znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 33/2013-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. februára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. D. S., M., zastúpenej advokátkou Mgr. V. D., K., vo veci namietaného porušenia základných práv „podľa čl. 12 ods. 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a ľudských práv a základných slobôd podľa článku 6 ods. 1, článku 13 a článku 14 v spojitosti s čl. 6 a 13 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd a článku 2 písm. c) a e) a článku 11 ods. 1 písm. a) Dohovoru o odstránení všetkých   foriem   diskriminácie   žien   postupom...   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 147/2011“ a jeho uznesením sp. zn. 3 Cdo 147/2011 z 25. septembra   2012 „a   Krajského   súdu   v   Žiline   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 6 Co/322/2010“ a jeho rozsudkom sp. zn. 6 Co/322/2010 z 30. marca 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. D. S.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 20. decembra 2012 doručená sťažnosť Mgr. D. S. (ďalej len „sťažovateľka“, v citovanom texte aj „navrhovateľka“ resp., „žalobkyňa“), ktorou namieta porušenie základných práv „podľa čl. 12 ods. 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 46 ods. 1“ Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a „ľudských práv a základných slobôd podľa článku 6 ods. 1, článku 13 a článku 14 v spojitosti s čl. 6 a 13“ Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd (ďalej len   „dohovor“) a „článku   2   písm.   c)   a   e)   a   článku   11   ods.   1   písm.   a)“ Dohovoru   o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien (ďalej len „Dohovor proti diskriminácii“) postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky (ďalej   len   „najvyšší   súd“) v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   3   Cdo   147/2011 a jeho   uznesením   sp. zn. 3 Cdo 147/2011 z 25. septembra   2012 a   Krajského   súdu   v   Žiline (ďalej   len   „krajský   súd“) „v   konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co/322/2010“ a jeho rozsudkom sp. zn. 6 Co/322/2010 z 30. marca 2010.

2.   Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   vystupuje   v procesnom   postavení navrhovateľky   (žalobkyne)   v súdnom   spore   o zaplatenie   sumy   6 000   €   predstavujúcej náhradu   za   nemajetkovú   ujmu,   ktorá   jej   bola   spôsobená   porušením   zásady   rovnakého zaobchádzania pri skončení pracovnoprávneho vzťahu so žalovanou – S. v M. Predmetná vec   bola   vedená   Okresným   súdom   Martin   (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod   sp.   zn.   5   C 159/2009,   ktorý   rozsudkom   z 15.   apríla   2010   návrh   sťažovateľky   zamietol   a uložil   jej povinnosť zaplatiť trovy konania v sume 1 663,96 €. O odvolaní sťažovateľky rozhodol krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn.   6   Co/322/2010   z 30. marca   2011,   ktorým   prvostupňový rozsudok potvrdil vo výroku o zamietnutí návrhu (žaloby) a zmenil vo výroku o trovách konania. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Cdo 147/2011 z 25. septembra 2012 dovolanie sťažovateľky odmietol.

3. Podľa názoru sťažovateľky postupom najvyššieho súdu, ako aj krajského súdu došlo „k porušeniu práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru...)“, lebo „... odvolací súd ako aj dovolací súd sa nezaoberali jej námietkami   a   argumentmi   v   konaní,   ktoré   predniesla.   Sťažovateľka   sa   v   tomto   smere bránila už v odvolaní proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa, odvolací súd však námietku sťažovateľky   v   tomto   smere   úplne   opomenul,   čo   namietala   i   v   následne   podanom dovolaní  ...   dovolací   súd   sa   rovnako   ako   súd   odvolací   nedostatočne   zaoberal   jej argumentmi a nesprávne vyhodnotil jej dovolanie, ktoré ako procesné neprípustné odmietol, v   dôsledku   čoho   sa   nezaoberal   rozsudkom   krajského   súdu   z   hľadiska   jeho   vecnej správnosti...   dovolacie   dôvody   uvedené   v   dovolaní   boli   založené   nepreskúmateľnosťou odvolacieho   rozsudku,   ktorý   dovolaním   napadla,   jeho   arbitrárnosťou,   nesprávnym vyhodnotením   vykonaného   dokazovania   vo   vzťahu   k   skutkovým   zisteniam,   ktoré   tvorili základ   rozhodovania   vo   veci   samej   a   nesprávnou   aplikáciou   inštitútu   tzv.   presunu dôkazného bremena v spore iniciovanom na základe ust. § 9 antidiskriminačného zákona, teda nesprávnym právnym posúdením veci. Navyše, dovolací súd sa vôbec nezaoberal ani návrhom   žalobkyne   na   odloženie   vykonateľnosti   dovolaním   napadnutého   rozhodnutia a v tomto   smere   nevydal   žiadne   rozhodnutie  ...   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   a   ani dovolacieho súdu nie sú z hľadiska preskúmateľnosti presvedčivé a obe rozhodnutia sú ústavne   nekonformné.   Všeobecný   súd   sa   v   odôvodnení   rozhodnutia   nedostatočným spôsobom vysporiadal so skutočnosťami, ktoré vyplynuli z dokazovania, a ktoré mali vplyv na   rozhodnutie   vo   veci,   pričom   nesprávne   -   ústavne   nekonformným   spôsobom, interpretovali vnútroštátne právne normy, konkrétne ust. § 11 ods. 2 antidiskriminačného zákona   týkajúce   sa   presunu   dôkazného   bremena.   V   rámci   vykonaného   dokazovania odvolací súd neprihliadol na skutočnosti a dôkazy, ktoré predložila sťažovateľka v rámci konania, a ktoré malí význam pre rozhodnutie vo veci.

