právach   a základných   slobodách   najmä   v tom   smere,   či   závery   všeobecných   súdov   sú dostatočne   odôvodnené,   resp.   či   nie   sú   arbitrárne   s priamym   dopadom   na   niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

12. Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   vzhľadom   na   princíp   subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy nemá právomoc na preskúmanie uznesenia okresného súdu,   keďže   jeho   preskúmanie   patrilo   do   právomoci   krajského   súdu,   ktorý   rozhodoval o odvolaní   sťažovateľa.   Na   základe   toho   ústavný   súd   v súlade   s ústavným obmedzením svojho zasahovania do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov posudzoval len uznesenie krajského súdu a konanie, ktoré mu predchádzalo. V právomoci ústavného súdu zostalo teda posúdenie, či   účinky   výkonu právomoci   krajského súdu   v súvislosti   s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľa sú zlučiteľné čl. 6 ods. 1 dohovoru.

13. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosťou návrhom treba rozumieť viazanosť petitom sťažnosti, ktorým sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd vyslovil, ktoré práva sťažovateľa boli porušené. V petite svojho návrhu sťažovateľ žiada, aby v konaní vo veci samej ústavný súd vyhovel sťažnosti   a   nálezom   rozhodol,   že   základné   právo   sťažovateľa   upravené   v čl.   6   ods.   1 dohovoru   bolo   porušené.   Ústavný   súd   preto   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti považoval tie časti odôvodnenia sťažnosti, v ktorých sťažovateľ namieta porušenie iných práv zakotvených v ústave a dohovore, a porušenie iných ustanovení ústavy a dohovoru len za podporné argumenty na preukázanie porušenia práva sťažovateľa na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru.

14. Podstata základného práva na spravodlivý proces v zmysle dohovoru spočíva v oprávnení   každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na   súde,   ktorý   má   rozhodnúť spravodlivo, verejne a v primeranej lehote. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá   zodpovedajúca   ochrana.   Ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   sťažovateľovi   bolo garantované právo na spravodlivý proces predovšetkým v riadnom konaní o dedičstve, ktoré prebehlo v roku 1995 pred notárkou ako súdnou komisárkou. Sťažovateľ v súlade s jeho zákonným právom splnomocnil na svoje zastupovanie v tomto konaní svojho brata M. B. Vychádzajúc   z odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   okresného   súdu   rozsah   tohto splnomocnenia   bol   vymedzený   tak,   že   splnomocnenec   bol   oprávnený   zastupovať sťažovateľa   v   predmetnej   dedičskej   veci,   zároveň   ho   splnomocnil,   aby   v   jeho   mene dedičstvo prijal alebo odmietol, navrhol a uzatvoril dedičskú dohodu a podpísal zápisnicu z pojednávania. Taktiež   ho   splnomocnil   na preberanie zásielok   s následkami   doručenia. Ústavný   súd   v zmysle   §   55   zákona   o ústavnom   súde   vychádza   zo   skutkových   zistení urobených v predchádzajúcich konaniach, ak sa nerozhodne inak. Vzhľadom na to, že sám sťažovateľ   v sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu   uviedol,   že   svojho   brata   M.   B. 10. septembra 1995 splnomocnil na zastupovanie, ústavný súd nepovažoval okolnosť, či splnomocnenie bolo alebo nebolo udelené, za spornú.

Prípadné   nedodržanie ,,preddedičskej   dohody“ splnomocnencom   pri   konaní   za sťažovateľa,   ani   skutočnosť,   že   podľa   sťažovateľa   mu   splnomocnenec   do   dňa   podania sťažnosti neoznámil, ako dedičské konanie dopadlo, a ani mu nezaslal rovnopis uznesenia o dedičstve,   nemôžu   podľa   ústavného   súdu   viesť   k tomu,   že   v konaní   mohlo   dôjsť k porušenie   práv   sťažovateľa.   Udelením   splnomocnenia   sťažovateľ   slobodne,   vážne a zrozumiteľne   prejavil   svoju   vôľu   splnomocniť   svojho   brata   na   to,   aby   v konaní o dedičstve robil všetky procesné úkony v jeho mene a s účinkami pre neho samého. Obrana sťažovateľa (syna poručiteľa), že sa o výsledku konania o dedičstve dozvedel 7. mája 2007 nahliadnutím do súdneho spisu, je účelová a pravdivosť tohto tvrdenia možno s vysokou pravdepodobnosťou, hraničiacou s istotou, vylúčiť. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na jednu zo základných zásad súkromného práva, ktorou je,,vigilantibus iuris“, teda bdelým patrí právo, alebo nech si každý stráži svoje práva. Ak by sťažovateľ mal skutočný záujem na   ochrane   svojho   dedičského   práva,   sám   sa   mal   o svoje   právo   starať.   Ani   udelenie splnomocnenia na zastupovanie v tomto konaní ho nezbavilo postavenia účastníka konania so všetkými právami, ktoré mu z postavenia účastníka vyplývajú a medzi ktoré patrí aj právo odvolať plnú moc a právo nahliadať do spisu.

