znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 33/2014-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. januára 2014 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. F., O., zastúpeného advokátom JUDr. A. B., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   5   MCdo   4/2011   z 21.   augusta   2013,   rozsudkom Krajského súdu v Batislave sp. zn. 2 Co 95/09 zo 7. apríla 2010 a rozsudkom Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 17 C 177/2007 z 13. novembra 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. P. F.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 2. októbra 2013   doručená   sťažnosť   Ing.   P.   F.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 MCdo 4/2011 z 21.   augusta   2013,   rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“) sp. zn. 2 Co 95/09 zo 7. apríla 2010 a rozsudkom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 17 C 177/2007 z 13. novembra 2008.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom súdneho konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 17 C 177/2007 v procesnom postavení žalobcu. Predmetom konania bolo určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti s návrhom na vydanie predbežného   opatrenia.   Sťažovateľ   v   predmetnom   konaní   namietal   neplatnosť   kúpnej zmluvy, ktorú uzatvorila jeho matka pani O. F. so žalovanými v 1. až 3. rade (svojou dcérou a dvoma vnučkami), a tiež neplatnosť darovacej zmluvy, ktorou jeho matka darovala podiel 1/6   z   rodinného   domu   žalovanej   v   1.   rade   (svojej   dcére).   Okresný   súd   predbežným opatrením   z 10.   septembra   2007   zakázal   žalovaným   scudziť   alebo   zaťažiť   ich spoluvlastnícke   podiely.   Proti   tomuto   uzneseniu   podala   žalovaná   v 1.   rade   odvolanie. Krajský súd uznesenie okresného súdu potvrdil.

V   časti   týkajúcej   sa   určenia   vlastníckeho   práva   vydal   následne   okresný   súd 13. novembra   2008   rozsudok   sp.   zn.   17   C   177/2007   (ďalej   len   „namietaný   rozsudok okresného súdu“),   ktorým   žalobu sťažovateľa zamietol. Proti   tomuto rozhodnutiu   podal sťažovateľ 29. januára 2009 odvolanie z dôvodu, že v predmetnom konaní sa okresný súd dopustil viacerých pochybení a rozhodol v rozpore s ustálenou judikatúrou.

Krajský   súd   svojím   rozsudkom   zo 7.   apríla   2010   sp.   zn.   2   Co   95/09   (ďalej   len „namietaný   rozsudok   krajského   súdu“)   namietaný   rozsudok   okresného   súdu   potvrdil. Krajský súd zároveň uviedol, že proti svojmu rozhodnutiu nepripúšťa dovolanie, pretože nejde o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.

Sťažovateľ následne podal na Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky podnet na podanie mimoriadneho dovolania proti namietanému rozsudku krajského súdu v spojení s namietaným   rozsudkom   okresného   súdu.   Generálny   prokurátor   Slovenskej   republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) podal proti namietaným rozsudkom 21. februára 2011 mimoriadne   dovolanie.   Najvyšší   súd   svojím   rozsudkom   sp.   zn.   5   MCdo   4/2011 z 21. augusta 2013 (ďalej len „namietaný rozsudok najvyššieho súdu“) rozhodol tak, že mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora zamietol.

3.   Sťažovateľ   v sťažnosti   tvrdí,   že   okresný   súd   na   svojich   pojednávaniach neoboznámil účastníkov so   všetkými listinnými dôkazmi a ani ich   nevykonal, čím   bolo porušené jeho právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Sťažovateľ ďalej zastáva názor, že namietané rozsudky okresného súdu,   krajského súdu   a najvyššieho   súdu   sú   nepreskúmateľné,   pretože   súdy   neprihliadali   na   námietku sťažovateľa,   že   uvedené   nehnuteľnosti   v časti   príslušenstva   neboli   v zmluvách   presne špecifikované.

Porušenie   svojich   práv   vidí   sťažovateľ   aj   v tom,   že   napriek   jeho   návrhu na pripustenie dovolania z dôvodu, že ide o rozhodnutie zásadného významu, krajský súd toto   dovolanie   nielenže   nepripustil,   ale   vo   svojom   rozhodnutí   tento   svoj   záver   ani neodôvodnil.