Podľa názoru sťažovateľky došlo v konaní pred všeobecnými súdmi, taktiež v rámci práva na   spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6 ods.   1 Dohovoru,   aj   k porušeniu tzv. princípu rovnosti zbraní...

Rovnako tak i vo vzťahu k náhrade trov konania sťažovateľka namieta porušenie práva   na   spravodlivý   proces   a   vytýka   odvolaciemu   i   dovolaciemu   súdu   nedostatočné skutkové a právne posúdenie veci - má za to, že v jej prípade boli splnené predpoklady na rozhodnutie podľa ust. § 150 ods. 1 OSP, avšak súdy sa jej námietke voči uvedenému nedostatočne   venovali,   bez   vykonania   dokazovania   len   stroho   konštatovali,   že   sociálna situácia   sťažovateľky   neodôvodňuje   bez   ďalšieho   postup   podľa   citovaného   zákonného ustanovenia...“.

4. V súvislosti s porušením „práva na spravodlivý proces“ sťažovateľka považuje „...   rozhodnutia   odvolacieho   a   dovolacieho   súdu   za   arbitrárne,   nakoľko   sa   jej argumentáciou zaoberajú len v obmedzenom rozsahu, v nich obsiahnuté odôvodnenia nie sú presvedčivé,   v   určitých   smeroch   postrádajúce   aj   akékoľvek   zásady   logiky...   Vyvodené závery   súdov   sú   podľa   sťažovateľky   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné a účinky týchto záverov mali za následok porušenie práv sťažovateľky podľa vyššie citovaných medzinárodných dohovorov a Ústavy SR.“

5. Sťažovateľka ďalej namieta, že v predmetných konaniach došlo k porušeniu „jej práva na účinný prostriedok nápravy tak, ako je to stanovené v článku 13 Dohovoru“. Právo bolo porušené tým, že „štát nezabezpečil efektívne zjednanie nápravy v občiansko- právnom konaní, ktoré sťažovateľka za týmto účelom iniciovala a v rámci konania porušil jej práva na spravodlivé súdne konanie, spôsobom ako je to uvedené vyššie“.

6.   Sťažovateľka   ďalej   namietala „že   v   konaní   došlo   i   k   porušeniu   jej   práv zakotvených   v   článku   12   ods.   2   Ústavy   SR,   článku   14   v   spojitosti   s   článkom   6   a   13 Európskeho dohovoru a článku 2 písm. c) a e) a čl. 11 písm. a) Dohovoru o diskriminácii žien... Sťažovateľka má za to, že z vykonaného dokazovania v občiansko-právnom. konaní jednoznačne vyplynulo, že voči žalobkyni došlo k priamej diskriminácii z dôvodu pohlavia - materstva sťažovateľky a jej rodinného stavu. Slovenská republika jej v rámci súdneho konania na ochranu pred takýmto diskriminačným konaním neposkytla   prostredníctvom všeobecných súdov náležitú právnu ochranu.“.

7. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„1. Základné ľudské práva a slobody Mgr. D. S. podľa čl. 12 ods. 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 46 ods. 1 Ústavy... a ľudských práv a základných slobôd podľa článku 6 ods. 1, článku 13 a článku 14 v spojitosti s čl. 6 a 13 Dohovoru... a článku 2 písm. c) a e) a článku 11 ods. 1   písm.   a)   Dohovoru   o   odstránení   všetkých   foriem   diskriminácie   žien   postupom   a rozhodnutím Najvyššieho súdu... v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 147/2011 a Krajského súdu... v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co/322/2010 porušené boli.

