znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

  I. ÚS 33/2011-22

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   24.   augusta   2011 v senáte   zloženom   z predsedu   Petra   Brňáka   a   sudcov   Marianny   Mochnáčovej   a Milana Ľalíka   prerokoval   prijatú   sťažnosť   spoločnosti   Z.,   s.   r.   o.,   I.,   zastúpenej   Advokátskou kanceláriou   Dr. J. B.,   s.   r.   o.,   konajúcou   advokátom   JUDr.   J. B., B.,   ktorou   namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 16 Cob 122/2009 z 31. augusta 2010, a takto  

r o z h o d o l :

Základné právo spoločnosti Z., s. r. o., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 16 Cob 122/2009 z 31. augusta 2010   p o r u š e n é   n e b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

1. Uznesením   Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sp. zn. I. ÚS 33/2011 z 27. januára 2011 bola na ďalšie konanie prijatá sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   16   Cob   122/2009   z   31.   augusta   2010   (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).

2.   Z obsahu   sťažnosti   vyplynulo,   že   sťažovateľka   sa   žalobou   na   Okresnom   súde Trenčín (ďalej len,,okresný súd“) domáhala zaplatenia sumy 54 937,53 € s príslušenstvom od JUDr.   L. (ďalej len,,žalovaný“), advokáta (predtým komerčného právnika), z titulu náhrady   škody,   ktorá   jej   mala   byť   žalovaným   spôsobená   porušením   jeho   povinností komerčného   právnika,   neskôr   advokáta.   Žalovaný   ako   komerčný   právnik   zastupoval sťažovateľku ako žalovanú v konaní o zaplatenie sumy 369 000 Sk s prísl., vedenom   na okresnom súde pod sp. zn. 16 Cb 465/01, kde okresný súd rozsudkom z 3. novembra 2003 žalobe proti sťažovateľke vyhovel a zaviazal ju zaplatiť celú žalovanú istinu s úrokmi z omeškania   a náhradu   trov   konania.   Predmetom   pôvodného   konania,   kde   žalovaný zastupoval sťažovateľku, bolo zaplatenie troch nezaplatených splátok z nájomnej zmluvy o kúpe prenajatej veci. Sťažovateľka v sťažnosti tvrdí, že žalovaný porušil jeho povinnosti tým, že nepredložil súdu v pôvodnom konaní dôkazy o úhrade žalovanej istiny a že napriek podanému odvolaniu proti rozsudku z 3. novembra 2003 nezabezpečil zaplatenie súdneho poplatku   (neinformoval   sťažovateľku),   v dôsledku   čoho   došlo   k zastaveniu   odvolacieho konania   a podľa   sťažovateľky   vecne   nesprávny   rozsudok   okresného   súdu   nadobudol právoplatnosť 14. apríla 2004 a vykonateľnosť 17. apríla 2004. V následnom exekučnom konaní   súdny   exekútor   vymohol   od   sťažovateľky   sumu   1 984 512,50   Sk.   V príčinnej súvislosti s porušením povinností žalovaného tak podľa tvrdení sťažovateľky vznikla škoda na jej majetku vo výške 54 937,53 €   (1 655 048 Sk), ktorá zodpovedá rozdielu medzi exekučne vymoženou sumou a platbami (úroky z omeškania, náhrada zaplateného súdneho poplatku), ktoré podľa jej tvrdení bola skutočne povinná žalobcovi v pôvodnom konaní platiť.

3.   Okresný súd následnú žalobu sťažovateľky   o náhradu   škody   proti žalovanému zamietol a zaviazal sťažovateľku nahradiť mu trovy konania. Na odvolanie sťažovateľky o veci rozhodoval krajský súd, ktorý rozsudkom napadnutým sťažnosťou na ústavnom súde rozsudok prvostupňového súdu potvrdil.

4.   Sťažovateľka   tvrdí,   že   rozsudkom   krajského   súdu   boli   porušené   jej   označené práva,   pričom   polemizuje   s právnymi   názormi   tak   okresného,   ako   aj   krajského   súdu týkajúcimi   sa   predpokladov   vzniku   zodpovednosti   žalovaného   za   škodu.   K veci uviedla:,,Preto   bolo   a   je   podľa   nášho   presvedčenia   nesporné,   že ak by   bol   žalovaný komerčný   právnik,   resp.   advokát   obhajoval   záujmy   svojho   klienta v konaní č.k.   16   Cb 461/01 na Okresnom súde v Trenčíne dôsledne, odborne a v súlade s uzavretou nájomnou zmluvou   predložil   prvostupňovému   súdu   dôkazy   o   úhrade   predmetného   žalovaného nájomného   za   mesiace   január   až   marec   2001   (žiadne   iné   splátky   nájomného   nebola sťažovateľka povinná v rokoch 2000 až 2001 platiť), nebol by prvostupňový súd rozsudkom zaviazal   sťažovateľku   na   opätovné   zaplatenie   splátok   v   sume   369.000,-Sk   prísl.,   ktoré prenajímateľovi   preukázateľne   už   pred   vyhlásením   rozsudku   z   03.11.   2003   zaplatila.   V prípade neakceptovania predmetných dôkazov o zaplatení splátok prvostupňovým súdom, ak by žalovaný advokát bol podal riadne odvolanie   proti   rozsudku   prvostupňového súdu (a zabezpečil zaplatenie súdneho poplatku) konanie vo veci č. k 16 Cb 461/01 na odvolacom súde (prípadne s už iným právnym zástupcom) by muselo byť úspešné pre sťažovateľku   (s   novým   právnym   zástupcom)   a   k   žiadnemu   exekučnému   konaniu   voči sťažovateľke by nedošlo a žiadna škoda by jej nebola vznikla.