Sťažovateľ ďalej namieta, že ani najvyšší súd v namietanom rozsudku neprihliadol na kľúčové argumenty mimoriadneho dovolateľa a nijako sa s nimi nevysporiadal. Okrem námietky,   že   prevádzané   nehnuteľnosti   v   časti   príslušenstva   neboli   v   zmluvách   presne špecifikované,   generálny   prokurátor   poukázal   aj   na   to,   že   z   celého   súdneho   konania vyplývajú pochybnosti, či bol platný právny vzťah zastúpenia na základe splnomocnenia a taktiež na to, že keďže bol sťažovateľ jedným z dvoch neopomenuteľných dedičov, možno dôvodne považovať prevod celého majetku len na jedného z nich za obchádzanie zákonných ustanovení o dedení. Generálny prokurátor tiež namietal nesprávne právne posúdenie veci.Závery   najvyššieho   súdu,   na   základe   ktorých   zamietol   mimoriadne   dovolanie generálneho   prokurátora,   považuje   sťažovateľ   za   arbitrárne   a z ústavného   hľadiska za neudržateľné. Najvyšší súd podľa názoru sťažovateľa nedal na jemu predložené otázky ústavne konformné odpovede, ktoré vo svojom rozhodnutí navyše neodôvodnil.

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vyslovil porušenie jeho v petite označených práv, namietané rozsudky okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľ tiež žiadal, aby mu ústavný súd priznal náhradu trov konania.

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa § 135 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku otázky, o ktorých patrí rozhodnúť inému orgánu, môže súd posúdiť sám. Ak však bolo   o takejto otázke vydané príslušným orgánom rozhodnutie, súd z neho vychádza.

6.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti, alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú   preto   možno   považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia sp.   zn.   I.   ÚS   66/98,   I.   ÚS   110/02,   I.   ÚS   140/03,   IV.   ÚS   166/04,   IV.   ÚS   136/05, III. ÚS 168/05).

K namietanému porušeniu práv sťažovateľa namietaným rozsudkom okresného súdu

7.   Ústavný   súd   vychádza   z ústavného   princípu   subsidiarity   svojej   právomoci vo vzťahu ku všeobecným súdom vyplývajúceho z čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého rozhoduje o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods.   1   ústavy   prislúcha   ústavnému   súdu   právomoc   zaoberať   sa   namietaným   porušením základného   práva   alebo   slobody   za   predpokladu,   že   právna   úprava   takémuto   právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

8. Vzhľadom   na takto formulovaný princíp   subsidiarity   je v daných okolnostiach vylúčená   právomoc   ústavného   súdu   meritórne   konať   a rozhodovať   o sťažovateľom uplatnených   námietkach   porušenia   jeho   práv   namietaným rozsudkom   okresného   súdu. Sťažovateľ   sa   mohol   domáhať   ochrany   svojich   práv   podaním   odvolania   ako   riadneho opravného   prostriedku   na   krajskom   súde,   v ktorého   právomoci bolo   posúdiť   relevantné skutkové a právne okolnosti prípadu. Túto možnosť sťažovateľ aj reálne využil a namietaný rozsudok okresného súdu už bol predmetom posúdenia krajským súdom pri rozhodovaní o odvolaní podanom sťažovateľom. Ústavný súd preto sťažnosť v časti, v ktorej smerovala proti   namietanému   rozsudku   okresného   súdu, odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie.

K namietanému porušeniu práv sťažovateľa namietaným rozsudkom krajského súdu a najvyššieho súdu

9. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09, I. ÚS 51/2010). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov.   Sú   to   teda   všeobecné   súdy,   ktorým   ako  ,,pánom   zákonov“   prislúcha   chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný   súd   odpovedá   na   konkrétne   námietky   účastníka   konania,   keď   jasne a zrozumiteľne   dá   odpoveď   na   všetky   kľúčové   právne   a skutkovo   relevantné   otázky súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany.   Ústavný   súd   už   opakovane   uviedol   (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom,   ktorých   sudcovia   sú   pri   rozhodovaní   viazaní   ústavou,   ústavným   zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).