2.   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   zo   dňa   25.   09.   2012,   sp.   zn.   3   Cdo   147/2011 a rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 30. 03. 2010, sp. zn. 6 Co/322/2010 sa zrušuje a vec vracia na Krajský súd v Žiline na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd... a Krajský súd... sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť Mgr. D. S. finančné zadosťučinenie vo výške 5000 Eur...“

Sťažovateľka súčasne požiadala (navrhla) o „odloženie vykonateľnosti napadnutých rozhodnutí... vo vzťahu k výrokom o náhrade trov konania“.

8. Sťažovateľka k sťažnosti pripojila rozsudok okresného súdu sp. zn. 5 C 159/2009 z 15.   apríla   2010,   rozsudok   krajského   súdu   sp.   zn.   6   Co   322/2010   z 30.   marca   2011 a uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 147/2011 z 25. septembra 2012.

II.

9.   Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o   sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

10.   Predmetom   posudzovanej   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľky   o porušení   ňou označených práv namietanými rozhodnutiami najvyššieho súdu a krajského súdu (body 1 a 6).

11. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

12.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   (návrhu)   možno   hovoriť   vtedy,   ak namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec dôjsť   k   porušeniu   toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu a základným právom   alebo slobodou,   ktorých   porušenie sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05).

13.   Sťažovateľka   sa   vo   svojej   sťažnosti   domáhala   predovšetkým   vyslovenia porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru (časť II.A sťažnosti, pozn.) a v súvislosti s tým (ako súčasť „práva na spravodlivý proces“) aj ďalších v bode 1 a 7 označených práv (časť II.B, C sťažnosti, pozn.) postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 147/2011 a krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co/322/2010.

14. Podľa ustáleného právneho názoru ústavného súdu účelom práva na súdnu a inú právnu ochranu vrátane práva na spravodlivé konanie je zaručiť každému prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01). Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru podľa stabilizovanej judikatúry ústavného   súdu   všeobecný   súd   nemôže   porušiť,   ak   koná   vo   veci   v   súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto predpisom je zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).

15.   Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   súčasťou   práva   na   spravodlivý súdny proces nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným súdom úspešný vrátane odvolacieho konania či konania o dovolaní. Z toho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania.   Procesný   postoj   účastníka   konania zásadne   nemôže   bez ďalšieho   dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu,   v   ktorom   účastník   konania   uplatňuje   svoje   nároky   alebo   sa   bráni   proti   ich uplatneniu,   prípadne   štádia   civilného   procesu   (IV.   ÚS   252/04,   IV.   ÚS   329/04, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07). Rovnako ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

16.   Z   tohto   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   také rozhodnutia   všeobecných   súdov,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

17. Ústavný súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   nie   je   povinnosť   súdu   akceptovať   dôvody   prípustnosti   opravného prostriedku   (odvolania   či   dovolania)   uvádzané   sťažovateľom,   v   dôsledku   čoho   ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného základného   práva.   V   inom   prípade   by   totiž   súdy   stratili   možnosť   posúdiť,   či   zákonné dôvody   prípustnosti   alebo   neprípustnosti   podaného   odvolania   či   dovolania   vôbec   boli naplnené.

18. V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za   potrebné   uviesť,   že   otázka   posúdenia,   či   sú   alebo   nie   sú   splnené   podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov,   ale   aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00), preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 13/01), alebo všeobecné súdy neposkytnú   ochranu   označenému   základnému   právu   sťažovateľa   v   súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

19.   Právo   na   súdnu   ochranu   (ako   aj   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie)   sa v občianskoprávnom   konaní   účinne   zaručuje   len   vtedy,   ak   sú   splnené   všetky   procesné podmienky,   za   splnenia   ktorých   občianskoprávny   súd   môže   konať a   rozhodnúť   o   veci samej.   Platí   to   pre   všetky   štádiá   konania   pred   občianskoprávnym   súdom   vrátane dovolacieho   konania.   V   dovolacom   konaní   procesné   podmienky   upravujú   ustanovenia § 236   a   nasl.   Občianskeho   súdneho   poriadku.   V   rámci   všeobecnej   úpravy   prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z ustanovenia § 237 OSP výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené v písm. a) až g) tohto zákonného   ustanovenia.   Dovolanie   je   prípustné   aj   proti   rozsudku   odvolacieho   súdu v prípadoch uvedených v § 238 OSP.

