znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 33/2012-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. októbra 2012 v senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Milana Ľalíka a Petra Brňáka prerokoval sťažnosť spoločnosti A., s. r. o.,   D., zastúpenej advokátom   JUDr.   M. J., Advokátska   kancelária   J., s. r. o., Č., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie upraveného v čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   práva   na   ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky a čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Okresného súdu Čadca č. k. 8 C 77/2007-267 z 1. apríla 2010 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 8 Co 400/2010 z 24. mája 2011, za účasti spoločnosti D., s. r. o., K., a takto  

r o z h o d o l :

1. Základné právo spoločnosti A., s. r. o., na súdnu ochranu a spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 8 Co 400/2010 z 24. mája 2011   p o r u š e n é   b o l o.

2.Z r u š u j e   rozsudok   Krajského   súdu   v   Žiline   sp.   zn.   8   Co   400/2010 z 24. mája 2011 a vec mu   v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. Vo zvyšku sťažnosti   n e v y h o v u j e.  

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. októbra 2011   doručená   sťažnosť   spoločnosti   A.,   s.   r.   o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci namietaného porušenia označených základných práv v záhlaví označenými rozhodnutiami všeobecných súdov.

2.   Sťažovateľka   v   ústavnej   sťažnosti   zhrnula   právne   závery   všeobecných   súdov a svoje   argumenty   prednesené   v   konaní   pred   nimi,   v   ktorom   sa   žalobou   podanou na okresnom súde 25. januára 2007 domáhala zaplatenia istiny 49 503,77 € s prísl. z titulu vrátenia   pôžičiek   z   obdobia   r.   2000   –   2003,   ktorá   bola   právoplatne   zamietnutá pre premlčanie nároku, keď súdy neprihliadli a nezohľadnili jej zásadné námietky týkajúce sa jednak určenia doby splatnosti predmetnej pôžičky, potom jej uznania ako dlhu dlžníkom a naostatok   nepriznanie   účinnosti   uplatnenej   námietky   premlčania   dlžníkom,   ktoré   bolo podľa nej v rozpore s dobrými mravmi.

Sťažovateľka vyjadrila názor, že žalobu nebolo možné zamietnuť; dlžník uznal svoj dlh ako obchodnú pôžičku, a   keď podobný záväzok dlžník dobrovoľne uhradil ostatným spoločníkom, potom uplatnená námietka premlčania len voči jej nároku, bola v rozpore s dobrými   mravmi.   Na   základe   uvedených   skutočností   je   sťažovateľka   toho   názoru,   že závery Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) a Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sú nespravodlivé, nezákonné a arbitrárne, a teda v rozpore s označenými článkami   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a Listiny   základných   práv a slobôd   (ďalej   len   „listina“),   preto   navrhla,   aby   ústavný   súd   napadnuté   rozhodnutia všeobecných súdov zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.  

3. Z obsahu sťažnosti a pripojených rozhodnutí overených obsahom spisu vyplynulo, že rozsudkom č. k. 8 C 77/2007-267 z 1. apríla 2010 okresný súd zamietol návrh, aby bol odporca   zaviazaný   zaplatiť   sťažovateľke   sumu   49 503,77   €   s príslušnými   úrokmi z omeškania;   odporcovi   náhradu   trov   konania   nepriznal.   Rozhodnutie   odôvodnil   iba s poukazom na ustanovenie § 100 ods. 1 a § 101 Občianskeho zákonníka zastavajúc názor, že nárok sťažovateľky   bol premlčaný. Uvádzal, že   pri   rozhodovaní o premlčaní nároku na námietku   dlžníka   vychádzal   z právneho   názoru   krajského   súdu   vysloveného v zrušujúcom   uznesení,   podľa   ktorého   posledná   časť   pôžičky   mala   byť   sťažovateľkou poskytnutá odporcovi 30. júna 2003; prvýkrát teda právo mohlo byť vykonané 1. júla 2003 a   s poukazom   na premlčaciu   3-ročnú   lehotu   návrh   mal   byť   podaný   na   okresnom   súde najneskôr   1. júla 2006,   ale keďže bol   podaný   až 25. januára 2007,   bol podaný   zjavne oneskorene, po uplynutí 3-ročnej premlčacej doby (§ 101 Občianskeho zákonníka).  