10. Sťažovateľ tvrdí, že namietané rozsudky krajského súdu a najvyššieho súdu trpia viacerými nedostatkami. Sťažovateľ namieta, že predmetná kúpna a darovacia zmluva sú neplatné, pretože predmet kúpy nie je určito a zrozumiteľne identifikovaný. Sťažovateľ tiež namieta, že nie je možné oddeliť časť darovacej zmluvy od jej ostatného obsahu, ktorý podmieňuje platnosť takejto zmluvy zriadením vecného bremena. Sťažovateľ ďalej tvrdí, že krajský   súd   ignoroval   pochybenie   okresného   súdu,   ktorý   na   pojednávaniach   účastníkov konania   neoboznámil   s listinnými   dôkazmi   a ani   ich   nevykonal.   Ďalšou   námietkou sťažovateľa   je   to,   že   napriek   jeho   návrhu   na   pripustenie   dovolania   z   dôvodu,   že   ide o rozhodnutie   zásadného   významu,   krajský   súd   toto   dovolanie   nielenže   nepripustil,   ale vo svojom rozhodnutí toto svoje rozhodnutie nijako neodôvodnil. Sťažovateľ ďalej tvrdí, že na už uvedené kľúčové argumenty neprihliadal ani najvyšší súd. Sťažovateľ tiež poukazuje na mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora, podľa ktorého z celého súdneho konania vyplývajú pochybnosti, či bol platný právny vzťah zastúpenia na základe splnomocnenia a či vzhľadom na to, že sťažovateľ bol jedným z neopomenuteľných dedičov, možno prevod majetku len na jedného z dedičov považovať za obchádzanie zákona. Najvyšší súd sa podľa názoru   sťažovateľa   navyše   nezaoberal   nesprávnym   právnym   posúdením   veci   okresným súdom a krajským súdom.

11. Pokiaľ ide o prvú námietku sťažovateľa, a síce, že predmetná kúpna a darovacia zmluva   sú   neplatné,   pretože   predmet   kúpy   (darovania)   nie   je   určito   a   zrozumiteľne identifikovaný, ústavný súd ju považuje za zjavne neopodstatnenú. Zo sťažnosti   a z jej príloh súdu vyplýva, že príslušným orgánom (príslušnou správou katastra) bolo vydané rozhodnutie, ktorým bol povolený vklad vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti. Vzhľadom   na rozhodnutie   správy   katastra   a s odkazom   na   §   135   ods.   2   Občianskeho súdneho   poriadku   teda   príslušenstvo   predmetnej   nehnuteľnosti   muselo   byť   v   zmluvách dostatočne identifikované.

12. Pokiaľ ide o súvisiacu námietku týkajúcu sa skutočnosti, že príslušný katastrálny úrad povolil vklad vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, no zamietol vklad vecného bremena spočívajúceho   v práve   doživotného   užívania   nehnuteľnosti   v prospech   darcu   (keďže absentoval   súhlas   ďalších   podielových   spoluvlastníkov   ako   osôb   povinných   z vecného bremena), a teda darovacia zmluva je neplatná, aj túto ústavný súd vyhodnotil ako zjavne neopodstatnenú. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na časť namietaného rozsudku najvyššieho   súdu,   v ktorej   sa   najvyšší   súd   stotožnil   so   záverom   okresného   súdu,   že sťažovateľ ničím nepreukázal opak skutočnosti, že neplatnou bola len tá časť darovacej zmluvy, ktorou bolo zriadené vecné bremeno (a nie celá darovacia zmluva, ako to žiadal sťažovateľ). Keďže neoddeliteľnosť neplatnej časti právneho úkonu preukazuje ten, kto sa dovoláva   neplatnosti   právneho   úkonu   v celom   rozsahu,   sťažovateľ   neuniesol   dôkazné bremeno,   keď   namietanú   neoddeliteľnosť   nepreukázal.   Záver   najvyššieho   súdu   je   teda správny, a ústavný súd preto túto časť sťažnosti sťažovateľa odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.   Nad rámec uvedeného ústavný   súd poukazuje na skutočnosť,   že ani matka sťažovateľa, v prospech ktorej sa malo zriadiť vecné bremeno doživotného užívania nehnuteľnosti a ktorá teda v prvom rade sama mala záujem na jeho zriadení, neplatnosť predmetnej darovacej zmluvy nenamietala.