Konanie žalovaného advokáta, ktorý v konaní na Okresnom súde v Trenčíne, č. k. 16 Cb 461/01 dostatočne odborne nechránil a nepresadzoval oprávnené záujmy svojho klienta   (z   veľmi   ťažko   objektívne   pochopiteľných   dôvodov   súdu   nepredložil   existujúce písomné dôkazy o jeho klientom zaplatenej žalovanej istine v sume 369.000, - Sk, ktoré mu klient odovzdal – pred vyhlásením rozsudku v konaní 16 Cb 461/01) bolo však prvotnou a   bezprostrednou   príčinou   vzniku   škody. Už   z   pôsobenia   tejto   prvotnej   príčiny   možno dôvodne vyvodzovať vecnú súvislosť so vznikom škodlivého následku.

Žalovaný advokát dostatočne nechránil a nepresadzoval práva a oprávnené záujmy svojho klienta (súdu nepredložil dôkazy o klientom zaplatenej žalovanej istine, hoci ich od klienta   prevzal),   nekonal   svedomito,   keď   nezabezpečil   zaplatenie   súdneho   poplatku   za podané odvolanie a nepoučil klienta o následkoch nezaplatenia tohto poplatku.

Posúdenie veci Okresným súdom Trenčín a Krajským súdom v Trenčíne v tomto prípade sa môže a musí stať predmetom kritiky zo strany Ústavného súdu SR,   pretože závery, ktorými sa uvedené všeobecné súdy vo svojom rozhodovaní riadili - sú arbitrárne, zjavne svojvoľné a zároveň majú za následok porušenie základného práva sťažovateľa na riadny a spravodlivý proces.

Vzhľadom na skutkovú a právnu zložitosť tohto sporu o náhradu škody, sme dôvodne očakávali, že Krajský súd v Trenčíne vo svojom rozsudku stručne, jasne, výstižne, ale hlavne presvedčivo   odôvodní,   resp.   vyargumentuje   svoje   stanovisko   k   našim   odôvodneným právnym názorom na porušenie právnej povinnosti žalovaným advokátom, na vznik škody a kauzálny nexus medzi porušením zmluvnej povinnosti a vznikom škody, ktoré sme podrobne uviedli v podanom odvolaní proti rozhodnutiu prvostupňového súdu. Krajský súd ich však v podstate odmietol   svojim   zavádzajúcim   a   zjavne   svojvoľným   tvrdením, že   v   odvolaní žalobca neuviedol nič iného ako pred súdom prvého stupňa.

Vzhľadom   na   rozsah   a   dôvody   nami   podaného   odvolania   proti   predmetnému rozsudku   Okresného   súdu   v   Trenčíne   je   odôvodnenie   napadnutého   rozsudku   Krajského súdu   v Trenčíne   pre   nás   z   hľadiska   spravodlivosti   a   presvedčivosti   nepochopiteľné   z nasledovných dôvodov:

Zjavne svojvoľne odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku argumentuje tým, že z pripojeného spisu 16 Cb/465/2001 mal odvolací súd za preukázané, že proti platobnému rozkazu č.k. 16 Cb/465/2001-17 podal žalovaný prostredníctvom svojho konateľa odpor, nepodal ho žalovaný ako právny zástupca. Podanie odporu v tejto veci nemá žiadnu logickú príčinnú súvislosť so vznikom škody na strane sťažovateľky.

Krajský súd totiž pri svojom rozhodovaní musel a mal vedieť, že dňa 28.01.2002 (deň podania odporu) odpor nemohol podať žalovaný ako právny zástupca, pretože žiadneho právneho zástupcu ešte nemal. Sťažovateľka udelila plnomocenstvo žalovanému za účelom poskytnutia právnych služieb - odborného právneho zastupovania vo veci 16 Cb 465/01 na Okresnom súde v Trenčíne až dňa 30.12.2002, t.j. až po tom, čo zistila, že pre skutkovú zložitosť preukázania jednotlivých čiastkových platieb na úhradu dlžnej istiny v konaní pred súdom potrebuje odborné právne zastúpenie.