Na odvolanie sťažovateľky krajský súd rozsudkom sp. zn. 8 Co 400/2010 z 24. mája 2011 rozsudok okresného súdu vo veci samej potvrdil a vo výroku o náhrade trov konania ho zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pričom na žiadosť sťažovateľky nepripustil proti nemu dovolanie. K jednotlivým námietkam sťažovateľky uviedol, že

(i) pri premlčanom dlhu má uznanie dlhu právne následky iba v prípade, ak ten, kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní, preto nevedomosť o tom, či neformálne uznanie dlhu (ústne,   konkludentné   alebo   formou   zaplatenia   splátky)   nemalo   za   následok   vznik domnienky podľa § 558 Občianskeho zákonníka,

(ii) zo zápisníc z valného zhromaždenia odporcu či notárskej zápisnice nevyplývala konkrétna splatnosť jednotlivých pôžičiek, preto nastala fikcia uvedená v § 563 v spojení s § 101 Občianskeho zákonníka,

(iii)   vznesenie   námietky   premlčania   v občianskom   súdnom   konaní   nemožno považovať   za   konanie,   ktoré   by   bolo   v rozpore   s dobrými   mravmi   podľa   §   3   ods.   1 Občianskeho zákonníka, preto nemal dôvod ju neuznať, a

(iv) ani jednu z posudzovaných právnych otázok nepovažoval za tak významnú, pre ktorú by bol mal pripustiť dovolanie podľa § 238 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).  

4.   Sťažovateľka   v sťažnosti   namietala   porušenie   označených   základných   práv citovanými   rozsudkami   všeobecných   súdov,   ktoré   videla   v tom,   že   tieto   súdy v rozhodnutiach

(i) v rozpore s § 157 ods. 2 OSP nereagovali na jej procesné vyjadrenia z 1. júna 2009, 8. októbra 2009 a 5. januára 2010 a ich zrekapitulovanie v ostatnom odvolaní proti rozsudku   okresného   súdu,   najmä   pokiaľ   išlo   o výšku   pôžičky,   jej   charakter,   splatnosť, čiastočné plnenie či vrátenie podobných pôžičiek iným spoločníkom firmy,

(ii) nevenovali žiadnu pozornosť účelu pôžičiek, ktorým bola jej pomoc spoločnosti prekonať v   istom   období   dočasnú   ťažkú   hospodársku   a finančnú   situáciu   v spoločnosti, takže nebolo logické konštatovať, že sťažovateľka mala hneď na druhý deň po poskytnutí pôžičiek žiadať o jej vrátenie v zmysle § 563 Občianskeho zákonníka. Potvrdzoval to aj obsah zápisníc z dvoch valných zhromaždení konaných 16. mája 2003 a 15. apríla 2004, ktorý svedčil pre záver, že po vzájomnej dohode spoločníkov firmy vrátane sťažovateľky sa ich   jednotlivé   pôžičky   nemali   vracať   skôr,   ako   po   dvoch   rokoch   od   konania   týchto zhromaždení, teda najskôr po 15. apríli 2006, ktorý (deň) bolo možné považovať za určený deň   splatnosti   záväzku   spoločnosti   voči   sťažovateľke,   takže   žaloba   podaná   na   súde 25. januára 2007 bola podaná včas,

(iii) nevyhodnotili dôsledne ani obsah vyjadrenia odporcu z 23. októbra 2006, ktorým reagoval na predžalobnú upomienku a v ktorom výslovne uznal dlh sťažovateľky z titulu pôžičky vo výške 1,1 mil. Sk, a

(iv) opomenuli nespornú a podstatnú skutočnosť, že odporca druhým spoločníkom dobrovoľne   vrátil   všetky   pôžičky,   ktoré   mu   boli   poskytnuté   v rovnakom   období   ako zo strany sťažovateľky, a to najmä v súvislosti s neuznaním námietky premlčania podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

5. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval krajský súd a okresný súd, aby sa vyjadrili k prijatej sťažnosti a k vhodnosti ústneho pojednávania. Podpredseda okresného súdu v liste z 1. marca 2012 uviedol, že netrvá na ústnom pojednávaní (rovnako sa   vyjadril   listom   z 27.   februára   2012   aj   predseda   krajského   súdu)   a predsedníčka odvolacieho   senátu,   ktorý   vo   veci   rozhodoval,   konštatovala,   že   ústavnú   sťažnosť sťažovateľky nepovažuje za opodstatnenú a s poukazom na dôvody napadnutého rozsudku ju   žiadala   zamietnuť.   Sťažovateľka   listom   z 10.   septembra   2012   oznámila,   že   netrvá na ústnom pojednávaní.

