znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 33/2015-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. januára 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,zastúpenej advokátkou JUDr. Jarmilou Machovou, Štúrova 20, Košice, vo veci namietanéhoporušenia   základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods. 1   a základného   právana súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajskéhosúdu v Košiciach sp. zn. 3 Co 683/2014 z 23. septembra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. decembra2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietanéhoporušenia   jej   základných   práv   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods. 1   Ústavy   Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uznesenímKrajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Co 683/2014 z 23. septembra2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že na Okresnom súde Michalovce (ďalejlen „okresný súd“) je vedené súdne konanie pod sp. zn. 12 C 168/2010, v ktorom sa žalobca( ⬛⬛⬛⬛ ) domáha určenia, že „ nájomný vzťah medzi ním ako nájomcom a mnou ako vlastníčkou a prenajímateľkou lesných pozemkov ležiacich ⬛⬛⬛⬛ trvá.... V rámci uvedeného konania požiadal žalobca o nariadenie predbežného opatrenia... a to až do právoplatného skončenia konania vo veci samej...“.

3.   Okresný   súd   uznesením   č.   k.   12   C   168/2010-56   z   24.   januára   2011   nariadilpredbežné   opatrenie   a krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   6   Co   109/2012   z 18.   mája   2012uznesenie okresného súdu potvrdil. Proti rozhodnutiu krajského súdu podala sťažovateľkadovolanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 2 Cdo 50/2013 z 31. marca2014 uznesenie krajského súdu sp. zn. 6 Co 109/212 z 18. mája 2012 zrušil a vec vrátilna ďalšie konanie, pretože sťažovateľke bola jeho postupom odňatá možnosť konať predsúdom.

4. Krajský súd následne namietaným rozhodnutím uznesenie okresného súdu sp. zn.12 C 168/2010 z 24. januára 2011 zmenil tak, že sťažovateľke uložil „povinnosť umožniť žalobcovi užívanie označených nehnuteľností v súlade s nájomnou zmluvou z 30.12.2007 až do právoplatného skončenia konania vo veci samej, najdlhšie však do 30.12.2014“.

5.   Sťažovateľka   je   presvedčená,   že   napadnuté   rozhodnutie   je „výsledkom nesprávneho   hodnotenia   predložených   listinných   dôkazov   v   spojení   s   ich   nesprávnym právnym posúdením“, a nesúhlasí s jeho závermi, ktoré bližšie opisuje v sťažnosti.

6.   Na   základe   uvedeného   sťažovateľka   žiadala,   aby   ústavný   súd   nálezom   taktorozhodol:

„... KS   Košice   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3   Co   683/2014   uznesením   č.   k. 3 Co 683/2014-302   z   23.9.2014   porušil   základné   práva   sťažovateľky   vlastniť   majetok a na súdnu ochranu podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.

... Uznesenie KS Košice č. k. 3 Co 683/2014-302 z 23.9.2014 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

... KS Košice je povinný nahradiť sťažovateľke trovy jej právneho zastúpenia na účet je advokáta do 30 dní od právoplatnosti.“

II.

7.   Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o   sťažnostiachfyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných právalebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnejzmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanovenýmzákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, naktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonompredpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavneneoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene,   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

9. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd pri predbežnomprerokovaní   odmietnuť   okrem   iného   takú   sťažnosť,   ktorá   je   zjavne   neopodstatnená.Za zjavne neopodstatnený sa podľa konštantnej judikatúry považuje najmä taký návrh (takásťažnosť), ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva označeného sťažovateľkou,pretože nie je daná jeho vzájomná súvislosť s napadnutým postupom alebo rozhodnutímorgánu verejnej moci (napr. II. ÚS 20/05, IV. ÚS 288/05, II. ÚS 298/06).