Zjavne   svojvoľne   (bez   logickej   súvislosti   s   vykonanými   dôkazmi)   odvolací   súd   v odôvodnení   svojho   rozsudku   taktiež   tvrdí,   že   v   konaní   nebolo   preukázané,   že   právny zástupca žalobcu mal podať odvolanie, aspoň žalobca o tom nepredložil dôkaz a v spise sa nenachádza ani podnet v tomto smere. Z textu odvolania, ktoré žalovaný vypracoval a dňa 16.01.2004 osobne podal na Okresnom súde v Trenčíne však pritom jasne a jednoznačne vyplýva, že tak urobil na základe plnej moci.

Napokon zjavne svojvoľne (bez logickej súvislosti s vykonanými dôkazmi) odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku tvrdí, že o tom, že súd prvého stupňa žiadal dôkazy na preukázanie tvrdení žalovaného ohľadne vyrovnania predmetu sporu, konateľ spoločnosti vedel, pretože bol prítomný na pojednávaní dňa 17.4.2003. Práve preto totiž, že konateľ sťažovateľky vedel, aké dôkazy žiada súd, tak zabezpečil, aby účtovníčka (ekonómka) a svedkyňa v spore 36 Cb 173/2007 J. M. všetky dôkazy na preukázanie tvrdených platieb osobne odovzdala žalovanému za tým účelom, aby ich predložil na súde.“

5. V petite sťažnosti sťažovateľka žiada, aby ústavný súd nálezom rozhodol, že jej označené práva boli porušené rozsudkom krajského súdu, zároveň žiadala, aby ústavný súd napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   zrušil   a   vrátil   mu   vec   na   ďalšie   konanie.   Žiadala priznať aj náhradu trov konania pred ústavným súdom.

6. Po   prijatí sťažnosti   na ďalšie konanie ústavný súd vyzval krajský súd,   aby sa vyjadril k prijatej sťažnosti a k vhodnosti ústneho pojednávania. Predseda krajského súdu vo vyjadrení z 25. februára 2011 uviedol, že predsedníčka príslušného senátu je názoru, že senát rozhodol podľa najlepšieho vedomia a svedomia a v súlade so zákonom. Predsedníčka senátu predovšetkým poukázala na skutočnosť, že prvostupňový súd podrobne a obšírne zdôvodnil svoje rozhodnutie, a keďže odvolací senát sa s takýmto odôvodnením stotožnil, poukázal   vo   svojom   odôvodnení   predovšetkým   na   prvostupňové   rozhodnutie.   Súčasne uviedol, že netrvá na ústnom pojednávaní pred ústavným súdom.

7. Na výzvu ústavného súdu sťažovateľka prostredníctvom právneho zástupcu listom z 21. februára 2011 oznámila, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania, keďže od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

8. Ústavný súd po vyhodnotení stanoviska účastníkov konania dospel k záveru, že od ústneho   pojednávania   nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci,   a   preto   boli   splnené podmienky na upustenie od ústneho pojednávania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a sťažnosť bola prejednaná na neverejnom zasadnutí senátu ústavného súdu. Po posúdení sťažnosti, rozsudku krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu a vyjadrenia k sťažnosti dospel ústavný súd na neverejnom zasadnutí senátu k záveru, že sťažnosť nie je dôvodná.

9. Ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Je   teda   garantom   ústavnosti   a súdnym   orgánom,   ktorý   je povinný   chrániť dodržiavanie a rešpektovanie   ústavy   všetkými   orgánmi   verejnej   moci   vrátane   všeobecných   súdov. Dodržiavanie   ústavy   orgánmi   verejnej   moci   však   nemožno   vzťahovať   len   na   strohé rešpektovanie   jej   jednotlivých   článkov.   Generálna   interpretačná   a realizačná   klauzula ustanovuje, že výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou (čl. 152 ods. 4 ústavy). Výklad každej právnej normy (právneho predpisu) musí byť konformný s ústavnou ako základným zákonom štátu s najvyššou právnou silou. V prípade, že vec pripúšťa rôzny výklad, orgán aplikujúci právo je v konkrétnej veci povinný uprednostniť ústavne konformný výklad.

10.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriedeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

11.   Pokiaľ   ide   o medze   zasahovania   ústavného   súdu   do   rozhodovacej   činnosti všeobecných   súdov,   ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   konštantne   zdôrazňuje,   že   mu neprislúcha   hodnotiť   správnosť   skutkových   záverov   či   právneho   posúdenia   veci všeobecnými   súdmi,   pretože   nie   je   prieskumným   súdom,   nadriadeným   súdom   a   ani ochrancom zákonnosti. Súdna moc je v Slovenskej republike rozdelená medzi všeobecné súdy   a ústavný   súd,   čo   vyplýva   aj   z vnútornej   štruktúry   ústavy   (siedma   hlava   má   dva oddiely, kde prvý upravuje ústavné súdnictvo a druhý všeobecné súdnictvo). Pri uplatňovaní svojej   právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   ústavný   súd   nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov.   Sú   to   teda   všeobecné   súdy,   ktorým   ako  ,,pánom   zákonov“   prislúcha   chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti   pre   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   rozhodnutím   súdu   sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, či nie sú arbitrárne alebo svojvoľné   s   priamym dopadom na niektoré zo   základných práv a   slobôd (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

12. Podstata sťažnostných námietok sťažovateľky vo vzťahu k rozsudku krajského súdu   spočíva   v jej   tvrdení,   že   skutkové   a právne   závery   odvolacieho   súdu   sú   zjavne svojvoľné,   a preto   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné   s priamym dopadom na označené práva.  