13. Čo sa týka námietky sťažovateľa, že krajský súd ignoroval pochybenie okresného súdu, ktorý na pojednávaniach účastníkov konania neoboznámil s listinnými dôkazmi a ani ich nevykonal, ústavný súd ju taktiež odmieta ako zjavne neopodstatnenú. V tejto súvislosti odkazuje na časť odôvodnenia namietaného rozsudku najvyššieho súdu, v ktorej sa uvádza: „V predmetnej veci listinné dôkazy, ktoré mali byť procesne správnym postupom oboznámené v konaní, boli presne a nezameniteľné označené ako dôkazy s návrhom na ich zadováženie zo strany súdu už v žalobnom návrhu... Z uvedeného je zrejmé, že navrhovateľ mal   o   nich   presnú   vedomosť,   čo   vyplýva   i   z   prípisu...,   v   ktorom   navrhovateľ   požiadal o zaobstaranie spisov zo Správy katastra pre hlavné mesto SR Bratislavu... a z archívu Okresného súdu Bratislava II... Z oznámenia Správy katastra pre hlavné mesto zo dňa 31. júla 2008 (č. l. 61 spisu) vyplýva, že originály spisov boli súdu predložené. Z úradného záznamu   súdu   (č.   l.   64,   65   spisu)   je   zrejmé,   že   poverená   zástupkyňa   navrhovateľa   sa venovala štúdiu spisu dňa 27. augusta 2008 a súčasne požiadala o vyhotovenie kópií listov, ako aj kópií listov zo spisov Správy katastra. Navrhovateľ (jeho právny zástupca) na obsah listín v konaní viackrát poukázal, a to aj vo vyjadrení doručenom súdu prvého stupňa dňa 29. októbra 2008 (č. l. spisu 74, bod IV). Takisto vo svojom odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa, nenamietal nesprávny procesný postup súdu pri vykonaní tohto konkrétneho dôkazu, ktorý v súvislosti s inými dôkazmi, vyhodnotil súd prvého stupňa v odôvodnení svojho   rozsudku.   Preto   sa   odvolací   súd   touto   námietkou   ani   nemohol   zaoberať,   keď absentovala ako dôvod odvolania.

Dovolací   súd   vzhľadom   na   uvedené   dospel   k   záveru,   že   nie   je   možné   priznať dôvodnosť argumentom uvádzaným mimoriadnym dovolateľom, že takýmto postupom súdy znemožnili navrhovateľovi oboznámiť sa s predmetnými dôkazmi a reagovať na ich obsah, čím porušili jeho práva ako účastníka konania a odňali mu možnosť konať pred súdom. Takýto záver by bol formalistický a v rozpore i s judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky. Ten vo svojich viacerých rozhodnutiach (napr. I. ÚS 164/12, IV. ÚS 192/08) uviedol,   že   ako   ústavne nesúladné   (porušujúce základné   práva)   hodnotí aj   rozhodnutia všeobecných súdov, ktorými boli normy podústavného práva interpretované v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti v dôsledku napr. prílišného formalizmu, pričom tento prístup možno nájsť aj v judikatúre Ústavného súdu Českej republiky (napr. III.ÚS 150/99), tento   zároveň   uviedol,   že   prílišný   formalizmus   pri   výklade   právnych   noriem   vedúci k extrémne nespravodlivému záveru potom znamená porušenie základných práv.“

14.   Sťažovateľ   ďalej   tvrdil,   že   napriek   jeho   návrhu   na   pripustenie   dovolania z dôvodu, že ide o rozhodnutie zásadného významu, krajský súd toto dovolanie nielenže nepripustil, ale vo svojom rozhodnutí tento svoj záver nijako neodôvodnil a obmedzil sa iba na   konštatovanie,   že   dovolanie   v   danej   veci   nepripustil,   pretože   nejde   o   rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že sťažovateľ sa „nápravy“ domohol prostredníctvom mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora, o ktorom   rozhodoval   najvyšší súd (ktorý   by inak rozhodoval   aj o prípadnom   dovolaní). Vzhľadom na uvedené považuje ústavný súd túto časť sťažnosti za zjavne neopodstatnenú.

15.   Sťažovateľ vo svojej   sťažnosti   tiež   namieta,   že vzhľadom   na skutočnosť,   že sťažovateľ bol jedným z neopomenuteľných dedičov, možno prevod majetku len na jedného z   dedičov   považovať   za   obchádzanie   zákona.   Ústavný   súd   pri   zaoberaní   sa   touto sťažovateľovou námietkou vzal do úvahy konkrétne okolnosti predmetného prípadu, a síce časový   odstup   uzavretia   zmlúv   a úmrtia   matky   sťažovateľa   (roky   2003   a   2007), sťažovateľov   dlhodobý   pobyt   v zahraničí, dlhodobú   starostlivosť   sťažovateľovej   sestry o matku, výpoveď svedkyne o vzťahu sťažovateľa a jeho matky, a na základe nich dospel k záveru, že aj táto časť sťažnosti je zjavne neopodstatnená. Nad rámec uvedeného ústavný súd poukazuje na úvahu okresného súdu, podľa ktorej ak by matka sťažovateľa chcela svojho syna (sťažovateľa) vydediť, nič jej v tom nebránilo. Argument o obchádzaní zákona preto ani z tohto pohľadu nie je dôvodný.