10.   Ústavný   súd   preskúmal   sťažnosť   sťažovateľky   a   zistil,   že   táto   je   zjavneneopodstatnená. Jej predmetom je tvrdenie sťažovateľky, že namietaným rozhodnutím, ktorénavyše už medzitým stratilo právnu záväznosť (30. decembra 2014), mali byť porušené jejzákladné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a základné právo na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Okrem toho sťažnosť navyše neobsahuje ani riadneodôvodnenie   podľa   §   20   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde,   hoci   sťažovateľka   je   riadnezastúpená   kvalifikovanou   právnou   zástupkyňou,   pretože   bližšie   neuviedla   konkrétnejšiedôvody   prípadného   porušenia   jej   označených   práv   zakotvených   v čl.   20   ods.   1   ústavya čl. 46 ods. 1 ústavy.

11. Ústavný súd k tomu poznamenáva, že napadnutým rozhodnutím krajského súdunebolo rozhodnuté vo veci samej, ale bolo ním len zmenené uznesenie okresného súduo nariadení predbežného opatrenia. Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre (napr. m. m.II. ÚS 459/2010, I. ÚS 458/2011, I. ÚS 526/2012, III. ÚS 261/2013 a I. ÚS 366/2013)zaujíma   mimoriadne   zdržanlivý   postoj   voči   uzneseniam   (rozhodnutiam),   ktorými   sarozhoduje len o predbežných (dočasných) opatreniach. Ústavný súd zdôrazňuje na jednejstrane dostupnosť iných prostriedkov nápravy, konkrétne návrhu na zrušenie predbežnéhoopatrenia v konaní podľa § 74 a nasl. a § 102 Občianskeho súdneho poriadku, na druhejstrane však prízvukuje dočasnosť, resp. predbežnosť posúdenia veci pri predbežnom opatrenís tým, že takéto posúdenie nevylučuje riadne poskytnutie ochrany príslušnému základnémuprávu vo veci samej (porov. uznesenie sp. zn. II. ÚS 81/07 zo 17. mája 2007 č. 60/2007a tiež uznesenie sp. zn. II. ÚS 222/04 zo 4. novembra 2004 č. 138/2004 Zbierky nálezova uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky). Rovnako však ústavný súd akceptujeurčité   zníženie   nárokov   na dostatočnosť   zistenia   skutkového   stavu   a   obsiahlosť   právnejargumentácie   pri   rozhodovaní   o návrhu   na   nariadenie   predbežného   opatrenia,   čo   jeodôvodnené   potrebou   rýchleho   rozhodnutia   o   nich   na   účely   účinnej   dočasnej   úpravypomerov a v zásade pripúšťa obsahový prieskum rozhodnutí o predbežných opatreniach lenz hľadiska ich zjavnej protiústavnosti a arbitrárnosti (porov. už citované II. ÚS 222/04).

12.   V danej   veci   však   zjavne   nejde   o arbitrárne,   resp.   protiústavné   rozhodnutie,pretože je podľa názoru ústavného súdu primeraným a jasným spôsobom odôvodnené (pozris. 5 až s. 9, pozn.), preto ústavný súd nepovažuje za potrebné ani bližšie z tohto rozhodnutiacitovať.   Iba   okolnosť,   že   sa   sťažovateľka   s   vyslovenými   závermi   krajského   súdunestotožňuje, nemôže mať za následok zásah do jej základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ani do základného práva vlastniť majetok), pretože obsahomtýchto práv nie je právo účastníka na úspech vo veci a ani právo na rozhodnutie v súlades právnym   názorom   účastníka   súdneho   konania   (obdobne   m.   m.   II.   ÚS   218/02,II. ÚS 229/07,   I. ÚS 265/07,   III. ÚS   139/08).   Okrem   toho   ide   o   rozhodnutie   dočasnejpovahy   a   napadnuté   rozhodnutie   bolo   vo   výroku   aj   ohraničené,   t.   j.   platilo   iba   do30. decembra 2014. Keďže ústavný súd v zásade preferuje materiálne hľadisko ochranyzákladných   práv   (m.   m.   II. ÚS 307/06,   IV. ÚS 102/08,   IV.   ÚS   260/2014)   a   napadnutérozhodnutie krajského súdu sa uplynutím času stalo už neúčinným, vzhľadom na svoju užcitovanú   judikatúru   ústavný   súd   dospel   preto   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnostik záveru, že sťažnosť sťažovateľky je zjavne neopodstatnená podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.

13. Pretože sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranuústavnosti uplatnených v sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. januára 2015