13. Z odôvodnenia potvrdzujúceho rozsudku krajského súdu vyplýva, že tento po opise   dôvodov   rozsudku   okresného   súdu,   podstatných   dôvodov   odvolania   a vyjadrenia k nemu na vlastné odôvodnenie rozsudku uviedol:

,,Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné a napadnutý rozsudok je potrebné podľa § 219 ods. 1,2 O.s.p. potvrdiť. Podľa § 219 ods. 2 O.s.p.   ak   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu   stotožňuje   s   odôvodnením   napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť   na   zdôraznenie   správnosti   napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa   vykonal   dokazovanie   dostatočným   spôsobom,   dôkazy   vyhodnotil   v   súlade   so zásadami uvedenými v § 132 O.s.p. a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver, keď žalobu zamietol.

Predovšetkým   treba   uviesť,   že   konanie   16Cb/465/2001   je   právoplatne   skončené (právoplatnosť rozsudku je vyznačená dňa 22.1.2004). Z pripojeného spisu 16Cb/465/2001 mal odvolací súd za preukázané, že proti platobnému rozkazu č.k. 16Cb/465/2001-17 podal žalovaný   prostredníctvom   svojho   konateľa   odpor,   nepodal   ho   žalovaný   ako   právny zástupca. Odvolacie konanie bolo zastavené pre nezaplatenie súdneho poplatku z odvolania a nadobudlo právoplatnosť dňa 14.4.2004. Z pripojeného spisu odvolací súd zistil, že dňa 23. júna 2004 bol do spisu nahliadnuť JUDr. J. B., ako zástupca na základe plnomocenstva, zo dňa 22. júna 2004.

V   konaní   nebolo   preukázané,   že   právny   zástupca   žalobcu   mal   podať   odvolanie, aspoň žalobca o tom nepredložil dôkaz a v spise 16Cb/465/2001 sa nenachádza ani podnet v tomto smere po tom, čo zmenil žalobca právneho zástupcu. A o tom, že súd prvého stupňa žiadal   dôkazy   na   preukázanie   tvrdení   žalovaného   ohľadne   vyrovnania   predmetu   sporu, konateľ spoločnosti V. Š. vedel, pretože bol prítomný na pojednávaní dňa 17.4.2003. Pokiaľ súd prvého stupňa v odôvodnení rozsudku uviedol, že z listu žalovaného zo dňa 2.3.2005 zrejme vyplýva, že tento záväzok uznal, odvolací súd sa s týmto nie istým názorom   súdu   prvého   stupňa   nestotožňuje.   Podľa   §   323   ods.   1   Obch.   zák.,   ak   niekto písomne uzná svoj určitý záväzok, predpokladá sa, že v uznanom rozsahu tento záväzok trvá v čase uznania. Z obsahu podania len vyplýva, že žalovaný očakáva plnenie poisťovne v prospech žalobcu. Tento názor súdu prvého stupňa nemal vplyv na správnosť rozhodnutia a vyššie   uvedený   názor   odvolacieho   súdu   len   zdôrazňuje   správnosť   rozhodnutia   vo   veci samej. Odvolací   súd   konštatuje,   že   súd   prvého   stupňa   sa   dôkladne   zaoberal   všetkými tvrdeniami a dôkazmi produkovanými účastníkmi a svoje rozhodnutie náležite odôvodnil. V odvolaní žalobca neuviedol nič iného, ako pred súdom prvého stupňa. Napadnutý rozsudok je vecne správny, preto bol odvolacím súdom podľa § 219 ods. 1,2 O.s.p. potvrdený a v podrobnostiach odvolací súd na jeho odôvodnenie odkazuje.“

14.   Keďže   odvolací   súd   aproboval   odôvodnenie   rozsudku   okresného   súdu, v dôsledku   čoho   tvoria   odôvodnenia   rozsudkov   obidvoch   inštančných   súdov   jednotu, ústavný súd sa oboznámil aj s podstatnými dôvodmi rozsudku okresného súdu. Tento na vlastné odôvodnenie rozsudku v podstatnom uviedol:

,,Žalovaný zastupoval žalobcu v konaní vedenom okresným súdom ako komerčný právnik od 30.12.2002 do 31.12.2003 a ako advokát od 1.1.2004 do 13.4.2004. Podľa § 13 ods.   1   zák.   č.   129/1991   Zb.   o   komerčných   právnikoch   v   znení   neskorších   právnych predpisov   bol   žalovaný   povinný   zachovávať   Ústavu   SR   a   ostatné   zákony,   ako   aj   iné všeobecne záväzné právne predpisy a v ich medziach sa riadiť príkazmi klienta (ďalej súd cituje § 13 ods. 2 zákona č. 129/1991 a § 18 ods. 1 a 2 zákona o advokácii, pozn.). Súd má zato, že žalovaný tieto povinnosti ako komerčný právnik a neskôr advokát porušil, nakoľko v konaní neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal opak. Zároveň v zmysle § 18 ods. 2 zák. č. 129/1991 Zb. o komerčných právnikoch v znení neskorších právnych predpisov a § 26 ods. 4 zák. č. 586/2003 Z. z. o advokácii v znení neskorších právnych predpisov v konaní tiež   nepreukázal,   že   vynaložil   všetko   úsilie,   ktoré   bolo   možné   od   neho   požadovať,   aby zabránil vzniku škody.... Žalovaný v konaní nepreukázal, že predmetný rozsudok, výzvu na zaplatenie súdneho poplatku za odvolanie a uznesenie o zastavení odvolacieho konania doručil žalobcovi, resp. že žalobcu s týmito rozhodnutiami a výzvou súdu oboznámil.... Pokiaľ žalobca v konaní tvrdil, že nemal vedomosť o svojej povinnosti preukázať úhradu žalovaného nájomného a predložiť súdu o tom dôkazy, toto tvrdenie žalobcu súd považoval za účelové, nakoľko na pojednávaní 17.4.2003 sa konateľ žalobcu na výzvu súdu vyjadroval k úhradám nájomného v zmysle predmetnej zmluvy,   bol súdom vyzvaný na predloženie dôkazov o úhrade nájomného, pričom na tomto pojednávaní tiež bol upresnený predmet konania   -   dlžné   nájomné   za   mesiac   december   2000   a   február   a   marec   2001.   Napriek uvedeným skutočnostiam však konateľ žalobcu doklady o úhrade nájomného, príp. ceny za ťahač   súdu   nepredložil.   Tieto   dôkazy   neboli   súdu   zo   strany   žalobcu,   napriek   viacerým výzvam, predložené ani v tomto konaní. Vzhľadom k uvedenému a i z predložených výpisov z účtu žalobcu, výdavkového pokladničného dokladu i výsluchu svedkyne mal súd zato, že žalovaný v konaní preukázal, že povinnosť predložiť súdu dôkazy žalobcu o úhrade dlžného nájomného,   resp.   povinnosť   poučiť   žalobcu   o   potrebe   takéto   dôkazy   súdu   predložiť,   v konaní 16Cb 645/2001 neporušil....

Z   predložených   výpisov   z   účtu   žalobcu,   výdavkových   pokladničných   dokladov   a faktúr (na základe variabilných symbolov na výpisoch z účtu,   ktoré predstavovali čísla faktúr) mal súd za preukázané, že dňa 18.4.2001 uhradil žalobca sumu 23 000,- Sk a dňa 31.8.2001 sumu 100 000,- Sk na faktúru č. 2001/1, ktorou bolo fakturované nájomné za január 2001. Dňa 11.5.2001 uhradil žalobca sumu 23 000,- Sk a dňa 27.6.2001 sumu 100 000,-   Sk   na   faktúru   č.   2001/2,   ktorou   bolo   fakturované   nájomné   za   apríl   2001.   Dňa 20.9.2001 uhradil žalobca sumu 123 000,- Sk na faktúru č. 2001/3, ktorou bolo fakturované nájomné   za   júl,   august   2001.   Dňa   24.10.2001   uhradil   žalobca   sumu   50   000,-   Sk,   dňa 16.11.2001 sumu 50 000,- Sk a dňa 4.1.2002 sumu 23 000,- Sk na faktúru č. 2001/4, ktorou bolo   fakturované   nájomné   za   september   a   október   2001.   Úhrady   jednotlivých   faktúr predmetnými platbami a ich identifikáciu podľa VS potvrdila vo svojej výpovedi svedkyňa J. M. Uvedené platby odsúhlasil i svedok G. O., i keď ich konkrétne nevyčíslil ani neuviedol dátumy   úhrady.   Vzhľadom   k   uvedenému   mal   súd   zato,   že   žalovaný   v   tomto   konaní preukázal,   že   žalobca   dohodnuté   nájomné   za   december   2000   a   február   a   marec   2001 neuhradil....