20. Ústavný súd z tohto hľadiska (body 18 a 19) preskúmal uznesenie najvyššieho súdu   sp.   zn.   3   Cdo   147/2011   z 25.   septembra   2012,   ktorým   odmietol   dovolanie sťažovateľky. Nezistil pritom žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto   súdu   nemajúci   oporu   v   zákone.   V   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   najvyšší   súd po uvedení   podstaty   odôvodnenia   rozhodnutia   prvostupňového   súdu   a   rozhodnutia odvolacieho súdu oboznámil dovolaciu argumentáciu sťažovateľky, ktorá žiadala „rozsudky odvolacieho   a   prvostupňového   súdu   zrušiť   a   vec   vrátiť   súdu   prvého   stupňa   na   ďalšie konanie.   Uviedla,   že postupom   odvolacieho   súdu   jej   bola   odňatá   možnosť   pred   súdom konať (§ 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení s § 237 písm. f/ O. s. p.), lebo rozsudok odvolacieho súdu je pre nedostatky odôvodnenia nepreskúmateľný. V konaní došlo k inej vade majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.) tým, že súdy nesprávne vyhodnotili vykonané dôkazy a na tom základe došli k nesprávnemu skutkovému   zisteniu,   že   nebola   diskriminovaná   z   dôvodu   pohlavia,   materstva   a   jej rodinného stavu. Napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. d O. s. p.), ktoré je založené na nenáležitom výklade ustanovení zákona č. 365/2004   Z.   z.   o   rovnakom   zaobchádzaní   v   niektorých   oblastiach   a   o   ochrane   pred diskrimináciou   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   (antidiskriminačný   zákon). Dovolanie v časti smerujúcej proti výrokom o náhrade trov konania odôvodnila tým, že jej majetkové, rodinné a sociálne pomery odôvodňovali aplikáciu § 150 ods. 1 O. s. p.“.Po   uvedení   vyjadrenia   žalovanej   k dovolaniu   najvyšší   súd   odôvodnil   svoje rozhodnutie takto:

„... Najvyšší súd... ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 O. s. p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.) skúmal najskôr, či   dovolanie   smeruje   proti   rozhodnutiu,   ktoré   možno   napadnúť   týmto   opravným prostriedkom.

V zmysle § 236 ods. 1 O. s. p. možno dovolaním napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, iba ak to zákon pripúšťa. Dovolaním je v danom prípade napadnutý rozsudok   odvolacieho   súdu.   Dovolanie   proti   rozsudku   je   prípustné,   ak   je   napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O. s. p.). Dovolanie je prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O. s. p.) Dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke   zásadného   významu,   alebo   ak   ide   o   potvrdenie   rozsudku   súdu   prvého   stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O. s. p. (§ 238 ods. 3 O. s. p.).

Prípustnosť   dovolania   žalobkyne   z   uvedených   ustanovení   Občianskeho   súdneho poriadku nevyplýva - napadnutý nie je zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§ 238 ods. 1 O. s. p.), dovolací súd v tejto veci dosiaľ nezaujal záväzný právny názor (§ 238 ods. 2 O. s. p.) a napadnutým je potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky rozsudku uvedeného v § 238 ods. 3 O. s. p.  

So zreteľom na to by dovolanie žalobkyne bolo procesné prípustné, len ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád, ktoré sú taxatívne vymenované v § 237 O. s. p. O vadu uvedenú v tomto ustanovení ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ O. s. p. v dovolaní namietané neboli a v dovolacom   konaní   ani   nevyšli   najavo.   Prípustnosť   dovolania   žalobkyne   preto z uvedených ustanovení nemožno vyvodiť. S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti postupu súdov nižších stupňov sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či dovolateľke bola v konaní odňatá možnosť pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je procesné   nesprávny   postup   súdu   v   občianskom   súdnom   konaní,   ktorým   sa   účastníkovi odníme možnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. Dovolateľka namietala, že v konaní jej bola odňatá možnosť konať pred súdom tým, že   súdy   nedostatočne   odôvodnili   rozhodnutia,   v   dôsledku   čoho   sú   ich   rozsudky nepreskúmateľné. Dovolateľkou namietaná nepreskúmateľnosť nie je však procesnou vadou v zmysle § 237 O. s. p., ale tzv. inou vadou konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), ktorá prípustnosť dovolania nezakladá (viď R 111/1998). Právna kvalifikácia nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu nižšieho stupňa ako dôvodu zakladajúceho (len) inú vadu konania vyplýva aj z rozhodnutí ďalších senátov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (viď tiež napríklad rozhodnutia sp. zn. 1 Cdo 140/2009, 2 M Cdo 18/2008, 4 Cdo 310/2009, 5 Cdo 290/2008 a 7 Cdo 109/2011).