6.   Ústavný   súd   po   vyhodnotení   stanovísk   účastníkov   konania   a vychádzajúc z charakteru   konania   (dokazovanie   sa   nevykonáva)   dospel   k záveru,   že   od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie skutkové či právne objasnenie veci, preto je toho názoru,   že   môže   upustiť   od   ústneho   pojednávania   a sťažnosť   sťažovateľky   prerokovať na neverejnom zasadnutí senátu ústavného súdu (§ 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Dospel pritom k záveru, že sťažnosť je opodstatnená. Pritom opodstatnenosťou ústavnej sťažnosti je v konaní pred ústavným súdom potrebné rozumieť podmienku, že napadnutým rozhodnutím bolo porušené základné právo alebo sloboda sťažovateľky.

7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky (podobne aj čl. 36 ods. 1 listiny).

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok (podobne aj čl. 11 ods. 1 listiny).

8.   Nezávislosť   rozhodovania   všeobecných   súdov   sa   uskutočňuje   v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci; procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým   princípy   riadneho   a spravodlivého   procesu.   Princíp   práva   na   spravodlivý proces   zodpovedá   povinnosti   všeobecných   súdov   svoje   rozhodnutia   riadne   odôvodniť, pričom sa musia vysporiadať so všetkými relevantnými námietkami uplatnenými účastníkmi konania,   a to   spôsobom   zodpovedajúcim   miere   ich   závažnosti.   Ak   tak   všeobecný   súd neurobí, založí tým nepreskúmateľnosť ním vydaného rozhodnutia, a spravidla tak aj jeho protiústavnosť.   Ak   nie   sú   totiž   zrejmé   dôvody   toho-ktorého   rozhodnutia,   svedčí   to o ľubovôli v súdnom rozhodovaní, pričom zásada právneho štátu ľubovôľu v rozhodovaní orgánov   verejnej   moci   zakazuje;   len   vecne   správne   (zákonu   celkom   zodpovedajúce) rozhodnutie   a náležite,   t.   j.   zákonom   vyžadovaným   spôsobom   odôvodnené   rozhodnutie, napĺňa – ako neoddeliteľná súčasť „stanoveného postupu“ – ústavné kritériá vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy. Podobne ako v skutkovej oblasti, aj v oblasti nedostatočne vyloženej a zdôvodnenej právnej argumentácie (subsumpcia   skutkového stavu pod zvolené právne normy)   nastávajú   obdobné   následky   vedúce   k neúplnosti   a hlavne   k nepresvedčivosti rozhodnutia, čo je však v rozpore nielen s požadovaným účelom súdneho konania, ale tiež aj so zásadami spravodlivého procesu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   pripomína, že   porušením   práva   na spravodlivý   proces   môže   byť aj situácia, keď v hodnotení skutkových zistení absentuje určitá časť skutočností, ktoré vyšli v konaní   najavo,   eventuálne   alebo   tým   skôr   –   pokiaľ   ich   účastník   konania   namietal, no napriek tomu ich všeobecný súd náležitým spôsobom v celom súhrne posudzovaných skutočností   nezhodnotil   bez   toho,   že   by   napr.   dodatočným   spôsobom   odôvodnil   ich bezvýznamnosť či irelevantnosť. Pokiaľ všeobecný súd postupuje takto, dopúšťa sa okrem iného i ľubovôle zakázanej v čl. 2 ods. 2 ústavy.

9.   Z obsahu   základného   spisu   i ústavnej   sťažnosti   vyplýva,   že   meritum   veci   je založené   jednak   na   chybnom   určení   doby   splatnosti   sťažovateľkinej   pohľadávky   (i), a jednak   na   posúdení   dôvodnosti   námietky   premlčania   tejto   pohľadávky   zo   strany odporcu (ii).