Taktiež je zrejmé, že i keď horeuvedenými faktúrami bolo fakturované nájomné za apríl,   júl,   august,   september   2001,   žalobca   tieto   faktúry   späť   prenajímateľovi   nevrátil, naopak   na   základe   týchto   faktúr   ako   účtovných   dokladov   vykonával   úhrady,   ktoré identifikoval ich číslami.... Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam a k tomu, že vykonaným dokazovaním bol preukázaný účel žalobcom označených platieb tak ako je uvedené vyššie, žalobca opak nepreukázal, mal súd zato, že v konaní nebol preukázaný vznik škody v sume 369 000,- Sk titulom duplicitnej úhrady predmetného nájomného, nakoľko táto suma bola vymožená   za   účelom   splnenia   záväzku   žalobcu   z   predmetnej   nájomnej   zmluvy.   Taktiež škodu nepredstavujú vymožené úroky z omeškania v sume 1 166 962,50 Sk, nakoľko v konaní nebola preukázaná úhrada nájomného žalobcom pred vykonaním exekúcie, a preto žalobcovi   vznikla   povinnosť   tieto   ako   príslušenstvo   pohľadávky   z   nájomnej   zmluvy uhradiť...  

Príčinná súvislosť znamená, že medzi protiprávnym úkonom a vzniknutou škodou musí byť vzťah príčiny a následku, a to bezprostredný, nie sprostredkovaný. Existencia príčinnej súvislosti musí byť preukázaná, nielen predpokladaná. Takáto príčinná súvislosť v konaní preukázaná nebola. Je nepochybné, že predmetná exekúcia bola realizovaná z toho dôvodu, že žalobca ako povinný dobrovoľne nesplnil povinnosť, ktorá mu bola uložená rozsudkom v konaní 16Cb 465/2001. Teda exekúcia, vrátane vzniku jej trov bola následkom toho,   že   žalobca   si   nesplnil   povinnosť   splniť   súdnym   rozhodnutím uloženú povinnosť   v stanovenej   lehote.   Plnenie,   resp.   neplnenie   si   povinností   žalovaným   v   konaní   16Cb 465/2001 nie je priamou príčinou predmetnej exekúcie. Taktiež povinnosť platiť zmluvne dohodnuté úroky z omeškania nie je v danom prípade priamym následkom toho, že žalovaný v pôvodnom konaní nepredložil súdu doklady o úhrade žalovaného nájomného (porušenie tejto   povinnosti   žalovaným   v   konaní   zistené   nebolo),   ale   je   dôsledkom   nesplnenia   si povinnosti žalobcu zaplatiť dohodnuté nájomné v zmluvne stanovenej lehote splatnosti. Súd podotýka, že by nebolo spravodlivé žiadať od žalovaného ako právneho zástupcu žalobcu preukázať v konaní 16Cb 465/2001 úhradu žalovaného nájomného, a to ani vtedy, ak by mal k dispozícii listinné dôkazy doplnené v tomto konaní, nakoľko ani v tomto konaní týmito listinnými dôkazmi nebola preukázaná úhrada žalovaného nájomného, pričom jednotlivé listinné dôkazy boli doplnené až priebežne v konaní, až na základe výzvy súdu a žalobca ešte   v   rámci   tohto   konania   upresňoval   dátumy   platieb   a   následne   výpočet   úrokov   z omeškania. Taktiež žalobca v konaní nepreukázal, že sa v zmysle § 384 ods. 1 Obch. zák. pokúsil s prihliadnutím na okolnosti prípadu vykonať opatrenia potrebné na odvrátenie žalovanej   škody.   Je   zrejmé,   že   ak   došlo   k   duplicitnej   úhrade   predmetného   nájomného, vzniklo by na strane prenajímateľa bezdôvodné obohatenie, ktoré by bol povinný vydať nájomcovi.   Žalobca   ako   nájomca   však   o   vydanie   tohto   bezdôvodného   obohatenia nepožiadal, a preto žalovaný nie je povinný nahradiť škodu, ktorá týmto mala žalobcovi vzniknúť.

Vzhľadom k tomu, že žalovaný v konaní preukázal neexistenciu žalovanej pohľadávky tým,   že   neboli   preukázané   základné   zákonné   predpoklady   pre   vznik   zodpovednosti žalovaného   za   škodu,   súd   žalobu   v   zmysle   citovaných   zákonných   ustanovení   v   celom rozsahu zamietol.“

15.   V právnej   veci   sťažovateľky   pred   všeobecnými   súdmi   išlo   o vymedzenie a následné   posúdenie   naplnenia   predpokladov   zodpovednosti   žalovaného   (komerčného právnika/advokáta) za škodu,   ktorá   mala byť spôsobená sťažovateľke tým, že žalovaný porušil   (mal   porušiť)   jeho   zákonné   povinnosti.   Okresný   súd   rozsudkom,   s   ktorého odôvodnením sa krajský súd stotožnil, dospel k záveru, že:

Žalovaný   porušil   jeho   zákonné   povinnosti   pri   výkone   činnosti   komerčného právnika/advokáta   tým,   že   v pôvodnom   konaní   nezabezpečil   úhradu   súdneho poplatku za odvolanie sťažovateľkou.