15.   Obnova   konania   je   v občianskom   súdnom   konaní   mimoriadnym   opravným prostriedkom, ktorý je spôsobilý vyvolať zmenu alebo zrušenie právoplatného rozhodnutia. Predstavuje   zákonom   povolenú   odchýlku   od   zásadnej   požiadavky,   ktorou   je   záväznosť a nezmeniteľnosť   právoplatných   rozhodnutí.   Obnova   konania   však   nie   je   generálne použiteľná   a možno   ju   povoliť   len   vo   výnimočných   prípadoch.   Základná   idea mimoriadnych opravných prostriedkov totiž vychádza z toho, že právna istota a stabilita nastolené právoplatným rozhodnutím sú v právnom štáte (čl. 1 ods. 1 ústavy) narušiteľné len   mimoriadne   a výnimočne.   Účelom   zakotvenia   obnovy   konania   do   systému mimoriadnych   opravných   prostriedkov   je   umožniť   účastníkovi   konania   nové   konanie s novým rozhodnutím vo veci, v ktorej sa konanie už skončilo právoplatným rozhodnutím. Obnova konania má takto umožniť, aby došlo k náprave skutkových omylov, z ktorých sa pri   vydaní   napadnutého   rozhodnutia   vychádzalo.   Jedným   z kritérií   prípustnosti   obnovy konania je aj dodržanie zákonnej   lehoty   na podanie návrhu   na obnovu   konania. Podľa platnej a účinnej zákonnej úpravy možno návrh na obnovu konania podať v subjektívnej trojmesačnej lehote, plynúcej od času, keď sa účastník dozvedel o dôvode obnovy, alebo od času, keď tento dôvod mohol uplatniť. Objektívna lehota na podanie návrhu na obnovu konanie je v zásade trojročná a plynie od právoplatnosti rozsudku. Uplynutím tejto lehoty je v právnom   štáte   uprednostnená   požiadavka   právnej   istoty   nastolenej   právoplatným rozhodnutím pred novým konaním (a prípadným novým rozhodnutím) vo veci. Teda ak účastník podá návrh na obnovu konania po uplynutí zákonných lehôt na jej podanie, súd jeho návrh obligatórne zamietne. Zákonná úprava zvýrazňujúc charakter obnovy konania ako mimoriadneho opravného prostriedku navyše uvádza, že navrátenie lehoty na obnovu konania nie je prípustné (§ 230 ods. 3 OSP). Po uplynutí trojročnej lehoty od právoplatnosti rozhodnutia možno návrh na obnovu konania podať len v zákonom povolených prípadoch (§ 230 ods. 2 OSP), a to vtedy, ak dôvodom podania návrhu je:

že   sú   tu   skutočnosti,   rozhodnutia   alebo   dôkazy,   ktoré   bez   svojej   viny   účastník nemohol použiť v pôvodnom konaní, pokiaľ môžu privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci v prípade, že ide o trestný rozsudok, na základe ktorého sa v občianskom   súdnom   konaní   priznalo   právo   a   ktorý   bol   neskôr   podľa trestnoprávnych predpisov zrušený,

že bolo rozhodnuté v neprospech účastníka v dôsledku trestného činu sudcu,

že   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   dospel   vo   svojom   rozsudku   k   záveru,   že rozhodnutím súdu alebo konaním, ktoré mu predchádzalo, boli porušené základné ľudské práva alebo slobody účastníka konania a závažné dôsledky tohto porušenia neboli náležite odstránené priznaným primeraným finančným zadosťučinením.

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   zhodne   s odôvodnením   napadnutých   uznesení prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu konštatuje, že žiaden z týchto dôvodov daný nebol, a preto všeobecné súdy   postupovali v súlade so   zákonom, keď návrh   na obnovu konania zamietli (okresný súd), resp. takéto rozhodnutie potvrdili (krajský súd). Ak by súdy postupovali   inak,   konali   by   v rozpore   s ústavným   imperatívom   konania   len   na   základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (čl. 2 ods. 2 ústavy).

16. Právu na spravodlivý proces garantovanému v čl. 6 ods. 1 dohovoru zodpovedá na vnútroštátnej úrovni ústavou garantované právo na súdnu ochranu vyjadrené v čl. 46 ods. 1   ústavy.   V zmysle   tohto   článku   sa   každý   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným spôsobom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde.   Článok   51   ods.   1   ústavy ustanovuje, že domáhať sa práva na súdnu ochranu uvedeného v čl. 46 ods. 1 možno len v medziach   zákonov,   ktoré   tieto   ustanovenia   vykonávajú.   Z uvedeného   potom   možno vyvodiť, že účastník konania sa môže domáhať práva na súdnu ochranu spočívajúcu in concreto v práve žiadať povolenie obnovy konania len v medziach Občianskeho súdneho poriadku, ktorý upravuje postup pri uplatnení tohto práva vrátane lehôt na jeho uplatnenie. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy vtedy, ak koná v súlade s procesno-právnymi predpismi upravujúcimi konanie pred súdom (II. ÚS 81/00, II. ÚS 63/03, IV. ÚS 36/04).