16.   Sťažovateľ   napokon   namieta   nesprávne   právne   posúdenie   krajským   súdom a najvyšším   súdom,   konkrétne,   že   právny   vzťah   zastúpenia   na   základe   splnomocnenia medzi jeho matkou a žalovanou v 1. rade je neplatný. Ústavný súd uznáva, že aj keď by v prípade   kúpnej   zmluvy mohla vzniknúť otázka   týkajúca   sa   skutočnosti,   či   sú   záujmy predávajúceho a kupujúceho v rozpore, vzhľadom na konkrétne okolnosti daného prípadu, a to príbuzenský vzťah medzi splnomocniteľom (matka) a splnomocneným (dcéra), ktorý bol   podľa   výpovede   svedkyne   i na   základe   ďalších   skutočností   (dochovanie   matky   jej dcérou) veľmi dobrý, a tiež vzhľadom na skutočnosť, že matka sťažovateľa chcela pôvodne celý   svoj   podiel   na   nehnuteľnosti   svojej   dcére   a vnúčatám   darovať,   vyhodnotil   aj   túto námietku   sťažovateľa   ako   zjavne   neopodstatnenú.   Ústavný   súd   tiež   poukazuje na skutočnosť,   že   ani   matka   sťažovateľa   nenamietala   neplatnosť   splnomocnenia, resp. prekročenie právomoci splnomocneným.

17. Ústavný súd hodnotí namietané rozsudky krajského súdu a najvyššieho súdu ako dôkladne a kvalifikovane odôvodnené, rešpektujúce zákonné požiadavky na odôvodnenie rozsudku   (§ 157   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku).   Krajský   súd   a   najvyšší   súd v namietaných rozsudkoch zrozumiteľne a zároveň presvedčivo objasnili hlavné dôvody, na základe ktorých vo veci rozhodli. Namietané rozsudky krajského súdu a najvyššieho súdu nevzbudzujú žiadne pochybnosti o správnosti ich skutkových a právnych záverov či o arbitrárnosti rozsudkov. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu a najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru   a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu   nahradiť   právny   názor   krajského   súdu   a najvyššieho   súdu   svojím   vlastným (m. m. I. ÚS 313/2010,   II.   ÚS   134/09).   O arbitrárnosti   (svojvôli)   pri   výklade   a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam   (m.   m.   I. ÚS   115/02,   I.   ÚS   12/05,   I. ÚS 382/06).   Takéto   nedostatky   však z namietaných rozsudkov krajského súdu a najvyššieho súdu nevyplývajú.

18. Ústavný súd poukazuje na to, že základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo že boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktoré by popreli zmysel a podstatu na spravodlivý proces.

Do   práva   na spravodlivé súdne   konanie nepatrí právo účastníka   konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Ústavný súd takisto judikoval (I. ÚS 67/06), že z princípu nezávislosti súdov podľa čl. 144 ods. 1 ústavy vyplýva tiež zásada voľného hodnotenia dôkazov. Pokiaľ všeobecné súdy rešpektujú uvedené ústavné garancie (teda najmä čl. 46 až čl. 50 ústavy), ústavný súd nie je oprávnený znovu „hodnotiť“ hodnotenie dôkazov všeobecnými súdmi, a to dokonca ani vtedy, keby sa s ich hodnotením sám nestotožňoval (napr. IV. ÚS 252/04).

19. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom namietaného rozsudku krajského súdu z 31.   januára   2012   a namietaného   uznesenia   najvyššieho   súdu   z 15.   októbra   2012 konštatuje, že tieto všeobecné súdy konali v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia   relevantných   právnych   noriem   (Občiansky   zákonník   a Občiansky   súdny poriadok) podstatné pre posúdenie veci interpretovali a aplikovali správne, a ich úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a ústavnoprávne akceptovateľné.

20.   Z   dôvodu   absencie   príčinnej   súvislosti   medzi   predmetnými   rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu a   základným právom sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. januára 2014