Povinnosť predložiť súdu v pôvodnom konaní dôkazy o úhrade nájomného za mesiace december 2000 a február a marec 2001 žalovaný neporušil, čo okresný súd   vyvodil   z toho,   že   konateľ   sťažovateľky   už   v pôvodnom   konaní   mal vedomosť o výzve súdu na predloženie týchto dôkazov, napriek tomu ich však nepredložil nielen v pôvodnom konaní, ale ani v konaní o náhradu škody proti žalovanému.

Listinné   doklady,   ktorými   sťažovateľka   preukazovala   úhradu   nájomného   za sporné mesiace december 2000 a február a marec 2001, v skutočnosti dokazovali úhradu   nájomného   za   mesiace,   ktoré   neboli   predmetom   pôvodného   konania (január 2001, apríl a nasl. 2001).

Vychádzajúc   z uvedeného   dospel   súd   k záveru,   že   na   strane   sťažovateľky absentuje vznik škody, pretože súdnym exekútorom na základe exekučného titulu (rozsudku v pôvodnom konaní) vymožená istina predstavuje splnenie záväzku sťažovateľky   z predmetnej   zmluvy,   ktorého   duplicitná   úhrada   sťažovateľkou preukázaná nebola. Rovnako škodou nie sú ani vymožené úroky z omeškania (príslušenstvo pohľadávky z nájomnej zmluvy) a náhrada trov konania.

K príčinnej súvislosti súd uviedol, že exekučné vymoženie toho, čo sťažovateľka považuje   za   škodu,   nebolo   v príčinnej   súvislosti   s porušením   povinností žalovaného, ale dôsledkom toho, že sama sťažovateľka nezaplatila dohodnuté nájomné v stanovenej lehote splatnosti a že ani predloženými listinnými dôkazmi (ktoré boli doplnené až v konaní o náhradu škody) sťažovateľka nepreukázala úhradu nájomného za sporné mesiace.

16.   Z pohľadu   ústavno-súdneho   prieskumu   rozsudkov   všeobecných   súdov   je potrebné zvýrazniť, že ústavný súd nie je skutkovým súdom (II. ÚS 267/04, IV. ÚS 144/09, II. ÚS 101/2010), a teda mu nemôže prislúchať zisťovanie skutkového stavu v konaní pred všeobecnými   súdmi.   Dôkazné   bremeno   k preukázaniu   všetkých   predpokladov zodpovednosti   žalovaného   za   škodu   znášala   sťažovateľka,   ktorá   ak   chcela   byť   v spore úspešná,   bola   povinná   nielen   tvrdiť   a opísať   rozhodujúce   skutočnosti   [§   79   ods.   1 Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“)],   ale   aj   označiť   dôkazy   na   podporu svojich   tvrdení   (§   120   ods.   1   OSP).   Korelujúcou   povinnosťou   súdov   bolo   označené a vykonané dôkazy vyhodnotiť podľa svojej úvahy, každý jednotlivo a všetky vo vzájomnej súvislosti (§ 132 OSP) a v odôvodnení rozsudku o. i. stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec   právne   posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé (§ 157 ods. 2 OSP).

17. Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom posudzovania v rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj štrasburských orgánov ochrany práv, z čoho rezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu z pohľadu práva na súdnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru.   V odôvodnení   rozhodnutia   všeobecný   súd   odpovedá   na   konkrétne   námietky účastníka   konania,   keď   jasne   a zrozumiteľne   dá   odpoveď   na   všetky   kľúčové   právne a skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany.   Ústavný   súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len,,ESĽP“) pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. januára 1999). Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c.   Francúzsko z 19. februára 1998).   Z práva na spravodlivú   súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť   súdu   zaoberať   sa   účinne   námietkami,   argumentmi   a   návrhmi   na   vykonanie dôkazov strán s výhradou,   že   majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, II. ÚS 410/06).

18.   Prvotné   priblíženie   sťažovateľkou   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu signalizovalo, že krajský súd v jej právnej veci mohol porušiť jej označené práva (preto bola uznesením   ústavného   súdu   jej   sťažnosť   prijatá   na   ďalšie   konanie).   Odôvodnenie   jeho rozsudku   totiž   nedáva   odpoveď   na   podstatné   skutkové   a právne   otázky   týkajúce   sa predmetu sporu   (predpokladov   zodpovednosti   žalovaného za škodu)   a dôvody   uvádzané krajským súdom nad rámec dôvodov rozsudku okresného súdu nie sú podstatné (kto podal odpor v pôvodnom konaní, kedy nový zástupca sťažovateľky nahliadol do spisu). Zároveň však krajský súd ako odvolací súd postupoval v intenciách § 219 ods. 2 OSP, keď využil zákonodarcom upravenú fakultatívnu možnosť odvolacieho súdu obmedziť sa v odôvodnení potvrdzujúceho   rozhodnutia   len   na   skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého rozhodnutia.   V   odôvodnení   rozsudku   krajský   súd   uviedol, že „súd prvého stupňa vykonal   dokazovanie   dostatočným   spôsobom,   dôkazy   vyhodnotil   v   súlade   so   zásadami uvedenými v § 132 O.s.p. a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver, keď žalobu zamietol...   súd prvého stupňa sa dôkladne zaoberal všetkými tvrdeniami a dôkazmi produkovanými účastníkmi a svoje rozhodnutie náležite odôvodnil... rozsudok je vecne správny,   preto   bol   odvolacím   súdom   podľa   §   219   ods.   1,   2   O.s.p. potvrdený a v podrobnostiach odvolací súd na jeho odôvodnenie odkazuje“.