(i)   K určeniu   splatnosti   pohľadávky   sťažovateľky   krajský   súd   vôbec   neprihliadol na rozhodnutie spoločníkov na valných zhromaždeniach odporcu 16. mája 2003 a 15. apríla 2004, v zmysle ktorého sa vložené investície spoločníkov v priebehu dvoch rokov nemali vracať, pričom tento termín sa mal znova prehodnotiť v r. 2005, k čomu už zrejme nedošlo, takže v tomto období dvoch rokov (od 15. apríla 2004 do 15. apríla 2006) nemohla začať plynúť premlčacia doba ani podľa § 563 Občianskeho zákonníka, ale najskôr sa tak mohlo stať až od 16. apríla 2006.

(ii)   Ústavný   súd   konštatuje,   že   námietka   premlčania   zásadne   dobrým   mravom neodporuje,   ale   môžu   nastať   situácie   (napr.   v pomere   blízkych   príbuzných   či spolupracovníkov   alebo   spolumajiteľov   firmy   a pod.),   že   uplatnenie   tejto   námietky   je výrazom   zneužitia   práva   na   úkor   účastníka,   ktorý   márne   uplynutie   premlčacej   doby nezavinil a voči ktorému by za takej situácie zánik nároku v dôsledku uplynutia premlčacej doby   bol   neprimerane   tvrdým   postihom   v porovnaní   s rozsahom   a charakterom   ním uplatňovaného práva a s dôvodmi, pre ktoré svoje právo neuplatnil včas. V duchu tohto právneho   názoru   sa   uplatnenie   premlčacej   námietky   môže   priečiť   dobrým   mravom   len vo výnimočných   prípadoch,   keď   by   bolo   na   úkor   účastníka,   ktorý   márne   uplynutie premlčacej doby   nezavinil, alebo keď by sa   aprobovalo konanie, ktoré je contra bonos mores (§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka).

V dôsledku príliš formalistického postupu odvolacieho súdu pri výklade uvedenej právnej   normy   tak   v žiadnom   prípade   nemožno   konanie   pred   ním   ako   celok   označiť za spravodlivé, keď vo svojom rozhodnutí dospel k extrémne nespravodlivým záverom.

10. V rovine jednoduchého práva je totiž nutné, pre účely dodržania už uvedených princípov   starostlivo   posudzovať   individuálne   okolnosti   daného   prípadu   cez   uvedenú prizmu kogentného ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka zakotvujúceho zásadu súladného výkonu práv s dobrými mravmi, ktoré je v rovine jednoduchého podústavného práva   odrazom   zhora   vymedzenej   ústavnej   požiadavky   nájsť   spravodlivé   riešenie. Ústavnoprávne je teda ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka tým miestom, skrz ktoré   sú   všeobecné   súdy   povinné   nechať   preniknúť   ideu   materiálneho   právneho   štátu do interpretácie a aplikácie podústavného práva. Len napĺňaním idey spravodlivosti právo a prípadne súdy plnia svoju funkciu, pretože ich rozhodnutia sú akceptovateľné väčšinovou mienkou.   Spravodlivosť   totiž   sprostredkováva   aplikovateľnosť   rozhodnutia   preto,   že   je univerzálnou hodnotou, lebo každý, aj ten najobyčajnejší človek, má schopnosť rozpoznať, čo   je   a čo   nie   je   spravodlivé.   Hlavne   v tomto   zmysle   je   spravodlivosť   imanentnou kategóriou práva (porov. aj § 1 a § 117 ods. 1 OSP).

11. So zreteľom na už uvedené zásady a princípy ústavný súd hodnotil, či v postupe krajského súdu v predmetnej veci nedošlo k porušeniu ústavou (dohovorom) zaručeného práva sťažovateľky, a dospel k záveru, že k porušeniu práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces   došlo,   takže   je   žiaduce   sťažovateľke   poskytnúť   ústavnoprávnu   ochranu.   Zásah do tohto   základného   práva   vytvárajúceho   priestor   na   dosiahnutie   spravodlivého usporiadania hmotnoprávnych vzťahov bol spôsobený evidentne tým, že krajský súd (ale aj okresný súd)

(i) arbitrárne určil charakter záväzkovo právneho vzťahu medzi účastníkmi konania podľa občianskeho, a nie prípadne obchodného práva, čo mohlo mať vplyv aj na dĺžku premlčacej doby,