K námietke dovolateľky, že súdy nesprávne hodnotili vykonané dôkazy, dovolací súd uvádza, že nesprávnosť hodnotenia dôkazov nezakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 O. s. p. (viď R 42/1993); je to dané aj charakterom dovolacieho konania, v ktorom sa už dôkazy nevykonávajú (§ 243a ods. 2 O. s. p.), a tak dovolaciemu súdu ani neprislúcha, aby prehodnocoval   dôkazy   vykonané   súdmi   nižších   stupňov.   V   dôsledku   toho   prípadné nesprávne vyhodnotenie niektorého z vykonaných dôkazov môže síce v tom - ktorom prípade viesť   k   vydaniu   vecne   nesprávneho   rozhodnutia,   to   ale   ešte   samo   osebe   nevedie k zmätočnosti rozhodnutia a nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. Treba dodať, že do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva   na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním   navrhnutých   dôkazov   súdom,   prípadne   sa   dožadovať   ním   navrhnutého   spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97).

Pokiaľ dovolateľka namieta, že v konaní na súdoch nižších stupňov došlo tiež k ňou bližšie nešpecifikovanej tzv. inej procesnej vade konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), dovolací súd uvádza, že vada tejto povahy je relevantný dovolací dôvod, avšak úspešne môže byť uplatnená len v procesne prípustnom dovolaní. Sama vada tejto povahy prípustnosť dovolania nezakladá. V danom prípade bola uvedená vada uplatnená v dovolaní, ktoré nie je procesné prípustné.

K   dovolacej   námietke,   že   napadnutý   rozsudok   spočíva   na   nesprávnom   právnom posúdení veci, dovolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, že ho možno uplatniť v procesné prípustnom dovolaní, samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá. Keďže žalobkyňa tento dovolací dôvoď (§ 241 ods. 2 písm. d O. s. p.) uplatnila v dovolaní, ktoré je procesné neprípustné, nemohol dovolací súd podrobiť rozhodnutie odvolacieho súdu posúdeniu z hľadiska správnosti v ňom zaujatých právnych záverov.

K   tej   časti   dovolania,   ktorá   smeruje   proti   výrokom   rozsudku   odvolacieho   súdu o trovách   konania,   dovolací   súd   uvádza,   že   táto   časť   jej   dovolania   smeruje   proti rozhodnutiam, ktoré sú síce súčasťou rozsudku, majú ale charakter uznesenia (viď § 167 ods. 1 O. s. p.). Prípustnosť tejto časti dovolania posudzoval dovolací súd podľa ustanovení, ktoré vymedzujú, kedy je prípustné dovolanie proti uzneseniu (§ 239 O. s. p.). Dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu je prípustné v prípadoch uvedených v § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. V zmysle § 239 ods. 3 O. s. p. ale odseky 1 a 2 tohto ustanovenia neplatia, ak ide (medziiným) o uznesenie trovách konania; ustanovenie § 239 ods. 3 O. s. p. vylučuje teda prípustnosť   dovolania   aj   proti   zmeňujúcemu   uzneseniu   odvolacieho   súdu,   ak   ním   bolo rozhodnuté   o   trovách   konania.   Prípustnosť   tejto   časti   dovolania   žalobkyne   nevyplýva v danom prípade ani z § 237 O. s. p. Námietka žalobkyne, že odvolací súd nerozhodol o trovách správne, lebo mal aplikovať § 150 O. s. p, je námietkou nesprávneho právneho posúdenia.   I   keby   táto   námietka   bola   opodstatnená   (dovolací   súd   sa   jej   dôvodnosťou nezaoberal), týkala by sa okolnosti, ktorá nezakladá procesnú vadu v zmysle § 237 O. s. p. a prípustnosť tejto častí dovolania podľa uvedeného ustanovenia.