17. Sťažovateľ sa v petite sťažnosti domáha vyslovenia porušenia svojho práva na spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Dohovor   ako   medzinárodná   zmluva o ľudských   právach   a základných   slobodách   má   prednosť   pred   zákonom.   Ani   právo   na spravodlivý proces garantované dohovorom však nemožno považovať za absolútne právo, ktoré   je   dohovorom   garantované   bez   ohľadu   na   zákonnú   úpravu   výkonu   tohto   práva. Dohovor preto nemožno vykladať a uplatňovať tak, aby to bolo v rozpore s ústavou, ktorá v čl. 1 ods. 1 charakterizuje Slovenskú republiku ako právny štát. Z koncepcie právneho štátu vyplývajú viaceré jeho princípy, z ktorých medzi základné patrí aj princíp právnej istoty.   Právna   istota   bola   nastolená   právoplatným   rozhodnutím   v konaní   o dedičstve 1. decembra   1995.   Účinky   rozhodnutia   sa   prejavili   okrem   iného   aj   v zmene   zápisu vlastníckeho   práva   k nehnuteľnostiam   a v období   medzi   rokom   1995   (právoplatné rozhodnutie v konaní o dedičstve) a rokom 2007 (podaný návrh na obnovu konania) mohlo dôjsť k ďalším právnym úkonom meniacim práva k nehnuteľnostiam, ktoré boli predmetom konania o dedičstve. V tejto súvislosti aj zákonná úprava výslovne ustanovuje, že právne vzťahy niekoho iného než účastníka konania nemôžu byť novým rozhodnutím po povolení obnovy konania dotknuté (§ 235 ods. 4 OSP). Súčasťou práva na spravodlivý proces je aj právo žiadať o obnovu konania, nie však právo, aby obnova konania bola povolená bez ohľadu   na   čas,   ktorý   uplynul   od   právoplatnosti   rozhodnutia.   Časové   obmedzenie prípustnosti obnovy konania je takto vyjadrením požiadavky na prednosť právnej istoty pred zmenou právnych vzťahov, ktoré sú dôsledkom právoplatného rozhodnutia. Generálne pripustenie   časovo   neobmedzenej   prípustnosti   obnovy   konania   v konaní   o dedičstve   by viedlo k ústavne neakceptovateľnému narušeniu princípu právnej istoty. Jedine v prípadoch ustanovených zákonom, ktoré už boli uvedené (čo však nie je prípad sťažovateľa), možno povoliť   obnovu   konania   aj   po   uplynutí   zákonnej   trojročnej   lehoty   od   právoplatnosti rozhodnutia.

18. K námietke sťažovateľa o nedostatočnom odôvodnení rozhodnutí všeobecných súdov ústavný súd uvádza, že nezistil skutočnosti namietané sťažovateľom. Odôvodnenie napadnutých   rozhodnutí   všeobecných   súdov,   osobitne   odôvodnenie   uznesenia   krajského súdu   jasne,   zrozumiteľne   a v náležitom   rozsahu dáva   odpoveď   na otázku,   prečo   nebolo možné vyhovieť odvolaniu sťažovateľa a povoliť obnovu konania. Ústavný súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov veci uvádzaných účastníkom   konania.   Rovnako   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   pripomenul,   že   súdne rozhodnutia   musia   v dostatočnej   miere uvádzať dôvody,   na ktorých   sa   zakladajú (napr. García Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999). Tieto požiadavky uznesenie krajského súdu   spĺňa.   Ústavný   súd   nad   rámec   požiadaviek   odôvodnenia   uznesenia   o odmietnutí sťažnosti sťažovateľa uvádza, že sa stotožňuje so závermi všeobecných súdov, v zmysle ktorých   prípadná   nespokojnosť   sťažovateľa   s postupom   splnomocnenca,   ktorého   si dobrovoľne zvolil, nemôže byť dôvodom na povolenie obnovy konania.

19. Vychádzajúc z týchto dôvodov ústavný súd dospel k záveru, že všeobecné súdy tým, že nepovolili sťažovateľovi obnovu konania po uplynutí zákonnej lehoty, neporušili právo sťažovateľa na spravodlivý   proces podľa   čl. 6 ods.   1 dohovoru.   Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti preto ústavný súd sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú odmietol.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. októbra 2008