(ii) určil splatnosť pohľadávky na 1. júl 2003 (actio nata) bez toho, že by zohľadnil časovú   súvislosť   s ďalšími   úkonmi   spoločníkov   prezentovanými   na   valných zhromaždeniach 16. mája 2003 a 15. apríla 2004, ktoré svedčili síce nie pre uznanie dlhu, o ktorej verzii uvažoval krajský súd, ale mali vplyv na určenie inej doby splatnosti pôžičky pre predchodcu sťažovateľa ako jedného zo spoločníkov, čo svojím spôsobom potvrdil aj obsah vyjadrenia odporcu z 23. októbra 2006, ktorým reagoval na predžalobnú upomienku, (iii) vôbec sa nezaoberal námietkou sťažovateľky, či odporca vôbec, a hlavne kedy splatil podobné záväzky ostatným spoločníkom, a

(iv) vo svojom rozhodovaní bezvýhradne akceptoval námietku premlčania vznesenú odporcom, čím aproboval konanie, ktoré sa zatiaľ javí byť contra bonos mores.

12. Ústavný súd považuje za samozrejmé a určujúce pre hľadanie práva, že vždy je nevyhnutné vychádzať z individuálnych rozmerov každého jednotlivého prípadu, ktoré sú založené na konkrétnych skutkových zisteniach. Mnohé prípady a ich špecifické okolnosti môžu   byť   –   ako   v danej   veci   –   značne   komplikované   a netypické;   to   však   nezbavuje všeobecné   súdy   povinnosti   urobiť   všetko   pre   spravodlivé   riešenie.   Podľa   presvedčenia ústavného súdu   sú   to práve špecifické   okolnosti   daného prípadu, ktoré všeobecné súdy celkom   opomenuli   a mechanicky   až   formalisticky   sa   zaoberali   len   občiansko-právnym charakterom predmetného právneho vzťahu a úzko vykladaným jeho zákonným režimom, pod   ktorý   bolo   potrebné   uplatnenú   námietku   premlčania,   ktorú   od   počiatku   považoval krajský   súd   za   dôvodnú,   podradiť.   Všeobecné   súdy   vopred   celkom   rezignovali na priliehavejšie   posúdenie   predmetného   vzťahu   medzi   spoločníkom   a spoločnosťou a pôsobenie dobrých mravov na celý komplex predmetného vzťahu medzi sťažovateľkou a odporkyňou   (aj medzi   ostatnými spoločníkmi   a odporkyňou)   vrátane plnenia všetkých záväzkov voči spoločníkom. Z napadnutých rozhodnutí je evidentné, že zmienené úvahy všeobecné   súdy   vôbec   nevykonávali,   a preto   z nich   ani   nemohli   vyvodiť   potrebné konsekvencie.

13. Vzhľadom na už uvedené skutočnosti dospel ústavný súd k záveru, že krajský súd pri svojom rozhodovaní ústiacom do vydania napadnutého rozsudku nerešpektoval princíp právneho štátu normovaný v čl. 1 ods. 1 ústavy a v rozpore s ním neposkytol ani ochranu základnému právu sťažovateľky na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s právom vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny.

14. Ústavný súd sa zameral len na ústavnoprávny prieskum posledného rozhodnutia krajského súdu,   lebo reflektoval v tomto kontexte skutočnosť, že zrušujúcim nálezom je vytvorený procesný priestor pre ochranu označených práv vo vnútri sústavy všeobecných súdov; v duchu minimalizácie zásahov do súdneho rozhodovania a s ohľadom na princíp subsidiarity   nutne   dospel   k záveru,   že   sťažnosť   proti   rozsudku   okresného   súdu   nebola opodstatnená, preto jej ústavný súd nevyhovel.

15.   Tým   nie   je judikovaný konkrétny   výsledok   sťažovateľkou   otvoreného   sporu. Krajský   súd   bude   musieť   v nasledujúcom   konaní prijať také   výkladové   hľadiská,   ktoré zaistia   vzájomne   vyváženú   a hlavne   spravodlivú   ochranu   obidvoch   subjektov   (strán) rozhodných   právnych   vzťahov   tak,   ako   bola   táto   požiadavka   v náleze   ústavného   súdu traktovaná.

16. O náhrade trov konania v konaní pred ústavným súdom nebolo rozhodované, lebo si ich sťažovateľka neuplatnila.

17. Podľa ustanovenia § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde k tomuto rozhodnutiu pripája odlišné stanovisko sudca Peter Brňák.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. októbra 2012