Záverom možno zhrnúť, že prípustnosť dovolania žalobkyne z ustanovení § 236 až 239 O. s. p. nevyplýva Najvyšší súd Slovenskej republiky preto jej dovolanie odmietol ako procesné neprípustné (§ 218 ods. 1 písm. d O. s. p. v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p.). V dovolacom konaní procesne úspešnej žalovanej vzniklo právo na náhradu trov konania proti žalobkyni, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O. s. p, v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.). Žalovaná podala návrh na rozhodnutie o priznaní náhrady trov dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 151 ods. 1 O. s. p.) a trovy dovolacieho konania vyčíslila. Dovolací súd jej priznal náhradu...“

21.   Ústavný   súd   vychádzajúc   z   uvedeného   konštatuje,   že   v   dovolacom   konaní nedošlo k odňatiu možnosti preskúmavania napadnutého výroku odvolacieho súdu, pretože najvyšší súd postupoval v súlade s normami občianskeho súdneho konania, ak odmietol dovolanie proti rozhodnutiu krajského súdu ako neprípustné a také, ktorým sa sťažovateľke neodňala možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP]. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho   súdu   Občiansky   súdny   poriadok   výslovne   umožňuje,   preto   použitý   spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať odopretie prístupu k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnom   opravnom   prostriedku.   Rozhodnutie   najvyššieho   súdu sp. zn. 3 Cdo 147/2011   z 25.   septembra   2012   obsahuje   podľa   názoru   ústavného   súdu dostatok   skutkových   a   právnych   záverov   a   nejde   o   arbitrárne   rozhodnutie   nezlučiteľné s aplikovanými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku.

22. Z uvedených skutočností vyplýva, že medzi namietaným uznesením najvyššieho súdu a možnosťou porušenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   nie   je   taký   vzťah,   ktorý   by   odôvodňoval   prijatie sťažnosti na ďalšie konanie po jej predbežnom prerokovaní. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

23. Sťažovateľka ďalej namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co/322/2010 a jeho rozsudkom z 15. apríla 2010, ktorým na odvolanie sťažovateľky rozsudok okresného súdu z 26. mája 2009 potvrdil (pozri bod 2). Ústavný súd sa preto v rámci predbežného prerokovania sťažnosti zaoberal aj tvrdením sťažovateľky o porušení označených práv predmetným rozhodnutím krajského súdu.

24.   Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a   aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných   súdov.   Úlohou   ústavného súdu   nie je zastupovať všeobecné   súdy,   ktorým predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.

25. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich   podstaty   a   zmyslu.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s   názorom   krajského   súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 232/08) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na spravodlivé   súdne   konanie   stotožňovať   s   procesným   úspechom,   z   čoho   vyplýva,   že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

26. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne tie rozhodnutia,   ktorých   odôvodnenie   je   úplne   odchylné   od   veci   samej   alebo   aj   extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

27. Pretože namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04, I. ÚS 200/2012) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.

28. Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

29. Vzhľadom na už uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť sťažovateľky v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

30. Sťažovateľka ďalej namietala v rámci porušenia „práva na spravodlivý proces“ porušenie „práva na rovnosť účastníkov v konaní... práva na účinný prostriedok nápravy... práva na ochranu pred diskrimináciou...“ predmetnými rozhodnutiami menovaných súdov (pozri tiež bod 13) bližšie konkretizovaných v bodoch 1 a 7.

31.   Ústavný   súd   sa   posudzovaním   týchto   práv   samostatne   nezaoberal   a ich namietanie posudzoval v súčinnosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd k uvedenému poznamenáva, že konanie všeobecného súdu súladné so základnými právami podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl.   6   ods.   1   dohovoru   (body   22   a 29)   nebolo   spôsobilé   porušiť   ďalšie   sťažovateľkou označené práva [zaručené čl. 13 (právo na účinné odvolanie) a čl. 14 (zákaz diskriminácie) dohovoru; čl. 2 písm. c) a e) (zabezpečovanie účinnej ochrany žien proti akémukoľvek aktu diskriminácie) a čl. 11 ods. 1 písm. a) (zabezpečenie rovnakého práva) na prácu Dohovoru proti diskriminácii žien, ako aj čl. 12 ods. 2 ústavy (všeobecného ustanovenia o zaručení základných práv a slobôd na území Slovenskej republiky)].

32. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť aj v tejto jej časti odmietol (body 30 a 31) podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

33.   Po   odmietnutí   sťažovateľkinej   sťažnosti   ako   celku   nebol   už   právny   dôvod zaoberať sa jej ostatnými návrhmi uvedenými v bode 7.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. februára 2013