SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 33/2015-7
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. januára 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,zastúpenej advokátkou JUDr. Jarmilou Machovou, Štúrova 20, Košice, vo veci namietanéhoporušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a základného právana súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajskéhosúdu v Košiciach sp. zn. 3 Co 683/2014 z 23. septembra 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. decembra2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietanéhoporušenia jej základných práv vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uznesenímKrajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Co 683/2014 z 23. septembra2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že na Okresnom súde Michalovce (ďalejlen „okresný súd“) je vedené súdne konanie pod sp. zn. 12 C 168/2010, v ktorom sa žalobca( ⬛⬛⬛⬛ ) domáha určenia, že „ nájomný vzťah medzi ním ako nájomcom a mnou ako vlastníčkou a prenajímateľkou lesných pozemkov ležiacich ⬛⬛⬛⬛ trvá.... V rámci uvedeného konania požiadal žalobca o nariadenie predbežného opatrenia... a to až do právoplatného skončenia konania vo veci samej...“.
3. Okresný súd uznesením č. k. 12 C 168/2010-56 z 24. januára 2011 nariadilpredbežné opatrenie a krajský súd uznesením sp. zn. 6 Co 109/2012 z 18. mája 2012uznesenie okresného súdu potvrdil. Proti rozhodnutiu krajského súdu podala sťažovateľkadovolanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 2 Cdo 50/2013 z 31. marca2014 uznesenie krajského súdu sp. zn. 6 Co 109/212 z 18. mája 2012 zrušil a vec vrátilna ďalšie konanie, pretože sťažovateľke bola jeho postupom odňatá možnosť konať predsúdom.
4. Krajský súd následne namietaným rozhodnutím uznesenie okresného súdu sp. zn.12 C 168/2010 z 24. januára 2011 zmenil tak, že sťažovateľke uložil „povinnosť umožniť žalobcovi užívanie označených nehnuteľností v súlade s nájomnou zmluvou z 30.12.2007 až do právoplatného skončenia konania vo veci samej, najdlhšie však do 30.12.2014“.
5. Sťažovateľka je presvedčená, že napadnuté rozhodnutie je „výsledkom nesprávneho hodnotenia predložených listinných dôkazov v spojení s ich nesprávnym právnym posúdením“, a nesúhlasí s jeho závermi, ktoré bližšie opisuje v sťažnosti.
6. Na základe uvedeného sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd nálezom taktorozhodol:
„... KS Košice v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 683/2014 uznesením č. k. 3 Co 683/2014-302 z 23.9.2014 porušil základné práva sťažovateľky vlastniť majetok a na súdnu ochranu podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.
... Uznesenie KS Košice č. k. 3 Co 683/2014-302 z 23.9.2014 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.
... KS Košice je povinný nahradiť sťažovateľke trovy jej právneho zastúpenia na účet je advokáta do 30 dní od právoplatnosti.“
II.
7. Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiachfyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných právalebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnejzmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanovenýmzákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, naktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonompredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
9. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd pri predbežnomprerokovaní odmietnuť okrem iného takú sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.Za zjavne neopodstatnený sa podľa konštantnej judikatúry považuje najmä taký návrh (takásťažnosť), ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva označeného sťažovateľkou,pretože nie je daná jeho vzájomná súvislosť s napadnutým postupom alebo rozhodnutímorgánu verejnej moci (napr. II. ÚS 20/05, IV. ÚS 288/05, II. ÚS 298/06).
10. Ústavný súd preskúmal sťažnosť sťažovateľky a zistil, že táto je zjavneneopodstatnená. Jej predmetom je tvrdenie sťažovateľky, že namietaným rozhodnutím, ktorénavyše už medzitým stratilo právnu záväznosť (30. decembra 2014), mali byť porušené jejzákladné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a základné právo na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Okrem toho sťažnosť navyše neobsahuje ani riadneodôvodnenie podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde, hoci sťažovateľka je riadnezastúpená kvalifikovanou právnou zástupkyňou, pretože bližšie neuviedla konkrétnejšiedôvody prípadného porušenia jej označených práv zakotvených v čl. 20 ods. 1 ústavya čl. 46 ods. 1 ústavy.
11. Ústavný súd k tomu poznamenáva, že napadnutým rozhodnutím krajského súdunebolo rozhodnuté vo veci samej, ale bolo ním len zmenené uznesenie okresného súduo nariadení predbežného opatrenia. Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre (napr. m. m.II. ÚS 459/2010, I. ÚS 458/2011, I. ÚS 526/2012, III. ÚS 261/2013 a I. ÚS 366/2013)zaujíma mimoriadne zdržanlivý postoj voči uzneseniam (rozhodnutiam), ktorými sarozhoduje len o predbežných (dočasných) opatreniach. Ústavný súd zdôrazňuje na jednejstrane dostupnosť iných prostriedkov nápravy, konkrétne návrhu na zrušenie predbežnéhoopatrenia v konaní podľa § 74 a nasl. a § 102 Občianskeho súdneho poriadku, na druhejstrane však prízvukuje dočasnosť, resp. predbežnosť posúdenia veci pri predbežnom opatrenís tým, že takéto posúdenie nevylučuje riadne poskytnutie ochrany príslušnému základnémuprávu vo veci samej (porov. uznesenie sp. zn. II. ÚS 81/07 zo 17. mája 2007 č. 60/2007a tiež uznesenie sp. zn. II. ÚS 222/04 zo 4. novembra 2004 č. 138/2004 Zbierky nálezova uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky). Rovnako však ústavný súd akceptujeurčité zníženie nárokov na dostatočnosť zistenia skutkového stavu a obsiahlosť právnejargumentácie pri rozhodovaní o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, čo jeodôvodnené potrebou rýchleho rozhodnutia o nich na účely účinnej dočasnej úpravypomerov a v zásade pripúšťa obsahový prieskum rozhodnutí o predbežných opatreniach lenz hľadiska ich zjavnej protiústavnosti a arbitrárnosti (porov. už citované II. ÚS 222/04).
12. V danej veci však zjavne nejde o arbitrárne, resp. protiústavné rozhodnutie,pretože je podľa názoru ústavného súdu primeraným a jasným spôsobom odôvodnené (pozris. 5 až s. 9, pozn.), preto ústavný súd nepovažuje za potrebné ani bližšie z tohto rozhodnutiacitovať. Iba okolnosť, že sa sťažovateľka s vyslovenými závermi krajského súdunestotožňuje, nemôže mať za následok zásah do jej základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ani do základného práva vlastniť majetok), pretože obsahomtýchto práv nie je právo účastníka na úspech vo veci a ani právo na rozhodnutie v súlades právnym názorom účastníka súdneho konania (obdobne m. m. II. ÚS 218/02,II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08). Okrem toho ide o rozhodnutie dočasnejpovahy a napadnuté rozhodnutie bolo vo výroku aj ohraničené, t. j. platilo iba do30. decembra 2014. Keďže ústavný súd v zásade preferuje materiálne hľadisko ochranyzákladných práv (m. m. II. ÚS 307/06, IV. ÚS 102/08, IV. ÚS 260/2014) a napadnutérozhodnutie krajského súdu sa uplynutím času stalo už neúčinným, vzhľadom na svoju užcitovanú judikatúru ústavný súd dospel preto pri predbežnom prerokovaní sťažnostik záveru, že sťažnosť sťažovateľky je zjavne neopodstatnená podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.
13. Pretože sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranuústavnosti uplatnených v sťažnosti už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. januára 2015