19. S ohľadom na uvedené potom predmetom skúmania ústavného súdu z hľadiska možného zásahu do označených práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru nemohol byť izolovane rozsudok krajského súdu a jeho odôvodnenie (z hľadiska možnej   svojvôle,   neudržateľnosti,   neospravedlniteľnosti),   ale   tento   bol   posudzovaný v spojení s rozsudkom okresného súdu a jeho odôvodnením. Vo vzťahu k tomuto rozsudku ústavný súd po oboznámení sa s jeho dôvodmi (v intenciách sťažnosti) nezistil, že by tento mohol byť vnímaný ako svojvoľný, arbitrárny, a teda ústavne neakceptovateľný. Okresný súd v odôvodnení rozsudku (na ktoré poukázal aj krajský súd) vykonané dôkazy nielen vymenoval,   ale   aj   primeraným   spôsobom   vyhodnotil,   na   základe   najmä   sťažovateľkou predložených dôkazov ustálil skutkový stav a ústavnému súdu sa zistený skutkový stav nejaví   v   zásadnom   rozpore   s   dôkaznou   hodnotou   jednotlivých vykonaných dôkazov (tak ako vyplývajú z odôvodnenia rozsudku). Rovnako tak právne závery okresného súdu (v   podstatnom   aprobované   aj   krajským   súdom),   ktoré   sa   týkajú   predpokladov zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú pri výkone činnosti komerčného právnika, resp. advokáta, sú jasne, zrozumiteľne a primerane zdôvodnené.

20. V intenciách   mantinelov   možných   zásahov   do   rozhodovacej   činnosti všeobecných súdov preto ústavný dospel k záveru, že rozsudok krajského súdu v spojení s rozsudkom   okresného   súdu   je   ústavne   udržateľný,   nevykazuje   znaky   svojvôle, arbitrárnosti, je náležite odôvodnený a výklad práva všeobecným súdom nie je taký, že popiera účel a zmysel príslušných zákonných noriem (m. m. I. ÚS 23/2010). V odôvodnení napadnutých   rozsudkov   dali   všeobecné   súdy   sťažovateľke   podrobnú   a ústavne akceptovateľnú odpoveď na to, (i) aké sú predpoklady vzniku zodpovednosti žalovaného advokáta   (predtým   komerčného   právnika)   za   škodu,   a   prečo   (ii)   v jej   veci   neboli   tieto predpoklady   naplnené,   v dôsledku   čoho   bola   jej   žaloba   zamietnutá.   Skutočnosť,   že   sa sťažovateľka   s právnym   názorom   krajského   súdu   v spojení   s názorom   okresného   súdu nestotožňuje,   nemôže sama   osebe   viesť   k záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť tento právny názor   svojím   vlastným   (m.   m.   II.   ÚS   134/09,   I.   ÚS   417/08). Aj   preto   ústavný   súd nepovažoval za   potrebné rozvíjať či   podporovať správnosť záverov všeobecných   súdov rozhodujúcich obchodno-právnu vec sťažovateľky patriacu do ich ústavnej (čl. 142 ods. 1 ústavy) a zákonnej (§ 7 ods. 1 OSP) právomoci.  

21.   Pokiaľ   teda   ide   o namietaný   zásah   do   základného   práva   na   súdnu   ochranu sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ústavný súd uzatvára, že rozsudok krajského súdu v spojení   s rozsudkom   okresného   súdu je   vnútorne   logický,   nie   je   prejavom   aplikačnej a interpretačnej svojvôle konajúceho všeobecného súdu, rešpektuje zákonné požiadavky na odôvodnenie   (skutkové   a   právne)   rozsudku   (§   157   ods.   2   OSP)   nie   je   arbitrárny a zrozumiteľným   spôsobom   dáva   odpoveď   na   otázku,   prečo   krajský   súd   rozsudok okresného súdu   ako vecne správny potvrdil. V súvislosti so   sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s namietaným rozsudkom krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný   a   aby   jeho   rozhodnutie   bolo   možné   kvalifikovať   ako   zákonné, preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

22.   Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosti   sťažovateľky   nevyhovel.   Keďže sťažnosti   vyhovené   nebolo,   ústavný   súd   sa   nemohol   zaoberať   ďalšími   návrhmi sťažovateľky   (návrh   na   zrušenie   rozsudku   krajského   súdu   a vrátenie   veci   na   ďalšie konanie, náhrada trov konania), pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. augusta 2011